Srpen 2015

Čo je milosť?

25. srpna 2015 v 19:22 | Adina Christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
Kapitola 2.


0 pojme milosť sa vyskytuje veľa nejasností a zdá sa, že je iba málo tých, ktorí pochopili jeho pravý význam. Milosť v žiadnom prípade neznamená slobodu hrešiť, ako by si to snáď niektorí vysvetľovali. Je to práve milosť, ktorá veriaceho chráni pred hriechom. Nedostatočné pochopenie milosti si vynucuje, aby sme sa hlbšie zaoberali jej pravým významom.
Milosť, podobne ako pravda, život a svetlo, je tak veľkým pojmom, že je ťažké formulovať definíciu, ktorá by ho bez zbytku vystihla. Snáď by sa dala definovať takto: Milosť je nezaslúžené, hojné, ničím neobmedzené pôsobenie nekonečnej Božej lásky k človeku najmä tomu, ktorý spolieha na Boha skrze Ježiša Krista.
Vo svojej prozreteľnosti Boh opatruje a zachováva celé stvorenstvo. Dážď, slnko a chemické prvky v prírode sú časťou Jeho starostlivosti o rastlinný svet. Aj potrava pre zvieratá a ostatné podmienky sú výsledkom jeho starostlivosti, ako aj potrava, odev, príbytok a všetko ostatné, čo je potrebné k životu človeka. Toto všetko je prejav starostlivosti a opatery Stvoriteľa o Jeho stvorenstvo. Boh v tejto starostlivosti nikdy nesklamal, hoci je táto čiastočne zdržiavaná a obmedzovaná hriechom.
Milosť je, podobne, prehojnou opaterou a starostlivosťou Boha, ale namiesto fyzickej a prírodnej sféry jej poslanie je v oblasti duchovnej. Je to spôsob, akým Boh kriesi, obnovuje všetko to, čo sa v duchovnej oblasti porušilo hriechom človeka a umožňuje existenciu a udržiavanie nového stvorenia na ďaleko vyššej rovine, než ktoréhokoľvek iného tvorstva. Je milosť skutočne veľkým Božím opatrením! Môže sa zhrnúť slovami: "Ktorý neušetril ani svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás, za všetkých, ako by nám s ním potom všetkého nedaroval?" (Rim. 8 : 32).
Milosť je pôsobenie lásky Božej. "Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Ján 3 : 16). Je napísané, že toto vydanie Syna v smrť za každého človeka sa stalo "milosťou Božou" (Žid. 2:9). Tých, ktorí vzali milosť za milosť z jeho plnosti (Ján 1 :16), miloval Ježiš až do konca (Ján 13 : 1). Tým, ktorí sú vyvolení, aby boli pred Ním v láske (Ef. 1:4), chce Boh v nasledujúcich vekoch ukázať prenesmierne bohatstvo Svojej milosti (EL 2 : 7). V každom z týchto výrokov je Božia láska vyjadrená Jeho milosťou. Milosť je láska Božia v akcii.
Božia láska je nekonečná. "Boh je láska" (I. Ján. 4 : 16). Tak ako je Boh nekonečný, sú nekonečné aj Jeho vlastnosti. Preto aj láska, ktorou On je, musí byť nekonečná. Alebo ináč vyjadrené: Božia láska je nekonečná, pretože aj jej miera - Jeho jednorodený Syn - je nekonečný. Preto milosť Božia, príštiaca z nekonečnej lásky, je nevyčerpateľná. Nikdy nemôže zlyhať.
Milosť je bez zásluh. človek ničím nemôže prispieť k tomu, čo Boh koná v milosti, ani vykonať nič, čím by si milosť zaslúžil. "A ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože by milosť nebola milosťou" (Rim. 11 : 6). "Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa pláca podľa milosti, ale podľa podlžnosti" (Rim. 4:4). Skutky ako prostriedok na dosiahnutie Božej priazne a milosti sú preto úplne vylúčené. Je to tedy milosť Božia, ktorá pôsobí pri človeku prvotne, skôr než môže človek urobiť niečo pre Boha.
