Říjen 2015

Skúška viery

30. října 2015 v 18:43 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 8.
SKÚŠKA VIERY
Keďže postoj k Bohu pod milosťou mal by byť postojom úplnej závislosti na Ňom, je zrejmé, že vyučovanie milosťou musí zahrňovať to, čo túto závislosť zdokonalí a očistí. Spôsob, akým sa to môže uskutočňovať, nachádzame v utrpení. Toto sa v skutočnosti zdá byť tým najväčším dôvodom k utrpeniu pri Božom ľude. Veď aj sám Boží Syn, ako Veľvodca spasenia bol zdokonalený utrpením. Skrze nesmierne utrpenie v Getsemane našla Jeho dokonalá závislosť na Otcovi svoje maximálne vyjadrenie v slovách "nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane" (Luk. 22 :42).
Že je utrpenie Božou metódou v milosti na zdokonaľovanie a očisťovanie viery, vidíme v slovách: "v čom to plesáte, málo teraz, ak je kedy potrebné, rmútiac sa v rozličných pokušeniach, aby dokázanie sa vašej viery, čo je omnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom skúša, nájdené vám bolo na chválu a na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista" (I. Petra 6:7). Nie skutky, ani vykonané diela, ale dokázanie sa vo viere bude poctené a dôjde chvály pri zjavení Ježiša Krista.
Keď Peter písal tieto slová, iste mal na mysli skúšku svojej viery v oných kritických chvíľach v živote Pána Ježiša. Krátko predtým, ako vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi do záhrady, povedal Petrovi: "Šimone, Šimone, hľa, satan si vás vypýtal, aby vás previal ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera". Na toto Peter odpovedal: "Pane, s tebou som hotový i do žalára a na smrť" (Luk. 22 : 31, 32).Či zahynula Petrova viera? Nezaprel svojho Pána? Isteže, zaprel, avšak ak by sme mali povedať, že jeho viera zahynula, znamenalo by to, že Ježišova modlitba za neho by nebola vyslyšaná. Bolo by to však možné ? Ako tomu tedy rozumieť ? Bolo to vo viere, keď Peter učinil svoje samochvalné vyznanie viery ? Nezdá sa. Jeho slová, "Aj keby sa všetci pohoršili, ale nie ja" (Mark. 14 : 29), sú plné sebadôvery. Zlyhala Petrova viera v samého seba a nie jeho viera v Boha. Toto zlyhanie bolo pre Petra poučením; presvedčil sa o svojej vlastnej slabosti a neschopnosti uskutočňovať vlastné predsavzatia. Toto je prvou podmienkou závislosti na Bohu. Z tejto skúsenosti, i keď bolestnej a pokorujúcej, vyšiel Peter s hlbším vedomím závislosti na Pánovi a s väčšou vierou v Neho. Pred svojím pádom mal Peter vieru v Ježisa, ako Syna živého Boha, ale táto viera bola zmiešaná ešte s mnohou dôverou v seba samého. V skúške viery táto sebadôvera zhorela a viera v Syna Božieho sa rozšírila o závislosť na Ňom pre každodenný život. Tým, že milosť dovolila Petrovi padnúť v dôsledku jeho dôvery v seba, naučila ho cele závisieť na Bohu.
Ako v Petrovom prípade, tak i pri všetkých veriacich zlyhanie môže byť prostriedkom, ktorý Boh použije na dosiahnutie väčšej závislosti na Ňom, ktorá vyústi v obohatený duchovný život. Chyby a poklesky v dôsledku závislosti na sebe mali by sa stať schodíkmi k hlbšej duchovnej skúsenosti.Veľkou skúškou viery musel prejsť aj Pavol. Píše o tom v II. Kor. 12 :7-9: "A aby som sa prevelikosťou zjavení príliš nepovyšoval, daný mi je osten do tela, anjel satana, aby ma pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova."
Pavol nezlyhal vo svojej závislosti na Kristu, ale pre veľké zjavenia, aké neboli dané inému človeku, bol možno v nebezpečí, že by sa mohol povyšovať. Bol mu daný osten do tela, aby ho to udržiavalo v pokornej závislosti na Bohu. Skúška viery nemá za účel zistiť, či tu viera je alebo nie je, ani či je viera dostatočná, ale skôr očistenie viery, odstránenie všetkého, čo túto ešte poškvrňuje v dôsledku závislosti na sebe samom. Že Peter mal toto na mysli, je zrejmé z porovnania so zlatom v ohni. Tak, ako v páľave ohňa sa hlušina oddelí od čistého zlata, aj v ohni skúšok a utrpení zhoria veci tohto sveta, na ktoré sa človek tak často nadeje, a Boh sám zostáva ako ten, ktorému patrí všetka dôvera. Toto je vysvetlením mnohých skúšok a utrpení veriacich.
Čistá viera, ktorá je výsledkom skúšok, je podľa Slova Božieho cennejšia nad zlato prečistené v ohni. V očiach Božích čistá viera v Neho, nepoškvrnená dôverou v seba samého, má vysokú cenu. Ak by človek mal prejsť nejakou veľkou životnou skúškou bez toho, že by z nej vyšiel s prehĺbeným vedomím svojej závislosti na Bohu, potom by stratil čosi oveľa cennejšie, než čokoľvek iné z pozemských, dočasných hodnôt, ktorých stratu v skúške utrpel.
Účelom skúšky viery je, aby sa pri zjavení Ježiša Krista našla na slávu a chválu očistená závislosť na Bohu. Toto jasne svedčí, že tak, ako viera Abrahámova a všetkých ostatných veriacich v Ježiša Krista počíta sa im za spravodlivosť (Rim. 4 :22-24), tak očistená viera, ktorá v rôznych skúškach bola zbavená akejkoľvek závislosti na sebe samom, bude sa veriacim počítať za hodnú chvály a slávy. Ako pripočítaná spravodlivosť, tak aj česť, chvála a sláva sú úplne oddelené od skutkov. Všetko je dôsledkom závislosti na Bohu ako odpoveď za Jeho milosť.
Ale prečo Boh prikladá taký veľký význam dokázaniu sa viery? Aby sme tomu mohli porozumieť, vráťme sa do ďalekej minulosti a sledujme priebeh histórie človeka. Kedysi, ešte skôr, než bol stvorený človek, Lucifer, plný múdrosti a dokonalý v kráse bol cherubom, prikrývajúcim svätý Boží vrch. Bol pravdepodobne najvyššie postavený zo všetkých stvorených bytostí a snád' prvý po Bohu samotnom. Bol dokonalý na všetkých svojich cestách až pokým sa nenašla neprávosť v jeho srdci (Ezech. 28 :12-15). Jeho neprávosť pozostávala z viacnásobnej obmeny krátkeho slova "budem", ktorého kulrninačným bodom bola veta: "Budem podobný Najvyššiemu" (Iz. 14 : 13-14). Toto bolo prvýkrát, čo stvorenstvo povstalo proti Stvoriteľovi a odmietlo zotrvať v postoji úplnej závislosti na Ňom. Bolo to spurné odmietnutie podriadenosti Bohu a závislosti na Ňom vo všetkých veciach.Neskôr bol stvorený človek, na obraz Boží. Aj on bol dokonalý. Bol korunou tvorstva a bolo mu dané panstvo nad Zemou a nad všetkým, čo bolo na nej. Keďže bol stvorený - t.j. stvorením - jediný správny postoj, ako už bolo vysvetlené, bol postoj úplnej závislosti na svojom Stvoriteľovi. Avšak aj on odmietol zachovávať takýto postoj. Na sľub Hada, že sa stane podobným Bohu, stal sa človek Bohu neposlušným a pohrdol postavením prostej a úplnej závislosti na Ňom.
História ľudstva je jedným dlhým záznamom o sebestačnosti a konaní bez ohľadu na Boha. Toto bude pokračovať až po vyvrcholenie v človeku hriecha, synovi zatratenia: "ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu dáva sa božská česť, tak že sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha"(II. Tes. 2 : 4).
Avšak táto veľká panoráma vekov má aj svoju druhú, jasnejšiu stránku. Niekto Iný prišiel na scénu. Bol to Ten, ktorý povedal pri príchode na svet: "Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu". On sa ukázal nato, "aby skazil diela diablove" (I. Ján. 3:8). Všetky diela diablove majú svoj koreň v spomínanom "budem'" a jeho najväčším dielom je zničiť závislosť človeka na Bohu. Syn Boží prišiel, skoncoval s týmto dielom satana a aby obnovil úplnú a dobrovoľnú závislosť človeka na Bohu.
Božím zámerom je preto vytvoriť, vyvinúť, posilniť, očistiť túto plnú závislosť na Ňom vo svojich deťoch, pokiaľ sú tu na Zemi. Táto závislosť musí byť pri tých, ktorí majú byť po celú večnosť Jemu najbližší a majú mať podiel na Jeho sláve; majú mať postavenie bližšie k Nemu, než mal Lucifer predtým, ako prehlásil svoju nezávislosť na Bohu,Preto Boh prikladá dokázaniu sa vo viere taký veľký význam. Pripravuje si pre Seba nové stvorenie v Kristu Ježišovi, ktoré bude na Ňom úplne a dobrovoľne závislé a v láske sa Mu bude podriaďovať. Závislosť na Otcovi - to je cieľ, ktorý milosť chce skrze utrpenie pri nás dosiahnuť.


J.F.Strombeck




Chcela som sa Ťa naučiť

27. října 2015 v 20:04 | adina christie |  Nová jar
Chcela som sa Ťa naučiť


Chcela som sa Ťa naučiť, Pane,
A Tvoje meno oznamovať svetu,
Ako si ho Ty oznámil môjmu srdcu
A stal si sa jeho Pánom nad pánov
A všetkého, čokoľvek by mu chcelo kraľovať.
To je ten zamotaný príbeh života,
V ktorom sa iba Ty vyznáš
A trpezlivo mi vykladáš to veľké tajomstvo
Známe od vekov len Tebe
a komu by si chcel o ňom povedať...
Chcela som sa Ťa nabifľovať
A skopírovať Tvoje kroky,
Prečítať si všetko, čo Ti je sväté,
Založiť si slúchadlá na uši
A kráčať k Tebe v rytme chvál...
A hovorila som si v srdci:
Toto je úzka cesta, presne tá,
Ktorú si mi nakreslil perom evanjelia.
Chcela som byť v Tvojej láske, ako si Ty v mojej
A milovať bratstvo, ako si nám prikázal,
Aby som slúžila v láske,
Lebo, veď hej: láska slúži!
A chcela som byť pobožná, žiť svätý život,
Každý deň začínať Písmom,
Modliť sa v duchu a pravde,
Áno, všetko to a ešte viac som veľmi chcela,
Aby som Ti bola podobná.
Zrazu som videla, že idem nesprávne,
Od milosti do zákona,
Od pobožnosti do náboženstva.
Chvála Ti, Pane, že si ma takto našiel
A napravil moje kroky.
A Ty si predsa nechcel nič zvláštne,
Len aby som bola do Teba stále zamilovaná,
Veď to všetko dokáže iba láska,
ktorou si sa vo mne bezo zvyšku vylial.
Hallelujah!





Byť ako tráva...



Chcem byť obyčajná ako ten kvet,

ako tráva, ktorá žije krátko

A nedbá o život,

Narodí sa a rastie,

Zažije vrchol v plnej kráse,

Len čo sa chvíľu pokocháš pohľadom

Jej krása zmizne,

Pošliapu ju, spália, vyhodia a niet jej.

Bola jednoduchá a nenárokovala si viac,

Než ju Boh obdaroval...





