Prosinec 2015

Zasvätenie a služba

15. prosince 2015 v 17:58 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 13.
Zasvätenie a služba
Výraz "služba iným" je dnes veľmi populárny a to nielen v kresťanských kruhoch, ale aj v rôznych iných organizáciách a kluboch. Dôraz na službu ako na najhlavnejší, ak nie jediný cieľ kresťanského, ako aj morálneho života, sa často prijíma bez diskusie. Zatiaľ čo služba môže byť tým najvyšším ideálom morálneho a humanitného konania, neplatíto o kresťanskom živote. Avšak aj tak je služba, alebo dobré skutky, veľkou časťou Božích úmyslov s tými, ktorí sú spasení z milosti. "Lebo sme jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré Boh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili" (Ef. 2 : 10). Preto každý veriaci, ktorého život nie je naplnený dobrými skutkami, zaostáva za zámermi, ktoré má s ním Boh.

Pavol, ktorého život bol naplnený trvalou prácou lásky, napomína svojich spoluveriacich: "A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujúci sa vždycky v diele Pánovom vediac, že vaša práca nie je márna v Pánovi" (I. Kor. 15 : 58). A opäť: "Prosím vás tedy, bratia, že by ste vydali svoje telá v živú obeť svätú... rozumnú to vašu bohoslužbu" (Rim. 12 : 1).

Význam a dôležitosť skutkov ďalej vidno aj z toho, že Boh činí každého zodpovedným za to, čo koná. "Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba." (Rim. 14 : 12). "A preto sa všemožne snažíme, aby sme, buď že dlieme doma v tele, buď že sme von z domova, jemu sa ľúbili.Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé." (II. Kor. 5:9-10).
Opätovné uistenia, že Boh uznáva dobré skutky, sú ďalším dôkazom ich veľkej dôležitosti. "Ak mne niekto slúži, toho bude ctiť Otec" (Ján 12 : 26). "Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vaše dielo a na trudnú prácu vašej lásky, ktorú ste dokázali oproti jeho menu, ked' ste slúžili svätým a ešte vždy slúžite" (Zid. 6 : 10). "... každý dostane svoju vlastnú mzdu podľa svojej vlastnej práce" (I. Kor. 3:8); "...vediac, že čokoľvek by jeden každý učinil dobrého, to si odnesie od Pána, buď sluha, buď slobodný" (Ef. 6 : 8). "A hľa, prídem skoro a moja odplata so mnou, aby som odplatil jednému každému podľa toho, aký bude jeho skutok" (Zjav. 22 : 12).

Všetko toto - že Boh očakáva od spasených dobré skutky, že každý je pred Ním zodpovedný za to, čo koná, a že Boh nezabudne na žiaden dobrý skutok - ukazuje, aká je služba pre Boha veľmi dôležitá.Zasvätenie Kristu je však prvoradé. Akokoľvek sú dobré skutky v živote veriaceho dôležité, toto je v Božích očiach ešte dôležitejšie. I keď Kristus požaduje a uznáva službu, ešte viac požaduje a cení si lásku a oddanosť voči Nemu. V dnešných časoch, keď sa služba stala kľúčovým pojmom - heslom kresťanstva, takmer úplne vymizla túžba po premýšľaní o Ňom, oddaní sa Jemu, žiadosť po Ňom samom čiste preto, čím je sám o sebe. Toto je ale nutná a základná podmienka, potrebná k službe Jemu príjemnej.

Jedna udalosť v živote dvoch sestier, ktoré patrili medzi najdôvernejších priateľov Pánových počas Jeho pobytu na tejto Zemi, stala sa Mu príležitosťou, aby povedal niečo k tejto veci: "A stalo sa, keď išli, že vošiel do akéhosi mestečka. A istá žena, menom Marta, prijala ho do svojho domu. A tá mala sestru, menom Mária, ktorá si aj sadla k nohám Ježišovým a počúvala jeho slovo. Ale Marta bola rozrušená pre mnohú obsluhu a pristúpila k Ježišovi a povedala: Pane, či nedbáš, že ma moja sestra nechala samú obsluhovať? Povedz jej tedy, aby mi pomohla. Ale Ježiš odpovedal a riekol jej: Marta, Marta, staráš sa a nepokojíš pre mnohé veci, a jedného je treba, Mária si vyvolila dobrú čiastku, ktorá nebude odňatá od nej" (Luk. 10 : 38-42).