Ale milosť je viac, než nezaslúžená priazeň. Je to priazeň preukázaná tým, ktorí si zaslúžili práve opak. "Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my boli ešte hriešni, Kristus zomrel za nás" (Rim. 5 :8). "...keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť Jeho Syna" (Rim. 5 : 10). Z milosti Božej zomrel Ježiš za hriešnikov, svojich nepriateľov. Preto hriech neobmedzil, a v skutočnosti nemôže obmedziť milosť Božiu. "...kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť " (Rim. 5 : 20). V skutočnosti hriech umožnil zjavenie milosti.
Milosť je neobmedzené pôsobenie lásky. Hoci je pravda, že hriech nemôže obmedziť nekonečnú lásku Božiu, Je čosi, -čo je tak isto nekonečné a čo úplne zadržiavalo milosť. Touto obmedzujúcou silou bola nekonečná spravodlivosť Božia, ktorá vyžaduje potrestanie hriecha podľa Jeho svätého zákona. V dôsledku toho Boh nemohol pre hriešnika urobiť všetko, čo jeho láska požadovala. Aby láska mohla pôsobiť voľne a bez obmedzenia, bolo potrebné vykonať niečo, čo by uspokojilo všetky nároky Božej spravodlivosti.
Keby mal hriešnik uspokojiť Božiu spravodlivosť, musel by stratiť svoj život, pretože podľa Zákona hriešnik musí zomrieť. "Odplata za hriech je smrť " (Rim. 6 : 23). Avšak ak by mal hriešnik zomrieť, nezostávalo by príležitosti pre lásku, pôsobiacu v jeho záujme. Je jasné, že ak mala byť Božia spravodlivosť uspokojená a láska mohla slobodne pôsobiť, musel Boh sám vykonať to, čo bolo potrebné. To je presne to, čo sa udialo na kríži. Božia láska našla cestu, ako uspokojiť Jeho spravodlivosť a uviesť lásku do slobodnej činnosti, ničím nezadržateľnej. ,,V tom je láska, nie že by sme my boli milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmierenie za naše hriechy" (I. Ján. 4 : 10). "A On je zmierením za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta" (I. Ján. 2:2).
Oddelene od smrti Kristovej nemôže Boh pristupovať k padlému človeku na inom základe, než na báze Zákona a spravodlivosti. Ale keď Kristus zomrel, to čo zdržiavalo lásku Božiu, bolo odstránené, a láska môže teraz pôsobiť úplne slobodne. Toto odstránenie obmedzenia lásky má pre milosť základný význam. Hľa, akú veľkú cenu zaplatil Syn Boží v pohane a utrpení, aby mohla Božia láska pôsobiť voľne v milosti.
Je to láska pôsobiaca spravodlivo, vzhľadom k skutočnosti, že pokuta za hriech Bola zaplatená. Na kríži vykonal Boh to, čo Mu umožnilo slobodne prejaviť svoju lásku bez kompromisu s jeho spravodlivosťou.
Milosť nie je iba púhe vyjadrenie ľútosti a milosrdenstva zo strany Božej. Nie je to odsunutie spravodlivosti stranou a prehliadanie hriechov, ktoré mali byť potrestané. Nie je to zhovievavosť k hriechu. Je to, opakujeme, odpustenie hriechu, pretože celý dlh bol zaplatený niekým Iným. Toto je fundamentálna skutočnosť a základ, na ktorom milosť v každom svojom aspekte spočíva. Oddelene od zmiernej smrti Kristovej nieto milosti Božej pre ľudí. Láska teda neprehliada Zákon. Uspokojila každú jeho požiadavku, naplnila a ustavila ho, umožnila, že Boh mohol novým spôsobom jednať s tými, ktorí skrze vieru v Jeho dielo ustavili Zákon. Touto novou cestou je neobmedzená láska. Je to milosť. Veriaci nie sú pod Zákonom, pretože pokuta, ktorá je podstatou zákona, bola zaplatená. Sú pod milosťou, ktorá je pre nich novou a úplne odlišnou metódou Božieho prístupu k človeku.