Viem, že si mi odložil poklady na nebesiach





Viem, že si mi odložil poklady na nebesiach.

Aký len musí byť slávny ten deň,

Keď sa otvorí môj pohľad

a uvidím pravý poklad môjho Kráľa,

Keď sa otvoria moje uši

a budem počuť pieseň môjho Boha.

Ako aj dnes vidím roztrúsené perly na dne mora,

Množstvo nevídanej krásy

A ohlušujúci príboj vĺn do skál...

Oj, hlboko, hlboko sa musím ponárať

Do Tvojej lásky a neprestať dýchať môjho Boha!

Túžby

27. října 2015 v 11:52 | adina christie |  Nová jar
Niekedy ma zavej na stráne


Niekedy ma zavej na stráne,
čarokrásne koberce kvetov,
Aby som dýchala s Tebou,
počúvala Tvoju neznámu reč,
Aby sa mi stala známou;
Lebo chcem hovoriť v Tvojej krajine sestrám a bratom,
Každej živej duši,
Opísať tú nádheru, ktorú si Ty učinil;
Chcem vedieť a aby vedeli,
čo mi kvet hovoril, keď som išla okolo...


Nie je to moje slovo...

Nie je to moje slovo, ale stalo sa, že som si ho uchmatla,
Aby som preskúmala vec a nezabudla, že som ju chcela preskúmať.
Áno, som Tvojím prieskumníkom, geológom
A hrozne ma to baví
Liezť po skalách, šliapať po machu,
Prechádzať sa v potoku a čľapkať sa v ňom,
Byť dôležitým v okamihu,
pre ktorý si ma položil sem, presne na toto miesto;
som práve s Tebou v jednote Tvojho Božstva. Amen a hallelujah!
To slovo znelo v tej starej piesni pesničkára:

"Ale ja som bol zvedavý, kam ma cez noc zanesie vietor,

Keby som nikdy nekládol odpor

A aké zvláštne vánky nútia námorníka,

Aby prišiel na toto miesto s nepripútanými lanami,

Ktoré sa mi kĺžu pomedzi prsty..."


Milujem Ťa, keď...


Milujem Ťa,
keď rozpútaš vo mne život,
Áno, milujem Ťa viac,
Lebo Láska miluje život,
Láska je živá;
je Autorom, je Vodcom, je Záchrancom!
Budem mnoho premýšľať o tom,
Kým si pre mňa, LÁSKA.
Nechcem napísať veľa kníh,
Len jedno slovo...

Ako nájsť Boha

26. října 2015 v 12:41 | adina christie |  Dotyky
Ako nájsť Boha autor: Rado Naniáš

V zamestnaní, kde v súčasnosti pôsobím, mám obrovskú milosť od Pána, keďže mi dal okolo mňa úžasných ľudí, ktorých som si naozaj zamiloval.
Pravdou je, že v predchádzajúcich zamestnaniach som nemal na ružiach ustlané, ale to tajomstvo, ktoré sa v tom skrýva, nie je ani tak o tom, že by mi dal Pán teraz okolo mňa iných ľudí, lepších alebo čojaviemčo, ako boli tí predtým, to tajomstvo je, že počas takmer ročnej maródky zlomil moje srdce (píšem o tom v sérii Život v slobode). To nie ľudia okolo mňa sú iní, to moje srdce je iné ako bolo.
A za to patrí chvála a vďaka jedine Bohu!
Takže medzi tými nádhernými ľuďmi, s ktorými teraz trávim kopec času, sú obzvlášť dvaja, ktorí mi veľmi prirástli k srdcu. Jeden z nich je môj braček v Kristu, hoci toho času odídený od Pána. Ale napriek svojim chybám a pádom je to skvelý priateľ, a je úžasné vidieť, ako opäť rastie jeho túžba po Bohu. Je nádherné vidieť v tejto dobe mladého muža, ktorý sa teší zo zásnub a z nadchádzajúcej svadby a...
...ó, Pane! Akurát mi začali prichádzať na um ďalší a ďalší kolegovia... nie, prepáčte, nemôžem povedať, že len dvaja mi prirástli k srdcu. Teraz by som najradšej začal písať o každom z nich. O jednom, ktorý pred časom po dlhoročnom vzťahu osamel a citlivo to prežíva, o ďalšom, ktorý je tak pozraňovaný životom, že napriek svojmu veku je dosť ustráchaný, o ďalšom, s ktorým si úžasne rozumieme po stránke humoru a milujem ten jeho šibalský úsmev spod "bajúzov", keď pri tom žmurká, o riaditeľovi, ktorý je tak úžasne bezprostredný, o... jednoducho, najradšej by som vám napísal o všetkých.
Ale nesadol som si sem kvôli tomu.
Vyštartoval som dnes v noci z postele kvôli prosbe jediného z nich. Nesilím sa do písania, ak nemám nič, čo ma páli v srdci, nepíšem. Tak som vzal aj jeho prosbu - zložil som ju k Pánovým nohám.
Tento kolega je hľadajúci. Mladý chlap, ktorému sa podobne ako inému kolegovi, pred pár dňami rozpadol vzťah. Veľmi bystrý, inteligentný a zamýšľajúci sa človek, ktorý napriek svojmu mladému veku už urobil celkom slušnú kariéru, ktorej sa ale vzdal kvôli priateľke, ktorá ho teraz opustila.
Veľa sa ma pýta na Božie veci a vždy si povieme, že si musíme na seba nájsť čas po práci, lebo je toho toľko čo o tom rozprávať. A jedno na ňom milujem - zvykne hovoriť: "Tak čo, kedy už príde Kráľ? Už by mohol, je to tu hrozný bordel."
Srdce neveriaceho človeka zo sveta kričí: "Pane, príď!" Úžasné!
Ale poďme k veci, nejak som ten úvod pretiahol. Takže tento kolega mal na mňa veľmi zvláštnu prosbu. Povedal mi: "mohol by si napísať niečo o tom, ako nájsť Boha." On totiž aj chce uveriť v Pána Ježiša, ale nevie ako. A dnes sa rozozvučalo moje srdce jeho túžbou.
Určite musí byť takých ľudí viac! Takže preto idem napísať tento článok...
Biblia hovorí, že Boh prebýva v neprípustnom svetle. Nikto Ho nikdy nemôže nájsť.
A tým by som mohol skončiť a uzavrieť článok. ;)
Lenže je tu jedno lenže.
Nikto z ľudí Boha nájsť nemôže, lenže Boh sa sám môže rozhodnúť, že sa človeku spoznať dá. Lopatisticky povedané - nikto nemá moc dostať sa k Bohu, nájsť Ho veľkým duchovným poznaním, pochopiť Ho ľudskou inteligenciou, či dostať sa k Nemu dobrotou svojho života.
Ale Boh sám z vlastnej vôle prichádza k človeku, aby Ho človek mohol spoznať.
Ale človek, ak o to stojí, potrebuje pre to niečo urobiť.
Nedokážem napísať návod o X krokoch ako nájsť Boha. Viem však povedať zopár vecí, ktoré vám môžu pomôcť v hľadaní. Zopár vecí, ktoré sú akoby pozvaním Boha, rozprestretím červeného koberca pre VIP osobu.
A viem povedať aj zopár vecí, ktoré môže človek robiť, aby sa snažil zabrániť stretnutiu sa s Bohom.
Môže napríklad k Bohu prechovávať postoj, že Boh je povinný robiť to a to, a keď to nerobí, nie je dobrý a asi ani Boh. Človek sa môže snažiť utekať od Boha tým, že bude v srdci živiť pýchu a sebeckosť.
Lenže Boh je Boh a rád sa dáva spoznať aký naozaj je. Aký je mocný, aký je dobrý, aký je verný. Istý Saul sa tiež snažil biť tvrdo Kristovo učenie a všetkých Jeho prívržencov, a Boh - akoby na just - ho zhodil na ceste do Damašku z koňa, oslepil a povedal mu: "vybral som si ťa, budeš patriť mne a odteraz mi budeš slúžiť. A keďže si chcel byť taký frajer a myslíš si, že bojuješ za pravdu, odteraz mnohí budú bojovať proti tebe. To len pre informáciu, môj zlatý."
A Saul hneď vedel, kde je sever. S odstupom času o tom píše: "ani chvíľu som neváhal" (Gal 1.16).
Nuž, drahý, ak si ťa Pán vyvolil, a ty o tom ešte dnes nevieš a utekáš opačným smerom, teš sa - stretneš Ho v plnej rýchlosti. Bude to približne ako zrážka s rýchlikom Hokkaido Express. Nič v tebe nezostane na mieste.
Tým ale nehovorím, že nemáš hľadať a že máš natruc viesť život plný zla. To len tak pripomínam, predsa len nevieš, kedy zomrieš, zapneš lampu, dostaneš šupu a hneď si pred Ním, ani uveriť nemusíš. Alebo vyjdeš z domu, zotne ťa auto...
...takže nešpekuluj, prosím. Lebo to by nebolo zrovna dobré stretnutie pre teba.
Radšej predsa len počúvaj ten tichý hlas toho srdca, ktorý ťa vedie k hľadaniu. Skúsim ti dať zopár dobrých rád, ako môžeš Bohu odpovedať na Jeho dvorenie. Áno, na Jeho dvorenie.
Boh ti dvorí.
Veď sa len dobre rozhliadni okolo seba, akú všakovakú nádheru stvoril, aby potešil tvoje oko aj srdce. Východ slnka, ktorý uvádza vtáctvo ešte predtým, ako sa rozbrieždi. Západ slnka, keď deň vyprevádza orchester cvrčkov. Dážď, ktorý padá ako Božie slzy za tvrdosť ľudských sŕdc, a ticho po ňom, ktoré symbolizuje pokoj v srdci zmierenom s Pánom, keď sa z neho vyleje všetka skrytá bolesť.
Búrka hrozivo bijúca bleskami zvestuje moc Boha, ktorý ju ovláda. Hromy, ktoré naznačujú velebu Jeho hlasu. Hukot mora v príboji na nočnej pláži srší neoblomnosťou Boha dobýjajúceho sa do tvojho srdca.
V spleti vôní lesa, kvetov a pokosenej trávy sa točí tvoja hlava za každou z nich snažiac sa jej nabažiť, rovnako ako sa smädné srdce vinie k Pánovi, ktorý prekypuje všetkými možnými balzamami na ľudské srdce.
Celé stvorenie rozpráva o Jeho nádhere.
Pes, ktorý ticho ležiac v kúte pri stene čaká na návrat svojho pána, to ako ty, keď skrúšené srdce ťa ťaží a v srdci znie otázka: "príde ku mne?"... a jeho nespútaná radosť, keď sa otvorí brána domu.
Mačka, ktorá sa obtiera o nohu túžiac zachytiť na seba tvoju vôňu, aby si zobrala kúsok z teba so sebou, či papagáj, ktorý odpíska tón mikrovlnky keď ťa počuje v kuchyni - akoby Boh hovoril: "viem, že si tu."
Aj strata milovanej osoby ti pripomína, ako ty chýbaš Bohu.
Boh skladá celé stvorenie k tvojim nohám, aby ti zjavil, ako sa ti dvorí.
Desivé tornádo upozorňuje na hrôzu Jeho spravodlivého súdu, akoby kričalo: "Daj sa zachrániť, inak sa budeš báť oveľa viac!"
Záplavy, ktoré pohlcujú ľudské bytie od členkov, na pohľad nevinne, vzápätí však dosahujú po prsia, človek sa musí brodiť zo všetkých síl, aby si zachránil holý život a bezmocne sa prizeral, ako mu podmývajú základy všetkých ľudských hodnôt, všetko, čo v živote budoval. Domy padajú, srdce sa prepadá do priepasti. Ale to Boh z lásky dáva spoznať štipku svojej hrôzy, ktorú vyleje na nespravodlivý svet. Z lásky, aby ťa prebral z letargie.
Z lásky, aby ťa zastavil na ceste zhŕňania toho, čo si aj tak so sebou nevezmeš.
Boh chce, aby si bol bohatý. Aby si mal dobrý vzťah "BOH-A-TY".
Najbohatší človek na zemi nemal kde hlavu skloniť a mal len jeden odev. Boh s telom človeka.
V skutočnosti to Boh rozprestiera červený koberec tebe. To ty si pre Neho taký vzácny. A červený je z Jeho krvi, ktorú vylial za teba na kríži. Za tvoje hriechy.
Tak sa už stíš a vydaj sa Ho hľadať. Boh si ťa povedie k sebe, keď Mu to dovolíš. Len vykroč.
Zakotvenú loď nikto nemôže kormidlovať, potrebuješ sa vydať na more. Na cestu hľadania, ktorá sa ti možno bude zdať neznáma a široká ako morská hladina, bez vytýčených ciest a smerových tabúľ.
Ak naozaj chceš nájsť Boha, zober všetku odvahu, vzchop sa a vykroč. Buď si vedomý, že prídeš o všetko. Priprav sa na to, že tento svet pre teba skončil. Choď za tým, čo je za horizontom mora. Nevidíš to.
Ale v srdci vieš, že tam je nová zem.
Ponúkam ti mapu na tú cestu. Vezmi si ju. Volá sa Biblia. Ak sa jej budeš držať, nestratíš sa. Ak jej nebudeš rozumieť, zakrič do vysielačky značky Modlitba, na druhej strane linky ti odpovie navigátor Duch Svätý. V srdci ho započuješ. Aj teraz k tebe hovorí.
Hľadanie Boha je dobrodružstvo, nie víkendový piknik. Budeš strádať. Budeš hladný. Bude ti zima a budeš cestovať v tme. Ale vždy dostaneš všetko, aby si prežil. Priprav sa, že budeš trpieť.
Chceš si hovieť doma v kresle, alebo chceš mať zapísané meno medzi najslávnejšími objaviteľmi?
Keď sa vydáš na cestu, všetko sa zmení. To, čo si doteraz pokladal za jasné, bude len opar nad hladinou.
To je jediná rada, ktorú ti viem dať - odhodlanie.
Odhodlanie vydržať. Odhodlanie nevrátiť sa. Odhodlanie neprestať, nevzdať sa.
Ten, kto hľadá, nájde a tomu, kto klope, bude otvorené.
Násilníci sa zmocňujú Božieho kráľovstva, buď násilný k sebe. Prinúť sa.
ROZHODNI SA!
Rozhodni sa tak rozhodne, tak isto, tak brutálne, ako keď sa sebou zabuchneš pri odchode pancierové dvere a necháš vo vnútri kľúč. Nech tvoje srdce opustí starý život, vykroč do nového.
Prečítaj si, ako toto rozhodnutie urobila moja milovaná manželka - prečítaj si článok Rozhodnutie.
A prv, než si ho prečítaš, poviem ti ešte jeden príbeh:
Za jedným Božím mužom prišiel istý mladík s otázkou: - Čo mám robiť, aby som našiel Boha?
Boží muž ho zobral k jazeru a vošiel s ním do vody. Tak po prsia. Položil mladíkovi ruky na hlavu a povedal mu: - Ponor sa.
A ten sa ponoril. Chvíľu bol pod vodou, ale keď videl, že Boží muž nič nerobí, nazdal sa, že sa už má vynoriť, azda mu Boží muž teraz niečo vysvetlí. Ale ako sa chcel vynoriť, zacítil odpor jeho rúk. Boží muž ho držal pod hladinou.
- Tak mám asi ešte vydržať, pomyslel si mladík a ostal pod vodou trochu dlhšie. No ako mu dochádzal kyslík, opäť sa snažil vynoriť a opäť mu to Boží muž nechcel dovoliť. Dochádzal mu dych a začal si uvedomovať, že Boží muž ho chce utopiť.
- Do prčíč, ja som nechcel pred Boha predstúpiť tak, že umriem, čo to zvádza? - prelietlo mysľou mladíkovi, ale to už zo všetkých síl bojoval o život. Nakoniec sa mu podarilo zovretie uvoľniť, vynoriť sa a zhlboka sa nadýchnuť čerstvého vzduchu.
A vtedy mu Boží muž povedal: - Keď budeš po Bohu túžiť aspoň tak, ako si túžil po tomto jedinom nádychu, určite sa ti dá nájsť.