Tieto sestry predstavujú dva rozličné postoje, aké môžu veriaci voči Kristu zaujať. Obe mali veľkú túžbu po Ježišovi, ale v ich prístupe k Nemu bol priepastný rozdiel. Marta chcela Pánovi preukázať určitú hmotnú službu; prehnala to až do takej miery, že bola rozrušená ,,pre mnohú obsluhu" a v dôsledku toho, netrpezlivá k svojej sestre. Marta považovala službu Ježišovi za prvoradú. Všimnime si, že Marta nebola zamestnaná vecami, ktoré by nesúviseli s Pánom;robila to pre Neho! Mária, namiesto toho, sedela pri Jeho nohách a prijímala niečo od Neho.

Aby sme si situáciu plne uvedomili, majme na pamäti, že ich Hosťom bol ten, skrze ktorého boli učinené všetky veci. On bol to Slovo, ktoré sa stalo telom, plné milosti a pravdy. Prišiel, aby sme z jeho plnosti vzali a to milosť za milosť. Mária túžila po tom, aby od Neho dostala niečo v duchovnej oblasti. Marta bola tak veľmi zamestnaná úlohou poslúžiť Mu v dočasných veciach, že nemala čas- na dosahovanie duchovného požehnania, ktoré jej prišiel ponúknuť.Svoje hodnotenie týchto dvoch postojov vyjadril Ježiš jednoznačnými slovami: láskavo pokarhal Martu preto, lebo sa starala a nepokojila o mnohé veci a dodal, že Mária si vyvolila dobru stránku, ktorá nebude od nej odňatá. Svojou odpoveďou Marte Pán vysvetlil, že si viac cení postoj, pri ktorom sa Mu človek odovzdá a má túžbu od Neho prijať, než službu v pozemských, dočasných veciach.

Keď Pán Ježiš dával Petrovi Svoje posledné úpravy (Ján 21 : 15-17), zdôraznil, ako si cení odovzdanosť nad službu. Lásku k Sebe urobil podmienkou služby. Povedal: "Šimone Jonášov, či ma miluješ viac ako títo?" Keď Šimon odpovedal: "áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád", povedal Ježiš:"Pas moje jahniatka". Svoju otázku Pán vyslovil s malou obmenou trikrát a Šimon trikrát odpovedal kladne. Posledné dva razy ho Pán poveril, aby pásol Jeho ovečky. Nieto pochýb, že Ježiš robí lásku k Nemu podmienkou pre službu udeľovania duchovných vecí ovečkám.

Ešte dôraznejšie sa vyzdvihuje prednosť úzkeho obecenstva s Pánom pred službou v ďalšom prípade: Na ostrove Patmos boli Jánovi zjavené slová, ktoré mal oznámiť siedmym zborom v Malej Ázii. Všimnime si jemné napomenutie zboru v Efeze: "Toto hovorí ten, ktorý drží tých sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý sa prechádza prostred tých siedmych zlatých svietnikov: Znám tvoje skutky aj tvoju prácu aj tvoju trpezlivosť, a že nemôžeš zniesť zlých a skúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolovia, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú Ihári, a zniesol si a máš trpezlivosť a pracoval si pre moje meno a neustal si" (Zjav. 2 : 1-3). Tento zbor mal skutky, prácu a trpezlivosť. Nemohol zniesť zlých a zavrhol falošných vodcov. Zmienka o trpezlivosti a práci pre Jeho meno v ktorých neustali, sa opakuje po druhé. Je málo takých zborov, ktoré by si v dnešnej dobe, keď sa tak veľmi zdôrazňuje služba, zasluhovali takúto pochvalu.

