Červen 2016

Niečo o viere 2

25. června 2016 v 18:48 | adina christie |  Premýšľanie
Premýšľanie o viere ma neopúšťa. Ponáram sa do hĺbok jej oceánu a najväčšie poklady nachádzam na samom dne. Tam sú ukryté tajomstvá, ktoré túžim objavovať spolu s Pánom.
Tak nech ma vedie Duch pravdy, aby som sa niečomu priučila.
V prvom článku Niečo o viere som v závere, nie náhodou, použila slovo z Písma, ktoré hovoril Pán Ježiš učeníkom tesne pred tým, ako bol zradne vydaný svojim nepriateľom na smrť ukrižovaním. Toto slovo hovoril Pán nielen prítomným učeníkom, ale každému jednému učeníkovi, ktorý skrze nich uveril, čiže aj nám, ktorí sme sa znovuzrodili z Neho. Je to Ján 15,1-17


Ja tu uvediem prvé dva odseky Pánovej reči, aby sme chápali podstatu toho, čo chcem povedať: "Ja som ten pravý vinič, a môj Otec je vinár. Každý letorast, ktorý nenesie na mne ovocia, odrezuje, a každý, ktorý nesie ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril. Zostaňte vo mne a ja vo vás; ako letorast nemôže niesť ovocie sám od seba, keby nezostal na viniči, tak ani vy, keby ste nezostali vo mne. Ja som vinič, vy ste letorasty. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten nesie mnoho ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič robiť.


Keby niekto nezostal vo mne, vyhodí sa von ako letorast a uschne, a soberú ich a hodia na oheň, a budú horieť. Ak zostanete vo mne, a moje slová ak zostanú vo vás, vtedy si proste, čokoľvek chcete, a stane sa vám.Tým je oslávený môj Otec, aby ste niesli mnoho ovocia a boli mojimi učeníkmi. Jako mňa miloval Otec, tak som i ja vás miloval. Zostaňte v mojej láske! Ak budete ostríhať moje prikázania, zostanete v mojej láske, tak ako som ja ostríhal prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske."


Pán Ježiš je vinič a nebeský Otec je vinár. Normálne sa stará o vzácny vinič a všetky letorasty na ňom, keďže letorasty sú súčasťou viniča. Niektoré letorasty sa nadivoko rozrastú, ale ovocie na nich nevidno a tieto Otec odrezáva. Ostatné, ktoré nesú ovocie, čistí, aby niesli ešte viac ovocia. Je to veľmi jednoduché. Ale čo? Potrebujeme tomu uveriť a zostávať v Jeho láske, ako On zostáva v Otcovej láske. Je to možné len vtedy, keď ostríhame Jeho prikázania, ako aj Pán ostríhal prikázania Otcove.


V 1Ján 5,1-15 stojí napísané: "Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha. A každý, kto miluje toho, kto zrodil, miluje aj toho, ktorý sa z neho narodil. Po tom známe, že milujeme deti Božie, keď milujeme Boha a zachovávame jeho prikázania. Lebo toto je tá láska Božia, aby sme zachovávali jeho prikázania, a jeho prikázania nie sú ťažké. Lebo všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom - naša viera. Kto iný je tým, kto víťazí nad svetom ako ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží? Toto je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nie len so samou vodou, ale s vodou i krvou. A Duch je, ktorý svedčí, lebo Duch je pravda.


Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno. A traja sú, ktorí svedčia na zemi: Duch, voda a krv. A tí traja sú v jedno. Ak prijímame svedoctvo ľudí, svedoctvo Boha je väčšie. Lebo toto je to svedoctvo Božie, ktoré vysvedčil o svojom Synovi. Ten, kto verí v Syna Božieho, má svedoctvo sám v sebe. Kto neverí Bohu, ten ho urobil lhárom, pretože neuveril svedoctvu, ktoré vysvedčil Bôh o svojom Synovi. A toto je to svedoctvo, že nám Bôh dal večný život, a ten život je v jeho Synovi.


Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života. To som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho nato, aby ste vedeli, že máte večný život a aby ste verili v meno Syna Božieho. A toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k nemu, že keď prosíme niečo podľa jeho vôle, čuje nás. A keď vieme, že nás čuje, za čokoľvek prosíme, vieme, že máme splnené svoje prosby, ktoré sme prosili od neho."


Vidíte tú obrovskú súvislosť medzitým, čo povedal Pán Ježiš pár hodín pred svojou smrťou a tým, ako nádherne nám zjavuje toto tajomstvo Božie skrze Prvý list Jánov 5,1-15? Úžasné a nádherné! Toto slovo by sme mali jesť každý deň, znova a znova a zostávať v Jeho láske, lebo Jeho prikázania nie sú ťažké…
Sláva Ti, Pane!

Niečo o viere

12. června 2016 v 17:52 | adina christie |  Premýšľanie
Niečo o viere už po x-tý krát, ale dnešnými očami. :) Áno, mám chuť to zhrnúť a uvidieť tam to, čo mi chcel Pán ukázať, možno aj niekomu ďalšiemu, veď On vie, načo to všetko. Niečo tam bude, čo som videla už pred tým a niečo uvidím až teraz, ako mi Duch dáva vidieť. Prečo nestačí to predtým videné? Niečo tomu chýbalo. Bolo v tom moje presvedčenie a predsa tam nebolo to povestné zrniečko viery.

Čiže moja viera bola ešte menšia ako to zrno, ktoré spomína Pán v Mt 17,19-20 Vtedy pristúpili učeníci k Ježišovi osobitne a povedali: Prečo sme ho my nemohli vyhnať? A on im povedal: Pre vašu neveru; lebo ameň vám hovorím, keby ste mali vieru jako horčičné zrno, poviete tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto tam hen! a prejde, a nič vám nebude nemožným.
a Pán to ešte zopakuje aj v 21-kapitole, už len čisto ako závažný fakt v tvojom chodení s Pánom: buď máš vieru alebo nemáš!:

Mt 21,21 A Ježiš odpovedal a riekol im: Ameň vám hovorím, že keby ste mali vieru a nepochybovali by ste, nie len to s tým fíkom vykonáte, ale aj keby ste povedali tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora! stane sa, a všetko, za čokoľvek by ste veriac prosili na modlitbe, dostanete.

