Březen 2016

Bude ťa to stáť všetko

30. března 2016 v 12:07 | adina christie |  Nová jar
Bude ťa to stáť všetko,
Ale ty poď za mnou!
Ja dobre počujem, Pán môj!
Tvoj hlas mi znie ako na povel:
Vstaň a ideme!
Môj strach si premenil na vodu,
Ruiny si obrátil na pevný kameň.
Tiahni ma Láska za sebou,
Moje srdce priviaž na svoje krídla
A zapáľ v ňom oheň!


Moc pravdy

22. března 2016 v 10:51 | adina christie |  Premýšľanie
Ján 17.17 Posväť ich v pravde - Tvoje slovo je pravda.
*********************************************************************************************************

Slovo z úst kresťana, ktorý nasleduje Pána, by mala sprevádzať moc pravdy, toho Ducha pravdy, ktorý nám bol darovaný, keď sme sa znovuzrodili a rozhodli sme sa nasledovať Pána, jedine Jeho moc a nič medzitým. Nepravdivé slovo pochlebuje tomu zlému a zvádza na scestie.


Poviem príklad z môjho života v Pánovi a odpustite mi, že nebudem nikoho menovať, ani konkretizovať, len sa pokúsim nastaviť určitú situáciu, aby zodpovedala skutočnosti. Donedávna som verila jednej lži akoby to bola pravda. Tá lož sa týkala niektorých súrodencov, ktorí jej verili tak isto ako ja a doteraz tomu veria, lebo sa ich to týka. Vec sa však obrátila asi pred dvoma mesiacmi, keď mi Pán zjavil skutočnú pravdu a veľmi jasne mi ju vysvetlil. Doteraz som však nedokázala urobiť prietrž tejto lži a povedať slovo pravdy tým, ktorých sa to týka. Vyhovorila som sa v srdci na to, že to nedokážem, nie teraz, nech ma Pán vovedie do takej situácie, ktorú On vopred pripraví a nech mi dá smelosť hovoriť.


Zdôverila som sa s tým jednej sestre, z ktorou som sa zdieľala s touto vecou vlastne od začiatku a ona sa ma jednoducho, ale priamo opýtala: A čo s tým mieniš robiť, keď poznáš pravdu? Ja by som sa oddelila od toho, keby sa to stalo mne. Ani som netušila, čo jej mám na túto otázku odpovedať. A keď som sa potom osamote pýtala Pána, započula som v srdci radikálnu odpoveď prečo nedokážem byť v tejto veci priama a nekompromisná:

Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu. Žid 12,4

Úplne ma to ovalilo svojou tvrdosťou a priamosťou, hlbokou pravdou, svojou nevyvrátiteľnosťou! Tolerujem hriech, a to nielen u súrodencov, ale aj vo vlastnom živote! Takmer celá cirkev trpí syndrómom tolerancie a už mnoho vecí nepokladá za hriech, alebo jednoducho prižmuruje oči, aby nemusela byť prísna, aby nemusela napomínať, aby sme nebodaj nejako neporušili bratskú lásku, takú krehkú ako porcelán! Nanajvýš sa uchýli k pohoršovaniu, ak ide o viditeľný hriech, či k "hádzaniu kameňov" nevidiac ako pôsobí neprávosť skrze pokryteckú lásku, ktorou je zachvátená.


Ale práve Láska bola taká silná, že preborila priehradný múr! Láska bola taká mocná, že neváhala sa dať pribiť na kríž skrze Božieho Syna, "lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby každý, kto uverí v Neho, mal večný život!" Láska v Kristu povstala z mŕtvych a smrť ju nemohla zadržať!


Toto je tá láska, ktorá sa skláti pred pravdou?! To teda nie! Tá suchotinárska láska, ktorá sa trasie pred pravdou, jednoducho nemôže pochádzať z pravdy nášho Pána! Pravda sa nemôže skrývať, ako ani svietnik nedávame pod posteľ, ale ho dávame na stôl, aby jeho svetlo svietilo všetkým naokolo. Čo sa stane, keď svietnik strčíme pod posteľ? Máme tmu...