Ale všimnime si napomenutie, ktoré nasleduje: "Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku. Pamätaj tedy, odkiaľ si vypadol a čiň pokánie a čiň prvé skutky; ale aknie, prídem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta, ak neučiníš pokánie" (Zjav. 2:4-5). Iba jedno chýbalo v zbore Efezskom : "prvá láska" ku Kristu, a láska k Nemu pred všetkým ostatným. Kvôli tomu boli napomenutí, aby činili pokánie. Bez ich prvej lásky nemohlo by svietiť svetlo Evanjelia Božej milosti.

Aj keď je služba Kristovi dôležitá, je tu naozaj niečo, čo je omnoho dôležitejšie.Z týchto troch príkladov je jasné, že si Pán Ježiš praje a cení lásku svojho ľudu viac, než akúkoľvek službu, ktorú mu môžu preukázať. Jeho láska túži po odvete a zvelebovaní. "My jeho milujeme, lebo on prvý miloval nás" (I. Jána 4:19).


J.F.Strombeck




Nové hrozno

8. prosince 2015 v 19:20 | adina christie |  Malé príbehy života

Pred dvoma rokmi sme zasadili pri dome z prednej strany podstrešia tri odrezky hrozna. Ani sme nevedeli o aký druh ide. Však keď vyrastie a zarodí, uvidíme. V minulom roku sme sa potešili, lebo dva z posadených odrezkov sa nádherne rozrástli a poskytovali nám zátišie ľúbivé oku; dokonca sme našli aj jeden strapec hrozna. Aspoň ochutnáme, ako chutí, možno sa dozvieme, aká sorta hrozna sa nám tu rodí. Ale neskôr, keď sme chceli urobiť ochutnávku, strapec záhadne zmizol. Určite si na ňom pochutnal náš pes. On to miluje, poslúžiť si ktorýmkoľvek ovocím, ktoré je na dosah.

Ale tento rok bol naozaj požehnaný. Toľko strapčekov hrozna som asi ešte nevidela, koľko sa urodilo z týchto dvoch výhonkov, ktoré sa prijali. Keď začali bobule na strapcoch dorastať a sfarbovať sa do ružova, môj muž zavše chytil nožnice a odstrihával listy; aby vraj malo hrozno dostatok svetla. Hnevalo ma to, lebo by som si želala, aby to celé rástlo tak, ako ho ženie život, ktorý je v ňom. Mne sa taká divočina páči viac, ako to, čo som potom videla, totiž, že všetky hrozná boli odkryté a listov bolo poskromne. Z ktorejkoľvek strany som sa na to dívala, chýbalo tomu čosi.

Naše plány a vymýšľania o tom, čo s toľkým hroznom urobíme, sa ukázali úplne nereálne, pretože už si pochutnával na ňom, nielen náš pes, ale aj zopár susedov a známych, a na našom stole bola stále plná misa nového hrozna. Skrátka, kým by sa malo konať nejaké vinobranie, už nebolo čo oberať.

Hovorila som si v tie dni, že na to, aby bola úroda chutná a bohatá, musí padnúť za obeť zopár listov a vetví a že teda, ak je to naozaj takto zariadené od Boha, nie je dôležité množstvo, ale kvalita, ako aj, nie je dôležitá vonkajšia krása, ale obsah...


***********************************************************************************************************************************************************


Ja som pravý vínny kmeň a môj Otec je vinohradník.

Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia.

Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril.

Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne.

Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.

Ak niekto nezostáva vo mne, vyhodia ho ako (odlomenú) ratolesť, a uschne; také zozbierajú, uvrhnú na oheň a zhoria;

ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste, čo chcete, a stane sa vám.

Tým sa oslavuje môj Otec, keď prinášate veľa ovocia a stanete sa mi učeníkmi.

Ako mňa miloval Otec, aj ja som miloval vás; zostaňte v mojej láske.

Ak zachováte moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako ja som zachoval prikázania svojho Otca a zostávam v Jeho láske.

Toto som vám hovoril, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť aby bola úplná.

To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval.

Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.

Ján 15,1-12

Prečo musela umrieť jablonka?