Po tom, čo bola spravodlivosť Božia raz a navždy uspokojená, milosť sa stáva suverénnou a vládne do večného života. Milosť sa vzťahuje na človeka, obzvlášť na každého veriaceho. V Písme niet náznaku, že by milosť Božia pôsobila aj v záujme anjelov, či už padlých alebo tých čo nepadli. Zdá sa, že milosť je určená iba pre človeka. Sú dva aspekty, z ktorých sa milosť javí ako priazeň pre všetkých ľudí. Bolo to milosťou Božou, že Ježiš okúsil smrť za každého, aby mohla byť spravodlivosť Božia uspokojená. A tiež: "Zjavila sa milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom" (Tit. 2 :11). Na druhej strane však, ak odhliadneme od týchto skutočností ako aj od toho, že v prítomnej dobe milosti Boh zhovieva so súdom nad nevykúpenými, je Jeho milosť iba pre veriacich v Ježiša Krista. Jedným zo základných poslaní Božej milosti je ospravedlnie hriešnika. Keďže totoje podmienené vierou v Ježiša Krista (Rim. 3 : 26), je zrejmé, že Božia milosť je účinná a s vyššie uvedenými výnimkami - iba pri tých, ktorí veria.
Aj iný výrok potvrdzuje, že podmienkou pre pôsobenie milosti je viera: "Z viery, aby bolo podľa milosti" (Rim. 4 :16). Je to teda viera v Ježiša Krista, ktorá je podmienkou pre pôsobenie Božej milosti pri človeku.

Milosť je skrze Ježiša Krista. Prichádza iba skrze Ježiša Krista. Bez Neho nieto milosti. "A z jeho plnosti sme my všetci vzali, a to milosť za milosť. Lebo zákon je daný skrze Mojžiša, milosť a pravda sa stala skrze Ježiša Krista" (Ján. 1 : 16-17). Všetko, čo je vyjadrené ako výsledok milosti, je tiež späté s Ním, dané Ním, v Ňom a skrze Neho. V Kristu sú všetky požehnania v ponebeských oblastiach (Ef. 1:3). V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti (Ef. 1:7). Kto verí, je ospravedlnený z Jeho milosti skrze vykúpenie, ktoré je v Kristu Ježišovi (Rim. 3 :24). V tomto súvise uvedieme opäť kvôli jeho súhrnnému významu text Rim. 8 : 32: "Ktorý neušetril ani len svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval?" Kto vierou prijíma Syna, prijíma s Ním aj dary milosti.
Milosť je teda Božím prostriedkom, ktorý pôsobí vznik, udržiavanie a zdokonalenie nového stvorenia v Kristu Ježišovi. Je to pôsobenie Jeho nekonečnej lásky k tým, ktorí si zasluhovali večný trest. Boh mohol svoju nekonečnú lásku prejaviť takýmto spôsobom iba preto, lebo Pán Ježiš svojou smrťou plne uspokojil všetky nároky Božej spravodlivosti. Keďže milosť prišla skrze Ježiša Krista, iba tí, ktorí Ho prijali, sú pod milosťou.
J.F.Strombeck