Činiť Tvoju vôľu, ó, Bože!

24. října 2015 v 20:43 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 7.
"Činiť Tvoju vôľu, ó, Bože!"
Naša Zem videla iba jeden skutočne zbožný život. Bližší pohľad nám zjavuje, čo je pravá pobožnosť. Keď Syn Boží prišiel na svet, povedal: "Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu" (Žid. 10 : 9). Tento cieľ mal pred sebou pri svojom príchode! Všetky ostatné ciele boli iba časťou tohto zvrchovaného cieľa, od ktorého sa počas svojho pozemského života nikdy neuchýlil.
Vôľa Otcova bola vždy základným motívom Jeho života. Keď ho učeníci žiadali aby jedol, odpovedal im: "Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo" (Ján 4 : 34). Neskôr povedal Židom:"lebo nehľadám svojej vlastnej vôle, ale vôľu toho, ktorý ma poslal, Otcovu" (Ján 5 : 30). Inokedy zase: "Lebo som nezostúpil z neba nato, aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal" (Ján 6 : 38). Keď stál tvárou v tvár najťažšej skúške svojho života, modlil sa: "Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale ako ty." Potom sa modlil druhý raz: "Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, než aby som ho vypil, nech sa stane tvoja vôľa". A modlil sa tretí raz povediac to isté slovo (Mat. 26 : 39, 42, 44). "a súc v spôsobe nájdený ako človek, ponížil sa stanúc sa poslušným až do smrti, a to do smrti kríža" (Fil. 2:8).
Nikdy neuhnul od svojho cieľa - konať vôľu Božiu. Bol mužom, ktorý mal vždy v úcte zvrchovanú autoritu vôle Božej. Súc Bohom, nie stvorenstvom, On jediný zo všetkých bytostí si mohol nárokovať právo uplatniť svoju vlastnú vôľu, avšak On sa dobrovoľne podriadil vôli Otcovej. Aký to kontrast k človeku, ktorý ako stvorená bytosť chcel sa stať podobným Bohu a byť voľný pri konaní svojej vlastnej vôle!
V naprostom súhlase so svojim prehlásením, že prišiel konať vôľu Božiu, neustále zdôrazňoval, že bol Bohom poslaný: "... lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem; lebo ani som neprišiel sám od seba, ale on ma poslal" (Ján 8 :42). Nemenej, než štyridsaťkrát je v evanjeliu Jánovom zmienka, že Ho Otec poslal. To bolo Jeho autoritou pre všetko čo povedal alebo vykonal. Bolo to tiež uznanie Jeho závislosti na Otcovi. Ale ešte viac, On pripisoval všetky svoje činy a slová svojmu Otcovi. Ked' Ho Židia obviňovali z prestúpenia Zákona, keď uzdravil nemocného v sobotu, povedal:
"Ameň, ameň vám hovorím, že Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť svojho Otca, lebo čokoľvek on činí to podobne činí aj Syn" (Ján 5 :19). Skôr než uzdravil slepého od narodenia, povedal: "Ja musím konať skutky toho, ktorý ma poslal" (Ján 9:4).
Na slávnostiach stánov prehlásil: "Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal" (Ján 7 : 16); pri inej príležitosti povedal: "lebo ja som nehovoril sám od seba, ale ten, ktorý ma poslal, sám Otec, mi prikázal čo mám povedať a čo vravieť" (Ján 12 :49). Bol si stále vedomý, že to nebol Jeho vlastný život, ktorý bol Ním vyjadrený, ale život samého Boha. Povedal: "ja žijem skrze Otca" (Ján 6 : 57).
Jeho závislosť na Bohu vidno aj v tom, ako často a ako intenzívne sa modlil. Modlil sa keď bol pokrstený (Luk. 3 : 21). Predtým, než si vyvolil dvanástich "vyšiel na vrch modliť sa a bol tam cez noc na modlitbe Božej" (Luk.6 : 12). Modlil sa po chvíľach zvlášť namáhavej práce. Po tom, čo mnohých zo zástupu uzdravil, "odchádzal na púšť a modlil sa" (Luk. 5 : 16). Po jednom z večerov v Kafarnaume, vyplnenom uzdravovaním a vyháňaním démonov "ráno veľmi skoro, ešte za noci vstal, vyšiel a odišiel na pusté miesto a tam sa modlil" (Mark. 1 : 35). Nasýtiac päť tisíc mužov okrem žien a detí, vyšiel na vrch osobitne, modliť sa (Mat. 14:21, 23). Po tom, čo predpovedal Petrovi že Ho zaprie, dodal: "ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera" (Luk. 22 : 32). V hornej dvorane sa modlil za svojich učeníkov a za všetkých, ktorí skrze ich slovo mali v Neho uveriť (Ján 17 : 20). Trikrát sa modlil za seba samého v Getsemanskej záhrade (Mat. 26 : 36, 39, 42, 44). Na kríži sa modlí za svojich nepriateľov: "Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia !" (Luk. 23 : 34).
Modlil sa vždy v plnej istote, že bude vyslyšaný. Pri Lazarovom hrobe povedal: "Otče, ďakujem ti, že si ma počul. No, ja som vedel, že ma vždy čuješ" (Ján 11 :41, 42). Nad túto dôveru väčšej nieto. Svoju závislosť' na Otcovi a neustále vedomie jednoty s ním vyjadril Pán Ježiš ešte mnohými inými spôsobmi. "Ako mňa zná Otec, tak i ja znám Otca" (Ján 10 : 15). "Ja a Otec sme jedno" (Ján 10 : 30). "Nie som sám, pretože je so mnou Otec" (Ján 16 : 32). Vedomie dôverného vzťahu s Otcom podporovalo Jeho dokonalú závislosť na Ňom.
Zvrchovaným cieľom tejto závislosti bolo, aby bol Otec oslávený skrze Neho (Ján 7 : 18). Na sklonku svojej služby povedal Otcovi: "Ja som Ťa oslávil na zemi; dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal" (Ján 17 :4).Vždycky žil v plnej závislosti na Bohu; aj vo chvíli najposlednejšej, na kríži, zvolal: "Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha!" (Luk. 23 :46).On, ktorý bol jedno s Bohom; On, ktorého Otec miloval pred založením sveta; On, ktorý s Otcom stvoril človeka; On, ktorý vyšiel z lona Otcovho; On ktorý sa stal nástrojom vyjadrenia nekonečnej lásky Otcovej k stratenému svetu; On, skrze ktorého sa stala milosť a pravda - On to bol, ktorý vzal na seba podobu stvorenstva, aby vyjadril pravú závislosť na Bohu a uskutočnil model zbožného života. Krátko pred svojím odchodom povedal svojim učeníkom: "Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás" (Ján 20 : 21). Bezpochyby, takéto poslanie musí zahrňovať život žitý podľa vzoru, ktorý nám On ukázal. Milosť a milosť jediná nás vyučuje ako viesť takýto život.