S vierou je to ako s láskou. Je to vlastne dokonalý nástroj lásky. Bez nej sme len cvendžiacim kovom a keby sme boli trúbou, nikto nevie na čom sa trúbi. Som možno práve taký kresťan a vyludzujem tóny, ktoré nikto nepočuje; čosi áno, ale nikto nevie, či je to lesný roh alebo flauta. Táto hudba nemá moc zasiahnuť človeka priamo do srdca. Alebo, sme zlí rybári? Hádžeme siete do mora a nechytíme ani rybu. Ale nevadí, príde Pán Ježiš a povie nám, aby sme to skúsili na pravej strane lode. A skúsime! A wow! Sieť je plná rýb; už už sa sieť roztrhá, ale zázrakom odolá svojej váhe. Ako inak, veď to je Božie dielo, nie naše.

Pochopila som, čo sa tu stalo. Hladní a bezradní učeníci uverili Pánovi, že môžu presne tam a takým spôsobom prísť k bohatému úlovku a byť nasýtení. Úplne jednoduchá viera. Čo nám treba? Používať ju, žiť podľa nej, aj spať podľa nej a všetko konať skrze vieru v Boha, Pána Ježiša Krista. Boh predvídal pre nás niečo omnoho lepšie, než kedykoľvek v dejinách ľudstva a predpovedal ústami prorokov úžasné zasľúbenie, spasenie pre celý svet skrze vieru v Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ako je napísané v Ján 3,16 Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.

V časoch milosti je nám daný Kristus, aby sme vierou v Neho boli spasení. Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu!Ale každý povie: Veríme! A dokazujeme to mnohými skutkami. Modlíme sa, niektorí chodíme do zboru, alebo sa stretávame po domoch, navštevujeme siroty a vdovy, pomáhame núdznym, ubytovávame pocestného, navštevujeme chorých, podáme pohár vody smädnému a hladnému sa dáme najesť. A čokoľvek sa ešte nájde v našom srdci, ako sa domnievame, skrze lásku Božiu, vykonáme. V mene tejto lásky urobíme omnoho viac a ešte sa nám máli. Veď vykupujme čas!

No ale, ako by nám mohol niekto niečo vytknúť? Veď robíme to, čo aj vidíme v Písme, nie ako niektorí "divní týpkovia", ktorí si hovoria kresťania, ale sú všetkým len na pohoršenie. Vidiac tých divných, razom sme ubezpečení, že my sme tu dobre a kráčame priamo, veď sa pozrite na naše usporiadané životy! a ako nám Boh žehná! nemáme nedostatku! Ešte by sa dalo veľa popísať, ale načo? Totiž, čo my vidíme telesnými očami, to nie je to isté, čo vidí Boh. Lebo keď tam Pán nevidí pravú vieru skrze lásku Božiu, potom sa Mu nemôžeme ľúbiť a všetko, čo sme si nahonobili, je výsledkom nášho úsilia a telesnej práce.

No ale my máme pokoj… Kto nás rozsúdi? Na to máme Svätého Ducha, ak sme Ho neuhášali svojou malou vierou a počúvali sme toho bludného, namiesto Pána; a ako Pán vôbec netrocháril a povedal rovno: Pre vašu neveru ste ho nemohli vyhnať (démona), čiže: pre vašu neveru sa to stalo! A čo sa stalo, však my sme v poriadku? Pre vašu neveru nepočujete Pána skrze Svätého Ducha, ktorý vám bol daný, aby ste počúvali toho Syna, v ktorom sa Bohu zaľúbilo!

Nádej Izraela a aj naša nádej, jakožto bývalých pohanov, tkvie vo viere v Toho, ktorý si nás zamiloval, Pána Ježiša Krista, ktorý vzal našu vinu na seba a zomrel za naše hriechy, aby hriech nepanoval viac na tými, ktorí v Neho veria. On nám odpustil a ospravedlnil nás pred Otcom nebeským a na tretí deň vstal z mŕtvych; skrze Neho máme nádej večného života.
Ak tomuto všetkému veríme, čo sa odohralo na kríži a vyznávame Pána ako svojho Spasiteľa, máme Jeho svedectvo a Boh vytrhnúc naše kamenné srdce, skrze Ducha Svätého nám dáva nové srdce, mäsité srdce; a stávame sa novým stvorením v Kristu Ježišovi.

Toto je základ viery v Pána Ježiša a každý kresťan bude tvrdiť, že to vie. Mnoho kresťanov ostáva však v tom, že uverili a počíta sa im to za spravodlivosť. Áno, je to tak, ale Pán túži, aby sme uvideli Jeho dielo oveľa hlbšie a to sa dá iba skrze lásku, ktorá je činiteľom viery. Čo to znamená? Trochu sa v tejto chvíli zastavím. Prosím vás, neberte to ako, že vás chcem poučovať. Je to jednoducho môj spôsob premýšľania a môžu sa vyskytnúť aj chyby, zvlášť vtedy, ak sa chcem páčiť ľuďom a robím to len ako zo seba. Nech ma vedie Pán skrze svojho Ducha, toho Ducha pravdy, ktorého svet nemôže zniesť. Čiže, rozsudzujte, kresťania!

Pretože k tomuto premýšľaniu som bola privedená Pánom práve preto, že som vo viere pokrivkávala, ale nie spôsobom, že som si odskočila do sveta, ale skrytým spôsobom, kedy som bola presvedčená o tom, že moja viera je dostatočne silná a dostatočne veľká, lebo ako inak by som vzývala Pána?Ako inak by som o Ňom premýšľala vo dne v noci? A čo tie výpadky, keď si padala v niečom? Čo tie depresívne stavy, ktoré sa ťa zmocňovali ráno? A čo tvoje obviňovanie dookola, že si zlý kresťan, lebo nerobíš tak a tak a podľa toho a toho?

To boli otázky, ktoré mi nedovoľovali, aby som zostala spokojná s mojím chodením s Pánom. A verím, že to Pán dovolil zámerne. Pán bol a aj je, naozaj trpezlivý a verný. A nespočetnekrát mi dokazoval svoju lásku a vernosť. A už viem, prečo sa to stalo. Vlastne až vtedy som skutočne začala obdivovať Pána a moja bázeň pred Bohom bola oveľa väčšia, než kedykoľvek predtým. Ďakujem Ti, Pane, za Tvoju milosť!Sláva a chvála Pánovi!

