Červenec 2016

Buďte ako deti

28. července 2016 v 22:02 | adina christie |  články zo starého blogu
Aj dnes ma Pán veľmi požehnal cestou autobusom do Košíc. Z ničoho nič mi začal Pán ukazovať aká je to blbosť chcieť hovoriť evanjelium tak, aby pekne znelo, aby sme zaujali, alebo aby sme čo najlepšie pri tom vyzerali, aby sme vyzerali ako znalí veci, aby sme vyzerali dokonca múdrejšie, než na čo nás vystrojil Pán, totiž, aby sme hovorili evanjelium pravdy a bez príkras.

Áno, stalo sa mi, nie raz, že som mala potrebu evanjelium nielen natiahnuť, ale ešte aj zopakovať. Viem iste, že ma aj, nie raz, zastavil Duch Svätý, akoby povedal, stačí, už si povedala, čo si mala povedať. Aj som sa zahanbila za svoju ukecanosť v takejto vážnej chvíli, keď malo zaznievať Božie slovo a nie moje.

1Kor 1,18 Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.

Ku slovu kríža teda zbytočne niečo pridávame, alebo ho vylepšujeme, alebo začneme ho vysvetľovať, akoby nebolo ono samo mocou Božou na spasenie.

Alebo, že sa mnoho kresťanov pozerá na to, aby bola atmosféra, aby bolo publikum, aby sa ľudia lepili na evanjelium ako na mucholapku, čo najlepšie vystihuje nejaký kulturák alebo, čím veľkolepejšia stavba, tým dôverihodnejší obsah. Tak toto je všetko Bohu bláznovstvom sveta, je to absolútne nezlúčiteľné s evanjeliom Pána. Pán si však aj toto teátro používa, ale nie kvôli nám, že sme takí horlivci, ale kvôli tým ľuďom, o ktorých predzvedel, že Ho chcú prijať. Sláva Jemu naveky!

Ako som tak vnímala Pánove výhrady voči prispôsobovaniu si evanjelia svojmu ľudskému naturelu, svojej telesnosti, celé to prehlušoval detský hlas, ktorý bol veľmi zaujímavo sfarbený. Až naveľa som pochopila, že to nie je decko, ktoré hovorí, ale dospelý človek, ktorý nekontroluje svoj hlas, či je dosť hlasný, či je posadený dosť vysoko, či má správnu artikuláciu, či toto, či tamto, nič, len hlas, akoby dovtedy väznený a náhle vypustený na slobodu. Čo je to, Pane? Veď to mi pripomínalo mierne retardovaného človeka!

A viem, že som vtedy počula to Pánovo: Buďte ako deti! Ako to myslíš, Pane? V pozadí mi znel hlas, ktorý som počula a vedľa neho mi prebleskovali myšlienky jedna cez druhú, nie a nie sa v tom nájsť… Chcela som ešte niečo od Pána počuť, ale viem, že mi Pán povedal dosť na to, aby som rozumela. Tak otvor srdce! Srdce inak vníma, zabudni na rozum a ochutnávaj srdcom! Veď aj ty máš Ducha Svätého! Amen!!!

Prečo ti to pripomína retardovaného človeka? Lebo ešte stále skúmam cez ľudskú optiku a myslím si, že normálny človek hovorí spôsobne a učene, a inteligentne, má školený hlas, vie sa vyjadrovať podľa nepísanej normy takého človeka strednej vrstvy. Počuješ sa?! No, hrozné. No, a my sa chceme zmestiť do tejto šablóny, vonkoncom nechceme utŕžiť hanbu, nechceme byť ako ten človek, ktorého som počúvala a nepripomínal mi vôbec nikoho z ľudí, ktorých poznám.

Lebo sú to všetko smeti práve preto, pre tvoj postoj, ktorý určuje kategóriu, do ktorej by mal kresťan-kazateľ Božieho slova spadať.

Viem, že mi Pán vlastne nič nepovedal, ale ten falošný a lživý pocit, ktorý Pán vyniesol na svetlo skrze "detský hlas", mi dal úplne iné videnie vecí, ako doposiaľ: Nikdy nehraj divadlo, zabudni, že si chodil do školy, zabudni, že si bol niekto, zabudni, že vieš rozprávať, nech rozpráva Duch Svätý v tebe, zabudni na seba, lebo už nežiješ ty, ale žije Kristus v tebe! Hallelujah!!! Sláva Ti, Pane!

(Napísané 16. apríla 2014)

Ako na to?

28. července 2016 v 21:26 | adina christie |  články zo starého blogu
Tak to by chcel vedieť každý. Už vyše troch rokov som Pánova a neviem nič. A ak aj niečo predsa len, je mi to záhadne skryté. Viem iba jedno: Pán je môj Boh, Kráľ kráľov a Pán pánov. Nič viac mi netreba, pretože, On je mojím spasením, On je mojím požehnaním, nech by bol môj život akokoľvek skúšaný a lámaný, či pohodený v púšti. Chválim Ho a ďakujem Mu za všetko, za každú drobnosť, ktorou ma na chvíľu osvietil. A je za čo, naozaj. Lebo tie drobnosti rastú v jednu veľkú vec, ktorá je neopísateľne krásna, živá a pravdivá.

Neveríte, že drobnosti sú fakt na niečo dobré, dokonca na veľké veci? Teraz som počula jednu príhodu z praxe jednej budúcej doktorky. Išlo o testovanie istej kŕmnej zmesy, veľmi zdravej, na rozdiel od niektorých, ktoré sú vhodné na reklamu o rýchlom raste svalstva, ale majú aj vedľajšie účinky a musia sa dávkovať opatrne, ako lieky. Táto zmes po určenom čase podávania do stravy kŕmnych zvierat spôsobila smiešny nárast svalovej hmoty u jednotlivých zvierat, o pár gramov navyše. Pýtala som sa mladej ženy: takže ten pokus bol nanič? Boli to len premrhané peniaze štátu? Ona mi odpovedala: Nie, naopak, pre danú chovnú stanicu to znamenal nárast produkcie o jeden a pol tony na celý chov. Toto je fakt presvedčivý argument.