J.F.Strombeck



Vyučovanie pobožnosti

23. října 2015 v 20:26 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 5.
VYUČOVANIE POBOŽNOSTI

Pobožnosť je definovaná ako "starostlivé zachovávanie a podriaďovanie sa Božím zákonom". Táto definícia by však mohla viesť k mylnému chápaniu, pretože puntičkárske zachovávanie Božích zákonov vo vlastnom telesnom úsilí a pre vlastnú slávu sa stáva samospravodlivosťou. Farizeovia boli strážcami litery zákonov Božích a predsa im Ježiš povedal, že sú z otca diabla.
Ak bezbožnosť znamená nebrať Boha do úvahy, pobožnosť je práve opak, vrátane dobrovoľnej závislosti na Ňom. Zbožný život je prostý pochybovania o Božej múdrosti, Jeho láske, dobrote a starostlivosti. Závislosť na Bohu vylučuje všetku závislosť na sebe samom.Veriaci je na Bohu závislý v dvojakom zmysle: Keď sa človek znovuzrodí, koná pri tom Boh oveľa viac, než uvedenie do pôvodného postavenia Adamovho, stáva sa novým stvorením s Božou prirodzenosťou (II. Kor. 5 : 17). Adam bol stvorený všemohúcnosťou Božou. Nové stvorenie však nie je iba výsledkom Jeho moci, ale aj Jeho zvrchovanej milosti, ktorá bola umožnená smrťou Jeho Syna. Je preto dvojakým spôsobom zaručená zo strany Boha ako schopnosť, tak aj ochota poskytnúť všetko, čo Jeho nové stvorenie potrebuje. "Ktorý neušetril ani len svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval?" (Rim. 8:32). Tu vidíme ničím neobmedzené uistenie, že On naplní každú našu potrebu. Zaiste, každé dieťa Božie by malo žiť v naprostej závislosti na Jeho moci a láske, vyjadrenej v Jeho milosti.
Je eminentne dôležité uvedomiť si, že pobožný život zahrňuje túto bezvýhradnú závislosť na milosti Božej, kontrolujúcej každý aspekt jeho života. Pokým veriaci v Krista neskloní svoju hlavu a srdce pred suverénnou milosťou, nemožno o ňom povedať, že by žil opravdivým zbožným životom.
Pokorná, úplná závislosť na Bohu zaiste nachádza svoj výraz v tom, že sa dobrovoľne podriaďuje Jeho vôli; potom i napomenutie "čokoľvek činíte, čiňte všetko na slávu Božiu" sa stane životným pravidlom. Tu slovo "všetko" vylučuje zo zbožného života dokonca aj tú najmenšiu vec, ktorú by sme mali vykonať pre uspokojenie túžby po osobnej pocte a sláve. Keďže Božím úmyslom pri spasení človeka je chvála slávy Jeho milosti, aj objektom všetkého zbožného života musí byť chvála slávy Jeho milosti. Stvoriteľ má byť oslavovaný svojimi dielami, a to tým viac, že (vo svojom Synovi) opustil svoju slávu a zomrel, aby spasil stvorenstvo z večného zatratenia. Mal by byť preto oslavovaný tými, ktorých vykúpil.
Nemusí byť nutne pobožným životom všetko, čo ináč znesie kritiku aj podľa vysokých mravných noriem, i keď to, čo je pobožné, je zároveň i mravné. Svetské náboženstvá majú mravné normy, ale ich zachovávanie nie je ešte zbožným životom. Podriadenie sa Mojžišovmu Zákonu by bolo zbožným životom iba vtedy, keby mohlo byť v plnej závislosti na Bohu a konaní na Jeho slávu. Nábožný puritánsky život akokoľvek obetavý, nie je ešte nutne zbožnosťou. Život závislosti na Bohu bude sa vyznačovať aj tým, že v ňom bude veľa sebazapierania a bude prostý mnohých svetských pôžitkov, ale samotný fakt, že tieto pôžitky nie sú prítomné, nepredstavuje ešte skúšobný kameň zbožnosti. Môže tu byť samospravodlivosť a duchovná pýcha.
Pobožný život nie je iba púhou službou iným. Sociálne zameraná služba, ktorú dnes konajú mnohé denominácie, ak nie je konaná v závislosti na Bohu a na Jeho slávu, nie je zbožnosťou, má iba dočasnú hodnotu.
Z rôznych hľadísk môžeme dotvrdiť, že život veriaceho by sa mal vyznačovať úplnou závislosťou na Bohu. Najstručnejšie výroky v tomto ohľade znejú takto: "Spravodlivý bude žiť' z viery" (Žid. 10 : 38); "... bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu" (Žid. 11 : 6); "A všetko, čo nie je z viery, je hriech" (Rim. 14 : 23). Aby sme prenikli k jadru týchto citátov, je potrebné poznať význam pojmu viera. Jedno z najjasnejších vysvetlení sa nachádza v texte Rim. 4 :18-21.
Tu sa o Abrahámovi hovorí: "...ktorý tam, kde nebolo nádeje, uveril v nádeji, aby bol otcom mnohých národov podľa povedaného: Tak bude tvoje semä; a neoslabnúc vo viere nehľadel na svoje už umŕtvené telo majúc okolo sto rokov, ani na umŕtvenie života Sáry a nepochyboval v nevere o zasľúbení Božom, ale bol posilnený vo viere dajúc slávu Bohu a súc cele istý toho, že to, čo zasľúbil, má moc aj učiniť." Abrahám bol silný vo viere, lebo bol plne presvedčený, že čo Boh zasľúbil, má moc aj učiniť. Viera Abrahámova bola nad všetko povznesená závislosť na Bohu, ktorý plní svoje sľuby. Viera v Boha je teda úplná závislosť na Ňom. Negatívne vyjadrené, viera je tam, kde sa človek zbaví svojich vlastných ciest, úsilia zo samého seba a akejkoľvek dôvery v seba samého.
Ale viera je viac, než dôvera, že Boh vykoná to, o čo sme ho požiadali; je to dôvera, že On urobí to, čo vo svojej nekonečnej múdrosti uzná za najlepšie, aj keby to znamenalo odoprenie vecí, o ktoré sme Ho prosili. Niektorí učia, že každá nemoc by sa dala vyliečiť, keby mal nemocný dosť viery v Boha. Takíto sa odvažujú vlastne Bohu diktovať čo by bolo najlepšie, a úplne ignorujú skutočnosť, že závislosť na Božej múdrosti je práve tak dôležitá, ako závislosť na Jeho moci.
Viera nie je nejaká tajomná energia, vyžarujúca z človeka, ktorou by sa okolité veci uvádzali do chodu. V žiadnom prípade nemá charakter skutkov, ale naopak, je to skôr ustanie od skutkov, alebo úsilia zo samého seba.
Žiť vierou nie je chodiť podľa videnia. Žiť podľa videnia znamená závisieť od okolností, akými sú napr. dobré postavenie, zdravie, vkladná knižka, priatelia, rodinné zväzky a mnohé iné veci. Tieto síce majú aj pre veriaceho veľkú cenu, ale závisieť od nich a dôverovať v ne - to nie je žiť vierou. žiť vierou nie je tiež žiť podľa rozumu. Podstatou rozumu je závislosť na vlastnom intelekte, s jeho schopnosťou plánovať a rozhodovať. Nahradiť vieru v Boha rozumom znamená dôverovať kapacite vlastného intelektu viac než múdrosti a moci Božej.
"Spravodlivý bude žiť z viery" znamená, že spravodlivý bude žiť zo závislosti na Bohu.
Vernosť Bohu by mala byť významným podnetom k závislosti na Ňom. "Verný je ten, ktorý vás volá, ktorý aj učiní" (I. Tes. 5:24). "...lebo je verný ten, ktorý zasľúbil" (Žid. 10:23). "Veľká je tvoja vernosť" (Plač 3:23). "Každú svoju starosť uhod'te na neho, lebo on má starosť o vás" (I. Petr. 5:7). "A môj Boh naplní každú vašu potrebu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristu Ježišovi" (Filip. 4 : 19). Zasľúbenia Božie a Jeho vernosť nás naozaj vedú k úplnej závislosti na Ňom.
Aj posväcovanie v našom každodennom živote nás učí úplnej závislosti na Ňom. Posvätiť znamená oddeliť pre určitý účel. Ten, kto sa posväcuje pre Boha, oddeľuje svoj život pre Jeho cieľ. Tento akt je uznaním, že v tomto živote rozhoduje a panuje vôľa Božia a je preto vyjadrením závislosti na Bohu. Vo svojom veľkom pojednaní o posvätení apoštol Pavol použil slová, ktoré nádherne vyjadrujú myšlienku závislosti na Bohu: "... ale sa oddajte Bohu ako živí, vzkriesení z mŕtvych, a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu" (Rim. 6 : 13). Oddanie sa - to je kľúčové slovo posvätenia. V oddanom človeku nieto odporu proti Božej vôli, samostatného plánovania, ani trvania na vlastných predstavách alebo právach, ale plná závislosť na Bohu. Slovo "nástroje" tiež vyjadruje závislosť. Nástroj sám osebe je neaktívny; závisí na tom, kto ho používa. Všetky nástroje, či harfa, či skalpel chirurga, majú cenu iba vtedy, ak sa ich dotkne ruka majstra. Toto mal Pavol na mysli vo vyššie uvedených slovách.
Opätovné napomínanie k modlitbám znova a znova pripomína veriacemu jeho závislosť na Bohu. "Neprestajne sa modlite" (I. Tes. 5 : 17). "Chcem tedy, aby sa mužovia modlili na každom mieste" (I. Tim. 2:8). "Modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu" (Ef. 6 :18). V modlitbe človek vyjadruje potrebu, ktorú on sám nie je v stave naplniť a vyznáva svoju závislosť na Bohu, ktorý poskytne to, čo je potrebné. Jadrom modlitby je uznanie bezmocnosti spojenej s dôverou v Boha, ktorý naplní potrebu modlitebníka. Modliť sa bez prestania znamená udržiavať trvalý postoj závislosti na Bohu.
Pavol napomína: ,,... ďakujúc vždycky za všetko v mene náho Pána Ježiša Krista" (Ef. 5 : 20). Iba ten, kto je úplne závislý na Bohu, môže ďakovať vždy a za všetko. Toto je možné iba vtedy, keď máme plnú dôveru nielen v Jeho moc a ochotu, ale aj v Jeho lásku a múdrosť, v ktorej každého času koná to, čo je najlepšie. Nieto nežnejšieho vyjadrenia závislosti na Bohu než v ďakovaní.
Prosba je výrazom závislosti na Bohu v čase potreby;ďakovanie túto závislosť vyjadruje po jej uspokojení. Desať malomocných prosilo: ,,Pane, zmiluj sa nad nami"; iba jeden sa vrátil, aby poďakoval. Deväť z nich zabudlo na svoju závislosť na Ježišovi len čo boli uzdravení.
A nakoniec, samotná podstata milosti si vyžaduje závislosť na Bohu. "Preto z viery, aby bolo podľa milosti" (Rim. 4 :16). Milosť je úplná sama v sebe, je to nezaslžená, nekonečná priazeň Boha pre každú potrebu a nepotrebuje žiadne doplnenie zo strany človeka. Je to iba Jeho milosťou, a kvôli tejto milosti, že Boh požaduje od človeka, aby žil v závislosti na Ňom. Milosť na strane Boha a závislosť na strane človeka sú neoddeliteľné. Je preto pobožný životv tejto dobe možný iba pod milosťou. Život v úplnej závislosti na Bohu nie je ovládaný hriechom, pretože podstatou hriechu je závislosť na sebe samom namiesto na Bohu. Preto Pavol mohol napísať: "... lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou" (Rim. 6 : 14). Byť úplne závislým na Bohu a túžiť po konaní Jeho vôle a Jeho oslave - to sú fundamentálne princípy zbožného života.Je to jedine milosť vyučujúca, ktorá môže v živote človeka vypestovať tieto charakteristické rysy.