8. prosince 2015 v 19:17 | adina christie |  Malé príbehy života
Je veľa príbehov, ktoré napísal Pán, môj Boh. Ako napríklad príbeh malej jablonky, ktorá rodila toľko ovocia, že ich ani nevládala uniesť.
Jedného dňa mi povedal muž: Prerieď tú jabloň a na každom konári a na každej vetve nechaj najviac tri jabĺčka, lebo vidím, že sa veľmi namáha. A potom to ovocie nebude mať správnu veľkosť ani chuť. Ja som to urobila so značnou nevôľou, lebo som ľutovala, že aká veľká mohla byť úroda a ja som ju zredukovala minimálne na tretinu. Nuž ale, nakoniec som uznala, že muž má pravdu, veď je to len malý stromček; tak ani jeho sila nemôže byť veľká.
A tak sme ho pravidelne prerieďovali, čo sa týka ovocia a v období sucha som k jeho koreňom naliala aj vedro vody. Tam, kde sa konáre prehýbali pod ťarchou ovocia, sme dali k stromčeku oporu, v podobe priviazaného kolíka, aby vládal uniesť ovocie, ktoré sa na ňom časom, čím ďalej, tým menej urodilo. Nuž, venovali sme sa jej, ako sme vedeli. O to viac sme sa divili, keď jablonka začala chradnúť a pomaly umierala pred našimi očami.
A potom prišla ďalšia jar a ja som pomaly začala robiť v záhrade niektoré jarné práce. Pokosila som trávu, samozrejme aj okolo jablonky. Keďže sa nedalo s kosačkou prísť až ku kmeňu stromu, tento malý kúsok som vytrhala ručne. A keď som sa dotkla stromčeka, zostal mi v ruke len jeho kýpeť, lebo to, čo bolo predtým koreňom, už nebolo ničím. Áno, strom bez koreňa zahynie a nadarmo sa namáhame...




Mne najmenšiemu od všetkých svätých je daná tá milosť zvestovať pohanom nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo
a osvietiť všetkých, čo a jaká je to správa tajomstva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý stvoril všetko skrze Ježiša Krista,
aby bola teraz skrze cirkev oznámená kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach prerozmanitá múdrosť Božia
podľa preduloženia vekov, ktoré to preduloženie určil v Kristu Ježišovi, našom Pánovi,
v ktorom máme smelosť a prístup v dôvere skrze jeho vieru.
Preto prosím, žeby ste neustávali v mojich súženiach za vás, čo je vašou slávou.
Pre tú príčinu skláňam svoje kolená pred Otcom nášho Pána Ježiša Krista,
z ktorého má každý rod na nebesiach i na zemi svoje meno,
žeby vám ráčil dať podľa bohatstva svojej slávy, skrze svojho Ducha, mocou zosilnieť na vnútornom človekovi,
aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach,
aby ste zakorenený v láske, a pevne založení, dokonale vládali pochopiť so všetkými svätými, jaká je to šírka a dĺžka, hĺbka a výška,
a poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum, aby ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu.
A tomu, ktorý môže učiniť nad všetko, nesmierne viac než prosíme alebo rozumieme, podľa moci ktorá pôsobí v nás,
tomu sláva v cirkvi v Kristu Ježišovi po všetky pokolenia veku vekov. Ameň. Ef 3,8-21

Mocou Božou

5. prosince 2015 v 19:26 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)

Kapitola 12.
MOCOU BOŽOU
Mnohí nie sú v stave plne pochopiť pravdu, že spasenie spod trestu za hriech je výlučne dielom Boha. Všetko, čo Boh koná pri vykúpení, zmierení a ospravedlnení človeka a pri darovaní večného života, je z Boha samého. Človek k tomu ničím nemôže prispieť. Hoci je to ľuďom často tak ťažko pochopiteľné, zdá sa, že pre mnohých vykúpených je ešte ťažšie pochopiť, že život, aký od nich teraz Boh očakáva, nie je z nich samých, ale z Jeho vlastnej moci. Z nedostatku známosti mnohí veriaci sa usilujú vo svojej vlastnej sile dosiahnuť vysoké ideály morálneho chovania, namiesto aby sa poddali moci Božej, ktorá ich učiní schopnými žiť podľa vysokých Božích noriem pod pôsobením milosti. Keď si uvedomíme, že tieto normy sú na rovine Božej, je zrejmé, že treba čosi viac, než ľudské zdroje. Iba moc Božia môže v človeku spôsobiť život, ktorý by niesol pečať Božej prirodzenosti.