Myslíte si, že teraz nehovorím o slovách? Ale áno, všetko je to slovách, ktorým dávame určitý "život a prácu", ktorú majú vykonať. Ale kto je to, kto dáva slovám pravý život? Jedine Pán, ktorý je cesta, pravda a život. Pán z milosti Božej stvoril tento svet svojím slovom a Jeho slovom stojí všetko, čo povstalo a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. Takisto sme sa znovuzrodili aj my, ktorí sme Jeho, lebo sme uverili v Neho a prijali sme Pána Ježiša za svojho Spasiteľa, Pána pánov a Kráľa kráľov. On nás očistil kúpeľom vody skrze slovo a oživil nášho ducha dajúc nám Ducha Svätého, toho "Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nepozná..." Ján 14,17


Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak Duch Boží prebýva vo vás. Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je Jeho. Ak je Kristus vo vás, tak je telo mŕtve pre hriech, ale duch je živý pre spravodlivosť. A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás. Rim 8,9-11


Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu. Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu.
Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu.
A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával?
Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.
Preto: zase vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená! A urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo.
Hľadajte pokoj s každým človekom i posvätnosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána!
Dbajte, aby nikto nevypadol z milosti Božej; aby nevyrástol ako nejaký horký koreň a nepôsobil trápenie a aby sa ním mnohí nepoškvrnili; aby nikto nebol smilníkom alebo bezbožníkom ako Ézav, ktorý si za jeden jediný pokrm predal prvorodenstvo.
Veď viete, že aj keď neskôr chcel zdediť požehnanie, bol zavrhnutý, a hoci ho so slzami hľadal, nenašiel možnosť pokánia. Nepristúpili ste zaiste k hmatateľnému [vrchu] ani k horiacemu ohňu, ani k oblaku, ani k tme, ani k búrke ani k hučaniu trúby a hrmotu slov, ktoré - keď počuli (Židia) - prosili, aby sa k nim viac nehovorilo; nemohli totiž zniesť výstrahu: Keď sa zviera čo i len dotkne vrchu, bude ukameňované. A také strašné bolo videnie, že Mojžiš povedal: Zľakol som sa a trasiem sa. Ale pristúpili ste k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, nebeskému Jeruzalemu, a k desaťtisícom anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu
a k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach, k Sudcovi Bohu všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí dosiahli dokonalosť, k Prostredníkovi novej zmluvy, Ježišovi, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova. Hľaďte, aby ste neodporovali Tomu, ktorý hovorí. Lebo keď neušli (trestu) tamtí, ktorí odporovali tomu, čo im na zemi zjavil vôľu Božiu, o čo menej my, keď sa odvrátime od Toho, ktorý (hovorí) z neba.
Jeho hlas vtedy otriasol zemou, a teraz dáva zasľúbenie a hovorí: Ešte raz zatrasiem zemou, ale aj nebom. A to: ešte raz, zrejme poukazuje na zmenu vecí, ktorými zatrasie ako stvorenými, aby zostalo, čo sa nemôže otriasť. Preto buďme vďační a prijímajme neotrasiteľné kráľovstvo; a takto slúžme Bohu, aby sme sa Mu páčili: s úctou a bázňou. Lebo aj náš Boh je zožierajúcim ohňom. Žid 12









Aké je mocné slovo?

21. března 2016 v 15:14 | adina christie |  Premýšľanie
Dnes túžim premýšľať a už aj premýšľam pár dní o slovách, akú majú moc a či si vôbec uvedomujeme ako ich používame; či to, čo vychádza z našich úst zasahuje svoj cieľ, alebo nie. A ak hovorím zasahuje, nemyslím tým, že po našich slovách zostane spúšť a zranené srdcia. Naopak, slová môžu byť veľmi užitočné, schopné postaviť niečo z ničoho, alebo môžu jednoducho milovať a plniť svoj účel v každom svojom poslaní osobitne. Čiže, je poslané povzbudiť? Tak povzbudzuje. Je poslané pohladiť? Tak pohládza. Je poslané napomenúť? Tak napomína. Je poslané usmerniť? Tak usmerňuje. Je poslané priniesť svetlo? Tak prinesie.


Ale od čoho to závisí, čo poplynie z našich úst? Pán Ježiš hovorí, že z plnosti srdca hovoria ústa. Teda, to, čo človek má v srdci, to bude hovoriť. Má v srdci lásku? Jeho slová budú uskutočňovať lásku. Má srdce skazené, plné lži a neprávosti? Jeho slová budú plné klamstva a úlisnosti diabla. Tieto dva póly možnosti použitia slov, sú však len takým všeobecným pohľadom na vec. Lebo dobre vieme, že jazyk si musíme strážiť, lebo ako hovorí v Jakub 3,5-12:


Podobne aj jazyk: je malý úd, ale chváli sa veľkými vecami. Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli! Jazyk je ohňom; svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života. Všetku divú zver, aj vtákov, plazy, aj morské tvory krotievajú aj krotili ľudia, ale jazyk, (toto) nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nikto z ľudí nevládze skrotiť. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu; Bratia moji, to nemá tak byť! Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká a horká voda? Či figovník, bratia moji, môže rodiť olivy, alebo vinič figy? Ani slaný (prameň) nevydáva sladkú vodu.