Milosť vyučujúca

23. srpna 2015 v 22:21 | Adina Christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
1.
MILOSŤ VYUČUJÚCA
Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, vyučujúca nás, aby sme sa odriekali bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy velikého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tit. 2 :11-13).
Tieto tri verše obsahujú jednu zo zanedbávaných právd Biblie. Pravdepodobne žiadna iná časť v celom Písme nepodáva taký súhrnný výrok o chodení kresťanovom. Zdá sa divným, že by táto pravda mala byť zanedbávaná práve dnes, keď sa tak veľa hovorí o praktickom kresťanstve, na ktorý sa kladie veľký dôraz, ako na doktrínu (učenie). Mnoho však v tzv. praktickom kresťanstve nie je, viac, to, čo je obsahom vyššie uvedeného textu. Uvádzajú sa tu tri aspekty chodenia kresťanovho: 1. Pravý kresťanský život sa odrieka bezbožnosti a svetských žiadostí. Všetko, čo sa koná bez Boha a predstavuje žiadosť po pôžitkoch tohto sveta ako takých, je vylúčené. 2. Máme na tomto svete žiť zbožne, rozumne a spravodlivo. 3. Celý život máme žiť v znamení a očakávaní slávneho príchodu Ježiša Krista.
Každé praktické kresťanstvo, ktoré neobsahuje tieto tri podmienky, nie je pravé kresťanské chodenie. Súčasný dôraz na praktické kresťanstvo, zdá sa, úplne postráda čo i len zmienku o týchto troch veciach, ako o podstate kresťanského chodenia. Tieto tri aspekty pravého kresťanského života, sa širšie rozvádzajú v ďalších kapitolách. I keď význam toho, čo tvorí podstatu kresťanského obcovania, je hrubo nedocenené, ešte viac sa toto nedocenenie pozoruje pokiaľ ide o to, čo veriaceho vyučuje pravému kresťanskému životu. Pravda, že milosť Božia, tá istá milosť, ktorá prináša spasenie, aj vyučuje tých, ktorí sú spasení, ako žiť život Bohu ľúby, zdá sa byť mnohými úplne prehliadaná. Ak niekto hovorí: Ja verím v milosť, ale nemyslím, že by mala byť príliš zdôrazňovaná, lebo by to viedlo k bezstarostnému životu", nepochopil dielo milosti, ktoré Boh koná vo všetkých, ktorých z milosti zachránil od budúceho hnevu.
Ešte aj medzi tými, ktorí uznávajú milosť ako jediný prostriedok a spôsob vykúpenia, za vylúčenia všetkých zásluh zo strany človeka, pozorovať žalostné zanedbávanie skutočnosti, že duchovný život sa môže udržiavať, rozvíjať a priviesť k dokonalosti iba pôsobením tej istej milosti. Rast v duchovnom živote prichádza jedine skrze milosť Božiu. Peter napomína: "rastite v milosti" (2. Petr. 3 : 18). Pociťujeme veľkú potrebu plnšieho vyzdvihnutia milosti; nielen v zmysle pravdy, že spasenie (ako záchrana pred zahynutím) je iba z milosti, ale tým viac, že tá istá milosť tiež aj vyučuje, ako žiť zbožne na tomto svete.
Náš text zdôrazňuje toto vyučujúce pôsobenie milosti. V pôvodnom texte ide o význam "cvičiť dieťa, kázniť ho, inštruovať, vyučovať". To isté slovo je v Žid. 12 : 6, 7, 10 preložené ako kázniť, takže keď milosť vyučuje, koná viac ako púhe udeľovanie instrukcií. Vyučuje v tom zmysle, ako keď múdry rodič cvičí a vychováva dieťa. Toto sa musí diať predovšetkým v láske a nie s hrozením; poukazovaním na to, čo je dobré a užitočné a vystríhaním pred tým, čo je zlé a deštruktívne. Môže to znamenať odoprenie vecí, ktoré sú nanajvýš žiaduce, ale znamená to tiež povzbudenie slovom, či skutočnou pomocou v skúškach a pokleskoch. Okrem toho znamená to káznenie keď je potrebné, a môže mať i charakter dvihania, ako je tomu napr. v Žid. 12:6. V žiadnom prípade to však neznamená opustenie dieťaťa.

Každé zjavovanie duchovných právd, všetko vystríhanie a káznenie, všetky inštrukcie, pokarhania a napomenutia tvoria súčasť vyučovania milosťou. Prevláda chybný názor, že Zákon Boží učí ľudí ako žiť zbožným životom. Či to nie je Zákon, ktorý človeku predkladá najvyššie normy morálneho života? Nielen neobrátení, ale aj obrovská väčšina veriacich zastáva vo väčšej alebo menšej miere tento názor, ktorý však nie je v súlade s naším textom. Milosť zaiste nevyučuje k spravodlivosti nevykúpených. Keby však toto bolo poslaním zákona, ako by sme si vysvetlili slovo: "všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, ktorí sú pod zákonom, aby boli zapchané každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu?" (Rim. 3 : 19). Ani jeden človek sa nenaučil pravej zbožnosti z prikázaní Zákona. Či ale nebol daný Zákon Mojžišov ľudu Božiemu, Izraelovi, aby ho vyučoval chodeniu ako Boh požadoval? Zaiste, ale pri ustanovení Zákona dal Boh zároveň i nariadenia o obetiach, ako základ pre zvrchovanú milosť pri prestúpení Zákona. Toto dokazuje, že Boh vedel, že Zákon nemôže vyučovať spravodlivosti tak, aby pôsobil zbožný život.