Skutočnosť, že pravý život v milosti je životom úplnej závislosti na Bohu je dôkazom, že tento život musí byť žitý v moci Božej. Ak by k tomu stačila sila veriaceho, stal by sa jeho život životom závislosti na sebe samom a nie na Bohu. Pri vyučovaní milosťou sa kladie veľký dôraz na to, že je to Boh, ktorý pôsobí; ,,lebo je to Boh, ktorý vo vás pôsobí i chcenie i činenie pre záľubu" (Fil. 2 : 13). "A Boh pokoja... nech vás učiní dokonalými v každom skutku dobrom, aby ste robili jeho vôľu, pôsobiac vo vás to, čo je ľúbe pred jeho tvárou" (Zid. 13 : 20-21). "... tak, že nie je ničím ani ten kto sadí, ani kto polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast" (I. Kor. 3:7). Keď Pavol o duchovných daroch a pravej službe, povedal: "A sú rozličné dejstvá, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých" (I. Kor. 12 : 6).

Písmo kladie dôraz na slabosť človeka, aby ešte viac vynikla pravda, že moc života v milosti je z Boha: "No ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť moci bola Božia a nie z nás" (II. Kor. 4:7). "Ale sami v sebe boli sme dostali odvetu smrti nato, aby sme nedúfali sami v sebe, ale v Bohu, ktorý kriesi mŕtvych" (II. Kor. 1:9). "Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, už ako sami zo seba, ale naša schopnosť je z Boha." (II. Kor. 3:5). Napomenutie "oddajte sa Bohu ako živí, vzkriesení z mŕtvych, a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu" (Rim. 6 : 13) ukazuje, že moc je z Boha a nie z človeka, pretože nástroj je bez moci, ak nie je v rukách majstra. Tu vidno, ako je dôležité rozlišovať medzi pokusom slúžiť Bohu, a medzi tým, keď je človek v Božích rukách, aby ho On sám mohol používať. Mali by sme si byť ďalej vedomí toho, že Boh si nepraje pomáhať veriacim aby niečo pre Neho konali. On sám chce konať dielo skrze nich. Pravý život v milosti má všetky zdroje v Bohu, lebo iba Boh sám činí s človekom milosť. Z toho vyplýva, že kedykoľvek sa v živote veriaceho vyskytne nejaký poklesok, je to dôsledok závislosti na sebe a nie na Bohu. Toto nezbavuje veriaceho zodpovednosti za svoj život, ale táto zodpovednosť sa musí podrobiť Božiemu vedeniu.

Tak, ako spasenie je z Boha, ale skrze Ježiša Krista, tak aj zbožný život, ktorý je z Boha, je skrze Ježiša Krista. Ježiš povedal: "bezo mňa nemôžete nič robiť " (Ján 15 : 5);a ďalej: ,,Ako mňa poslal ten živý Otec, a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa" (Ján 6 : 57). A Pavol povedal: "a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý ma zamiloval a vydal sám seba za mňa" (Gal. 2 : 20). Alebo tiež: "Všetko vládzem v tom, ktorý ma zmocňuje, v Kristovi" (Fil. 4 : 13). "Ale v tom vo všetkom statne víťazíme skrze toho, ktorý nás zamiloval" (Rim. 8 : 37). "Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista" (I. Kor. 15 : 57). "No vďaka Bohu, ktorý nám dáva vždy víťazosláviť v Kristu a zjavuje skrze nás vôňu svojej známosti na každom mieste" (II. Kor. 2 : 14). Pavol napomína veriacich, aby boli "naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a na chválu Božiu" (Fil. 1 :11); a "aby mocneli v Pánovi a v sile jeho vlády" (Ef. 6 : 10).