No ale idem preč z pokusnej stanice, lebo my nie sme pokusné zvieratá a naša služba u Pána je detailne predurčená a predvídaná Pánom a Bohom. Aj s našimi pokusmi, či už vydarenými alebo nevydarenými, ísť na Boží pokyn, kamkoľvek sme Ním poslaní, čokoľvek sme povinní skrze Pána činiť, aby sme to činili. Teda vzhliadam, že mnohí z nás, vrátane mňa, robia sami zo seba pokusných králikov: prvý pokus nevyšiel, tak hádam, druhý, tretí… Na všetko však dozerá Pán Ježiš a Jeho trpezlivosť je naozaj úžasná, pretože napríklad v mojom prípade by nejeden skolaboval, alebo si trhal vlasy, alebo ma jednoducho vydedil, ale Pán nie. On ma zobral po mojom znovuzrodení do učenia a aj ma vyučí.

Lebo učenie, teda aj kázeň u Pána Ježiša nie je podobná svetskému učeniu ničím. Svet má kopu učebníc a v nich poznatky, ktoré sa len málokedy zhodujú s praxou, respektíve, v praxi ich málokedy vieme využiť. Dostaneme výučný list, či zmaturujeme, promujeme a prídeme do roboty a tam nás musia kompletne zaškoliť, akoby sme vôbec nechodili do školy. Česť výnimkám, ak vôbec existujú.

U Pána Ježiša je to úplne a totálne inak. Tu máme iba jednu učebnicu, v ktorej je ale všetko. A Pán Ježiš sa každému jednému učeníkovi venuje osobne v Božej osobe Ducha Svätého, daného nám zasľúbením Pána za Radcu, Učiteľa, Tešiteľa. Duch svätý je nám odteraz všetkým: Kristom, Bohom, prostredníkom medzi Pánom a nami; je tým, ktorý nás objíma; je tým, ktorý sa mračí, ak zle robíme; je tým, ktorý nám radí a učí nás Božím tajomstvám. Je všetkým vo všetkom…

Najzaujímavejšie je, že Božie zákony máme vpísané Bohom v srdci. Potom, načo nám je Biblia? Je to rozšírené vydanie toho, čo nám Boh vpísal do srdca? Nie, Biblia je niečim tak vzácnym a unikátnym, čo je paradoxne prístupné každému, aby si to ohmatal, prečítal, skúmal a hlavne sa pýtal: Fakt? Naozaj je všetko pravda? Naozaj si živý Boh? Lebo Pán a Boh nič neskrýva, je neobyčajne otvorený. Jeho spôsob nie je zákerný; Boh vždy oznamoval ľuďom svoje ďalšie kroky, aby mohli prehodnotiť svoje činy a činiť pokánie. Táto doba dala mnohým ľuďom do rúk Bibliu, aby nemali výhovorku pred Pánom. Čítanie Svätého Písma človeka zaväzuje, nie preto, že je to Boží Zákon, ale preto, že cez neho hovorí k človeku Boh.

Pre veriacich je to však zamilovaný list od Pána, ktorý si budú každý deň čítať vo svojej komôrke. Budú si kradnúť chvíle v práci, aby mohli do nej nazrieť; odídu do jej úžasného pokoja z rodinného kruhu, aby sa objímali s Pánom. A všetko, čo čítajú zachovávajú v srdci, aby každé jedno slovo jedného dňa dozrelo v poznanie v Duchu Svätom, ktorý otvára tajomstvá Božie tým, ktorí sú smädní a hladní po Božom slove.
Týmto, čo tu píšem, som nijak neodišla od opisovania môjho, nášho učeníctva v Pánovi Ježišovi.

Toto všetko tam patrí, dokonca aj tie začiatky, keď staneme na prah neznámej cesty(teraz však už známej ako cesta, pravda, život, naše svetlo v Pánovi Ježišovi), cesty plnej očakávania, že sa už konečne niečo v našom živote musí zmeniť, ak existuje Boh. A ako prvé prichádza poznanie: Do môjho srdca naozaj vstúpil Boh, Pán Ježiš Kristus! Viem to, dotkol sa ma nevídanou silou! Už neriešim vieru v Neho, som zamilovaná ako nikto iný predo mnou, som si istá! A potom mi Pán predstaví mojich súrodencov :) To je krása! A rodina sa utešene rozrastá, ani neviem ako, už ich ani nerátam a ani ich všetkých nepoznám. Istotne je ich ako hviezd na nebi!

Takže, aký je rozdiel medzi svetským vyučovaním a tým Božím? Pán trvá na tom, aby som sa naučila danú látku, aj keby som z nej tisíckrát prepadla vo svete a už by som ani nemala nárok pokračovať v štúdiu. Pán nás totiž učí pravde a to sa týka, ako Božích tajomstiev, tak bežného života. Pravdu si musí osvojiť každý kresťan veriaci v živého Boha. Žiadna falošná pravda, žiadna pravde podobná pravda, nič, čo v Božích očiach nie je čisté, nič s prímesou falše a pretvárky neprejde, čo značí, že nepostupujeme, lebo sme to nepochopili a Pán bude mať s nami ešte mnoho práce.
Nech vás žehná Pán Ježiš Kristus! Sláva Pánovi!
(Napísané 11. januára 2014)

Ako sa rodí láska?

27. července 2016 v 22:33 | adina christie |  články zo starého blogu
Som divná, lebo veľa píšem. A ešte divnejšia, lebo strávim veľa času pri počítači. Ako, mne by to možno nevadilo, ale vadí to môjmu drahému. A čo povie môj drahý, to mi hovorí Pán. Bez nadsázky, priamo, rovno, pravdivo. Toto, čo mi povedal teraz, je taká tvrdá pravda, ako je skala, na ktorej je postavené evanjelium Pánovej milosti, Jeho slovo, On sám.

