Duben 2016

Keď Boh koná

3. dubna 2016 v 18:35 | adina christie |  Zaujalo ma
Teda tu ma zaujal jeden z mojich starších článkov z 15-eho júna 2013, na ktorý som pred chvíľou náhodne narazila pri triedení pošty; tak snáď niekoho povzbudí, ako náš Pán úžasne koná v našich životoch. Toto je svedectvo o Jeho nesmiernej láske a túžbe uzdraviť naše zranenia, nech by boli akokoľvek vážne. Toto je svedectvo o tom, že Pán sa skutočne zaujíma o to, aby sme videli správne, čiže pravdivo, lebo pravda vyslobodzuje človeka z jeho otroctva komukoľvek a čomukoľvek. Chvála a sláva Pánovi!

Dnes ráno som sa zobudila o deviatej, vlastne už o piatej, keď odchádzal syn na dialýzu. A potom som povedala Pánovi, že ak chce, tak vstanem už teraz, že to nechávam na Ňom. Samozrejme, Pán ma nechal pospať, lebo som bola nevyspatá a po dosť namáhavej ceste, ktorú som absolvovala včera do Ružomberku, kde promoval ďalší syn.

Ako vidieť, takto podobne vyzerajú všetky výhovorky, keď si pospím dlhšie, než sa to páči môjmu mužovi. A tak, keď som si robila kávu a opýtala som sa ho, či mám urobiť aj pre neho, povedal mi: Nie, veď už je deväť hodín. Na to sa nadulo moje nič vo mne a hneď na muža: to ako myslíš? A už sa vytratila ranná pohoda. Pán mi okamžite dal slovo, ktoré ani neviem, kde v Písme sa nachádza, bolo však o tom, že máme byť trpezliví a vydržať, ak na nás niečo hovoria neprávom.

Napadlo ma, že asi to nebolo celkom neprávom, veď je pravda, že som si prispala, tak čo riešim. A už bol vo mne Pánov pokoj. A hneď sa to prejavilo na tom, čo povedal muž ďalej: Preto som povedal, že je deväť hodín, lebo som si tú kávu urobil už dávno, aby som nečakal na teba. Moja domýšľavosť spadla na nos. Sláva Ti, Pane!

Aby ste si nemysleli, že riešim banality, lebo nie ja, ale Pán ich rieši, nemajúc ich za banality, ale za úplne vážne problémy vo vzťahoch medzi manželmi. Lebo Pán lieči aj povrchové odreniny, aj hlboké rany, jazvy, skryté veci, ktoré On vytiahne na povrch ako na operačný stôl a operuje. A to moje manželstvo bolo dokonale rozbité. Napriek tomu, že ho Pán zachránil pred rozvodom, bolo ako chorý pacient, čakajúci na dlhú operáciu, lebo bez nej umrie, alebo bude ležať do konca života a stonať od bolesti. Môžeš podpísať regres alebo sa nechať od Pána operovať. Vybrala som si to druhé.

Najprv len z túžby vidieť Boží zázrak, neskôr premožená Jeho skutočným záujmom uzdraviť ma, Jeho úžasnou školou, ktorej som momentálne žiačka. Áno, Pane, chcem sa ti podrobiť bez narkózy, poznať prečo, ako, a ďalšie odpovede. Nešetri ma, chcem iba pravdu, aj keby som sa zvíjala pri tom od bolesti. Nekochám sa v bolesti pre bolesť, ale pre úžasné Božie zjavenia, ktoré sú mi na život, a ako verím, skrze lásku nášho Pána, sú na život nášmu manželstvu, v ktorom sa nachádza ešte jeden neuzdravený človek okrem mňa, môj manžel.


Na čo som ale prišla,bolo pre mňa mimoriadne dôležité. Ako som už aj viackrát písala v iných článkoch, Pán keď uzdravuje mňa, nerieši môjho manžela. Až bude uzdravovať jeho, nebude riešiť mňa, ale len a len manžela. Takže nejaké cukanie sa typu: ale veď on za všetko môže, urob, Pane, najprv s ním poriadok, a potom budem vedieť poslúchať Tvoj hlas., alebo, že on je taký a taký, nemá miesto v procese Pánovho uzdravovania.

A to najdôležitejšie, čo chcem povedať, hoci to vyznie ako negácia predošlého vyhlásenia, je to, že ak nechám Pána pracovať na mne, operovať a liečiť ma, ochotne a s radosťou prijímam Jeho rýpanie sa vo mne, prináša to ovocie Ducha pravdy, Jeho hlboké zjavenia právd, ktoré zasahujú celé manželstvo, teda aj môj náprotivok, môjho manžela. Pán ho uzdravuje bez toho, aby o tom vedel, či prosil o to. To je tak nádherné poznanie, že takmer nepretržite prevolávam na slávu nášho Pána. Sláva Ti a vďaka, Pane!