Dva omyly sa vlúdili do zboru Galatských, jedným z nich bol názor, že ospravedlnený veriaci je zdokonalený zachovovaním Zákona. Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, mohlo by sa prehlásiť, že Zákon je učiteľom zbožnosti. Pavol však v polemike s týmto názorom píše: "zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale odkedy prišla viera, nie sme viac pod pestúnom" (Gal. 3 : 24-25). Všimnime si, že Zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi. Inými slovami: práve skrze Zákon a z neschopnosti naplnenia jeho požiadavky je človek privedený ku Kristu, zdroju milosti. Keď už k Nemu raz prišiel, potom viac nepotrebuje Zákon ako pestúna.
Ešte iný výrok s konečnou platnosťou potvrdzuje, že Zákon nie je učiteľom zbožnosti: ,,lebo hriech nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou" (Rim. 6 : 14). Z toho vyplýva, že ten, kto je pod Zákonom, je ovládaný hriechom. Je preto naskrze zrejmé, že zatiaľ čo Boh v Zákone predložil človeku normy zbožného života, neočakávalo sa od Zákona, že nastolí spravodlivosť v živote ľudí. Je to tým, že Zákon človeku iba hovorí, čo musí robiť; splnenie jeho nárokov je však ponechané na vlastnú silu človeka. Toto je však v dôsledku jeho hriešnej prirodzenosti nemožné. Tu je dôvod, prečo: Zákon nemôže byť prostriedkom pôsobiacim zbožnosť v človeku. Potvrdzujú to i slovo: "Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, pretože bol slabý skrze telo..." (Rim. 8:3). Je preto základnou podmienkou uvedomiť si, že všetko učenie o spravodlivom a zbožnom živote, ak má byť účinné, nesmie sa zakladať na Zákone, ale milosti. Každé vyzývanie k zbožnosti, ktoré nie je vo vzťahu k milosti, je založené na mylnom predpoklade.
Zamietnu Zákon ako učiteľa však neznamená, že by vôbec neexistovali normy pre kresťanské chodenie. Milosť tiež stavia normy, ale tieto sú na oveľa vyššej rovine. Tie podľa Zákona sú na vysokej rovine ľudskej, tie, ktoré sú podľa milosti na rovine Božej. Nadto ešte milosť aj dáva to, čo je potrebné pre život podľa týchto ideálov. 0 Svätom Duchu, ktorý je darom Božej milosti, hovorí Ježiš "uvedie vás do každej pravdy" (Ján 16 :13). On nie je iba púhym ukazovateľom na ceste, odkazujúcim smer k vysokým ideálom. On je Božia Osoba prebývajúca vo veriacom, aby ho uviedla do "každej pravdy". Zákon takéto niečo vôbec nepozná.
Ježiš hovorí: "Ja som prišiel na to, aby mali život a hojnosť" (Ján 10:10). Prišiel "plný milosti a pravdy" (Ján 1 : 14). Milosť, ktorá sa stala skrze Neho, dáva duchovný život a vyučovaním robí tento život bohatším. Pavol píše Filipanom: "ďakujem svojmu Bohu pri každej rozpomienke na vás... dôverujem, že ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná a zachová až do dňa Ježiša Krista" (Fil. 1 : 3, 6). Počiatkom tohto diela bolo spasenie z milosti, jeho dokonaním - vyučovanie milosťou. Keď Boh spasí človeka, nikdy ho neponechá jeho vlastnému úsiliu dokonať to dobré dielo. On sám dokoná to, čo započal. V oboch prípadoch je milosť rovnako dôležitá, rovnako potrebná a On ju rovnako hojne poskytuje. Aké nádherné vedomie - tá istá milosť, to isté milosrdenstvo Božie, v ktorom poslal Boh Syna na kríž - a pripravil spasenie, vyučuje a zdokonaľuje život, ktorý bol splodený z Boha ! V našom texte si vyžaduje pozornosť ešte jedno slovo - slovo nás. Milosť vyučuje nás, nie všetkých ľudí. Milosť prináša spasenie všetkým ľuďom, ale iba tí, ktorí prijali Toho, skrze ktorého prišla, sú ňou vyučovaní. Milosť nevyučuje neznovuzrodených; tí sú ,,mŕtvi vo vinách a hriechoch" (Ef. 2:1) a pokým sa duchovne nenarodia, nemôžu byť vyučovaní ako žiť.
J.F.Strombeck