Slovo, ktoré som dostala niekedy v apríli a ktoré ma postavilo do pozoru, že čo sa to deje, ako je to možné, totiž, že Pán hovoril skrze muža vtedy, aj predtým a ešte mnohokrát potom: "veď si chcela, aby som ti radil a pomáhal. Dal som ti slovo cez tvojho manžela, ktorý je oveľa praktickejší ako ty a nedá ti pokoj, kým to neurobíš tak, ako to má byť." Tak toto slovo je iba zlomok toho, čo som dostala naložené od Pána včera.

Viac menej som utekala od ťažkostí, ktorým som doslova prepadala kvôli mužovmu zvláštnemu koníčku, v ktorom holduje sektu, a to tvrdému. Všelijak by som to rada zaobaliť, ale keď veci vyšli na svetlo, nedá sa to, lebo by som pochovala moje svedectvo o Pánovi. Aj som najprv odrážala, akože útoky: veď čo mi ty hovoríš, urob najprv poriadok so sebou! Ale čosi ma nútilo odrazu stíchnuť a započúvať sa do mužových slov. Hovoril tak zvláštne a z hĺbky srdca, držal sa za srdce, ako si držíme svoju bolesť, akoby sa oná bolesť tlmila tým, že ju uchopíme a nepustíme.

Môj drahý hovoril: Mne nevadí, že sedíš pred počítačom. Seď si tam aj celý deň. Vadí mi, že si tam s nimi a na mňa kašleš, Vždy, keď ťa volám, nemáš čas. Keď povieš, prídem o chvíľu, znamená to, že prídeš oveľa neskôr, keď ťa už ani nečakám, v lepšom prípade na mňa zabudneš.

Začala som sa brániť, že to nie je pravda, že som ešte nikdy toľko s ním nerozprávala ako za posledný mesiac, či necelé dva. Áno, prídeš na chvíľu, aj každú chvíľu a vždy máš naponáhlo, oni sú ti prednejší. V mojom srdci je zlosť na tú bedňu, najradšej by som ju roztrieskal. Chceš, aby som prišiel bližšie, ale vzďaľuješ ma od seba, vzďaľuješ ma od tých, ktorých máš radšej ako mňa. Toto rýpalo veľmi hlboko. Tak hlboko môže rýpať iba Pán, aby spôsobil uzdravenie.

Pochopila som, že som spôsobila Pánovi bolesť. To Jemu sa vyhýbam, keď sa vyhýbam, hoci aj nechtiac mužovi, ktorého On miluje, pretože som mu nedala celé srdce. A nedala som ho tým pádom ani Pánovi. A Pán čaká, že nebudem zahĺbená do žiadnej činnosti, či dokonca márnosti, že by som nevidela a nepočula, aby som Ho, hoci nevedomky odsunula na vedľajšiu koľaj, ako mi to názorne ukázal na mojom mužovi.

Toto nie je o vysedávaní za počítačom, ale o tom, ako niekto čaká a ja nejdem, nedokazujem v sebe Krista, nešírim Jeho vôňu. O tom, aby som v žiadnom prípade neprestala slúžiť v láske ani na okamih, aby som vždy vo všetkom poznávala Pána a počula Jeho hlas. Že On chce byť stále pri mne, ako aj chodil Pán Ježiš na Olivovú horu, kde sa modlil k nebeskému Otcovi, a bol celým srdcom a celou mysľou s Otcom v Jeho Duchu.

Pán Ježiš miloval tieto chvíle. Utiekol aj celému, možno niekoľko tisícovému zástupu, len aby bol opäť sám s Otcom, v Jeho láske. A Pán nás naozaj volá k sebe veľmi blízko, do najhlbšej intimity, do otvorenia seba samého, do vydania sa Bohu celou svojou bytosťou. Lebo tak to chce Pán, a tak to chceme aj my a prijali sme Pána Ježiša, umreli sme sebe, aby len Kristus žil. Tak robil Pán Ježiš, keď bol na zemi, sám seba zaprel a nechal konať Otca na nebesiach. Pán Ježiš prišiel a dal nám evanjelium milosti Božej. Prišiel, aby zvestoval nebeské kráľovstvo a aby dokonal dielo spásy človeka:

J 3,16
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Amen


(Napísané 30. augusta 2013)

Vidíte, nič nezmôžete! Hľa, svet išiel za Ním!

27. července 2016 v 22:20 | adina christie |  články zo starého blogu


Tento názov som si požičala z Písma, lebo sa mi strašne páči. Lebo tuná farizeji vydali nefalšovaný obdiv a svedectvo živému Bohu Kristu Ježišovi, ktoré hovorí za všetko! Toto videli a predsa boli slepí!

Mt 11, 25-26 V ten istý čas riekol Ježiš: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám; áno, Otče, lebo tak sa Ti páčilo.

Akonáhle som sa otvorila Pánovi pre napomínanie a káznenie, zisťujem, že Pán mi túži nielen zjaviť pravdu o mne samotnej, aby som chápala, čím som držala manželstvo v neuzdravení, a aby som teda pustila všetky putá, ktorými som ho zavrela, ale aj dalšie veci na budovanie cirkvi, ktorej som malou, nie však nedôležitou časťou.

Dnes keď som čítala Lk 12 kapitolu, o pšeničnom zrnku, ktoré, keď padne na zem, musí najprv odumrieť, aby prinieslo úrodu, odrazu som vedela, prečo mi to Pán hovorí práve teraz, prečo nie skôr, napríklad pred rokom. Neporozumela by som. Pretože vtedy som rozumela tomu tak, ako mi bolo dané chápať v mojom veku Božieho dieťaťa, ktoré sa znovuzrodilo v Pánovi presne ako to zrniečko, ktoré padnúc na zem, odumrelo a vyklíčil z neho nový život.

J 12, 25-26 Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.

Užasný Pán, to že si ma tak vehementne vzal do parády, úzko suvisí aj s týmto zrniečkom, ktoré, keď padlo do pôdy, musí odumrieť, inak by zostalo samo. Ale, keď odumrie, prinesie úrodu. Viem, už sa opakujem ako verklik, ale Pán mi celý čas ukazuje pravdu, aby som pustila všetko, čo si držím zo sveta, lebo už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo mám pustiť, nie sú ľudia, ale sebectvo každého druhu, ktorým sa oddeľujem od svätosti môjho Boha. Moje ja si ešte vždy nárokuje na pozornosť a lásku ľudi, hoci mi je skrze Pána daná milosť zadarmo.