Tu vidíme aj jednu závažnú anomáliu v našom slovníku: "Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu;" Ale to predsa vychádza z tých istých úst, čiže aj z dobrého srdca niekedy vychádza zlé slovo?! Žiaľ, niekde sa stala chyba, ak neostríhame svoj jazyk. A preto Jakub ďalej veľmi dôrazne hovorí: "Bratia moji, to nemá tak byť! Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká a horká voda? Či figovník, bratia moji, môže rodiť olivy, alebo vinič figy? Ani slaný (prameň) nevydáva sladkú vodu."


Musíme si strážiť, nielen náš prejav, ale každé jedno slovo, ktoré vychádza z našich úst! Môžeme však povedať, že naše uši, alebo oči, by tiež nemali byť v tomto nečinné, ale tak isto všetko, čo do nich vchádza počutím alebo čítaním, musíme rozsudzovať a nedovoliť, aby do nášho srdca vchádzalo čokoľvek nečisté, čo počujeme, či vidíme. Prečo? Lebo málo kvasu nakvasuje celé cesto. Čiže zvykneme si a časom nám to nebude vadiť, ba možno v tom nájdeme planú slobodu konať podobne. Na tomto mieste chcem trochu ozrejmiť, čo tým myslím. A síce, že tým, že nemôžeme vyjsť zo sveta, či jednoducho, nie vždy sa vyhneme priamej konfrontácii so slovom, ktoré nie je vyslovené s dobrým úmyslom srdca od ľudí, takpovediac, prevrátenej mysle, sme nútení, ba priam pudení, aby sme videné, alebo počuté slovo rozsúdili v pravde nášho Pána a nechali sa viesť Jeho pravdou, neprijímajúc do srdca lži, nech by boli aké lákavé a chutné. Aby sme však činili podľa týchto slov, na to nám je daný Duch pravdy, ktorý nenávidí lož a miluje pravdu. On túži po tom, aby sme vždycky oslávili Pána.

Stále som však iba v tej všeobecnej rovine, a hoci premýšľam ako kresťan, verím, že slová vedia byť užitočné, ale rovnako neužitočné, či útočné, aj čo sa týka nekresťanov, teda neveriacich, alebo náboženských ľudí. A nech sú teda tieto slová na úžitok kresťanom, či neveriacim, verím v Pána, že ak nájde pravdu v týchto slovách, budú doručené tam, kam boli poslané.


Chcela by som zviditeľniť niekoľko situácií, čo sa týka slov , napríklad, ako nimi plytváme, čo sa už rovná márnosti, alebo ako Písmo používa v podaní Pavla také výstižné slovo "nežvatlajte". To plytvanie slovami v sebe zahŕňa mnoho lží a pravdepodobných vecí, mnoho nedorozumení, mnoho vyrieknutých súdov, mnoho pridávania, či odoberania, atď. Ale čudovali by sme sa tomu, že každé slovo z tejto rady nesie v sebe akýsi pokrivený život, že čosi "ožije" kvôli tomu, že ním niekto bol zasiahnutý. Asi ako keď na človeka náhle spadne balvan a jednoducho tým slovám nie je možné uniknúť; zasiahnu vás ako dávka z guľometu; spustia sa na vás ako ľadová sprcha v decembri.


Jedna babička zomrela a nezapočula evanjelium, nepočula slová života a nemohla činiť pokánie a povedať: Pane, som veľmi hriešna a ďakujem Ti, že si mi dal do srdca vieru; ďakujem Ti, že si za mňa zomrel a odpustil si mi všetko, čo som vo svojom živote napáchala. Pane, ďakujem Ti za Tvoju milosť! Pane, príď do môjho srdca a staň sa mojím Spasiteľom, mojím Pánom pánov a Kráľom kráľov! Nie, nestalo sa to, lebo všetko stálo na modlitbe za jej uzdravenie a ostala len nádej, iskrička, že Pán počul v jej modlitbách pokánie a obrátenie sa k Bohu, vyznanie srdca, ktoré uverilo v Pána.


Niekedy sa totiž len modlíme za chorého, aby ho Pán zachránil a uzdravil a spoliehame sa na to, že sme mu už povedali všetko o Pánovi. Myslím si však po určitých trpkých skúsenostiach z môjho života v Pánovi, že sme povinní radikálne postaviť chorého pred voľbu svojho života, aby mohol činiť pokánie a slobodne sa rozhodnúť pre Pána Ježiša a vyznať Pána tak, ako o tom hovorí Rim 10,9-10:


Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Bôh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.
Lebo srdcom sa verí na spravedlivosť, a ústami sa vyznáva na spasenie.