Viete, príliš som sa sústreďovala na svoju osobu, čo má ale ešte osobitejšie špecifiká, ako len to, že som bola sebec: snažila som sa dodržiavať zákon, ktorý som týmto spôsobom uvalila na seba. Preto som v tom zlyhávala. Nemôžete chcieť dodržiavať zákon a zároveň byť pod milosťou. Mňa pritom stále napadne Pánovo slovo: Nemôžete piť z kalicha Pánovho a zároveň z kalicha démonov. Milosť je zadarmo a kto chce dodržiavať zákon, či už Starý zákon, alebo akýkoľvek iný zákon, vypadáva z milosti. No ako žiť v milosti, keď nás to stále ťahá robiť skutky zákona? Spravodlivý bude žiť z viery, ako je napísané v Písme. Viera je činná skrze lásku Božiu.

Pán Ježiš povedal, aby sme činili Jeho prikázania, ale tiež povedal, že Jeho prikázania nie sú ťažké. Táto 15 - ta kapitola Jánovho evanjelia to hovorí veľmi jasne a presne:

Ja som ten pravý vinič, a môj Otec je vinár. Každý letorast, ktorý nenesie na mne ovocia, odrezuje, a každý, ktorý nesie ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril. Zostaňte vo mne a ja vo vás; ako letorast nemôže niesť ovocie sám od seba, keby nezostal na viniči, tak ani vy, keby ste nezostali vo mne. Ja som vinič, vy ste letorasty. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten nesie mnoho ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič robiť.

Keby niekto nezostal vo mne, vyhodí sa von ako letorast a uschne, a soberú ich a hodia na oheň, a budú horieť. Ak zostanete vo mne, a moje slová ak zostanú vo vás, vtedy si proste, čokoľvek chcete, a stane sa vám.Tým je oslávený môj Otec, aby ste niesli mnoho ovocia a boli mojimi učeníkmi Jako mňa miloval Otec, tak som i ja vás miloval. Zostaňte v mojej láske! Ak budete ostríhať moje prikázania, zostanete v mojej láske, tak ako som ja ostríhal prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske.

To som vám hovoril nato, aby moja radosť zostala vo vás, a vaša radosť aby sa naplnila. To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja vás miloval. Nad to väčšej lásky nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov. Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem. Už vám nehovorím viacej sluhovia, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Ale vás som nazval priateľmi, lebo všetko to, čo som počul od svojho Otca, oznámil som vám. Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste vy išli a niesli ovocie, a vaše ovocie aby zostávalo, aby, za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dal vám. To vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom.
Ján 15,1-17

Sláva Ti a chvála, Pane!




Dnes...

10. června 2016 v 0:52 | adina christie |  Svedectvo
Dnes som prišla o všetok šalát na mojej mini záhradke. Požrali ho susedove sliepky, ktoré prešli na náš dvor dierou, ktorú vyhrabal náš pes. On bol taký džentlmen, že sa tváril, že ich nevidí, lebo inak by musel poslúchnuť svoj lovecký pud, ktorý hovorí: trhaj! Keď som to zbadala, psa som zavrela do jeho koterca. Ale už ho to v koterci dosť štve, lebo tam chodí každý deň kvôli robotníkom, ktorí robia fasádu na susednom dome.

Sliepky som sa pokúšala chytiť, ale vždy mi ušli, tak som sa toho vzdala, že nech sa teda pasú na mojom šaláte, ktorých sadenice som aj tak dostala od ich gazdinej, čiže to bol ich šalát. Celkom som to ale nevzdala. Zabehla som po drevený rebrík a oprela o susedov plot v nádeji, že sliepky dostanú rozum a rebrík ich zaujme a aspoň ho vyskúšajú, že teda, ako by sa dal využiť v ich prospech. Ale nezaujal…

Keďže som o jednej potrebovala ísť do mesta, zavolala som susede, či by niekoho, ak teda má niekoho doma, neposlala na náš dvor, aby si prišiel pre tie zablúdence. Chvála Bohu, bol doma jej syn, takže som bola bez starosti a mohla som odísť. Psa som prevelila do predzáhradky, aby mal aspoň nejaký priestor, kým sa vrátim. A išla som. A bola som spokojná.

Obliekla som si najletnejšie veci, aké som našla v skrini, aby som zniesla horúčavu a poprosila som Pána, aby ma ochránil od kolapsu z teploty. A Pán bol skvelý, kým som vystúpila z električky, začalo liať a bola prietrž mračien; a voda sa veselo liala po ceste. Šľapky boli plné vody, vlastne, ani nie plné, lebo však jedným koncom voda vchádzala a druhým vychádzala. A povedala som Pánovi: Až tak si to myslel, že keď ochrana, tak poriadna? Ľudia si už brali na seba svetre, či bundy, každý, čo mal. Ja som výnimočne nemala nič a koketovala som s myšlienkou na uterák, ktorý som niesla mužovi do nemocnice, že si ho prehodím cez plecia ako šál. Ale túto myšlienku som spacifikovala v zárodku.

Tak som pobudla nejaký čas v teplúčku nemocnice a v hrejivej prítomnosti môjho muža; a keď som uvidela, že Pán už suší moju spiatočnú cestu a máva mi lúčami slnka, pobrala som sa s pevnou vierou, že Pán je verný Boh a spoločník, akému niet páru a že mi je radosť žiť už len pri pomyslení na Neho. <3

Moje nadšenie sa však premenilo na zármutok hneď, ako som prišla domov. Môj psík sa jednoducho stratil a nebolo ho. Čo keď ho niekto ukradol, vidiac, že nie sme doma? Čo keď mu niekto ublížil a už nikdy nebude mať takú slobodu ako u nás? A či vôbec žije? Naprv som bola vyplašená z jeho zmiznutia a dúfala som, že sa len niekam schoval pred búrkou; ale keď to trvalo už niekoľko hodín, myslela som na najhoršie a prosila som Pána, aby nám ho vrátil, nie kvôli mne, ale kvôli mužovi, ktorý ho mal rád, ako žiadne iné zviera.