Aby ste rozumeli, toto nie je výklad podobenstva, skrze neho mi však Pán ukázal niečo veľmi podstatné v mojom chodení s Pánom. Ukázal mi, že hoci som zaprela samu seba a už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus, držím sa pevne vecí, ktoré do mňa vštepil svet už dávno, kým som mu ešte patrila. Jednými z týchto vecí sú aj neodpustenia a rozličné zranenia, ktoré vznikli v našom rozháranom manželstve z nelásky jeden voči druhému.

Držím si ich, pretože ja sama ich nedokážem dokonca ani len identifikovať, nie to ešte likvidovať ako smeti. Toto dokáže iba Pán. Sláva a chvála Jemu, že si ma vzal do parády a zaradom vyhadzuje. Nič však nevyhodí bez toho, aby mi to ukázal, aby mi tým zároveň nepovedal: Hej, takáto si bola bez lásky a ja ti ukážem, čo je to láska! Milosrdenstvo chcem a nie obete!

Keď ti Pán ukáže tvoju pravú tvár, že všetko, čo si držíš, je lož a pretvárka, ktorá nakvasuje tvoj nový život v Kristu, až potom s rachotom padajú hradby, pýcha a sebectvo stratia svoj význam, lebo vieš, že nie si hodný ani toho zlámaného groša; si maličký, najmenší z najmenších a si nesmierne rád, že On je veľký, najväčší, tvoj Pán a Kráľ.
(Napísané 18. júna 2013)

O všeličom

26. července 2016 v 23:55 | adina christie |  články zo starého blogu
Ako som už naznačila v predošlých článkoch, prežívam ťažké časy. Ťažké, nie tým, že by som sa išla zodrať, hoci niekedy to tak je, ale zase inokedy nedokážem slamku preložiť a neviem, čo so sebou. Mám však Pána, ktorý vždy vie dať na oblohu slnko, ako napísal môj zlatý braček v predošlom článku, vždy vie poradiť a nikdy neodchádza. Tí, ktorí odchádzajú, to sme my. Niektorých pohltia starosti, iných zákon, či niečo, čo bráni kresťanovi byť v slobode Krista. Plne dôverujem Pánovi, že všetko, čo sa deje, mi bude na dobré a všetko, čo vyzerá ako moje úsilie vnímať, čo mi Pán hovorí, a konať podľa toho, je moja túžba byť vždy tam, kde je Pán. A Pán je so mnou, v tom je ten fígeľ!

To bolo na úvod ako jemné dovysvetlenie môjho článku Žijeme duchovne? Možno to stačilo napísať do komentára, ktovie. Pretože dnes chcem napísať o niektorých veciach, ktoré boli u nás na pretrase, ale neviem, či to vôbec viem napísať. Prosím Ťa, Duchu Svätý, daj mi slová, ktorým budú všetci rozumieť, lebo, Pane, Ty si vždy tam, kde je Tvoj Duch a Tvoj Duch je moje nové srdce, ktoré túži po Božej pravde a neznáša lož. Vlastne sa jedná o náboženské veci, ktoré u nás z času na čas voľne poletujú vo vzduchu.

Včera sme nevedeli so synom ukončiť rozhovor o Biblii a rôznych prekladoch, či dodatkoch pridaných do Svätého Písma. Myslím na nebiblickú časť, kde sa hovorí o rozličných textoch Biblie, že kde, v ktorých spisoch ich ešte možno nájsť a podobné navádzania na teologické štúdium Biblie. Samozrejme, ja sa do toho rozumiem asi tak ako hus do piva. Lenže, keď mi to už bolo neviemkoľký krát povedané, tak som to nevydržala a povedala som synovi: Mňa tieto úvahy nezaujímajú, pretože nepatria do Biblie. Na štúdium historických spisov ranného kresťanstva, či osoby Pána Ježiša, existuje vedný odbor, ktorý sa na to špecializuje.

Nevyjadrujem sa k autenticite, ani k pravdivosti oných spisov, pretože na to nemám dôvod. Ak vezmem do rúk Písmo, neštudujem ho, pretože ma vyučuje Duch Svätý. Ja prečítam, On povie, alebo nie, ale väčšinou áno. Myslím, že všetky vysvetlivky pod veršami a rovnako aj rozličné odkazy na iné knihy, či publikácie, alebo texty, ktoré nie sú kanonické, odvádzajú pozornosť od Božieho slova, ktoré vysvetľuje Duch Svätý.

Lenže to nie je všetko. Ako zostať v pravde Božej? Tak, že budeme hľadať zdroje, ktoré nám ju povedia? Tu nám vždy hrozí odklon od pravdy. Biblia je Božie Slovo, inšpirované Duchom Svätým. A toto Božie slovo nám daroval Boh. V ňom je všetko, čo nám chcel Boh zanechať, aby sme spoznali Jeho lásku. Nikde inde to nie je. A v tomto je Božia istota. Mať istotu, znamená získať slobodu v pravde, lebo pravda je tou istotou v Bohu. Preto vieme, že máme milosť nášho Pána, Jeho spasenie, lebo sme navždy ospravedlnení, skrze Pánovu krv vyliatu za naše hriechy, skrze smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ak veríme v Neho.
(Napísané 12. októbra 2012)





Kto je márnotratný syn?

26. července 2016 v 23:20 | adina christie |  články zo starého blogu
Áno, často som si pripadala ako márnotratný syn. Dnes však obzvlášť. Vo všeobecnosti vždy, keď nevykupujem čas, ktorý síce máme od Boha zadarmo, hoci len na to, aby sme vedeli kolko je hodín, márnim drahocenný čas, lebo viem, že je už najmenej päť minút po dvanástej, ako sa nedávno vyjadril jeden môj braček v úplne inej súvislosti.