Toto sú slová, ktoré majú moc a môžu priniesť život v tom kratučkom okamihu, keď naozaj úprimne zápasíme za ich spásu a večný život. Tu boli slová veľmi dôležité, tie ktoré skutočne môžu zachrániť, v opačnom prípade, a tu to bola modlitba, aj keď úprimná, ale nedokonaná v skutku prinášajúcom spasenie, môžeme byť svedkami smutného konca. Čiže toto máme robiť a tamto nezanedbávať.


Mohlo by sa zdať, že tento príklad je prehnaný a nie je to o tom, o čom píšem, alebo sa aspoň pokúšam napísať v tomto článku. Nech je akokoľvek, tu sme sa dotkli smrti, ale mohli sme sa dotknúť života, ak by sme počúvali Pána, že On chce, aby bol každý spasený. A tak aj naše slová by mali byť áno pre život a nie pre smrť. Ak sa hlbšie zamyslíme nad tým, čo znamená slovo života, pochopíme, že ak slovo života, čiže evanjelium prináša život tým, ktorí ho prijali skrze Pána Ježiša a že je to zachraňujúce slovo a tým, ktorí ho prijímajú, je na spasenie, potom tým, ktorí neprijímajú evanjelium nášho Pána, je toto slovo na smrť, na večné zahynutie, lebo neprijali milosť nášho Pána a neuverili v dokonané a dokonalé dielo nášho Pána Ježiša Krista na kríži, na ktorom vylial svoju vzácnu krv Boží Syn a odpustil nám hriechy, aby každý, kto verí v Neho, bol spasený, aby skrze Jeho zmŕtvychvstanie sme mali nádej večného života všetci, ktorí veríme v Neho.


Keď sa pozrieme na svet, vidíme, že je všetko dovolené a slová sú často zneužívané na manipuláciu čo najväčšieho počtu ľudí. Tak fungujú mocenské boje, tak funguje obchod akéhokoľvek druhu. Tak fungujú médiá a držia v šachu celý svet poťahujúc jednotlivými figúrkami podľa potreby. Tým istým spôsobom sú ovplyvňované milióny ľudí pod vplyvom rozličných náboženstiev.


A kde sú v tomto svete kresťania? Túto otázku by si mal položiť každý, kto sa považuje za kresťana sám a zároveň si aj odpovedať podľa svedomia, čiže podľa Ducha pravdy, ktorého nám zanechal Pán Ježiš, aby sme sa držali Jeho cesty života a aby sme neboli zmietaní každou úskočnosťou diabla. Neraz sa staráme o verejné veci, ktoré sa dejú vo svete a sú populárne, či už je to politika a zväčša je to politika, ktorá hýbe diskusiami a vynáša na svetlo niečo z nás, čo už tam nemá čo hľadať.


Koľkokrát sme cez tieto veci zavlečení do irónie, výsmechu, posudzovania, dehonestovania osôb, ktoré ani nepoznáme, len ak z počutia a to počutia verejnej mienky, ktorá je ohýbaná médiami na všetky strany a nikdy nemôžeme spoznať pravdu. Ale my si myslíme, že ju poznáme, lebo máme predsa toľko indícií vidieť do niekoho a urobiť si "správny obraz". A tvrdíme, že ich milujeme. Ak sa modlíme za "nepriateľov", je v poriadku, ak ich zároveň ohovárame takzvanou "pravdou"? Neneguje sa to náhodou navzájom? Vyplytvali sme celé more slov; a kde sú?


Ja vám poviem, kde sú. Stali sa mienkotvorným elementom svetového diania. Slová, ktoré nežijú, iba strašia ako mátohy a vyskakujú z obrazovky ako zablúdené ovce nemajúce pastiera.


Ako vidím, ešte je toho veľa, o čom premýšľam. Na tomto mieste skončím, lebo článok je už pridlhý. Ak Pán dá, napíšem aj druhú časť, ako o tom premýšľam a čo všetko ešte, sa týka slova, ktoré má moc; a áno, je nám zverené slovo, aby sme ho používali správne a nezneužívali ho v žiadnom prípade. Nech nás k tomu vedie nehynúca láska nášho Pána, nech nás k tomu vedie Duch pravdy, ktorého máme, aby sme chodili v Ňom, ktorý je cesta, pravda, život. Amen












Ako vznikne život?