Keď sa moje starosti o psa vystupňovali až do zúfalstva, rozhodla som sa odovzdať Pánovi celú moju starosť, či už mi psa vráti, alebo nie: Pane, odovzdávam ti moje trápenie za nášho strateného psa, odovzdávam ti celú agendu môjho domýšľania si, čo sa mu mohlo asi stať a ako to poviem mužovi, aby sa mu nezhoršil stav, lebo ja už nedúfam v seba, ale v Teba, ktorý kriesiš mŕtvych a dávaš život. Amen

Bolo už jedenásť hodín večer a pes nikde, ale už som mala v sebe pokoj; a keď sa mi zdalo, že sa chcem nepokojiť pre tú vec so psom, stále som odkazovala neviditeľnému a hlavne dobiedzavému nutkaniu: Túto vec už obdržal Pán do starostlivosti a ja mám pokoj od Boha, tak sa viac nepribližuj ku mne v mene Pána Ježiša!

Potom po jedenástej asi desať minút prišiel s posledným spojom syn. Ale vôbec som mu nehovorila o psovi, iba snáď, keby sa na neho pýtal. Išla som sa teda ešte raz poobzerať, či môj havo predsa len odniekiaľ nevyliezol a vtedy som uvidela môjho psa pred bránou. Moja radosť bola taká obrovská, že sa to nedá opísať. Najväčšiu radosť som však mala z toho, že ten, kto mi ho poslal domov, bol Pán, ktorému som odovzdala svoju starosť a aj bremeno za stratu psíka, hlavne kvôli manželovi, a dôverovala som Mu, že učiní podľa svojej vôle. Sláva Ti, Pane a veľká vďaka!

Aký si mocný, môj Boh!

9. června 2016 v 21:54 | adina christie |  Nová jar
Aký si mocný, môj Boh!
A rameno Tvoje je stále nado mnou.
Keď v búrke hrmíš,
tancujúcim bleskom sa mi zjavuješ.
Priletíš v mraku čierňavy
a spustíš vodopády slov;
zaplavíš ma razom svojou milosťou.
Odtiahneš ťažký záves z nebeských potokov,
natiahneš dúhu ako svet a dáš svietiť slnku;
Vyhladíš moju husiu kožu, už sa netrasiem.
A hneď pokladáš biele oblaky na oblohu;
duch vánku sa s nimi hraje,
svojím dychom ich poháňa na všetky strany,
vytvára majstrovské obrazy s podpisom Majstra.
Klaniam sa Ti, Pane!
Aký si múdry, Pane Zástupov!
Tvoje rady sú ako jarné dažde,
ovlažujú zem, na ktorú padajú jej kvapky,
a zrno, ktoré odumrie, vyženie život.
Podobenstvom sa prihováraš tomuto ľudu,
ale nerozumie; nepočuje snáď,
lebo nehľadá pravé poklady, len svoju múdrosť.
Ale Ty svojim učeníkom vysvetľuješ osamote
každé podobenstvo a zjavuješ im zmysel
svojich slov, aby poznali Teba, svojho Boha,
ktorý položil základ neba a zeme
a všetko, čo v nich je.
Velebím Ťa a oslavujem Tvoje meno, Pane,
ktoré je nad všetky mená na nebi aj na zemi!
"Bázeň Hospodinova je počiatkom známosti;
múdrosťou a kázňou pohŕdajú blázni." Pr 1,7




Dielo služby, budovať telo Kristovo

5. června 2016 v 18:19 | adina christie |  články zo starého blogu
Ef 4,11-15
A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov,
aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo,až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej;
aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu;
ale aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista;
Ef 4,16
On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.
Aké je to úžasné slovo! Hallelujah! Sláva Ti, Pane! Tieto verše som dala v úvode môjho posledného článku. A dnes, keď som si ho prečítala znovu, len tak, pre istotu, či som nepísala niečo od veci, čo tam nepatrí, tak ma až oslepilo od Pánovho jasu, keď som čítala tieto verše Písma.
Toľko omieľaná služba, mi odrazu prišla, ako keby to, o čom sa dnes tak vášnivo hovorí medzi kresťanmi, bolo o niečom úplne inom, než Boh zamýšľa s nami. A všimnite si, ako umne a dokonale funguje telo Krista v tomto slove na začiatku. On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, evanjelistov, pastierov, učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznani Syna Božieho v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.
Toto je užasný obraz Kristovho tela, ktoré ešte nie je dokonalé, nie preto, že je také, aké je momentálne, ale preto, že ešte nedospelo k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, k miere veku plnosti Kristovej. Je prirodzené, že celé telo je budované z Božích zdrojov, ktoré nám On pripravil, keď dal jednotlivé služobnosti, teda tých, ktorých ustanovil za apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastierov, učiteľov, dovnútra tohto tela, aby oni pripravovali svätých na dielo služby, budovat telo Kristovo.
Ani netreba hovoriť, že všetko, čo nám prispieva k budovaniu tela Kristovho, a toto je velmi doležité, že tieto služobnosti ustanovil Boh tak, aby boli súčasťou tela, dostávame ako výživu zvnútra. A tou výživou je slovo, ktoré je Duch a pravda. Všetko ostatné, čo požívame ako stravu zvonku, nám nemôže byť náhradou za to, čo nás sýti skrze Neho, ktorý je sám tým slovom pravdy, Pán Ježiš Kristus, ktorý je hlavou tela Kristovho.
V Nom je dané celé zaopatrenie tela, či už stravou, alebo výchovou, vyučovaním, poznaním Pána Ježiša, Jeho lásky v Duchu Svatom. Z Jeho milosti sme vzali. Skrze Neho sme pomazaní, ako píše Písmo: Lk 4,18-19
Duch Pánov nado mnou, lebo pomazal ma zvestovat chudobným evanjelium, ( uzdravovať skrúšených srdcom), poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie a zvestovať vzácny rok Pánov.
Toto všetko máme v jeho tele a netreba nam iné, iba byť v Ňom ako je On v nás, byť v Jeho láske, ako je On v našej a nikdy sa nevzďaľovat, lebo On je naším hlasom, aj naším zrakom, našou pravdou a naším životom. On je našou cestou, kde sa ide priamo, bez vytáčiek. Vôbec to nie je o nás, čokoľvek robíme, robíme to na spoločný úžitok, lebo sme údmi Kristovho tela, v ktorom koluje Jeho krv skrze Ducha Svätého.
On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej sluzby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.