Budem hovoriť, že my Slováci sme už raz takí, rozhadzovační, zvlášť, keď dostaneme niečo zadarmo? Nieee! Už fakt stačilo, skrývať sa za maminu sukňu, či za národnú príslušnosť a z toho vyplývajúci temperament, či pohodlnosť, nezodpovednosť, ľahkovážnosť a všetky možné tragické omyly. Každý je tu sám za seba, v plnom rozsahu.

Dieťa sa nevyhovára, že je ešte malé, najčastejšie to počuje od dospelých; teda, aj keď to povie, vyzerá to logicky a velmi sympaticky. Keď sa vyhovára kresťan, že je ešte dieťa v Pánovi, to už nie je také chrumkavé a máme sto chutí naliať mu rozumu, veď čo by sme čakali, kým to urobí Pán, my predsa radi poslúžime. Ako onehdá mi vravela jedna sestra v Pánovi: A nechceš, aby som zo dva kresťanské roky preskočila? To bola velmi hlboká myšlienka tej milovanej sestry, ktorá ma prinútila konečne opýtať sa Pána: Pane, a ako teda?

Rozhodne mi nie je do smiechu. Neznášam hádky a naťahovanie sa z luďmi, obzvlášť kresťanmi. Každý kresťan žije v pravde, verím, že v Pánovej. Aj ja dúfam, že tiež som v pravde Pána. Som o tom velmi silno presvedčená, hlavne skrze svedectvá o Pánovi, ktorými ma Pán previedol ako ohňom. Už druhá vec je, že zase mnoho z toho, čo počujem, alebo čítam, mi až tak nevonia Pánom, skôr to smrdí človečinou.

Aj som sa párkrát uhla, lebo som počula, že mám slobodu riešiť, či nechať tak. A tak som to striedala, aby som to náhodou neprehnala z tou pravdou. Neskôr som opäť zázračným spôsobom zistila, že, ak ťa Duch pudí hovoriť v pravde, bez meškania Ho vypočuj a hovor. No lebo sa mi nedávno zdalo, že ďalšia sestra mala už dosť krát naserírovanú pravdu, ako som jej ochotne poslúžila týmto pokrmom od Pána, tak som sa tak pri ďalšej príležitosti ošívala, že čo budem tú úbohú ženu trápiť, asi jej ani moc nechutí pravda, ktorú verím, že je od Pána. Tak som sa teda z toho kajala pred Pánom a s hrmotom som išla na vec, že keď pravda, tak pravda a nič iné.

Jasné, že zase som mala očakávania, že asi všetci spadnú z toho na zadok, ale nie, to predsa tak nejde. Pán má vždy posledné slovo, aj keď sa nám zdá, že pravda sa neprijíma tak ako očakávame, najlepšie hneď. Povinnosť kresťana je hovoriť pravdu a neočakávať odmenu, lebo Pánovi patrí všetka sláva a česť. Aj keď si myslím, že neočakávam odmenu, či pochvalu, už to, že očakávam okamžité prijatie pravdy, ktorú v Pánovi vyslovím, je očakávaním ovocia, ktoré dozreje skôr než narastie do požadovanej veľkosti.

Dnes som mala reč s jedným bratom a nebudem hovoriť o čom, lebo nie to je podstatou veci, ktorú chcem akosi načrtnúť. Nebolo to prvýkrát, že som chcela skrze Pána zasiahnuť, ale vždy sa našlo niečo, prečo som to neurobila. Takže, hneď ako som sa naštartovala, spustila som, ako to vidím ja, s tým, že toto je tá pravda, ktorú by si mal aj on uvedomiť. Samozrejme, to, čo som hovorila, podľa neho nebolo v pravde, pre jediný dôvod, lebo v pravde bol on, samozrejme, podľa neho, a tiež podľa početného publika, ktorí s vďakou čítajú slová tohto brata. Síce jeden sa ozval, že on by to rád posolené, ale braček, ktorý to tu viedol, povedal niečo v zmysle, že nič sa soliť nebude, táto strava je už vopred pripravená, pomletá, obalená, atď. Vzdala som sa až po dlhšom čase, bolo to beznádejné. V jednom momente som si myslela, že už už sa zamyslel v Duchu Pánovom, ale ukázalo sa, že si len potreboval dobiť baterky. Takže som v tichosti odišla, zanechajúc mu príbeh o márnotratnom synovi.

No a tu je ten klinec, ktorý som zabila do tej bubliny celej našej kresťanskej spoločnosti. Nebolo to o tom jednom bratovi, ale z času na čas o každom jednom z nás. Márnotratný syn premárnil otcovo dedičstvo, ďaleko v cudzine, kde si spočiatku užíval slobody, až do momentu, keď sa prichytil pri tom, ako závidí sviniam ich potravu, pretože on už nemal ani na kôrku chleba. V súžení, ktoré na neho prišlo, si spomenul na otca, ako mu bolo dobre, lebo u otca mal všetko, na čo si len spomenul. A tak sa pevne rozhodol k otcovi vrátiť, veriac, že ho prijme, hoci aj za posledného sluhu. Otec ho prijal nad očakávanie, s otvorenou náručou, s veľkou radosťou a milosťou, lebo ho prijal ako syna, odpustiac mu všetko, pretože sa mu vrátil syn, ktorý bol mŕtvy a stratený.