15. března 2016 v 16:51 | adina christie |  Premýšľanie


Dnes ráno som pochopila, že ešte čosi podstatné chýba tomu, o čom som písala v článku "Prečo je smrť zničená?" A to podstatné vychádza zo zákona života. Presne tak, ako mi to veľmi radikálne ukázal Pán v živom sne, ktorý som mala v noci a ktorý sa o chvíľu pokúsim opísať, čo najvernejšie.

Najprv by som však citovala Nový Zákon, keď Pán Ježiš hovorí v Ján 12,24-26:

Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.

Každý už mal do činenia so zrnom, ktoré je veľmi užitočné v každom ohľade. Rozmýšľala som trochu o tom jeho použití. Melieme ho na múku, z ktorej upečieme chlieb, múčniky, či iné jedlá. Ale nezostáva len v kuchyni. Kŕmime ním tak isto dobytok, domáce zvieratá, vtáčikov, či maličké hlodavce, ktoré chováme pre radosť. Spomínam si tiež na jednu príhodu, keď sme chovali sliepky. Svokra nám dávala, asi raz za štvrťrok vrece pšenice. Ale raz sa stalo, že táto pšenica bola napadnutá červotočom, lebo bola dlho skladovaná v našej kúpelni, pretože sme ju nemohli dať do stodoly, lebo tam k nej mali prístup myši. Nuž tak sme zavreli obe oči a držali sme to vrece v kúpeľni.

O niekoľko mesiacov sme stále inzenzívnejšie počuli, ako niečo v kúpeľni šuští. Najprv sme si mysleli, že tie myši predsa len objavili, kde sme schovali zrno, po ktorom oni očividne pásli. Ale keď som začala nachádzať drobné chrobáčiky, raz na stene, inokedy na pračke, dokonca na uteráku, tak som sa pozrela do toho vreca, aby som našla pôvodcu podivných zvukov a nežiadúcej invázie týchto chrobáčikov do nášho života v pohodlí nášho domu.
To rozhodlo o tom, že napadnuté vrece sme vyniesli z domu a po tom, čo som sa ako tak zbavila tej hávede, som dom kompletne vymaľovala. A ešte aj potom som našla aspoň tucet stratených a zablúdených vytrvalcov, no už som si to strážila a bol pokoj.

V tomto bode ma napadlo, že jedného dňa sa zásoby minú a tak treba sadiť, aby táto plodina prinášala naďalej svoj úžitok. Takže veľká časť zásob sa odkladá na osivo, z ktorého potom, čo sa zrno posadí do zeme, narastú klasy a každý klas obsahuje omnoho viac zŕn, než boli posadené. Úžasná ukážka rozmnožovania. Úžasný je Pán!

A už som pri tom zrne, ktoré musí umrieť, aby prinieslo veľkú úrodu, lebo ak neumrie, ostane samo bez akéhokoľvek úžitku. Nechcem sa ani pokúšať o to, aby som vyložila toto Pánovo slovo, ktoré každý kresťan pozná a veľmi dobre chápe, dokonca možno najlepšie zo všetkých podobenstiev, ktoré Pán hovoril. A to práve kvôli zrozumiteľnosti toho, čo je nám známe už tisícročia o pestovaní akéhokoľvek zrna. Je mnoho výkladov, a všetky končia tam, kde sa presadí nekompromisný zákon života v tom jednoduchom: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

V tom sne, ktorý som mala v noci, ma táto tvrdá realita zabila, aby som to prijala so všetkými následkami a dôsledkami, čo k tomu patria. Bola som von pri dome a premýšľala som o Pánovi, možno som s Ním aj hovorila v duchu. Určite áno, lebo odrazu mi Pán pokynul, aby som išla ku krížu a napísala na neho tú skratku I.N.R.I. A ja som išla a vtom sa na mňa vyrútili všetky živly, zdvihol sa hrozný vietor, obloha potemnela a počula som šialený zvuk toho všetkého. Vnímala som obrovskú bázeň, ktorá sa miesila so strachom, že idem urobiť niečo, čo síce urobiť chcem, ale je to nesmierne dôležité a aj keď sa môžem rozhodnúť, že to neurobím, ja to urobiť musím, lebo je to jediná možnosť! Potom som s vypätím všetkých síl napísala prvé písmeno I a tie ďalšie išlo napísať čoraz ťažšie, lebo som sa len ťažko udržala na nohách kvôli tomu besneniu, ktoré vyčíňalo pri mne. A keď som to napísala, uvedomila som si, že je to napísané krvou. Písmená boli okrem toho prvého krivolaké a trochu rozmazané.