Veľký boj viery

12. srpna 2015 v 20:35 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
14.

V 2 Sam 23,8-12 máme krátky prehľad činov troch Dávidových hrdinov: Jóšéb-Bašebet Tachkemonský, vodca troch, ktorý keď sa rozohnil, kopijou vo chvíľke zabil osemsto ľudí.
Po ňom bol Eleázár, syn Achóchího, syna Dódu. On bol s Dávidom medzi troma hrdinami, keď ho hanobili Filištínci, a keď sa tam zhromaždili do boja. Keď potom izraelskí muži odtiahli,
on povstal a bil Filištíncov, kým mu len neustala ruka a nezmeravela mu na meči. I spôsobil Hospodin v ten deň veľké vyslobodenie. Vtedy sa ľud vrátil za ním, len aby bral korisť. Po ňom bol Šamma, syn Ágého Harárskeho. Keď sa Filištínci zhromaždili pri Lechjí, kde bol kus poľa plný šošovice, ľud ušiel pred nimi, postavil sa uprostred poľa, obránil ho, porazil Filištíncov. Tak spôsobil Hospodin veľké vyslobodenie.

Práve tak, ako títo traja aj Wiggleswort bojoval dobrý a víťazný boj viery. Na takmer všeobecnú otázku: "Ako môže človek dosiahnuť veľkú vieru?" odpovedal: "Veľká viera je výsledkom veľkých bojov. Veľké svedectvá sú produktom veľkých pokušení. Veľké triumfy môžu nasledovať jedine po veľkých skúškach." Nie je celkom bez významu, že najvyššie vojenské vyznamenania vo všetkých krajinách sveta sú vyjadrené krížom - znamením najväčšieho boja a najväčšieho víťazstva.

Mnoho ľudí popiera pravdu, že Ježiš aj dnes uzdravuje chorých. Ale Wigglwsworth založil svoje kázania a jednania na pravde, že Kristus je aj dnes ten istý, že je Pán, ktorý sa nemení; aj dnes hovorí nemocnému aj chudobnému: "Ja som Hospodin tvoj Boh, ktorý ťa uzdravujem. " Jeden z jeho priateľov Tomáš Mayercaugh, to vyjadril takto:Ten, kto niečo prežil, má viac, ako ten, kto má len zásadu, bojové heslo. Wigglesworth mal skalopevnú záštitu a oporu v osobnom zážitku Božej uzdravujúcej moci, videl tiež tisíce uzdravení od Pána tých, ktorým slúžil. Pán dopustil, aby prešiel mnohými pokušeniami ale sám často svedčil: "Boh na mňa vždy posielal svoje parné valce, aby ma premáhal, ale nikdy ma nenechal ležať na zemi."

Na začiatku knihy sme vyrozprávali, ako ho Pán uzdravil od vnútorných vredov, keď jeden horlivý mladý muž bojoval na modlitbách a pre umierajúceho Wiggleswortha dosiahol vyslobodenie a uzdravenie. Hovorili sme tiež o jeho vyslobodení z dlhodobého a vážneho utrpenia pri hemoroidoch. Slovo, ktoré pri tejto príležitosti obdržal, bolo: Odo dní Jána Krstiteľa až dodnes kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci ho uchvacujú. Mt 11,12
Rozumel tomu ako volaniu k cvičeniu sa v silnej, neodraditeľnej viere, aby premáhal pokušenia vo svojom vlastnom tele. V tej dobe naozaj doslova útočil na trón milosti a násilím uchvacoval nebeské kráľovstvo.