Verím, že sme obdržali v milosti Pána Ježiša dedičstvo, nebeské poklady. To, ako s nimi nakladáme, je buď rozmnožovaním majetku nášho Pána, u niekoho menej, u niekoho viac, alebo hýrením, až prepadom toho, čo sme dostali, znehodnotením nesmiernej ceny, ktorú do nás Pán Ježiš vložil poznaním Jeho pravdy, tajomstiev vekov, ktoré neboli zjavené nikomu, len synom Božím vzišlým z prvotiny vzkriesených z mŕtvych, Ježiša Krista, nášho Pána a Boha, nášho Spasiteľa. Viem, že sú to skôr dva príbehy, dve podobenstvá, ale koľkí sa nachádzame na ceste, kde už nerozmnožujeme, ale sme už vlastne premárnili dedičtvo, ktoré nám otec dal? Možno sme si niekoľkí ani nevšimli, že živoríme, lebo máme plný sklad mlieka v prášku, ktoré už začína smrdieť...
(Napísané 3.júla 2013)





A bude koreň Kristov

14. července 2016 v 13:53 | adina christie |  články zo starého blogu
Pán ma veľmi potešuje v tieto dni, pretože mi zjavuje úžasnú hĺbku Božej pravdy, úžasnú, nesmiernu milosť Božiu. Milosť Božia nie je svetskou podobou požehnaní od Pána. Pán nikoho neustanovil dedičom svetského kráľovstva, ale svojim Božím synom dáva podiel v nebeskom kráľovstve! Mať podiel s Kristom, neznamená dobre sa najesť, mať všetko, po čom srdce piští, ale znamená to, aspoň pre veriacich v živého Boha, že ak On umrel za nás, aj my sme umreli s ním, ak On bol vzkriesený Otcom, aj my budeme v Ňom vzkriesení, a to všetko v prebiehajúcom čase, lebo už sa stala smrť a už povstal nový život v Ježišovi Kristovi. Naopak, Pán hovorí, skús, aj ja som skúsil, a prepálim ťa ako zlato!

Pán mi dal živý obraz toho, ako sa stará o svojich synov. Ako sa hovorí v Písme: A bude koreň Jesseho, my môžeme smelo povedať, že naše korene sú vrastené do nás skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, nášho Kráľa kráľov, Veľkňaza Kristovej cirkvi. A práve toto telo, ktorého sme aj my údmi, sa v Ježišovi Kristovi chopí každej veci, ktorú kedy ktorý úd rieši. Lebo počiatok jednoty je v príslušnosti ku Kristovmu telu a teda žiaden úd, ktorý ide proti telu Krista, nemôže byť Pánov. Aby táto jednota skutočne fungovala, musíme veriť v Ježiša Krista s Jeho skutočnou mocou a vládou nad nami a prijať svoje začlenenie do tela, čo vidíme vtedy, keď ako údy tohoto tela, sa riadime hlavou, ktorou je Kristus a je pre nás prirodzenosťou tela (duchovného) činiť Jeho vôľu; je to naša radosť v milosti Božej; je to Jeho nesmierna láska, ktorá prúdi žilami tohoto tela, teda aj jeho údmi.

Je to živý mechanizmus lásky, lebo On je láska, bez Neho nie sme nič. Jeho ozubené kolieska budú vždy zapadať do seba s presnosťou Božieho plánu. Povážme! Telo Krista je vždy s nami, ako je On v nás, i my sme v Ňom. Kto môže zastaviť nohu, aby vykročila? Kto môže zastaviť ruku, aby podala pohár vody smädnému pocestnému? Nikto nemá na Pána! A tí, ktorí napádajú jednotlivé údy, sú ako otravný hmyz, uštipnú, ale neusmrtia. Na hlavu Krista si nikto netrúfne, aj démoni pred Ním padajú, a tak škodia Pánovi, kde len môžu, snažiac sa zasadiť telu morovú ranu, vred, o ktorý sa treba starať, ktorý bude odrazu vyzerať dôležitejší ako Pán, ako hlava; takže príkazy hlavy budú zdanlivo padať do prázdna. Toto je však satanov úskočný program. Pán Ježiš je náš Pán Boh Vševládny! On sa o svoje telo postará, lebo ho miluje, ako miluje svojich bratov, synov, svoju nevestu cirkev!

Verte, že milosť, ktorú nám dal Pán Ježiš, ak v Neho veríme, je tou mocou Božou na spasenie, a omnoho viac. Niektorí radi dávajú milosť do pozície záchrancu, akéhosi batmana, ktorý príde, zachráni a všetko je vybavené, že koniec dobrý, všetko dobré. Dovolím si tvrdiť, že milosť Pána Ježiša je skutočnou záchrannou brzdou každého človeka na zemi, ktorý verí v Pána Ježiša, pretože nám dovoľuje byť tými zachránenými už teraz. Už teraz bežíme za kynúcou nádejou a Pán nás na tejto ceste po celý čas občerstvuje, aby sme došli cieľa s Ním a za Jeho výdatnej pomoci, pod Jeho láskavým dohľadom.
Nová zmluva Pána Ježiša vlastne ani nie je zákon, ale z právneho pohľadu ide o zákon. Nie, neprotirečím si, totiž milosť Božia, je tou výkonnou mocou nášho Boha, skrze ktorú bola udelená milosť hriešnemu človeku tým, že Pán Ježiš vzal na seba zlorečenstvo zákona a nechal sa odsúdiť svetskou mocou na smrť, aby sme nemuseli byť my odsúdení; boli sme ospravedlnení Jeho krvou a vzatí na milosť skrze vzkriesenie Božieho syna, aby sme aj my boli vzkriesení. Zákon milosti hovorí ústami Pána:

Ev. podľa Lukáša, 4. kapitola

18 Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť
19 a vyhlásiť milostivý rok Pánov.