Všetky tieto výroky Písma jasne učia, že dosiahnutie vysokých Božích noriem života v milosti je niečo viac, než pevný úmysel srdca, ako v prípade Daniela, nepoškvrňovať sa pokrmom zo stola kráľovho. Môžu sa dosiahnuť iba skrze Pána Ježiša Krista. Oddelene od Krista nie je možné žiť pravý kresťanský život v milosti. Populárna predstava, že Kristus kráča vedľa veriaceho aby ho viedol, nie je adekvátnym vyjadrením Jeho prítomnosti a diela. On nielen že je s tými, ktorí v Neho veria, ale je priamo v nich! Zbožný život veriaceho nie je externá záležitosť; on vyteká zvnútra tak prirodzene, ako prameň vody. Je to vytekanie vnútri prebývajúceho Ducha Svätého zo samotnej bytosti veriaceho človeka. Ježiš povedal: "Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra. Ale to povedal o Svätom Duchu, ktorého mali dostať uverivší v neho. Lebo ešte nebolo Svätého Ducha, pretože Ježiš nebol ešte oslávený" (Ján 7 : 38-39).

Je preto zrejmé, že zbožný život nie je iba potláčanie žiadostí prirodzeného človeka. V Rim. 7. kap. popisuje Pavol zápas a klesanie v živote, ktorého riadiacim princípom je úsilie potláčať zlo. Hovorí: "Lebo čo robím, neznám; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čoho nenávidím... Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie ovšem je pri mne, ale robenie dobrého nenachádzam; lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale zlé, ktorého nechcem, to robím" (15, 18-19). Musí preto zvolať: "Ja biedny človek! Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?" (v. 24). Ale túto otázku aj zodpovedá: "Ďakujem Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána... Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti... aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim. 7 : 25;8 : 2, 4). Galatským píše Pavol: "Choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela" (Gal. 5 : l6). "Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť" (Gal. 5 : 22).

Všimnime si, že toto je ovocie Ducha. Ovocie nie je zo Zákona, ktorý obmedzuje a zakazuje; toto je podľa zákona života v nás.Všetko toto nás učí, že zbožný život je prirodzeným dôsledkom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho vo veriacom. Ovocie Ducha je tak prirodzené, ako ovocie na stromoch. Keď toto ovocie chýba, sú tu veci, ktoré bránia pôsobeniu zákona ducha života v Kristu Ježišovi. Peter pripisuje Duchu očistenie duší poslušnosťou pravdy (1. Petra 1 :22). Pavol o všetkom, čo Kristus skrze neho vykonal, hovorí ako o výsledku moci Ducha Božieho, a modlí sa za všetkých veriacich, že by im "ráčil dať (Otec.) skrze svojho Ducha, mocou zosilnieť na vnútornom človeku" (Ef. 3 : 16).

Pravý život, žitý pod vplyvom milosti vyučujúcej nie je, ako sa všeobecne má za to, život jednotlivca s určitou pomocou Božou, najmä v kritických chvíľach, ale život Boha samého, skrze Ježiša Krista, Jeho Syna, v moci prebývajúceho Ducha Svätého. Je zjavený v tých, ktorí sa odovzdali Bohu a sú ochotní konať Jeho vôľu.


J.F.Strombeck




Normy vyučovania milosťou

5. prosince 2015 v 16:42 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 11.
NORMY VYUČOVANIA MILOSŤOU
Vyučovaniu milosťou nemožno porozumieť bez jasnej predstavy o vysokých normách života, ktoré Boh požaduje pri tých, ktorí sú vyučovaní milosťou. Nielen medzi tými, ktorí tvoria kresťanstvo ako celok, ale aj medzi mnohými skutočnými kresťanmi sú ideály kresťanského obcovania nezriedka obmedzené iba na vysoké morálne normy. Že tomu je naozaj tak, vidíme podľa toho, že sa predovšetkým kladie dôraz na dosiahnutie vysokých ideálov, na povzbudzovanie k ušľachtilému úsiliu a výzvy k plneniu povinností. Zdôrazňujú sa morálne princípy, a to úplne oddelene od postavenia, ktoré má veriaci v Kristu.