Neskôr sa jeho modlitby za ľudí spútaných diablom vyznačovali svätou násilnosťou, mocou a snažil sa naplniť pôst opísaný v Iz 58,6: Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo.

Nikdy tu nestál ako dieťa, ktoré hladí mačku, ale ako muž, ktorý uchvacuje korisť z tlamy draka. V posledných rokoch svojho života prešiel tromi ťažkými telesnými pokušeniami. Prvé sa začalo asi pätnásť rokov pred jeho smrťou. Vzdoroval mu s obdivuhodnou silou viery. Bol na prehliadke u jedného lekára, ktorého dobre poznal a ten mu povedal: "Pán Wigglesworth, mám tu váš rentgenový snímok, ktorý ukazuje váš stav. S vami je to veľmi vážne. Obličkové kamene sú v pokročilom štádiu. Ak poslúchnete moje rady, dáte sa čo najskôr operovať. Je to jediná pomoc od zdĺhavej a bolestivej choroby. Kamene sa môžu stať príčinou vašej smrti. Dovolte, zavolám do nemocnice a objednám pre vás lôžko." Dívajúc sa do rozhorlenej tváre lekára, odpovedal: Pán doktor, Boh, ktorý toto telo stvoril, ho môže aj uzdraviť. Dokiaľ budem žiť, žiadny nôž sa ho nedotkne." "Ale čo s kameňmi?" opýtal sa lekár. "Pán Boh si s nimi poradí," bola jeho odpoveď. Lekár mienil: Nuž, až sa to stane, veľmi rád si to vypočujem." "To teda vypočujete," odpovedal Wigglesworth, keď odchádzal z ordinácie.

Dňom i nocou trpel rastúcimi bolesťami. Našiel si miesto po ruke a postavil si tam nádobu na močenie. Raz prišiel na neho neobyčajne silný záchvat a keď chcela dcéra nádobu vyprázdniť, všimla si na dne hustú šedú usadeninu. Boli v nej kusy špicatej hmoty, podobné nahrubo rozdrvenej orechovej škrupine. Vylúčiť pri tomto obličkovom ochorení niečo také, muselo spôsobovať mučivé bolesti. Keď mu to ukázali, poznamenal: "To je začiatok konca. Pán operoval."

Bol to síce len začiatok, ale koniec bol ešte ďaleko. Stálo ho to mnoho rokov veľkého utrpenia, než vyšiel posledný kameň. Keď ukázal lekárovi kameň, ktorý z neho vyšiel, ten pripustil, že je to zázrak, že bol schopný niečo také z obličky dostať. Pre tých však, ktorí poznali jeho boj, to bolo otrasné, ako mohol vytrpieť toľko mučivých bolestí. Vylučoval kamene a pritom každý nerv úpel bolesťou; a tiež pri tom stratil nemálo krvi. Vo svojej službe však nepoľavil.

Raz sa postavil z lôžka a vydal sa na cestu na ostrov Man, kde sa mal modliť za niekoľkých chorých. Bola to dlhá a únavná cesta; tri hodiny vlakom a niekoľko hodín loďou za studeného počasia. Jedna ošetrovateľka, jeho príbuzná, ho sprevádzala a prosila ho, aby sa vrátil do postele s teplými termoformi, pretože je predsa taký chorý. Ale neposlúchol a zdržal sa na ostrove dovtedy, kým neposlúžil chorým uzdravením a oslobodením. Pritom sám bojoval s kameňmi, ktoré putovali von; a na spiatočnej ceste stratil toľko krvi, že v tvári celkom pobledol. Museli ho zabaliť do niekoľkých prikrývok, aby sa zohrial.

Neskôr odišiel na odkladanú cestu do Švédska a Nórska. Sprevádzal ho zať. Wigglesworth prebojoval celé noci a z času na čas sa v snahe vytlačiť kamene váľal po podlahe. Napriek tomu sa postavil a dvakrát denne slúžil chorým. Vo veľkej Filadelfickej budove bola služba nemocným obzvlášť ťažká. Večer povedal kazateľ, brat Lewi Petrus, že popoludní bolo poslúžené viac než 800, večer 500 ľuďom. Diali sa veľké divy, keď v mene Ježiša Krista slúžil nemocným, a hoci sám nesmierne trpel, keď sa modlil za druhých, jemu samému sa neuľavilo. Je možné o ňom pravdivo povedať, že slúžil v slabosti tela.