Toto je milostivý rok Pánov, teraz platí Pánovo zasľúbenie všetkým, ktorí Ho úpenlivo hľadajú, ktorí Ho aj našli, ktorí veria v Neho! Božie kráľovstvo sa priblížilo! Verte evanjeliu Ježiša Krista!
(napísané 7. novembra 2012)

Príliš dlhý deň a krátkosť času

12. července 2016 v 19:18 | adina christie |  články zo starého blogu
Môj muž je velmi pracovitý. Stále musí niečo robiť. A stále chce vidieť, aby som aj ja niečo robila. Môžem ho smelo prirovnať k mravčekovi. Mávam občas krízy, obdobia vzbury, ale držím sa v Pánovi istej línie, na počiatku ktorej mi Pán zjavil pravdu o mne a o manželstve(nebolo to nič pekné, ale bolo potrebné to napraviť, uzdraviť, ako jednoduchú chorobu), kde síce ešte stále vnímam dve osoby, osobitne manžela a osobitne seba, že kým Pán neskonči so mnou proces výchovy manželiek, nebudem sa vzpierať a trpezlivo počkám, na čo mi je dobré, trebárs také poslúchanie na slovo. A veľmi sa divím, samozrejme v Pánovej radosti, že je to zase na dobré. A že zas nemám pravdu? No, daj sa mi svete, je tam toho! Nie, vážne, som potešená, že všetko, čo Ty robíš, Pane, je použitelné a k niečomu dobré :) To nebola ktovieaká chvála :( Hovorím tak, lebo ak tuším správne, Tvoja liečba, Pane, má z dlhodobého hľadiska obrovský efekt (po slovensky: je trvalá) a toto, čo prežívam, je tak ťažko pomenovateľné, ale také krásne a ešte je to príliš krátke, aby som to dokázala zmerať.

Takže som ešte dokosila, jeden deň pred domom, druhý deň za domom, tu som pridržala, tam som ističe vypínala, puknutý múr zasádrovala, síce len dopoly, zbytok, keď sa dokúpi sadra, čosi som presadila, čosi priviazala, čosi vytrhala, a ešte furt nie je toho dosť, zoznam by bol ovela dlhší; ale, čo sa chcem, chváliť ( aj tak nič za mnou nevidno)? V žiadnom prípade! Všetka chvála a sláva patrí môjmu Bohu, ktorý koná predivné veci a vyučuje ma spôsobom: škola hrou. (Či prácou? Čo si? Veď každá práca je v Pánovi Ježišovi radostnou udalosťou!).

Pomyslela som na zlú macochu, ktorá vlastne ani nebola zlá, čo sa týka titulu macochy( mala však veľmi zlé motívy... ), lebo naučila Marušku poslúchať a nereptať (skôr to bola zlá matka, lebo Doru rozmaznávala tak, že nič nevedela, iba fňukať a dupať nohami, keď niečo chcela) Tak táto macocha zmiešala dokopy nejaké semená vysypala pred svoju pastorkyňu, nech to roztriedi, kým sa vráti aj s dcérou z plesu na královskom zámku. A Maruška, vedomá si svojej neschopnosti, zavolala svojich kamarátov vtáčikov, ktorí to s radosťou urobili za ňu. Nuž tak nejak to vyzerá aj u mňa, že Pán pridáva roboty, ktorá nekončí a vraví: bdej, lebo onedlho prídem a keď to zvládneš, na ples pôjdeš ty a macocha s Dorou budú škrípať zubami. Kus pritiahnuté za vlasy, a má to hĺbku asi na jeden palec (tak pro zasmání).
Úplne naj super sa mám, keď mám nečakané stretnutie so súrodencami v Kristu. Vtedy ide všetko bokom, lebo bratia a sestry. Aj muž mi vychádza v ústrety, hoci sa pýta: čo tu budem robiť sám? Nuž, ja by som vedela, ale to naozaj zatiaľ nie je možné. ( Myslíš, že by chcel ísť s tebou?) Tak snáď nabudúce.
Inak, som ani nevedela, že som bola na skupinke.

A bola som. Moja neznalosť pochádza z nejakých očakávaní, že to, čo si nejakým spôsobom zadefinujem, hoci o tom ani neviem, potom stále šarapatí, lebo som tomu dala nejakú nálepku. Tomu ani nemusí nikto rozumieť, stačí príklad: Keby som už na začiatku počúvala Pána, že skupinka je malé zhromaždenie v Pánovi, tak by ma nemiatla moja vlastná definícia, že skupinka je rovná takmer zboru, že teda nejaký pastor a nejaké ovečky, ktoré počúvajú kázeň, modlitby, chvály, atď. A podľa môjho, celkom nového pohľadu, starého len pár dní, je skupinka aj v počte dvoch súrodencov(však, milovaná sestrička? Veď sme prešli pol valalu a rozprávali sme sa o Pánovi na plné ústa, lebo z plnosti srdca hovoria ústa), lebo to je už základ, kde sa môžu modliť viacerí.

Potom sme sa nečakane odčlenili od malej skupinky k väčšej, lebo ako som vytušila neskôr, budeme jesť v meste. Pán si ma tak viedol, no, povedala by som, že ako slepú, ale nepoviem, lebo som videla dobre. Ja som chcela ísť tam, kde Pán. A vôbec nešlo o obžerstvo, ale o to, čo som videla v Pánovi. On si pozbieral ľudí, ktorí sa ešte pred nejakými pár mesiacmi vôbec nepoznali a povedal: poďte za mnou, ideme sa najesť. Dáme si niečo dobré pod zub. Ale toto vedzte, že mojím pokrmom je Božie slovo, aby ste ho zachovávali. Milovaný Pán!!! Ty si oslávený aj v najobyčajnejších veciach, v ktorých sa ocitáme skrze Teba. Zamilovali sme si Tvoje bratstvo, ako si nám povedal:
J 13,34-35 Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste
sa aj vy vzájomne milovali.Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.
(napísané 29. júna, 2013)








Prebúdzanie

12. července 2016 v 18:56 | adina christie |  články zo starého blogu
Po poslednych udalostiach, kedy ma Pán káznil a napomínal s omnoho väčšou intenzitou, ako doposial, ba povedala by som, že až takým zemetrasením, či hromobitím, bolo pre mňa káznenie Otca, ktorý nám daroval Syna, aby sa skrze Neho zjavila pravda v Duchu, ktorá ma svojou hlbkou úžasne zasiahla. Verím, že z Pánovej strany sa u mňa vykonalo, nielen zemetrasenie, ale aj naozajstné prebudenie. Je mi jasné, že to, ako som doposial žila v Pánovi, bolo len predlievanie, ba takmer živorenie. Netušila som, že Pán mi túži dať omnoho viac.