Tieto princípy sú však postavené na čiste ľudskej rovine a samy osebe nie sú normami života žitého vo sfére milosti. Pre prirodzeného (t. j. neobráteného) človeka nie je nič nemožného naučiť sa konať mnohé dobré veci a to nie iba preto, lebo musí,ale preto, že si to dobrovoľne vyvolí. Môže byť čestný, svedomitý, usilovný, láskavý, milujúci, mužný, zdržanlivý, striedmy, zdvorilý, obetavý a snažiaci sa o dobro blížnych, a to všetko preto, lebo si cení tieto cnosti pre ne samé. Človek sa môže naučiť odolávať negatívnym, nízkym vplyvom púhou silou svojej vôle. Toto všetko si zasluhuje najvyššieho uznania, nech ide o kohokoľvek, a nejeden kresťan by bol omnoho užitočnejší, keby mal viac týchto vlastností, avšak tieto samotné ešte nepredstavujú vysoké normy života, podriadeného milosti vyučujúcej.

Cieľom milosti je uskutočniť vo veriacom život na rovine Božej. Je to oveľa viac, než vybudovanie charakteru. Keďže život z Boha nachádza vyjadrenie skrze ľudské telo, môže byť toto vyjadrenie podobné, ba totožné s výrazom tých najlepších kvalít v živote neobráteného človeka. Dvaja ľudia sa môžu pričiniť o dobro svojich blížnych. V prípade jedného z nich môže to byť výraz čiste ľudského, prirodzeného života; aby získal priazeň iných, aby zadosťučinil zmyslu pre povinnosť, alebo dokonca z radosti, akú takáto činnosť prináša. V prípade druhého je to dôsledok lásky Božej, vyliatej v srdci. V oboch prípadoch je vonkajší výsledok rovnaký, ale pred Bohom je tu priepastný rozdiel. Prvý je životom sebaurčenia a osobného zisku. Druhý je v závislosti na Bohu; je výsledkom vyučovania milosťou. Falošné kulty kladú veľký dôraz na ušľachtilé kvality ľudskej činnosti.


Pavol povedal: ,,A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže."
(I. Kor. 13 : 3). Život, ktorý je výsledkom vyučovania milosťou, má vonkajší výraz plus správny postoj k Bohu.
Zatiaľ čo vonkajší výraz zbožného života, vyučovaného milosťou, nie je možné vždy rozlíšiť od najušľachtilejšieho prejavu života prirodzeného, jestvujú normy zbožného života, ktoré presahujú predstavy prirodzenej mysle. Tieto sú na rovine Božej, a preto oveľa vyššie, než tie najušľachtilejšie učenia filozofov a učiteľov morálky. Normy milosti sú tak vysoké, že je nemožné nájsť pre ne prirovnanie, - iba ak pomocou kontrastu, - aj keby sme vzali do úvahy tie najvyššie normy veľkých svetových náboženstiev. Sú dokonca vyššie, než vysoké normy Bohom daného Zákona Mojžišovho.

Všetky normy Zákona boli zhrnuté do dvoch prikázaní:"Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou", a "Milovať budeš svojho blížneho, ako samého seba!" (Mat. 22:37, 39). Avšak táto láska k Bohu je postavená iba na ľudskú rovinu : s ľudským srdcom, dušou a mysľou. Milovať blížneho ako samého seba je tiež iba ľudské, pretože láska k sebe je ľudská.
Všetky normy života pod pôsobením milosti zhrnul Ježiš slovami:,, Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja vás miloval" (Ján 15 : 12). Pavol túto myšlienku zopakoval: "a choďte v láske, ako aj Kristus miloval nás a vydal sám seba za nás ako posvätný dar a obeť Bohu na príjemnú vôňu upokojujúcu" (Ef. 5:2). Láska, ktorou. Kristus miluje veriaceho je božská láska a siaha až po smrť. Keď je veriaci vyzývaný milovať tak, ako Kristus miloval, znamená to milovať božskou láskou - a nič menej!