J.F.Strombeck



Duchovný domov a život viery

17. října 2015 v 22:16 | adina christie |  Zaujalo ma

autor: Rado Naniáš

Pre mnohé opakujúce sa otázky ľudí, ktorí sa mi ozývajú mailom, som sa predsa len rozhodol napísať pár slov k témam, ktoré by pojali asi celú sériu.
Duchovný domov. Mnoho kresťanov si pod týmto pojmom predstavuje zbor kresťanov. A preto hľadajú a hľadajú zbor, v ktorom nájdu prijatie, zbor, v ktorom bude čo najmenej bludov proti tomu, čomu veria oni, zbor, v ktorom by mohli žiť pokojne a radostne, a pokiaľ bude možné, slúžiť. No v neposlednom rade miesto, kde nájdu duchovnú stravu.
Ako nesmierne ďaleko je toto od vôle nášho Otca! V prvom rade si potrebujeme uvedomiť, že náš duchovný domov je v nebi (Jn 14.2,3; 2Kor 5.1,6,8,9; Žid 13.14). Ak nevychádzame z tohoto, nikdy nenájdeme miesto, kde máme žiť svoj kresťanský život, pretože čas premrháme hľadaním.
Isteže tým domom Božím je cirkev, lenže problémov mnohých kresťanov je, že hľadajú de facto domov tu na zemi. Síce medzi kresťanmi, ale tu.
Dovoľte mi povedať, že to hlavné, o čo tu na zemi ide, je svietiť. Prečo vás zaujíma, kde budete chodiť, kde vás budú kŕmiť, kde budete chváliť Boha? Potrebujete na to tie správne podmienky?
Potreboval ich Pavol a Sílas, keď chválili Boha v klade vo väzení? Nehľadíte príliš na seba? Nie je to tak trochu o vás?
Nechcem sa nikoho dotknúť, len si myslím, že veľa kresťanov hľadá zbor PRE SEBA.
A nie preto, aby boli Bohu bližšie, hoci práve to si myslia. Ja si ale myslím opak - že je totiž treba byť v prvom rade blízko pri Pánovi a je na Ňom, kam nás zavedie a čo sa s nami udeje. Veď patríme Jemu. To nie my si máme vyberať.
Viete, ak nedokážete chváliť Boha osamote, vaše chválenie v zbore je fraška. Ak nepočúvate Jeho hlas v komôrke, nebudete ho počuť ani cez kázanie človeka. Budú to pre vás len informácie, ktoré naplnia váš rozum, intelekt, ale nie srdce. Môže byť kázané sebelepšie slovo milosti, vám sa do uší dostane len litera. Zákon.
Mnohí opúšťajú zbory preto, lebo majú problém s učením daného zboru či denominácie. Toto je svietiť? Prečo, ak veríte niečomu inému, nie ste dosť jasní a slaní a nevyznávate nahlas, čomu veríte? Ak je tá ktorá denominácia v bludoch, a vy v pravde, tak nech oni majú problém s vami, nie vy s nimi!
Je zakázané v nejakej denominácii napomínať vodcov za učenie? Zakázal vám to Boh alebo ľudia? Koho treba poslúchať viac? Ak máte Ducha Božieho, Ducha odvahy, Ducha Kristovho, prečo to neurobíte? Prečo radšej v tichosti odídete?
Toto je svietiť? Myslíte si, že tí, ktorí tam ostali sedieť v laviciach, vedia prečo ste odišli? Poslúžili ste im svetlom evanjelia?
Nie, vy nemajte problém s nimi, buďte tak jasní a radikálni v Božej pravde, že oni budú mať problém s vami a nestrpia vás u seba! Až potom hovorte: dobre Pane, tu neprijali, ideme ďalej.
A buďte rovnako otvorení napomenutiu od hocikoho v tom, čomu veríte, aby aj vás mohol Otec napraviť, keď treba. A to vám dá autoritu napomínať iných. Tým ale nehovorím, že musíte každé napomenutie prijať. Čím radikálnejší vo viere budete, tým viac ľudí vás bude chcieť napraviť na cestu falošnej milosti, na ktorej si môže každý veriť čomu chce. Alebo tomu, čo kážu autority. Čím radikálnejší vo vlastnom vzťahu s Pánom Ježišom budete, tým viac ľudí budete iritovať a to bez toho, že by ste chceli.
No ak nebudete mať v srdci ten pravý duchovný domov, ten v nebi, nadarmo budete hľadať tu na zemi. Nič vám nebude dosť dobré. A keď budete nosiť ten pravý domov vo svojich srdciach, pôjde s vami kamkoľvek by ste išli a okolnosti nebudú dôležité.
Som zhrozený a smutný z toho, ako sa kresťania nechali učičíkať v detskej viere. Detská viera je úžasná vec, keď človek prichádza k Bohu, keď Mu odovzdáva svoj život (Mt 18.3). Ale nikde v Písme nevidím, že by sme mali ostať deťmi vo viere, naopak, Písmo nás mnohokrát napomína, aby sme dospeli (1Kor 13.11). Kontext Pavlovho vyjadrenia je práve život viery, prichádza hneď po hymne lásky.
Ako má teda dospieť naša viera?
Viera je prejav duchovného človeka. Tak, ako sú telesné skutky prejavom človeka v tele, tak aj skutky viery sú prejavom človeka, ktorý kráča a žije z viery a vierou v Ježiša Krista, svojho Pána. Na začiatku duchovného života má každý kresťan vieru detskú, ako Písmo hovorí - nezvládne tvrdú stravu, iba duchovné mlieko.
Mladý kresťan sa učí veriť tomu, že je Božie dieťa. Učí sa dôverovať Bohu.
Prichádza k Bohu skrze kríž Ježiša Krista a učí sa postupne pevnejšie a pevnejšie zakoreňovať v tejto pravde, že totiž skrze kríž Ježiša Krista, na ktorom pribil jeho hriechy, sa neodvratne stal znovuzrodením z Ducha Svätého Božím dieťaťom... a podľa toho žiť. Učí sa základom viery (Žid 6.1-2).
Je normálne, že sa každý mladý kresťan mnoho modlí za seba, prosí o posvätenie, o Božiu pomoc, o nasmerovanie v živote, atď. atď.
Ale povedzte mi, je normálne, aby napr. 10-15 ročný kresťan prosil stále hlavne za seba? Čo hovorí o tom Písmo? Prečítajte si Žid 5.12! Po toľkom čase by ste mali byť všetci učiteľmi!!!
Tým nechcem stanoviť hranicu 10-15 rokov, hovorím to ako príklad. Aj u telesného dospievania je určitý rozsah rokov, v ktorých človek dospieva, jednak sa to líši telesne, ale pri duševnom dospievaní ešte viac.
Chcem len povedať, že zostávať v detskej viere normálne nie je!
Bolo by normálne, keby sa 30 ročný muž pýtal rodičov, či má ísť pracovať? Alebo akú prácu si má nájsť? Kde má ísť na dovolenku?
Ale takto žije obrovský počet mnohoročných kresťanov! Na všetko, na každú maličkosť, sa neustále pýtajú Otca. A prečo?
Pretože neveria, že pôjde s nimi kamkoľvek, okrem hriechu. Abrahám to vedel, preto slobodne dal na výber Lótovi, aby si vybral smer, ktorým pôjde. Pretože on vedel, že Boh bude s ním, nech pôjde ktoroukoľvek stranou.
Viete, v záhrade Eden nebol jeden strom, z ktorého mal človek dovolené jesť a tisíce, z ktorým to mal zakázané. Bolo to presne naopak. Lenže mnohí kresťania žijú tak, že dokážu celé dni, ba i týždne či mesiace stráviť v modlitbách a pôste, aby im ukázal, kam majú vykročiť! Hľadajú ten jediný strom, z ktorého môžu jesť.
Ale ten už predsa máte! Ten strom života je Ježiš Kristus a pôjde s vami všade, pretože je vo vás. To je to tajomstvo (Kol 1.27)! Nehľadajte teda, čo smiete, veď smiete všetko (1Kor 3.21-32; 1Kor 6.12). Doporučujem aj kapitolu 14 z listu Rimanom, a súďte sami seba, či ste silní alebo slabí vo viere podľa nej. A namiesto jedla, alebo svätenia dní, si tam pokojne doplňte "chodenie do toho ktorého zboru".
Do akého zboru chodil Pán Ježiš? Do každého! Chodil do synagóg, a tam s Ním mali problém. A chodil aj medzi hriešnikov. Kto z vás by dokázal prijať od Pána zjavenie, že má chodiť k ľuďom do krčiem, alebo medzi new age partie? Chcete svietiť, alebo sa nechať kŕmiť? Ste deťmi, alebo chcete slúžiť?
Dieťa nemôže slúžiť, nemá ani autoritu, ani poznanie, ani skúsenosti. Lenže to vy sa rozhodujete byť deťmi! Dieťa je na tom rovnako ako sluha, otrok (Gal 4.1). A to aj znovuzrodené dieťa!
Mnohí kresťania vyzerajú ako 30-40 ročný človek, ktorý má na chrbte aktovku a ponáhľa sa do školy, pretože to robil od malička a to je predsa správne. A doma sa hrá so skladačkou a vymaľovávankami.
KDE SÚ TÍ MNOHOROČNÍ KRESŤANIA, KTORÍ BY MALI DNES VYHÁŇAŤ DÉMONOV, PRESÚVAŤ VRCHY A KRIESIŤ MŔTVYCH?
Poviem vám kde. Sedia v laviciach a učia sa. A mnohí z nich majú stále pero a papier a zapisujú si učivo.
Ako sa vlastne prejavuje dospelá viera?
Veľmi jednoducho - Gal 2.20. Dospelý (nehovorím dokonalý) kresťan už nehľadí na seba. Prijal kríž nielen PRE SEBA, ale predovšetkým NAD SEBOU. Vždy je to o kríži.
Práve neprijatie kríža zabraňuje kresťanom rásť do duchovnej zrelosti.
Všimli ste si, že Mojžiš a Pavol mali taký postoj, že - ak by to bolo možné - boli ochotní vzdať sa aj VEČNÉHO ŽIVOTA, aby boli zachránení iní (Ex 32.32; Rim 9.3)?
O tom je duchovná zrelosť. 1Kor 13 v reále. Nie náhodou hneď po tejto hymne lásky Pavol píše o dospelosti vo viere.
Lenže toto je problém mnohých - chcú žiť. Nechcú prísť o svoj život. O to, čo si naplánovali, o to, čo ich teší. A preto nadarmo hľadajú dokonalý zbor, dokonalé miesto, dokonalú prácu, dokonalých priateľov a podobne, pretože sami odmietajú dokonalý kríž nad svojimi životmi.
Uvedomte si, že v momente, keď vás Pán spasil, mohol vás okamžite vziať k sebe. Buďto nadprirodzeným vytrhnutím, alebo tak jednoducho, že by vaše telo proste padlo na zem a vaša duša by bola hneď s Pánom. Ale neurobil to. Prečo?
Pretože On chce svietiť srkze vás. Nie sme tu na to, aby sme si žili pokojný a krásny život, ale aby sa na nás a skrze nás zjavila Jeho sláva a moc.
A toto je aj odpoveď na istotu spasenia - myslíte si, že by Boh niekoho spasil, a potom sa len tak prizeral, ako stratí spasenie, keď vo svojej vševedúcnosti vedel, že ten človek padne? Ja v takého Boha neverím.
Ja verím v Boha, ktorému patrím bezo zbytku a to aj chcem, a v tom, v čom som sa Mu ešte nedokázal odovzdať, ma vychováva a láme, aby sa to stalo. Nikdy sa ma nevzdal a nevzdá.
A spôsob, ktorým ma vedie je - láska a sloboda.
Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť. Ak budete konať spravodlivo, hľadať pokoj (a to predovšetkým s Pánom, s ľuďmi sa vám to nie vždy podarí) a radovať sa z toho, čo vám každý deň Otec dáva (a tým nemyslím hlavne hmotné veci, ale najmä Jeho lásku a prítomnosť), tak Mu pokojne dôverujte, že kamkoľvek pôjdete, pôjde s vami.
Pretože je to o Ňom, nie o vás.
Ja sa už roky modlím tak, že počúvam hnutie svojho srdca a kam cítim volanie (aj keď je to bláznivé), tak tam vykročím a modlím sa: Pane, ak tam nemám ísť, zastav ma, alebo ma presmeruj. Takýmto spôsobom chodil aj Pavol na svojich cestách. Išiel proste vpred. A keď Pán chcel, presmeroval ho (Sk 16.6-10).
Prosím vás teda a napomínam - nehľadajte, kde môžu poslúžiť vám, ale kde môžete poslúžiť vy. Buďte slobodní ísť kamkoľvek, okrem hriechu. Buďte slobodní od organizovaných denominácii, pokojne môžete slúžiť v malej skupinke. Alebo dokonca doma. (Častým javom je navštevovanie zboru ako útek pred životom s ľuďmi, ktorých máme vôkol seba). Isteže potrebujeme spoločenstvo, ale predovšetkým spoločenstvo s Pánom.
Ak nemáme to, spoločenstvo ľudí je povrchnou náhražkou a Boh je žiarlivý. Nebuďte prekvapení, keď s tým niečo urobí.