Konštatujem, že som už pomaly na konci a nejaké svedectvo o tom, ako Pán so mnou jedná, okrem toho úvodu, nikde nie je. Hĺbkové analýzy, mudrovanie, špekulácie, kvetnaté frázy, žeby to bol cieľ môjho písania? Nie, naozaj úprimne prosím Pána nech to rozbalí, nech sa nepozerá na mňa, ale nech v Duchu Jeho pravdy vydám to, čo je svedectvom o Ňom, ako sa On podieľal na liečení niečoho, čo Ho nemuselo zaujímať, alebo naopak, mohol švihnutím prúta urobiť z nás dokonalé manželstvo.
Ale, bola by Jeho chvála taká, ako Ho už aj dnes chválim, keď viem, čo bolo zlé a vidím, že On uzdravuje, dokonca kriesi z mŕtvych? To je to, na čo nezabudnem a dokážem pochopiť a následne na to, to mení aj moju myseľ. Švihnutie prútikom by ma potešilo, ale o chvíľu by som sa pýtala: Je to vôbec pravda? Bol to vôbec Pán? Nič by som sa nenaučila, neostalo by vo mne Kristovo svedectvo, a ak aj áno, to by ma samo o sebe nedokázalo vyviesť z lží, v ktorých som uviazla; bola by to púha radosť, ale žiadne budovanie.To je veľký rozdiel.

Nemyslite si, že to prišlo hneď. Veď na začiatku chodenia s Pánom, som sa s mužom hádala hádam ešte viac, ako keď som nebola Pánova. Prečo to? No, v prvom rade som túžila po tom, aby aj doma poznali Pánovu dobrú zvesť, lenže som presadzovala a presadzovala svoju pravdu a dávala všetkým najavo, že sú pravde vzdialení ako nebo a duby, čo bolo pre nich neprijateľné, lebo nepoznali Pána, živého Boha. Moje reči teda, boli fantazírovaním, ktorému nehodno veriť.

Pán vie, čo som pokazila svojím prístupom k evanjeliu na domácej pôde. Dávala som im najavo: ste mimo! Týmto som sa oddeľovala od nich a v druhom rade, môj život absolútne nezodpovedal tomu čo kážem; teda z ich pohľadu som klamala ako seba, tak svoju rodinu. Lebo, čo mi tu budeš rozprávať o Bohu, keď sa večne so mnou hádaš, nestaráš sa o mňa, som pre teba vzduch? Ako je deň dlhý, ani sa neozveš; keď sa sám neozvem, ty sa neozveš, iba čo sa vieš maximálne pohádať. Takto podobne, napríklad, reagoval manžel. A mal pravdu.

Bola som už zúfalá. Pán ma predsa stále volá do rodiny, ako sa tam ide? Čo mám robiť, Pane? Veď toto nie je láska, to je niečo, čomu vôbec nerozumiem. Viem milovať iba Teba, ale Ty chceš, aby som skrze Teba milovala aj svoju rodinu, svojho manžela.

V tejto chvíli považujem za bezpredmetné, že to bolo ťažké, že manžel si rád vypil a niekedy to bola riadne dlhá šnúra. Niekedy to bolo dokonca nebezpečné, lebo išlo o život. Takže som padala v tom, že som dávala za vinu manželovi svoju neschopnosť milovať ho, pre jeho slabosti, a dookola som sa hnevala na neho a odpúšťala.

Vlastne to odpúšťanie bolo hodne povrchné, ako to vidím teraz. Pán hovoril: daj mu slobodu robiť to, čo chce. Aj piť? Áno. To ale neznamenalo, že ma to prestalo trápiť, Pán mi však dal skrze túto slobodu, darovanú mužovi, pokoj, ktorý som nepoznala. Prestala som ho súdiť a hoci sa pritrafí, že sa opäť nájdem v roli sudcu, Pán ma hneď brzdí, akoby hovoril: toto je medzi mnou a tvojím mužom, mne padá a mne bude vstávať.

Takže som zhodila zo seba najťažšie bremeno tým, že som dala mužovi slobodu byť takým ako je, aj s chybami, ktoré nivočili rodinu. Viem, že to bol medzník v mojej výchove.
Verím, že až od tejto chvíle sa stávam učeníkom Pána Ježiša. Doteraz som bola nejaká jasličkárka, či škôlkárka, Pán vie. Všetko začalo tým, že som prosila Pána o Ducha pokánia, modlila som sa vlastnými slovami aj písanym slovom. A viem, že v tom, čo som robila, bolo deväťdesiat percent vlastnej snahy, ale tých desať percent viery malo silu, pri ktorej sa rúcali postupne moje snahy žiť podľa určitej šablóny, ktorú som si nakreslila.