Zlaté pravidlo hovorí: "Všetko, čokoľvek by ste chceli, aby vám ľudia činili, to aj vy im čiňte" (Mat. 7 : 12). Milosť učí: ,,majte jedni druhých za vyšších od seba" (Fil. 2:3). ,,Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha... sám seba zmaril tým, že prijal podobu sluhu" (Fil. 2 : 5-7).
Aj samotné myslenie toho, kto je pod milosťou, má byť v dokonalom súlade s vôľou Božou; "zaujímame každú myseľ a rozum do poslušnosti Krista" (II. Kor. 10 : 5). Ak sa každá myšlienka má priviesť do poslušnosti Krista, potom nemôže byť zlého obcovania, pretože toto má svoj pôvod v myslení.

Uvedieme niektoré miesta Písma, v ktorých sa nachádzajú normy života, ktorá ďaleko presahuje morálne chovanie:,,ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista Bohu a Otcovi" (Ef. 5 : 20). "O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu" (Fil. 4:6). "Vždycky sa radujte" (Tes. 5 : 16); "ako smutný, avšak vždycky sa radujúci" (II. Kor. 6 , 10). "Pokladajte to za každú radosť,moji bratia, keď na okolo upádate do rozličných pokušení" (Jak. 1:2). ,,Ale nakoľko máte účasť na utrpeniach Kristových, radujte sa" (I. Petr. 4:13). 0 nič sa nestarať a ustavične sa radovať, dokonca aj v utrpeniach, to nie je pre človeka charakteristické. Je to časť života z Boha a môže sa dosiahnuť iba vyučovaním milosťou. "... odpúšťajúc si, ako aj Boh v Kristu odpustil vám" (Ef. 4 : 32) " to je dokonalé odpustenie, pretože odpustenie Božie v Kristu je "podľa bohatstva jeho milosti, ktorú rozhojnil oproti nám v každej múdrosti a rozumnosti" (Ef. 1 : 7, 8).

Prirodzený človek môže byť štedrým, veľmi štedrým v rozdávaní, a predsa je istý druh štedrosti, ktorý môže v človeku pôsobiť iba milosť: ,,A oznamujeme vám, bratia, milosť Božiu, danú v zboroch Macedónie, že tá hojnosť ich radosti im bola daná v mnohonásobnom dokázaní sa v súžení a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty. Lebo dľa možností svedčím, ba i nad možnosť z vlastného popudu s mnohým prosením nás žiadali, že by sme prijali od nich milosť a účastenstvo na službe svätým" (II. Kor. 8 : 1-4). Dávať s ochotou a veľkou radosťou napriek veľkej chudobe a utrpeniam - to nie je norma prirodzeného človeka, ani života pod Zákonom; - je to jedine milosť, ktorá dáva životu takýto charakter.

Pavol sa modlil za veriacich v Efeze, "aby boli naplnení vo všetku plnosť Božiu" (Ef. 3 : 19). Keďže táto modlitba zahrňuje všetkých veriacich, je to norma pre všetkých, korí sú pod milosťou. Keď Pavol s radosťou prijímal utrpenie a prenasledovanie, aby tým mohol byť život Ježišov zjavený v jeho tele, bol to prejav plnosti Boha v ňom. Milosť, a jedine milosť vyučuje človeka týmto normám. Žiaden morálny kódex, ba ani Zákon Mojžišov ich nemôže vyžadovať. Tu nie je miesta pre bezstarostný život. Tieto normy neudeľujú povolenie prestupovať zákony morálky, pretože sú na nekonečne vyššej rovine. Kto podriaďuje každú myšlienku do poslušnosti Krista a kto je naplnený všetkou plnosťou Božou, ten nebude porušovať morálne zákony Božie.

Tieto normy neznižujú hodnotu nižších noriem zákonov morálky; zahrňujú ich v sebe ako prvky, tak ako slovo obsahuje písmená, ale pri čítaní sa pozornosť sústreďuje na slová, ktoré sú nositeľom významu, a nie na prvky v písmenách, z ktorých sa skladajú. Tak aj zákon, nazvaný literou, nedáva význam duchovnému životu. Ten prichádza až so Slovom, ktoré stánilo medzi nami a bolo plné milosti a pravdy (Ján 1 : 14). Nieto života v litere, lebo "litera zabíja, ale Duch oživuje" (II. Kor. 3 :6). Ten, skrze ktorého sa stala milosť a pravda, povedal: ,,Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život" (Ján 6 : 63).


J.F.Strombeck