Ako rozoznať, čo je vôľa Pánova?

17. října 2015 v 21:09 | adina christie |  Zaujalo ma

autor: Rado Naniáš



Dostal som od jednej sestričky otázku: Ako rozoznať, čo je Pánova vôľa a čo sú moje vlastné želania a myšlienky? A keď som jej odpísal, napadlo mi, že by to mohlo byť na požehnanie aj ďalším, tak to sem vyvesím. Ospravedlňujem sa za chýbajúcu diakritiku, neskôr ju doplním.
=================================================
Takže ako rozoznať, čo je Pánova vôľa a čo sú Tvoje vlastné želania a myšlienky?
Veľmi jednoducho sestrička. Mnohí kresťania robia chybu v tom, že sa nechávajú viesť pocitmi, čo CÍTIA, že im hovorí Pán, ale tak to nemá byť. Boží hlas počujeme vierou. Vierou sa učíme rozoznávať čo Boh hovorí a čo nehovorí a potom, čim ďalej to robíme, tým sa učíme lepšie a jasnejšie rozoznávať (viď Žid 5.14).
Je niekoľko spoľahlivých vodítok, podľa ktorých môžeš rozpoznať, či je to Pánov Duch v Tebe, alebo Ty.
V prvom rade - nepôjde to proti Pismu. Písmo je zmluva a Boh nebude porušovať zmluvu, ktorú ustanovil, nie je klamár.To znamená, že je možné sa v každom závažnejšom rozhodnutí sa o Písmo oprieť. Dokonca aj sám Pán Ježiš sa potreboval v istých chvíľach oprieť o Písmo, napríklad keď Ho pokúšal satan, tak mu Pán odpovedal spôsobom: Je napisané...
Ale aj v tomto niektorí kresťania robia chybu, že si z Písma vytŕhajú verše, ktoré sa im na danú situáciu páčia, hodia a lahodia ich žiadostiam alebo náboženskej samospravodlivosti (a zabúdajú, že aj satan pokúšal Pána Ježiša slovami: )JE NAPÍSANÉ: anjeli Ťa uchránia, aby si si nenarazil nohu na kameň") a nepýtaju sa Ducha Svätého, či - a to je druhé vodítko:
- Či to oslávi Pána Ježiša Krista, alebo mňa. Duch Svätý prišiel osláviť Jeho meno, nie moje, nie žiadne iné. Iba Ježišovo Kristovo. To je jedna z hlavných úloh Ducha Svätého tu na zemi - osláviť Ježiša Krista. A do tohto bude viesť aj nás, v ktorých prebýva.
Ďalšie úlohy, pre ktoré bol Duch Svätý poslaný na zem sú:
- usvedčovať z hriechu a
- zjaviť súd - On nás učí súdiť samých seba, keď treba, aby nás nemusel súdiť Pán životnými okolnosťami, aby sme neboli odsúdeni so svetom (1Kor 11.31-32).
Všetko to o Duchu Svätom nájdeš v Jn 16.
Ďalšie vodítko je pokoj. Pozri sem: O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Fil 4.6-7)
S vďakou môžeš všetko predkladať Bohu a Jeho pokoj v Tvojom srdci Ti bude ukazovať, ktorá cesta je správna. Ak by si chcela vykrociť nesprávnym smerom, začne sa v Tebe všetko chvieť a zacneš strácať pokoj (ale nebude to zo strachu).
Ten šiesty verš je tam tiež veľmi dôležitý - s vďakou predkladať všetko Bohu. S vďakou znamená V DÔVERE. Môžeš byť vdačná iba vtedy, keď Mu úplne dôveruješ, že On má všetko pevne v rukách, aj Teba. Potom sa Tvoje srdce upokojí a stíši a tento pokoj Ťa bude viesť.
Ten pokoj je Ježiš Kristus - Ef 2.14.
A to sme hneď pri ďalších vodítkach - ako je napísané: Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14.17).
Chodiť s Pánom znamená zostávať pod Jeho vládou, teda zotrvávať mysľou, vierou i skutkami v Jeho kráľovstve. Bude Ťa teda viesť, ako sme už povedali pokoj Ducha Svätého,
- radosť z Pána Ježiša - radosť zo spasenia, zo spoločenstva s Bohom,
- a spravodlivosť Kristova (nie Tvoja vlastná). Môžeš dôverovať Ockovi nebeskému, že Ježišovu spravodlivosť pripísal Tebe, keď do Teba vložil Krista, ktorý žije v Tebe.
Práve tieto ostatné (aj nižšie spomenuté) vodítka pomáhaju určiť, ktoré pasáže Písma na danú situáciu platia. Na toto mnohí zabudajú, alebo to nevedia.
Že totiž Duch Svätý (skrze pokoj, radosť a spravodlivosť) vykladá Písmo, bez Jeho hlasu, ak to slovo nevychádza z úst Hospodinových, je to len litera, ktora Ti život nedá.
A som spomenul už ďalšie vodítko - život.
Mnohokrát sa kresťania snažia rozhodovať medzi dobrým a zlým, ale to je nesprávne. Boh zakázal jesť z ovocia stromu poznania dobrého a zlého a ten zákaz dodnes nezrušil. My sa nemáme rozhodovať medzi dobrým a zlým, ale - kedže sme pristúpili k stromu života, z ktorého môžeme jesť a ktorým je Pán Ježiš - máme sa rozhodovať medzi životom a smrťou. Keď sa pozrieš do 5Mojz 30.19, už tam to nájdeš, v Starej zmluve, v zákone. O čo viac to platí v Novej zmluve milosti!
A teraz, čo to znamená rozhodovať sa medzi životom a smrťou... vlastne sa rozhodujeme znova a znova pre život Kristov, nie pre svoj život. Niekedy to rozhodnutie, ktoré bude Bohu milé, bude znamenať našu "smrť" (Pane, nie tak ako ja chcem, ale ako Ty). Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho a kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, nájde ho.
A ešte Ti poviem jedno veľmi veľké tajomstvo - Pán Ježiš je Tvoj priateľ, Tvoj milý, Tvoj zamilovaný. On nežiada v prvom rade poslusnosť, ale lásku. Lásku chcem a nie obete (Oz 6.6).
Tým chcem povedať, že tieto vodítka k rozhodnutiu sú potrebné v okamihoch rozhodovania sa pri vážnych veciach, ale pri veciach každodenného života Pán netúži, aby si bola v strese, čo robiť a čo nerobiť, veď toľkokrát povzbudzoval učeníkov, aby len jendoducho dôverovali Otcovi, ktorý sa stará aj o ľalie a vrabce...
Pán Ježiš chce s Tebou v prvom rade žiť a radovať sa s Tebou zo života. Ako povedal: Ja som prišiel, aby život mali a hojne ho mali.
Alebo: Poďte ku mne všetci pretažení a ustarostení a ja vám dám odpočinutie duše. Vezmite na seba moje jarmo a moje bremeno, pretože moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké. Učte sa odo mňa...
Učiť sa od Neho môžeš veľmi jednoducho - proste tým, že s Ním chodíš. Ako sa syn učí od otca práci tak, že je pri ňom a pozerá sa mu na ruky, ako sa dcéra učí od matky gazdovať tým, že je vedľa nej a pomáha jej robiť to, čo robí mama.
Takže vo väčšine drobných rozhodnutí môžeš dôverovať Pánovi, že nech sa rozhodneš akokoľvek, On bude s Tebou. Či pôjdeš napravo, požehná Ťa, alebo sa rozhodneš ísť naľavo, požehná Ťa aj tam.
Moja milovaná manželka Aninka o tom pred istým časom písala: http://www.krestan.sk/blog/anyelka/sloboda

A na záver jedna malá perlička: všetky tie "vodítka", ktoré som Ti opísal, sú v skutočnosti sám Pán Ježiš. Písmo hovorí, že On je náš pokoj, On je náš život, On je naša spravodlivosť, On je cesta, aj pravda, atď., atď., atď.
Čiže všetko, čo potrebuješ robiť, je - hľadať Pána, nie odpovede na otázky, ale JEHO SAMÉHO. On má všetky odpovede. Ale nestačí poznať odpovede, potrebujeme byť premieňaní. A na to potrebujeme chodiť s Ním.

Napíš autorovi chceš niečo doplniť, alebo povzbudiť?