Stratégia boja

4. června 2016 v 19:45 | adina christie |  články zo starého blogu
Alebo nie? V každom prípade, vždy, keď si niečo myslím, alebo o tom tuho premýšlam, až ma bolia mozgové závity, Pán sa mi dáva predivne spoznať. Akoby sme hrali partičku šachu. V podstate neviem nič iné, iba chodiť s pešiakom a uhýbať, občas zatočiť s pešiakom nepriateľa; občas sadnem na koňa a robím divné kroky, pretože koňovi sa nechce ísť priamo, ale akoby prednými iba naznačil smer, aby zmiatol protivníka a zadnými nečakane skočí nepriatelovi po krku. Nie je v tom logika. To je stratégia boja. Stratég nevyužíva svoju vlastnú logiku, ale predpokladá ako bude uvažovať nepriatel, a podla toho jedná. Ak sa stretnú silní a múdri protivníci, ich predpoklady siahajú až do stratena, využívajúc každý prvok nepriatelovho možného správania, jeho temperament, slabé miesta . Sú pripravení na všetko možné, aj nemožné. Víťazí viera a výdrž, kto z koho.
Ale Pán je nad akékolvek ľudské jednanie vyvýšený. Lebo On je víťaz. Vždy ním bol a bude. Ako za čias Izraela, keď boli dobyté všetky mestá, ktoré Boh zasľúbil Izraelu, že im budú podrobené a budú v nich bývať. V zemi, ktorá tečie mliekom a medom. Budú zbierať úrodu, ktorú nesadili, ale budú z nej jesť po všetky dni života, kým budú zachovávať Jeho slovo a veriť v Boha Izraelovho. Boh sa nesprával zrovna ako stratég. Povedal, verte vo mňa a víťazstvo je vaše! Viem si predstaviť, keď vyzvedači zbadali na území obrovitých Enákov, ako sa zľakli. Môj otec raz stretol "enáka" a strašne sa zľakol, bežal, až kým nedorazil domov a vpadol do maminej náruče. Mama sa výnimočne na neho nevykričala. Nemala prečo, otec bol totiž okamžite triezvy (Jedna z mojich divných spomienok na detstvo).
Obri, to nie je nič pre nás. Pred týchto sa máme postaviť? V žiadnom prípade! A dopustili, aby tento strach ovládol všetkých. Pokým sa Izrael riadil svojím strachom, stratégia nepriatela bola velmi presná, nepriateľ využil ich slabosť a zviťazil nad ním. A ešte sa mi veľmi páčilo( páčilo v zmysle obdivu a bázne k môjmu Bohu), že ako Boh zrážal nepriateľov na kolená, ako ich zdrtil s maličkým vojskom, až sa nepriatelia smiali. S týmto malým družstvom idete na nás? Veď vás rozprášime ako hmyz. Moc nebola vo vojsku, v množstve bojaschopných mužov, ale v Bohu, ktorý jednoducho vystrel pravicu a všetko pred ním padalo. A zase, Boh to nezneužíval. Ale o tom teraz nebudem písať(ale inokedy by som veľmi rada práve o tom).
Veľmi ma zaujíma totiž Starý zákon, hlavne od momentu, keď Boh vyslobodil Izrael spod nadvlády Egypta a previedol ho cez Červené more, až po dobytie zasľúbenej zeme, čo trvalo veľmi dlho. To osídlenie nebolo okamžité. Je to akoby predobraz nášho života po znovuzrodení v Kristu. Pán mi cez tieto verše strašne veľa ukázal. Nechápala som prečo v niektorých mestách bola vôla Boha, totálne ho vyhladiť a spáliť všetko ohňom. Inde zase ponechať zvieratá, veci, či zajatých, či neschopnosť ovládať celé územia prijatím akéhosi prímeria s hrstkou nepriatelov vo vnútri už dobytého územia.
Akoby mesto zobrazovalo náš starý život. a Boh povedal: všetko vyhladiť, nenechať absolútne nič a nikoho nažive, žiadne majetky pozostalé z bývalého života. Aké kruté sa to zdá niekomu, ale stačí sa pozrieť do vedľajšieho mesta, kde sa nechali oklamať hŕstkou preoblečených mužov, ktorí ich uprosili, že oni chcú žiť s nimi, hoci ako sluhovia (Oni vedeli, že proti Bohu nemajú šancu). A potom o štyristo rokov neskôr sa táto "hŕstka" obrátila proti nim a dožadovala sa svojho bývalého územia...Nikde nebolo mesto dobyté rovnakým spôsobom, nikde Boh nepoužil rovnaký spôsob boja. Iba jedno bolo stále nemenné a pevné: Uver, že ja som Tvoj Boh a ja zvíťazím nad tvojím nepriateľom, a zvíťazil som nad ním. Kedykoľvek budeš chcieť bojovať na vlastnú päť, dám ruky preč od teba, bezo mňa nemôžeš robiť absolútne nič!
A tak ma napadlo, že tie opevnené mestá a hradby, sú ako tie, ktoré Pán zrúcal naším znovuzrodením v Ňom. Ale koľkí si ešte nechávame to nadobudnuté imanie zo sveta a nechceme pustiť? A teraz nehovorím o hmotnej položke, skôr o veciach, ktorými sa svet oceňuje a vychováva si pýchu ako niečo mimoriadne vzácne. Tejto lži sa človek tak ťažko zbavuje, lebo neverí, že je to lož. Ak teda doviesť boj do úplnej záhuby, dať všetko do rúk Boha a nič si nenechávať zo starého života, ako sú bývalé hriechy, zlozvyky. Oni sa totiž po čase správajú ako cudzí nájomníci a chcú zaujať späť svoje postavenie.
Teda toľko z mojich asi dvojtýždňových úvah, ktoré som usúdila v mojej mele, kde sa melie všetko, že nevydám. Keďže však Pán včera tak predivne konal, nemôžem inak, len vydávať, čo napíšem. Nech teda každý rozsudzuje v Duchu pravdy.( júl 2013)



Čo sa stane, keď niekomu umyjeme nohy?