Hneď ako som to dopísala, ten hrozný hluk sa premiestnil do mojej hlavy a zdalo sa, že o chvíľu moja hlava vybuchne; a ja som v tomto stave, opustila svoje telo. Videla som ako sa tá jemná hmota mojej duše posúva celým telom a vnímala som, ako sa odo mňa odpojila a letela hore obrovskou rýchlosťou dlho, dlho. Videla som, že letím tmou a zobďaleč na mňa civeli nejaké príšery. Až som napokon doletela a zastala som pred nejakým závesom, cez ktorý sa črtalo svetlo. Po chvíli váhania som vstúpila do miestnosti plnej ľudí, ktorí stáli popri sebe v niekoľkých radoch rozostavení ako na nejakej spartakiáde. Bola tu radostná atmosféra. Všetci spievali a na mieste tancovali. Pridala som sa k nim a tancovala som tiež. Spievali po slovensky a divila som sa, aké jednoduché slová piesne to spievajú, čosi ako riekanka v materskej škole. Uprostred tanca som opäť bola uchvátená a o chvíľu som sa zobudila v tele. A už som bola čulá a pri zmysloch.

Až ráno som pochopila, čo to malo znamenať. Musíme prísť ku krížu, k tomu istému krížu, na ktorom umrel Pán a spolu s Ním umrel aj náš starý človek. On tam bol pribitý spolu s Kristom a krvácali Jeho rany; aj naše krvácajú, lebo žiadna obeť sa nezaobíde bez krvi a bez krvi nieto odpustenia. Pre Jeho meno musí znovozrodený človek zomrieť samému sebe, aby mohol žiť, aby mal právo života. Lebo Pán zomrel a bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych pre nádej večného života. A to už nie je len nádej, ktorá sa nevidí, ale je mnoho synov z toho Jedného výhonku, Pána Ježiša Krista! Lebo semienko musí najprv umrieť, až potom vydá úrodu podľa svojho druhu. Dobrá správa je, že keď to semienko umrie, vyklíči z neho život a potom:

Mk 4, 26-29 ...Tak je to s kráľovstvom Božím, ako keď človek zaseje zrno do zeme; v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu; najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase. A keď úroda dozrie, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.


Kol 3,1-17 Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.
Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.
Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.
Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve.

Mŕtvite teda zemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadosť a lakomstvo, ktoré je modloslužba.
Pre tieto veci prichádza hnev Boží.
V nich ste voľakedy aj vy chodili, keď ste žili v nich,
ale teraz aj vy odložte všetko: hnev, vášnivosť, zlosť, rúhanie sa i ošklivé reči zo svojich úst.
Neluhajte si vzájomne, keď ste už vyzliekli starého človeka s jeho skutkami,
a obliekli nového, ktorý sa obnovuje ku pravému poznaniu podľa obrazu svojho Stvoriteľa.
Tu už nie je ani Grék, ani Žid, ani obrezaný, ani neobrezaný, ani barbar, ani Skýt, ani otrok, ani slobodný, ale všetko a vo všetkých je Kristus.

Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť.

Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy.

A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti.

A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační.

Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu!

A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.










Pochybnosti

10. března 2016 v 17:20 | adina christie |  Premýšľanie

K Životu v Pánovi patrí aj povzbudzovanie v láske, čo by malo byť na úžitok cirkvi, aby sme zotrvávali v Jeho láske, tak, ako nám Pán prikázal.
Keďže mám príležitosť svedčiť vám, súrodencom aj priateľom o Jeho večnej a nehynúcej láske a o jej nesmiernom bohatstve v Kristovi Ježišovi, ktoré sa stále rozmnožuje naproti nám takým úžasným spôsobom, že naplnení Jeho milosťou môžeme byť Jeho vôňou všetkým ľuďom po celom svete, teda činím podľa tohoto svedomia. Nech ma tak vedie Duch Svätý, amen.
Chcem sa dotknúť vecí, ktoré v našom živote s Pánom často pôsobia a spôsobujú nemalé škody, stávajú sa smrteľným vírusom v cirkvi tým, že zasievajú pochybnosť a ochladzujú prvú lásku. Liekom pre tento stav je jedine Pán Ježiš Kristus; totiž ak Mu dovolíme, aby skrze nás prúdila Jeho láska, potom sa nemusíme obávať ničoho a Pán čoskoro zmetie hadov a škorpiónov pod naše nohy a nič nám neublíži.