Chlieb a víno

14. října 2015 v 9:01 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
6. kapitola
CHLIEB A VÍNO
Nádhernou ilustráciou pravdy, že milosť Božia vyučuje veriaceho odriekať sa bezbožnosti a svetských žiadostí, je skúsenosť zo života Abrahámovho, popísaná v I. Mojž. 14 :17-24. Stojí za pozornosť, že to bola práve skúsenosť Abrahámova, ktorý je nazvaný "otcom všetkých veriacich" a o ktorom je napísané: "A uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť" (I. Mojž. 15 : 6). Bola to tedy skúsenosť veriaceho, a to, čo zobrazuje, malo by byť skúsenosťou všetkých veriacich.
Čitatelia Biblie dobre poznajú príbeh Abraháma a jeho synovca Lóta. Pre nezhody medzi ich pastiermi ponúkol Abrahám Lótovi voľbu; aby si vybral tú zem, ktorú chce. Lót si zvolil úrodnú rovinu pred Sodomou. Neskôr nachádzame Lóta v Sodome už ako jej obyvateľa a dokonca, sedáva aj v bráne mesta. Potom vyšli do boja proti Sodome štyria králi, dobyli ju a vzali majetok mesta, i Lóta vzali s jeho majetkom. Keď sa to dozvedel Abrahám, začal prenasledovať kráľov a porazil ich; potom vyslobodil Lóta a všetok ľud a majetok Sodomy. Svojím víťazstvom sa Abrahám stal neúmyselne dobrodincom kráľa bezbožnej Sodomy. Keď sa vracal od porážky kráľov, vyšiel mu kráľ Sodomy v ústrety, aby sa mu odmenil. A toto bola chvíľa, keď mal Abrahám podstúpiť skúšku.Tu sa na scéne objavila tretia osoba, úplne neohlásená, Melchisedech, kráľ Sálema. Prišiel s chlebom a vínom, aby občerstvil a posilnil Abraháma po ťažkom boji. Dôležité je, že Melchisedech nebol iba kráľ Sálema, ale aj kňazom Najvyššieho Boha.
V okamihu, keď mal byť Abrahám postavený pred skúšku, poslal k nemu Boh kňaza. Poslal kňaza, a nie zákonodarcu ani proroka, ktorý by ho napomenul a upozornil na súd, ktorý by mohol prísť, keby sa uchýlil od cesty spravodlivosti. A prečo kňaza? Kňaz je prostredník, ktorý sa blíži Bohu na základe obeti prinesenej na zahladenie hriechu a ktorý sa prihovára u Boha za človeka. Vďaka obeti požiadavky svätosti a spravodlivosti Božej boli uspokojené a preto Boh môže slobodne udeliť milosť ako odpoved' na prímluvu kňaza. Obete levitskeho kňazstva spolu so Zákonom boli, ako už bolo spomenuté, opatrením Boha, aby mohol preukázať milosť' tým, ktorí porušili Zákon. Bola to teda milosť Božia, ktorá prišla k Abrahámovi v osobe Melchisedecha. Celá udalosť sa odohrala na báze milosti - čistej milosti. Bola to milosť vyučujúca Abraháma.
Ale je tu ešte čosi viac, čo hovorí o milosti; Melchisedech priniesol chlieb a víno. Toto boli predobrazy, poukazujúce na smrť Kristovu, tak isto ako sú dnes chlieb a víno symbolmi, ktoré pripomínajú veriacim smrť Kristovu. Keďže smrť Kristova uspokojila spravodlivosť Božiu a uviedla milosť do akcie, celý tento príbeh jasne hovorí o milosti. S prinesením chleba a vína Melchisedech zároveň požehnal Abraháma v mene Najvyššieho Boha, majiteľa nebies a zeme. Požehnania "majiteľa nebies a zeme" boli pridané k požehnaniu z účastenstva na chlebe a víne. Keďže chlieb a víno poukazujú na Syna, ktorého Boh neušetril, ale ho vydal za nás za všetkých, požehnania majiteľa nebies a zeme poukazujú na "všetko", čo je pridané spolu so Synom (Rim. 8 : 32). Tu je ,,milosť za milosť". Bola to milosť Božia, prinášajúca spasenie, ktorá vyučovala Abraháma že Boh, pretože je majiteľ nebies i zeme, má všetku moc, aby mu mohol dať všetko čo potrebuje. Bolo to pripomenutie, že bohatstvá, ktoré Boh dáva, sú omnoho väčšie, než akákoľvekpriazeň bezbožného kráľa. Božie dary, ako duchovné, tak aj dočasné, uspokojujú potreby ducha i tela.
Že Abrahám odpovedal kladným spôsobom na toto vyučovanie milosťou vidíme podľa toho, že dal desiatok zo všetkého čo mal. Dal desiatok, lebo jeho srdce prekypovalo oddanosťou k Najvyššiemu Bohu. Niet najmenšieho náznaku, že by to bol urobil z prinútenia. Dary chleba, vína a požehnanie mu boli udelené nepodmienečne. Abrahám dobrovoľne odovzdal desiatok a tým súčasne vyjadril svoju plnú závislosť na Bohu vo všetkom čo vlastnil. Toto je pravý stav v milosti.
Avšak Abrahám bol vyučovaný nielen závislosti na Bohu, ale aj odriekaniu bezbožnosti a svetských žiadosti. Ako veľmi to bolo potrebné! Hneď' po tom, čo ho Melchisedech požehnal, priblžil sa k nemu kráľ Sodomy, ktorý povedal:
"Daj mi ľud, a majetok vezmi sebe". Tento majetok bol bohatstvom bezbožného mesta - Sodomy. Bolo to to isté bohatstvo, ktoré sa stalo pokušením pre Lóta. A toto bolo teraz samotným kráľom ponúkané Abrahámovi. Bol to pre Abrahárna kritický okamih. Či by sa mal stať priateľom bezbožného kráľa? Mohol by prijať bezbožné bohatstvo z jeho rúk? Alebo či radšej zrieknuť sa bezbožnosti a svetských žiadostí zavrhnutím priateľstva a bohatstva kráľovho?! Z jeho rozhodnej odpovede vidno ako bol dobre vyučovaný a upevnený proti tomuto pokušeniu v obecenstve s Melchisedechom. "Pozdvihol som svoju ruku k Hospodinovi, silnému Bohu najvyššiemu, majiteľovi nebies a zeme, že ani len niti ani remenca z obuvi, že nevezmem ničoho zo všetkého toho, čo je tvoje, aby si nepovedal: Ja som obohatil Abraháma".
Abrahámovi nebolo povedané ani slova napomenutia alebo výstrahy. Obecenstvo s veľkňazom Božím zjavilo Abrahámovi bohatstvá milosti, a to prehojnej milosti Božej. Táto mu ukázala naprostú bezcennosť bohatstva bezbožného kráľa v porovnaní s požehnaním Najvyššieho Boha. Toto nám ukazuje, že už púhe pripomenutie toho, čo Kristus vydobyl svojou smrťou a čo Boh koná vo svojej láske pre Krista, je ohromnou silou pre oddelenie sa od svetských žiadostí. Nebolo to bohatstvo samo osebe, ktoré Abrahámzavrhol. Aj on sám bol už bohatým človekom. Avšak on by ho neprijal z rúk bezbožného kráľa. Hľadel na Boha v očakávaní, že On uspokojí každú jeho potrebu.
Všimnime si ale, akými slovami odmietol Abrahám ponúkané bohatstvo! "Nevezmem. ani len niti, ani remenca z obuvi". Prečo niť a remenec? Niť Je najmenšou časťou odevu. Odev v Biblii je symbolom spravodlivosti, v akej má veriaci pred Bohom svoje postavenie. Remenec zase upevňuje obuv a napomáha k chodeniu. Pozemský život veriaceho sa označuje za putovanie. Význam toho všetkého je taký, že svet ani v najmenšom nemôže prispieť, jak k postaveniu veriaceho pred Bohom, tak i k jeho svätému obcovaniu.
Ako Melchisedech priniesol chlieb a víno Abrahámovi, tak raz ináč, "nazvaný súc od Boha veľkňazom podľa poriadku Melchisedechovho" (Žid. 5 : 10) tiež vzal chlieb a víno. Keď tak urobil, povedal: "Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme" (I. Kor. 11 : 24). "Toto je moja, tej novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov" (Mat. 26 : 28). Od tých čias po stáročia sú chlieb a víno pamiatkou všetkým veriacim - trvalou pripomienkou toho, čo Boh v milosti pre nich v Kristu vykonal.
Ako bol Abrahám posilnený chlebom a vínom a obecenstvom s Melchisedechom, podobne i veriaci je posilnený rozjímaním nad tým, čím je Kristus pre neho, ako je to symbolicky vyjadrené v chlebe a víne. Tak je potom v stave zavrhnúť ponúkané bohatstvo a pôžitky tohto sveta. Pohľad na Krista, na Jeho telo, ktoré bolo lámané a preliatu krv, vedie veriaceho k tomu, aby neprijímal obohatenie zo strany bezbožného sveta. Poznanie, že Boh je majiteľom nebies a zeme a že je mocný, aby naplnil každú potrebu podľa svojho bohatstva v sláve, v Kristu Ježišovi (Fil. 4 :19), umožňuje zavrhnúť priazeň sveta. Keď pravda z Rim. 8 : 32 (citované vyššie) uchváti život, význam bohatstva a všetkého čo svet môže ponúknuť, stráca svoju príťažlivosť. Syn "vydaný za nás za všetkých" je zárukou, že Ten, ktorý vydal Syna, ktorý je majiteľom nebies i zeme, dá nám aj všetky veci, potrebné k nášmu pozemskému životu.Táto skúsenosť' zo

života Abrahámovho je teda názorným príkladom vyučovania milosťou na vylúčenie všetkého, čo je vo vzťahu k Zákonu. Abrahám bol veriaci. Melchisedech, najvyšší kňaz je predobrazom Krista, skrze ktorého sa stala milosť a pravda. Chlieb a víno sú predobrazmi tela a krvi Pána Ježiša, v ktorom môže Boh v dokonalej' slobode udeliť milosť. Požehnanie v mene Najvyššieho Boha poukazuje na plné pôsobenie milosti pre každú potrebu veriaceho.
V odovzdaní desiatku vidíme uznanie plnej závislosti veriaceho na Bohu. Zavrhnutie bohatstva ponúkaného bezbožným kráľom je zriekanie sa svetských žiadosti, ako neschopných ani v najmenšom prispieť k postaveniu veriaceho pred Bohom, alebo k jeho zbožnému životu.


J.F.Strombeck

Nová jar

7. října 2015 v 9:53 | adina christie |  Nová jar
Keď srdce ľahne v bolestiach, očakáva novú jar.
Kedy sa už narodí prvé kvieťa;
Kedy zapučia stromy;
Kedy vyraší tráva, novučičká zelená?
Kedy sa slnko oprie o moju tvár
a prikáže srdcu:
Ži a uvítaj ma!
Túž a utkaj novú radosť!
Zaodej sa do pokoja, do svojich jarných šiat,
prehnane kvetovaných;
Len tak ich prehoď na seba
a bude ako tvoja ozdoba,
tvoj rodný list,
i ako list vlastníctva tvojho dedičstva v Zemi...
.
*Tiahni ma za sebou, pobehnime!
Nech ma kráľ uvedie do svojich komnát;
nech jasáme a radujeme sa z teba,
nech spomíname tvoju lásku viac než víno;
právom ťa devy milujú. (Veľpieseň 1,4)*