Po čase som totiž uvidela niečo úžasné: Pán bezpochyby plnil moje prosby a tam, kde aj neboli splnené podľa mojich predstáv, boli nejakým spôsobom uvedené do života, ako som verila, podľa Pánovej vôle. Moja viera týmto poznaním kulminovala. Od tej chvíle som to až fyzicky cítila a verila, že milujúcim Boha je všetko na dobré. Nádherné Božie zasľúbenie, ktoré mi dal Pán. Chvála a sláva Jemu!
Konečne bola v mojom srdci radosť ako už dávno nie, radosť v Pánovi Ježišovi. Zaujímavé na tom bolo, že v tej dobe, keď som už opatrovala druhé babätko, mi Pán hodne ukazoval aj skrze rodinu, kde som pracovala, najviac však cez ich malého chlapčeka, o ktorého som sa starala. Bola to požehnaná služba.

Keď som v apríli toho roku zavesila opatrovanie na klinec, do času, ktorý Pán určil, odrazu sa predo mnou otvorili dvere do tajnej komnaty a Pán ma voviedol a vovádza až do tohoto dňa do Božej pravdy: Ako mňa vidí Pán, čo je choré na mojom vzťahu k manželovi a že treba urýchlene uzdraviť každé zranenie. Lebo lož, v ktorej som žila celý život a zdanlivo stále žijem, je chorobným rozvrátením mojich vnútorností, ktoré sa namiesto pravdy sýtia klamstvom.

Niekto by povedal: keď spoznáš Pána Ježiša Krista, spoznáš pravdu, lebo si prešla z tmy do Jeho predivného svetla. Teda, ako je možné, že žiješ v lži? Áno, je to pravda, ako je aj pravda, že vďaka Pánovmu svetlu vychádza najavo všetko, čo by ostalo inak skryté. Ostalo by to skryté hlboko vo mne a vôbec by som netušila, že som sama sebe prekážkou, aby mohla medzi mnou a manželom prúdiť Kristova láska.

Mrzí ma, že zatiaľ, akoby teoretizujem, ale aby som sa dostala plynule k tomu, čo prežívam, bolo potrebné vyjasniť si to, čo mi Pán skrze napomínania a následne zjavenia právd, ukázal, čomu ma v konečnom dôsledku naučil a stále učí, ako Pán dokáže meniť veci, ako dáva Pán život niečomu, čo nemalo šancu žiť.

Keď Pán prvýkrát vytiahol na svetlo niečo, čo sa týkalo Jeho výchovy mojej osoby v mojom manželstve, ani sa mi nechcelo veriť, že je to pravda, že to vraví Pán. Lenže to bolo také prekvapenie, že som nemusela dlho krútiť hlavou a vzala som Pánovo ponaučenie za svoje. Toto svedectvo som opísala v článku Čakanie na Boha.

Takže len v krátkosti poviem, o čo išlo. Jedného dňa som sa snažila pracovať okolo domu, teda hlavne v dome. Vonku ma však tiež čakala kopa práce, ktorá nedala pokoj hlavne manželovi a tak ma neustále komandoval. Keď som sa začala sťažovať Pánovi na muža, Pán mi dal jedno podobenstvo skrze poviedku, kde jedna starenka čakala na návštevu Pána, ale sa nedočkala, lebo si nevšimla, že Pán už prišiel, dokonca trikrát, raz ako suseda, druhýkrát ako obchodník a napokon ako bedár, ale starenka ho nepustila ani raz.

Takto ma Pán usvedčil, že na čo čakám a prečo sa sťažujem, veď mi poslal manžela, že mu v tej veci môžem a mám dôverovať. Tak to bola hádam prvá pecka od Pána, ktorá mi tak utkvela v pamäti. Po prvý raz po dlhej dobe, som sa pozrela na manžela z úplne iného uhla, ako na nádobu, ktorú si používa Pán na moju prevýchovu.

Každý deň Pán niečo nájde v mojej duši, aby to rozrezal, vytlačil hnis, pomazal liečivym olejom a obviazal moje rany. V tejto chvíli ma fakt mrzí, koľko toho už Pán otvoril a zjavil mi pravdu o mne, ukázal mi cestu ako z toho vyjsť uzdravená, a len maloktoré veci mi je dovolené v pravde opísať a opäť prežívať zjavenia, ktoré mi takto dal.

V tomto smere ma najviac požehnala cesta autom, naprieč Slovenskom, ktorú som absolvovala s mojimi milovanými súrodencami v Kristu. Pán doslova a jasne prebýval vo mne a hrabal sa v mojich útrobách. V jednej chvíli mi dal opäť preziť nesmierny chlad, ktorý zo mňa sálal celé roky voči manželovi. Tak hrozne sme žili ako cudzinci, vedľa seba a zároveň každý v inom kupé. Spájali nás jedine problémy, ale nie preto, aby sme sa zomkli v jedno, ale aby sme sa este viac rozdelili. Bránila si manželovi prísť bližšie k tebe, pre svoje kamenné srdce, akoby mi hovoril Pán.