Mnoho kresťanov, vrátane mňa, keď bolo pár okamihov, ktoré ma tiahli opačne, podľahlo tlaku okolností a dovolilo týmto okolnostiam formovať svoje myslenie a následne odklon od pravej cesty, ktorú nám nakreslil náš Pán Ježiš Kristus. Dovolili sme telu, aby riadilo naše konanie a uhášali sme Ducha pravdy. Zabudli sme, že sme na bojisku, kde nebojujeme svetskými zbraňami, ale keďže sa nachádzame v najväčšej duchovnej vojne všetkých čias, našimi zbraňami by mali byť a sú jedinou mocnou zbrojou, ako je to v Ef 6, 12-17

"Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. Stojte teda: bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť k evanjeliu pokoja. Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy tohto nešľachetníka. Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie.",

ktoré sme ale často vymieňali za falošné napodobeniny. To je najspoľahlivejšia cesta k bludom a ochladnutiu lásky.
A to je dnes, žiaľ, obrazom, ktorý je viditeľný dokonca aj svetu, ktorý eviduje tento falošný obraz kresťanstva ako pravý. Vieme predsa, že láska Božia, vyliata v našich srdciach, je tou nevyhnutnou "esenciou", ktorá produkuje vôňu Krista z nášho vnútra smerom k ľuďom. Chvála Pánovi, že ak máme záujem a očakávame na Neho v tých ťažkých podmienkach zmätku a falošného našepkávania, že On je vždy pripravený nás zodvihnúť a postaviť, aby sme stáli a pokračovali tam, kde je cesta života. Lebo On je verný, plný milosti a lásky. Amen.

Takže chcem poukázať na niekoľko momentov, ktoré u mňa spôsobovali ťah a to násilný ťah do falošných predstáv a zmätku. Minulý rok a tiež aj časť tohoto roka, bol pre mňa prelomový v tom, ako, a to som pochopila až dnes, si ma Pán začal oddeľovať pre seba, aby som rozhorlila svoje srdce, ktoré bolo zmietané udalosťami v mojom živote, a zostávala v Pánovej láske, aby som neodchádzala do niečoho, čo by ma mohlo stiahnuť na dlho od Pána a bolo by to oveľa bolestnejšie, než to, čomu som bola vystavená. Samozrejme to vyžadovalo mnoho strát, čo boli vlastne smeti a dnes viem a ďakujem Bohu, že chvála Bohu, že sa tak stalo.

Už nechcem omieľať dookola o tom, ako ma bolela strata spoločenstva s dvomi sestrami, či iné nezhody, ale to bol moment, kedy som kapitulovala a prijala stratu ako súčasť určitej výchovy v Pánovi. Bol to však aj moment, ktorý naštartoval prázdnotu v mojom vnútri, ktorú som sa zúfalo snažila vyplniť a dôjsť pokoja v Pánovi. A začala som čítať o prebudeniach, o ix krokoch ako dosiahnuť víťazstvo v Pánovi; a keď mi to nestačilo, prečítala som jednu knihu aj päť krát. Kým som čítala, bola som v eufórii, ale hneď ako som skončila, moja prázdnota sa objavila znova ako na povel. Keď som zavrela poslednú knihu, vzala som do rúk Bibliu a povedala som Pánovi: Pane, ukáž mi, kto si a aký si, ukáž mi, čo chceš, aby som videla. A neprestala som, kým som ju celú neprečítala. A Pán ukazoval a ja som ronila slzy; tak nádherný bol tento zážitok, tak úžasný pokoj, ktorý sa rozľahol v mojom vnútri!

Takže som bola veľmi povzbudená od Pána, ale ten smäd, stále hľadať čosi mimo toho, čo vo mne túžilo byť s Pánom a hovoriť s Ním, konať, ako On chce, aby som konala, vo mne zostal a o nejaký čas som sa vrhla na rôzne pomazané kázne a to trvalo až do konca februára tohoto roku; a stále ešte nejakým spôsobom mi je umožnený prístup počuť, vidieť a odísť, lebo to nie je to, čo ma drží pri živote, lebo pri živote ma drží jedine Pán. Jedine Jemu vďačím za to, že som, kde som. Dovolil mi, aby som všetko, čo som vstrebávala videla v takom rozpoložení, v akom som bola, ale bol to On, kto mal posledné slovo a nakoniec mi vždy ukázal: áno, je to super strava, ale táto maličkosť to robí otráveným jedlom. A ja som sa okamžite oddelila od toho. Chvála Pánovi!