Netušila som, že to, čo som dosial žila v Pánovi, bolo ešte len skicou velkého, nesmierne živého obrazu, ktorý má už jasné kontúry a Jeho meno je Ježiš Kristus, pravý a skutočný Boh, na ktorého sa jedného dňa môžem naozaj pozrieť a spoznať Ho v odraze svojho prepáleného charakteru.
Verím, že mi Pán trochu poodkryl záves, ktorým je tento obraz zakrytý, ktorý je mnohokrát našou čiastočnou, či úplnou slepotou, ale skrze pravdu v Duchu, ktorou sa nechávame od Pána prepáliť, ak sme ochotni znášať Otcovu kázeň a neutiahneme sa zbabelo pre bolesť, je nám zjavená pravda v Duchu Svätom. Ak ešte máličko potrpíte... Podvolme sa teda Pánovi, Jeho výchove a kázneniu, a keď príde aj prút, či palica, radujme sa v Pánovi, ktorý to robí pre naše dobro.

Ak sme sa znovuzrodili v Pánovi, je prirodzené, že tento nadprirodzene vzniknutý život prechádza nevyhnutným vývojom, ktorý je podobný ako pri telesnom narodení, keď sme najprv deťmi, neskôr puberťáci, dospelí, otcovia. Každá etapa vývoja má svoje špecifiká. Deti sa hrajú, plačú, či sa nechajú kolísať, nosiť na rukách. Učia sa však výchovou rodiča rozoznať základné veci, napríklad, čo smú, čo nesmú, pomenovávat predmety aj ludí, používať svoje zmysly, skrátka, všetko, čo Boh vložil do človeka, aby bol schopný viesť plnohodnotný život. Úplne predivne však vštepuje do jeho srdca náklonnosť, lásku a sympatie, emócie rozličného druhu a rozsahu, ktoré sa učí používať celý život. Je úžasné, kolko sa do toho malého človiečika zmesti; totiž, tam na začiatku, keď ešte vôbec ničomu nerozumie, dostane najťažšie veci, úplne všetko, všetky základy, celý Boží zákon. Načo mu to je, keď sotva môže pre svoj nízky vek porozumieť?

Ja som si to súkromne pripodobnila k tomu, keď prišli mudrci z východu a každý priniesol Božiemu dieťatku, zvanému Ježiš Nazaretský, dary, aké sa prinášajú kráľovi, zlato, kadidlo a myrhu, a ďalšie dary. Tak aj my, dostávame dary, ktorých hodnota je v ich Božskom pôvode, v tom, že Otec nebeský dáva dobré veci, nepodá dieťaťu hada namiesto ryby, či kameň namiesto chleba. Verím, že mnoho zasľúbených darov sme už dostali, ale sú v nás akoby uzamknuté. Ten, kto ich odomkne a slávnostne nám ich odovzdá, je Duch Svätý. A Pán túži po tom, aby sme ich skutočne používali a radovali sa z nich; aby sme nedovolili tomu zlému používať Božie dary nesprávne, teda nie na život, ale na smrť.
Poviem len taký príklad: Niekto má dar od Boha, napríklad známosť. Keď ho používal, kým bol zo sveta, ako niečo, čím sa pýšil, hoci netušil, odkiaľ sa to vlastne vzalo, že vie o veciach akoby s predstihom, či aj, keď sú akoby zakryté, jemu však zakryté nie sú, spoľahlivo ich identifikuje, Pán skrze Ducha Svätého mu ale, už ako znovuzrodenému predstaví jeho dar vo svetle pravdy, aby jeho používanie bolo na budovanie. Lebo pravda posväcuje.

Ako Joziáš, keď sa podujal obnoviť dom Boží. Nádoby a iné veci boli pošpinené, niektoré poškodené. On dal teda všetko vyčistiť a posvätiť, aby bola opäť sláva Božia nad Jeho domom.
Keď som už spomenula Joziáša, Judského kráľa, ktorý bol v očiach Boha spravodlivý, úplne ma fascinovala nasledujúca scéna: Kňazi pri čistení a upratovaní Božieho domu, našli Mojžišovu knihu, Starý zákon a priniesli ju kráľovi. Keď kráľ prečítal obsah knihy, roztrhol si rúcho. Tak mocne na neho zapôsobil Boží zákon, že padol na kolená a hlboko sa kajal; nielen však on, pretože Joziášovo pokánie zasiahlo celý národ a bolo po mnohých rokoch obnovené sväté zhromaždenie a opäť zažiarila Božia sláva nad domom Božím. Aj keď zdanlivo nesúvisí tento príbeh s mojím zamyslením, je nad slnko jasné, že všetko sa môže posväcovať jedine Božou pravdou, Božím slovom, ohňom Ducha pravdy; buď teda zostane to, čo je v pravde, alebo zhorí to čo je lživé.

V tomto, čo som tu nasvietila, sa momentálne intenzívne zaoberám myšlienkou, čo nás teda môže prebudiť z letargie, či z hlbokého spánku. Nemýľte sa, že ten, kto behá za skutkami je bdelý, či ten, kto sedí na lavici v zbore, či nad knihami, filmami, internetom, rozvíjajúc nábožného ducha, hovoriac o Bohu, sýtiac sa falošnou láskou skrze sladkosť medu; ani ten, kto nepozdvihne svoj hlas, aby dal zaznieť pravde v Duchu, falošne ubezpečený o tom, že je krotký a tichý a tak je to správne podľa Písma. Najviac ma oslovilo to Pánovo J 17,17-21 a verím, že je blízko ten čas, keď s nami, s každým jedným, Pán zatrasie, aby sa zjavila čistá pravda a aby boli zborené rozličné stavby, ktoré sme si postavili a zotrvávame v nich, hoci vieme, že naše miesto je vonku za mestom, lebo my nie sme odtiaľ, lebo náš domov je u Pána. Sláva Ti, Pane!
J 17,17-21
Posväť ich v pravde - Tvoje slovo je pravda.
Ako si mňa poslal
do sveta, aj ja som ich poslal do sveta. 19 A ja sa pre nich posväcujem, aby aj oni boli posvätení v pravde.
Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa,
aby všetci jedno boli; ako Ty,
Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.

(napísané 28.júna 2013)