Odriekať sa bezbožnosti a svetských žiadostí

2. října 2015 v 11:34 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 4.
ODRIEKAŤ SA BEZBOŽNOSTI A SVETSKÝCH ŽIADOSTÍ
Aby sme mohli poznať pravú povahu vyučovania milosťou, je dôležité, aby sme poznali, čo je bezbožnosť a svetské žiadosti. Podľa bežných predstáv, bezbožnosť je ohraničená na to, čo je hriešne, nemorálne, skazené, porušené, nečestné, nepoctivé a pod. Avšak mnohé z toho, čo je ináč vysoko morálne, kultivované a jemné, je často práve tak isto bezbožnosťou, ako je vyššie spomínané.
Slovo bezbožnosť je definované ako to, čo je "bez ohľadu na Boha". Zahrňuje všetko, čo sa koná bez toho, aby bol pritom braný Boh do úvahy. Mnohí hovoria o nevykúpených ako o bezbožných, ale pritom zabúdajú, že všetko, čo spasený človek robí bez Boha, je rovnako bezbožné. Spasení sú zbožní v dôsledku ich postavenia v Kristu, ale mnohí pritom tolerujú vo svojich životoch veľa bezbožnosti. Každý čin v živote veriaceho, pri ktorom sa nepočíta s Bohom, je bezbožný.
Pravá tvár bezbožnosti sa najlepšie odhalí pri vzťahu k Bohu. Človek bol stvorený tvorčím činom (stvoriteľským) Boha (I. M. 1 :27); preto všetko, kým je a čo má, je od Boha. Ten,ktorý stvoril, môže aj poskytnúť všetko potrebné pre stvorenstvo. Pretože Stvoriteľ je láska, je jeho starostlivosť a opatera zaručená. Jediný správny postoj stvorenstva k svojmu Stvoriteľovi je postoj absolútnej závislosti na Ňom vo všetkých veciach. Toto si vyžaduje vziať Boha za slovo v každej podrobnosti života. Je teda závislosť na Stvoriteľovi základným zákonom pre človeka, ako aj pre všetko ostatné stvorenstvo.
Avšak v otázke závislosti na Bohu je tu základný rozdiel medzi človekom a väčšinou ostatného stvorenstva. Celý vesmír je závislý na Bohu, ktorý ho udržiava. Všetko povstalo a stojí v Kristu (Kol. 1 : 17). Vesmír je stvorený z hmoty, majúcej natrvalo dané vlastnosti. Tieto vlastnosti zodpovedajú fyzikálnym zákonom, ktorými Boh kontroluje a udržiava všetku hmotu a energiu. Pretože materiálny vesmír je anorganický, jeho závislosť na Bohu-Stvoriteľovi je nezmeniteľná.
Podobne aj rastlinstvo; je závislé na Stvoriteľovi a je ovládané nemeniteľnými zákonmi. Sú to zákony, podľa ktorých je rastlinstvo udržiavané pôsobením slnka, vody, vzduchu a chemických prvkov zo zeme. Stvoriteľ' ustanovil tieto zákony a rastlina prijíma na ich základe svoj život automaticky. Aj živočíchy sú závislé na Stvoriteľovi cez Jeho zákony, ktoré sú však na vyššej úrovni a zahrňujú inštinkt. Toto všetko jasne hovorí o závislosti tvorstva na svojom Stvoriteľovi; ale táto závislosť má povahu reflexívnu; nie je tu možnosť voľby.
V prípade človeka - rozumom obdarenej bytosti - ktorý disponuje slobodou vôle a voľby, musí byť závislosť na Bohu čosi viac než nedobrovoľná reakcia na fixné zákony alebo dokonca pudová činnosť. Tu závislosť na Bohu zahrňuje pochopenie Jeho všetko zahrňujúcej starostlivosti a opatery a postoj dôvery a viery. Pretože má slobodnú vôľu, jeho závislosť musí mať charakter dobrovoľnosti. Musí to byť vedomé podriadenie samého seba Bohu v uznaní Jeho nekonečných zdrojov a lásky. V dôsledku slobody vôle môže človek žiť bez ohľadu na Boha a podľa toho i konať. Takéto konanie je v skutočnosti - ako dôsledok prvotného hriechu človeka - časťou jeho najvlastnejšej prirodzenosti.Prvou skúškou, ktorej bol človek vystavený, bola skúška jeho dobrovoľnej závislosti na Bohu (I. M. 3 :1-7). Had povedal žene: "Či naozaj riekol Boh, nebudete jesť z niktorého stromu rajského?" Bola to záludná otázka, ktorá mala vzbudiť pochybnosť o plnosti a dobrote Božích opatrení. Naznačovala, že Boh pred človekom zadržiaval nejakú prežiadúcu vec. Bol to priamy útok na uznanie plnej závislosti človeka na jeho Stvoriteľovi a jeho potreby brať Ho do úvahy vo všetkých záležitostiach života. Bol to prvý náznak, že by mohol človek, vo svoj prospech, konať nezávisle na Bohu.
Odpoveď ženy hadovi, prvé slová človeka, ktoré boli zaznamenané, naznačuje, že prvý krok na ceste preč od dobrovoľnej závislosti na Bohu bol urobený. Žena povedala;
"Z ovocia rajských stromov jeme. Ale z ovocia stromu, ktorý je naprostred raja, riekol Boh: Nebudete jesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli !" Štyri slová tu boli pridané k Božiemu príkazu a naznačujú pocit obmedzenia, ktoré bolo nadbytočné, akoby Jeho príkaz nebol odôvodnený. Tieto slová vyjadrujú tiež túbu po väčšom sebauplatnení. Ukazujú tiež, že Eva opustila cestu bezvýhradnej viery a uchýlila sa k rozumu. Začala sa ohliadať po svojej vlastnej inteligencii namiesto nekonečnej múdrosti Božej.
Uchýliac sa z cesty bezvýhradného prijímania Božieho Slova, bola žena pripravená pre ďalší výrok hada: "Iste nezomriete." Toto bolo priame popieranie Božieho slova. Za tým nasledovala lož, zo všetkých najväčšia, "budete ako bohovia, vediaci dobré i zlé." Táto ponuka - byť Bohu podobným, znamenala - byť na Bohu nezávislým. Znamenala slobodu voľby a konanie podľa rozumu a žiadosti Evy;možnosť nebyť vo všetkých veciach na Bohu závislým.
Po tom, čo Eva zamenila vieru za rozum a namiesto na Boha začala sa dívať na samu seba, dostavil sa v jej srdci odpor, ktorý bol okamžite spečatený prvým činom človeka, ktorý je vôbec zaznamenaný. Žena vzala z ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi a jedol aj on. Týmto Jednoduchým aktom vyhlásil človek svoju nezávislosť na Bohu. Stvorenie, ktoré bolo za všetko povinné vďakou svojmu Stvoriteľovi, vzbúrilo sa proti nemu. Prvý bezbožný skutok bol vykonaný.Tento duch nezávislosti na Bohu sa stal najvlastnejšou prirodzenosťou človeka a dedičnosťou sa prenáša z pokolenia na pokolenie činiac celé ľudstvo spoločnosťou rebelov proti Bohu. I keď sa človek vzbúril proti Bohu, nikdy si nevybudoval svoju nezávislosť. Je stále na Bohu závislý, ale neochotný to priznať. Je to závislosť nedobrovoľná, čosi podobné ako závislosť živočíchov, avšak v duchu vzbury.
História človeka od Adama až po dnešok je históriou závislosti na sebe samom a nezávislosti na Bohu, ktorý bol z ľudského myslenia z veľkej miery vypustený. Človek plánuje, koná a žije tak, akoby Boh neexistoval. Všetko toto je bezbožnosť.
Blízko pred zakončením prediluviálnej* epochy Hospodin povedal: "Nebude sa môj Duch prieť s človekom na veky"(I. Mojž. 6:3). Toto naznačuje všeobecné ignorovanie Boha zo strany človeka. V Babylone, krátko po potope, povedali ľudia: "Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do nebies. A učiňme si meno"(I. Mojž. 11 : 4). Tu nie je zmienka o niečom zvrhlom, nemorálnom, nízkom. Všetko tu poukazuje na veľký ľudský pokrok, ale všetko bolo z človeka samého a pre jeho slávu. Neberúc Boha do úvahy konali bezbožné dielo, ktoré vyvolalo súd Boží.
Pretože Ho ľudstvo opustilo, povolal Boh Abrama z jeho ľudu do zeme, kde by ho požehnal a taktiež aj jeho potomstvo, a kde by si vychoval ľud pre Svoju slávu. Ale aj oni zabudli na Boha. Hospodin im vyčíta: "Izrael zabudol na svojho Učiniteľa" (Hoz. 8 : 14). "Nasýtili sa a pozdvihlo sa ich srdce, preto zabudli na mňa" (Hoz. 13 : 6).
A tak Boh odstavil Izraela ako vedúci národ rukou Nabuchodonozora, ktorého učinil prvým vládcom za čias pohanov. Ale aj on, ako tí, ktorí boli pred ním, vypustil Boha zo svojich plánov. Jedného dňa, prechádzajúc sa po múroch Babylona, povedal: ,,Či nie je toto on, ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil... v sile svojej moci, a aby bol na ozdobu mojej slávy?" (Dan. 4 : 27). Tu opäť vo svojom
konaní človek ignoroval Boha. Všetko bolo z neho samého, jeho vlastnou mocou a pre jeho vlastnú slávu. Toto je prapodstata a duch, ktorým sa - až na malé výnimky - vyznačovala vláda pohanov od vtedy až po dnešnú dobu.
Je to ťažké obvinenie, ktoré Pavol vzniesol proti bezbožnému ľudskému pokoleniu: "Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha, ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami" (Rim.I :21-22).
Dejiny uzreli veľké výsledky ľudského pokroku, ktorý by nebol možný bez Bohom danej inteligencie. Tento pokrok sám osebe nie je bezbožnosťou, avšak všetko podnikanie človeka sa stalo bezbožným preto, lebo z jeho myslenia a plánovania bol Boh vynechaný a jeho oslava zanedbaná. Milosť Božia vyučuje všetkých, ktorí prijali z milosti nový život s novou prirodzenosťou, aby sa odriekali všetkej tejto bezbožnosti.
Milosť nás tiež vyučuje odriekať sa svetských žiadostí. Žiadosť znamená túžbu, veľkú žiadostivosť po niečom. Svetské žiadosti sú veci tohto sveta, po ktorých človek túži a žiada si ich pre svoje sebecké uspokojenie a pôžitok. Svet, alebo kozmos, je skutočne proti Bohu, pretože je stolicou Satanovou; "celý svet leží vo zlom" (I. Ján. 5 : 19). I keď Satan prichádza z času na čas ako anjel svetla (II. Kor.II : 14) a to, čo ponúka, môže sa zdať veľmi atraktívnym, všetka jeho činnosť smeruje k tomu, aby odviedol veriaceho od Boha. Keď' veriaci nejakým spôsobom zlyhá vo svojej závislosti na Bohu, veci tohto sveta sa mu stanú príťažlivými a k slovu prichádza žiadosť po pôžitkoch z nich plynúcich.
Vyučovanie milosťou predkladá mysli a duši dobrotu a nádheru Boha, Jeho nehynúcu lásku a všetko zahrňujúcu opateru. Keď' srdce vidí túto dobrotu Boha a bohatstvo Jeho milosti, potom radosti, pôžitky, výhody, sláva a bohatstvo sveta strácajú svoje kúzlo. Javia sa v pravom svetle - ako dočasné, na rozdiel od večných hodnôt, majúcich svoj pôvod v Bohu. Veriaci, ktorí si uvedomuje, že bol púhou milosťou vytrhnutý a spasený z tohto stratenéhosveta, aby bol účastný nepredstaviteľne slávnej večnosti s Bohom, usmerňuje svoje túžby na veci, ktoré sú hore a nie tie, ktoré sú na Zemi. Je to dielo milosti - vytvoriť a udržiavať v človeku takýto postoj.
Etika môže človeka učiť, aby sa zriekol nečestnosti, nemravnosti a nízkych vecí tohto sveta, ale iba milosť môže naučiť veriaceho, aby si odoprel krásne, príťažlivé a príjemné veci ak sa s nimi nestotožňuje Boh.
Milosťou je veriaci povolaný z tohto bezbožného sveta a vyslobodený z odsúdenia, ktorému svet podlieha. Milosťou je tiež vyslobodzovaný od žiadostí po veciach tohto sveta a jeho žiadosti sa sústreďujú na Krista a Jeho veci.
Učenie o milosti nie je kompromisom so svetom, ani povoľovaním bezstarostného života. Nanešťastie niektorí sa nazdávajú, že existuje sloboda kresťana, ktorá dovoľuje účasti na svetských pôžitkoch. Toto nie je sloboda, ale neviazanosť, ktorá je úplne v rozpore s učením milosti, že sa máme odriekať svetských žiadostí. Pravá sloboda kresťana je vyslobodenie spod zákona hriechu v tele s jeho žiadosťami po veciach a pôžitkoch sveta.
J.F.Strombeck