A Pán ešte ďalej trhal: okyptila si jeho polovicu v srdci, ktorá mu právom patrila, pretože ja som ťa dal tvojmu manželovi. Vzala si z jeho plnosti, ktorá ňou nemohla byť bez teba, lebo ty si sebecky vycúvala a lízala si vlastné rany. Sama si nedala nič, urobila si ho duševným mrzákom. Pane, odpusť!

Budem ešte hovoriť ďalej, alebo stačí? Spomenula som si náhle, ako ma manžel ix krát volal na balkón, len tak, pozerať sa na hviezdy a zakaždým som ho odbila: Nechcem nič vidieť!, tvoja romantika ma hnevá! A takýchto odmietnutí bolo ako hviezd na nebi. Moje srdce kričalo: Nie, ty nemáš nárok! Táto príhoda ma rozplakala, ako aj všetky ostatné, ktoré odrazu vo mne vyplávali skrze Pána na povrch.

Spomeniem ešte z auta aj niečo krásne skrze chlieb, ktorý jeme tu na zemi. Ako nám rozprával Pán, možno kazdému niečo iné, takže moja interpretácia živého podobenstva sa može odlišovať od toho, ako hovoril Pán k súrodencom. Náš milovaný brat v Kristu, Lacko, pečie chlieb. V tomto povolaní sa mu skutočne darí. Pán si ho doslova a do písmena odvolal na túto prácu. Verím, že Pán hovorí: Tvojím pokrmom je chlieb z neba. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostupuje z neba.

Pri chlebe sme ešte chvíľu zostali, keď moja sestrička mi začala ukazovať ako ju Lacko učil piecť chlieb, a že teda, nie je jedno, či vykysnuté cesto jednoducho položíme na plech, alebo ho ešte upravíme. A tá úprava nie je bezdôvodná, lebo keď chceme, aby bol chlieb pekne nadýchaný a nie spľasnutý a následne tvrdý, najprv cesto trochu roztlačíme, pekne poprekládame, potom môže dokysnúť a šup s ním do trúby.
Z ničoho nič ma to ovalilo pravdou o tom, ako aj mňa Pán hnetie skrze môjho manžela a nič nie je bez dôvodu, čo robí Pán. Sláva Ti, Pane!

Učím sa v Pánovi vážiť aj každé slovo, ktoré poviem manželovi. Ako som si zvykla počas dlhoročnej rezignácie na neho, odstaviť všetko, čo povie na vedľajšiu koľaj, napríklad obyčajným slovom: potom..., alebo ešte radikálnejším: neraď mi!, tak teraz som usvedčovaná od Pána, nie ako žena, ktorá neposlúcha muža, ale ako taká, čo nepočúva Pána, ktorý mi sám vybral muža, presnú a chýbajúcu časť mňa.

Verím tomu, že ak žena zahodí v Pánovi svoje očakávania na to, aký muž má byť podľa jej predstáv, prestane zakaždým vymeriavať mužov prínos do ich vzťahu, ktorý v zle fungujúcom manželstve vždy zaznamenáva deficit, teda mínus na manželovej strane. Toto je o slobode, ktorú mi dal Pán, aby som ju dala manželovi bez akýchkoľvek očakávaní, čo urobí, aký bude.

Týmto sa stalo niečo zaujímavé. Kým som snorila ako pes a štekala na neho, že: zase si urobil toto, čo nemáš robiť!, manžel bol viac menej pod tlakom môjho zákona a tak sa ho snažil obchádzať a všeliak ma oklamávať, aj viditeľným klamstvom; celú ťarchu zodpovednosti za svoju slabosť pre alkohol však pripisoval mne. Takže som niesla dvojnásobný batoh nášho utrpenia, ten svoj a ten jeho.

Akonáhle som mu však dala slobodu, zistila som po čase, že mi viac dôveruje a už sa aj prestáva schovávať so svojím problémom; hodne sa poľudštil v tomto smere. Ak náhodou opäť vyvrcholí nejaký trapas z jeho strany, uvedomuje si, že sám si je na vine; dokonca už môžeme za priaznivých okoloností, ktoré verím, že nám dáva Pán, aj hovoriť o jeho závislosti, kde si priznáva svoju slabosť a prejavuje túžbu po zmene.

Pán nám dáva teraz oveľa dlhšie obdobia pokoja, keď sa môžeme rozvíjať v pokojný manželský prístav, kde nekotvia vojenské lode, ale v jeho blízkosti chodí po mori Pán a hovorí nám: Ja Som, nebojte sa, ľudia malej viery, Ja vás ochránim, na mňa sa môžete vždy spoľahnúť...