4. června 2016 v 19:32 | adina christie |  články zo starého blogu
Viete, čo sa stane, keď niekomu umyjete nohy? Bude ich mať konečne čisté. To bol vtip (niekedy aj pravdivý:)) Poznáme to skrze Pána. Pán Ježiš umyl nohy učeníkom, aby s Ním mali podiel. Vieme, že Pán učeníkom preukázal nezvyčajnú milosť, keď sa im dokázal ako ich služobník tým, že im pekne krásne poumýval nohy a potom im ich aj poutieral. Mohol zaveliť: Nástup do vane! Ale neurobil to, pretože Pán Ježiš chcel slúžiť umytím nôh každému jednému učeníkovi osobne, aby s Ním mali podiel.

Podiel, to znie ako dedičstvo, a aj ním je. A je to predivné dedičstvo v kráľovstve, v ktorom Kráľ slúži láskou svojmu ľudu. A prečo Kráľ umýva nohy a nie ruky, či hlavu, ako sa aj vtedy Peter zdráhal, aby to Pán urobil a pre rozpaky, ktoré sa ho zmocnili, požiadal Pána Ježiša, že keď teda, nohy, tak aj hlavu a ruky? A aj o tom chcem hovoriť, o tom, ako to možno nikomu nevoňalo, ale Pán Ježiš povedal a poslúchli Ho, hoci poznanie o tom, že prečo to Pán Ježiš urobil, dostali až vtedy, keď bol na nich vyliaty Duch Svätý.

Vieme, že slúžiť môže jedine človek pokorného srdca, ten, ktorý sa zníži ako Pán Ježiš, až k nohám svojho brata, lebo tie sú na zemi; všetky ostatné časti tela sú vyššie. Nohy bývajú obyčajne najšpinavšie, lebo sa na nich zbiera celodenný prach, potia sa, nie príjemnou vôňou. Poznáte to: človek sa vyzuje v spoločnosti a rozmýšľa: nesmrdia mi náhodou nohy? A ďalší už možno ani nedýcha, aby nevdychoval podozrivý ozón. Možno mal ten istý problém aj Peter, a mal sto chutí utiecť, len aby ho Pán Ježiš neodhalil, a on by sa musel hanbiť.

Niečo málo sa už tu na stránke popísalo o umývaní nôh, poviem to tak svetsky: O umývaní nôh v praxi kresťana. Mňa táto téma veľmi oslovila, keď som čítala kratučký príspevok jedného milovaného brata, ktorý napísal asi toto: "Umývať priateľom nohy, je ten najlepší pocit na svete! Ale mal som pri tom pocit že viac pokorení boli tí, ktorým som nohy umýval, ako ja". Vtedy som pochopila, že o čom je to umývanie nôh. Verím, že aj keď to možno nie je stopercentná odpoveď, mohla by byť jednou z nich, v Duchu a v pravde.

Nie je to len o pokore slúžiacich, ale aj tých, ktorým je slúžené v mene Pána Ježiša. Koľkí by prijali brata, aby im umyl nohy? A boli by aj takí, ktorí by to neprijali? Alebo takí, ktorí by to prijali, lebo by vedeli, že je to správne podľa Písma, ale srdce by sa zdráhalo: mne nikto nebude umývať nohy! Ak niekto slúži nám, slúži Bohu, teda je to Jeho vôľa, aby sme si navzájom slúžili. Lenže tu sa deje niečo väčšie. Umývaním nôh pozývaš brata do spoločenstva s tebou, aby ste skrze Pána mali podiel s Ním.Tu je veľmi dobre viditeľné, až vypuklé, či máme mäsité srdce Boha, Ducha Svätého, ktorý bol do nás vyliaty znovuzrodením. Lebo to On Duch Svätý súhlasí, lebo On je pokorný, On má srdce sluhu v Kristu Ježišovi, lebo vždy svedčí v pravde o Pánovi Ježišovi, aby všetko bolo na slávu a chválu nášho Pána.

Pred troma rokmi, keď som ešte len sotva spoznala Pána, som mala nepríjemnú nehodu. V prítmí letného večera som sa potkla na železnom pletive, ktoré bolo opreté o dom, lebo cez deň sa montovala na stánok mreža a ten veľký kus, čo zostal, nemal kto odložiť. Plnou silou a váhou som spadla na betón a udrela si koleno, ktoré mám až dodnes mierne stŕpnuté. Vtedy to vyzeralo dosť hrozivo.
Keď som sa pozviechala, sadla som si v kuchyni a vtedajšia priateľka môjho syna sa o mňa veľmi dojemne starala. Keďže sa rozhodla, že ma odvezie na pohotovosť, lebo som nevedela na nohu stúpiť, chcela ma dať trochu do poriadku. Po celodennej práci som vyzerala ako robotník na stavbe, obzvlášť moje nohy. Ona poodstrihovala cáry roztrhnutých nohavíc, vyzula mi ponožky a očistila mi nohy. Každý jeden prst zvlášť. Aj pri tej bolesti som bola ohromená jej prístupom, keď kľačala pri mne na kolenách a nedbala o nič, len o to, aby ma dajako dala dokopy a mohli sme vyštartovať na pohotovosť. Ktovie prečo som si práve na túto príhodu spomenula. Je mi veľmi ľúto, že sme sa rozišli, okrem iného aj preto, že som čítala stránku krestan.sk a ona si myslela, že som sa dostala do sekty. Nech je dá Pán milosť, aby Ho spoznala.

Teda láska slúži, to je nesporné. Láska však aj prijíma toho, ktorého Pán poslal. Koľkokrát odmietneme pomoc, lebo sme ešte príliš hrdí, príliš telesní? Koľkokrát odmietneme slovo od Pána, lebo poslal slúžiť niekoho, koho by sme najmenej čakali? Lebo keby prišiel niekto iný, tak áno; akoby bol niekto hodnejší slúžiť nám, Či by sme si aj my vyberali, ku komu pôjdeme? Všetko telesné maže umývanie nôh. A ak nie, nestalo sa tak v pravde Pánovej, ale v našej ľudskej snaživosti.(júl 2013)

Boh, ktorý funguje ako automat

4. června 2016 v 19:19 | adina christie |  články zo starého blogu
Podľa zatvrdilosti srdca mnohých, ktorým som hovorila evanjelium Pána Ježiša, som uvidela jednu vec. Ľudia sú ochotní zaradiť Boha do svojho plánu, sú ochotní sa aj poďakovať, dokonca modliť sa k Nemu. Nie sú však ochotní mať s Ním vzťah, dokonca, intímny vzťah, také bláznovstvo! Mnohí hovoria: Ja viem, čo chcem a pôjdem si za tým, s Bohom, či bez Boha. Veď je pravda, že: Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže!