Ako v knihách, tak aj v kázňach platí, že ak sa stanete pravidelnými čitateľmi, či poslucháčmi, automaticky preberáte na seba prach učenia ľuďmi, ktorých často ani nepoznáte a čím ďalej sa nechávate ovplyvňovať ich učením, tým viac rastie vaša istota, že všetko, čo hovoria, je pravda. Možno aj rozsudzujete niektoré veci, ale značná prispôsobivosť danému učeniu, čiže návyk, vás urobí imúnnymi voči drobným lžiam, ktoré môžu prerásť do bludu, odkiaľ je ťažký návrat, niekedy odpadnutie od cirkvi Božej. Možno vás niektorých napadne pomyslieť si, že akurát sa ozvala tá správna. Mne to nevadí, už som sa nad to dávno povzniesla. Pán vidí do môjho srdca.

Čo je vlastne blud? To je všetko, čo nás odvádza od Pána. Najlepšie sa to darí náboženstvu. Práve náboženstvo, čo by sa v niektorých prípadoch, ba v mnohých, dalo nazvať aj zákonníctvom, je pôvodcom spochybňovania Božej pravdy, lebo nielenže klame, ale ohraničuje milosť nášho Pána a tým si dovoľuje obmedzovať neobmedzeného Boha. Nedávno som mala česť hovoriť niekomu svoje svedectvo o tom, ako som spoznala Pána. Hovorila som aj o tom, že som znovuzrodená a pokrstená. Keďže bol dopyt po detailoch, tak som sa nebránila a všetko som povedala. Bola som veľmi prekvapená, že všetko, čo som hovorila vyvolávalo v dotyčnej osobe, ktorá je dlhoročným kresťanom, údiv, ba až pochybnosť, až som musela v jednej chvíli povedať na rovinu, že ja o svojom spasení nepochybujem.
Totiž, som nezapadala do noriem, ktoré sú vraj dané Písmom.

Ale vám hovorím, milosť nášho Pána nemá normy a nie je riadená systémom, ale láskou nášho Pána! Koľko ľudí veriacich v Pána Ježiša je takto zneistených a začnú premýšľať o tom, či vôbec vyznali Pána tak, ako sa to má, či ich krst nebol len fraškou, lebo im chýbalo čosi do obrazu, ktorý niekde videli či počuli, alebo ich krstil brat, s ktorým si už nemajú čo povedať? Alebo: u mňa to bolo inak, pri mojom krste bolo vyslovené iba meno Ježiš a nie tak ako tu, že bolo vyslovené v mene Otca i Syna i Ducha Svätého!!!

Také a podobné, ba ešte nepochopiteľnejšie dôvody vedú niektorých kresťanov k tomu, aby sa dali znova pokrstiť. Či nenariadil Pán, že stačí raz, lebo tu ide o tvoje rozhodnutie z viery a nie o formulku. Čiže, nie pomôcky a predpísaný formulár ťa robí kresťanom, ale viera v Boha, nášho Pána Ježiša Krista, ktorí si nás vykúpil smrťou na kríži a vlastnou krvou vzácnou a mocnou prikryl naše hriechy a ospravedlnil nás pred Otcom a na tretí deň vstal z mŕtvych pre nádej večného života. O tomto nám svedčí náš duch spolu s jeho Duchom, že sme dietkami Božími.

A takto plní uší pre "duchaplné" učenie ľuďmi, ktorí kážu, či píšu,(česť výnimkám) jedného dňa zistíme, že sme rozliati ako voda, že jednoducho neobstojíme pred pravdou Božou a sme náchylní veriť aj neveriť a naše skupenstvo viery sa dá merať v litroch a nie skalou, ktorou je Kristus. Začíname byť podobní svetu, ktorý je tiež ako voda, značne prispôsobivý; lebo pravda sa nedá oklamať, je tvrdá a nedá sa do nej nič prilievať a ani z nej odlievať.

Píšem o tom, lebo som sama prešla podobnými skúsenosťami, keď som začala pochybovať. Ale nie tak, že som o tom vedela, že pochybujem, ale skryte a ovocie toho bolo, že som nemala jasno v niektorých pravdách, čo som, pravda, zistila až neskôr, keď, ma Pán konfrontoval cez počuté, či inak získané a filtrované v mojom vnútri, keď vo mne prebiehali boje o pravdu, ako to vlastne je, o čo sa oprieť; a tak som dúfala, že Pán mi dá slovo skrze Písmo, či inak ma osloví Duch Svätý. A ďakujem Pánovi, že upevnil moju vieru a stále to robí. On je taký skutočný, taký reálny a všetky synonymá sú na to nedostatočné, aby vyjadrili, aký je Boh živý a že tento život máme v Kristu Ježišovi našom Pánovi. Sláva Bohu!


Ef 4,14-16 aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu;
ale aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista;
On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.