Skutky bez Boha, podopreté vlastnou snahou bez viery. A za tieto skutky sú už ochotní sa aj pomodliť k Bohu, aby ich tak trochu potlačil do sféry splnenia túžob. Tento boh, dovolím si tvrdiť, má tvar kreditky, ktorú stačí vložiť do bankomatu a on následne vydá na žiadosť človeka obnos, aký treba. Pre tento postoj ľudstva, je vlastne také populárne evanjelium prosperity.

Ľudia nehľadajú lásku, ktorá je ochotná za nich aj život položiť, ako to urobil Pán Ježiš a nechal sa ukrižovať za naše hriechy, aby sme neumreli, ale aby každý, kto verí v Neho, mal večný život. Nie, to sa im vidí príliš nadnesené a mysteriózne, aby nad tým seriózne premýšľali. Tak to odsúvajú, že niet kedy o tom premýšľať, niet kedy hľadať Pána, snáď až na dôchodku, veď vtedy už bude kedy na také zastavenia, lebo všetci už budú mať more času.

Myslia si, že všetko to naháňanie za peniazmi konajú z lásky, z pocitu zodpovednosti za svoju rodinu, za seba. Lenže si neuvedomujú, že ak im niekto vezme peniaze, ich zdanlivá láska sa vyparí a oni sa nebudú vedieť pohnúť ďalej, lebo jediné, čo ich motivuje, je mať sa dobre. Je to známy obraz z reklám: Usmievavá rodinka pri raňajkách, dokonalé šťastie v pohodlí domova. Do toho obrazu im nepasuje Pán Ježiš. Ja to chápem, lebo som asi nebola iná, keď som bola neveriaca, tiež som sa domnievala, že šťastie rodiny závisí od zabezpečenia. Toto nie je láska, toto sa za lásku iba vydáva.

Pán hovorí: Mt 6,33-34
Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravedlivosť, a to všetko vám bude pridané.
Teda nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci. Dosť má deň na svojom trápení.
( marec 2014)

Ako horčičné zrno

4. června 2016 v 19:12 | adina christie |  články zo starého blogu
Toto mi dnes, ako verím, ukázal Pán, keď som zapochybovala na chvíľu o tom, že Pán je hotový vypočuť modlitbu, ktorú som sa Mu modlila včera za manžela. Ani už nebudem hovoriť, že za čo, lebo je to jedno. Ak ho Pán uchopí naplno, keď muž v nestráženej chvíli otvorí svoje srdce, potom sa naplní to, čo Pán povedal okrem iných, aj mne: uvidíte ešte väčšie veci, než toto.
A tak som si pomyslela, ako sa plahočíme za vierou, ktorú často zabudneme hľadať v Ňom a hľadáme ju na miestach, kde nič také nefunguje, pretože tam nie je On. Ako napríklad v ľudských mysliach. Prečo by sa mal nachádzať tam, kde je sa naša myseľ ešte len premieňa v myseľ Kristovu skrze Božie narodenie v Ňom? Verím, že Pán ponechal našu slobodnú vôľu v hlinených nádobách práve tak, ako, keď nás učinil chrámom živého Boha, ak Pána Ježiša nasledujeme nehľadiac na to, že nosíme hriešne telá.
Asi preto tak veľmi záleží na našich rozhodnutiach, ktoré sa rodia z túžby nášho srdca ísť tam, kam ide náš Pán a nasledovať Ho všade. Naše srdce je horlivé, ale naša myseľ často podlieha svetským merítkam, kým sa rozhodne. A túto myseľ Pán premieňa zakaždým, keď sa niečo v nás deje, keď nás uzdravuje, keď v nás krôčik po krôčiku Pán vysekáva charakter Krista. A potom postupne sa stále viac a viac rozhoduje Kristus v nás, a nie my samy. Vtedy už máme istotu aj v onej hlinenej nádobe, že sa nemôže rozbiť. Je to niečo ako chodenie po mori.
Všetko je o viere, lebo Kresťan žije vierou. Aj toto, čo tu píšem, je o mojej viere, nie o vašej. Každý má svoje poznanie od Pána a každú dilemu veriť či neveriť, vyrieši Duch Svätý. On svedčí o tom, čo je pravda a či to pochádza od Otca nebies, ktorého vôľu túžime činiť skrze Pána Ježiša.
Teda, ako mi bolo dané od Pána vidieť, tak to, čo sa deje v mysli, ako reagujeme na volanie Pána, ako sa necháme viesť Duchom Svätým, je veľmi úzko prepojené s našou vierou, ktorá sa zakoreňuje v srdci skrze Pána Ježiša a verím, že hlboko zasahuje do činnosti, ktorú vykonávame skrze myseľ jakožto hlinenú nádobu našich rozhodnutí vychádzajúcich z túžby po činení vôle Pána a nie vlastnej vôle.
Ale ako vidím, horčičné zrno je v nedohľadne :) Nie, nie je, som si istá v Pánovi Ježišovi, že na nás neuvaľuje bremeno, že musíme veriť takou a takou silou, Ale On nesie aj toto bremeno, aby sme zvládli, že koľkokrát iba pripúšťame vieru, že áno veríme, hoci nás hlodajú pochybnosti, či to stačí, či by sme predsa len nemali veriť viac, jedna z jednej strany, druhá z druhej strany a tak dookola.
Myslím, že Pán mi dnes ukázal, že On berie každú našu prosbu vážne, pretože nám vidí hlboko do srdca. On nepotrebuje našu vieru sily váľajúcej vrchy, či veľkosť horčičného zrna. To všetko potrebujeme my, aby sme vierou spoznali Boha, aby sme vierou nasledovali Pána, aby sme spasení súc skrze vieru, aj chodili vierou v Božích skutkoch. Aby sme mohli povedať, keď svet hovorí, že žije skrze telo, že my, čo sme Kristovi, žijeme vierou v Neho skrze Ducha Svätého a priznávame, že sme duchovní ľudia narodení z Boha, hoci svet vidí naše telá, vo vnútri sme nové stvorenia oddané Jemu, Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. (apríl 2014)

Prečo je smrť zničená?

2. června 2016 v 10:18 | adina christie |  Premýšľanie
Je úžasné sledovať Pána, ako nenápadne koná. Nenápadne preto, lebo ešte nevidíme, čo z toho vznikne, Neraz sme netrpezliví, smutní, niekedy možno aj nahnevaní, lebo, ako robíme, tak robíme a snažíme sa, no výsledky nezodpovedajú nášmu úsiliu. Často premýšľame o tom, že čo robíme zle. A väčšinou vymyslíme nejaký nový zlepšovák, ktorý nám už zapezpečí, aby všetko išlo ako po masle. Ale to dlho nevydrží, a vieme, že ak niečie dielo zhorí, tak to nie je od Pána, ale zase to ukazuje na naše telesné snahy.

Jasné, nie sme až takí naivní, aby sme nevedeli, že to, čo robí našu prácu ťažkou a nezvládnuteľnou, či obyčajným mlátením prázdnej slamy, sa skrýva v našom sebectve, kedy sme neodovzdali Pánovi všetko, úplne všetko, aj svoju dušu, aby ju mohol Pán premeniť.

Viem, že niektorí kresťania nepripustia, že by v ich živote s Pánom bolo niečo tak nedostatočné, aby nevedeli dostatočne zareagovať a učiniť nápravu. Oni to skrátka hneď naprávajú podľa Písma, sami sebou ubezpečení, že tak to chce Pán a preto ani nechápu, ako to niektorí kresťania môžu nezvládať. Ale nie je to o polepšení sa. Je to o umieraní samému sebe, svetu a všetkému, čo by sa chcelo postaviť v našom srdci na vyvýšené miesto namiesto Pána Ježiša. A pri umieraní jednoducho veci nekompromisne vypadávajú z hry ako nepoužiteľné a neopraviteľné. Takže ich vysťahujeme z domu a poletia na smetisko.

A to je rovnako problém mnohých, ako aj môj, vzdať sa vecí a vyhodiť ich; ale my ich už nemôžeme zadržiavať, lebo sú pochované v smrť spolu s Kristom! Lebo Pán Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych a smrť ho viac nemohla zadržať; On vstal z mŕtvych a ožil, aby presne tak pochovaním nášho starého človeka vytryskol nový život v Kristu Ježišovi.

Mojím najtúžobnejším želaním za tých päť a pol roka, odkedy som Pánova, bolo naozaj umrieť sebe, aby len Kristus mohol žiť. Keď vezmeme do úvahy, že Pán už urobil všetko, je dokonané a je učinené zadosť ako po právnej stránke, keď Pán Ježiš zobral na seba hriechy sveta a celé zlorečentvo zákona a na svojom tele ich vyniesol na kríž a tam sa nechal s tým všetkým pribiť a tam je tiež pribitý náš starý človek, tak po stránke osobnej účasti na Jeho diele, kedy som uverila v Neho a učinila rozhodnutie dať sa pokrstiť a pochovať navždy starého človeka, aby som už nežila ja, ale aby žil vo mne Kristus, potom je ale zvláštne, že prečo tak mnohí naďalej nesieme bremeno smrti. Veď Pán to bremeno už z nás sňal a povolal nás do slobody a to nie hocijakej, ale do slobody života. Napriek tomu otročíme smrti, čiže hriechu akoby sa nič z toho, že Pán dokonal dielo na kríži, neodohralo.

Keď mi to Pán prvýkrát ukázal, asi pred tromi rokmi, viem, že som tomu rozumela, ale nevedela som to žiť. A možno budem ešte chvíľu zápasiť v boji, ktorý už On dávno vybojoval. Ale čo je na tom také ťažké? To som dlho nemohla pochopiť; vlastne, až do včera mi to bolo zakryté. My sa snažíme umrieť a to nie je prirodzené. Venujeme tomu toľko času, vstávame a padáme a znovu a znovu. A stále hľadáme zdroje, aby sme tomu prišli na kĺb. Ale jediný zdroj je Boh. Tam je odpoveď na všetky otázky.

Nechcem sa skrývať za svoju zbožnosť a tutlať svoje nedostatky v tejto najzávažnejšej veci, ktorá tak okato vystupuje v celej cirkvi. Ani nedbám na svoju povesť. Netrápi ma, či niekto berie tieto slová alebo nie. Ale trápi ma stav kresťanstva, ktoré si z veľkej časti postavilo dom na piesku. Ak ma to trápi, potom mám čo povedať, ako jeden z údov Kristovho tela.
Len pred pár hodinami som si prečítala jeden banálny text nejakej svetskej stránky v poľštine, neviem ale zaručiť jeho správnu interpretáciu, lebo som ho už nenašla, kdesi sa stratil. To znenie bolo asi takéto: Keď umierame, nič necítime… Na moment ma napadlo, že je to blbosť, lebo väčšinou nás niečo bolí a naozaj nie je sranda umierať a vedieť, že o chvíľu bude po nás. Ale ten moment okamžite preťalo svetlo pravdy, keď som to náhle uvidela v plnom jase bieleho dňa: Ale nie tak je tomu u svätých, ktorí žijú v Kristu a sú ukrytí v Ňom. To je tá sloboda života, keď život Kristov je zjavený na nás a všetko rastie a zelená sa; je to krajina zaliata slnkom, ako rajská záhrada; ten život sa nedá zadržať a neustále je zavlažovaný vodou života: Ján 4,14 Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej dovečného života.

Kde je tu smrť? Nikde. Všetko pohlcuje život! Ak skutočne otvoríme naše srdce Bohu, nášmu Pánovi Ježišovi, aby v nás mohol prúdiť život, potom bude prirodzené, že smrť nebude panovať nad nami a nebudeme plytvať svoje sily na boje, ktoré už dávno Pán vybojoval za nás. Pochopíme, že prirodzené je žiť, nie umierať. To je pre mňa parádna lekcia! Chvála Ti a sláva naveky, Pane!


Ef 3,14-21 Preto kľakám na kolená pred Otcom,
po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi;
aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku;
aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske,
aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka,
poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.
Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás,
Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov. Amen.