Vo Švajčiarsku tiahol zbory ako plameň. Jeho službu nasledovalo ovlaženie; boli zachránené duše, telá uzdravované od rôznych neduhov. Veľké sály boli preplnené, ľudia boli požehnaní. Len máloktorí však vedeli, akým veľkým telesným pokušením Wigglesworth prechádza. Ale statočne stál nad tým všetkým ako skala.

V USA sa vďaka jeho prítomnosti plnili najväčšie sály. Modlil sa za tisíce ľudí, ale pokušenie neprestávalo. Jeho dcéra a zať ho museli často opúšťať ležiaceho na lôžku. Keď hovoril na zhromaždení, znášal bolesť ako dlho len vládal. Potom rýchlo zmizol a hľadal niekde na chvíľu útočisko a uľahčenie; to však len preto, aby sa zase vrátil a pokračoval v zhromaždení.
James Salter vydáva svedectvo:
"Pretože som s ním býval často na jeho cestách a zdieľal s ním izbu, musel som sa mnohokrát čudovať, ako navzdory tomu všetkému pokušeniu nemoci bol plný horlivosti k službe a hlbokého súcitu s chorými. Pretože som ho poznal ako málokto iný, mal som dosť príležitostí odhadnúť, ako mu je na duchu, či na tele. Zdieľali sme sa dôverne. Samozrejme, že mal železnú povahu a vôľu ako z ocele, ale veď som videl aj ľudí podobných vlastností, ako sa napokon zrútili pre omnoho menšie pokušenia. On však všetky bolesti a utrpenia znášal s vedomím, že slúži Božím zámerom a tak v nich a počas nich dobrorečil.

Mal sklenenú nádobku, v ktorej uchovával všetky kamene, ktoré vylúčil. Nakoniec ich bolo niekoľko sto. Po mučeníctve a skúškach, ktoré trvali celých šesť rokov, vyšiel s vierou preskúšanou aj v ohni, upevnený viac než kedykoľvek a s obnovenou, neotrasiteľnou dôverou v Boha. Usiloval sa podobať Jóbovi a Pán Boh mohol skrze neho triumfovať nad Satanom. Jeho dôvera v Boha behom celej doby skúšok bola vyjadrená slovami Jóba: Lebo On pozná cestu, ktorou kráčam, keď ma preskúša, vyjdem ako zlato. Moja noha sa drží Jeho stopy, Jeho cestu som zachovával a neodklonil som sa. Jób 23,10-11.

V roku 1937 Wigglesworth navštívil Južnú Ameriku. Často poznamenával, že to bola najnamáhavejšia cesta jeho celého života, na ktorej mal niekoľko pokušení. Bolo mu zle hneď ako opúšťal Anglicko a už pri nástupe na loď trpel veľmi bolestivým záchvatom. Skoro celú cestu na mori trpel dnou, ktorá jeho nohy tak sputnávala, že mu chôdza spôsobovala neznesiteľné bolesti. Napriek týmto prekážkam to bola veľmi požehnaná cesta a výsledky jeho služby, zachraňujúce duše a uzdravujúce telá, vidíme ešte dnes.

Jeden muž, ktorý čítaním jeho knihy prijal veľké požehnanie, si kúpil priestranné auto a vozil ho po celú dobu jeho pobytu v Južnej Amerike. Dcéra a zať ho sprevádzali. Raz večer, po zvlášť ťažkej službe, zavrel dvere na svojej spálni a zdôveril sa zaťovi, že utrpel ťažkú kylu. Myslel si, že je to od nastupovania a vystupovania z auta. To tomu určite napomohlo. Ale behom služby niekoľkokrát zoskočil s vysokého pódia a opäť vyskočil, čo bolo pre 78 ročného muža nemalou námahou. Ale cestu dokončil a nikomu inému sa nezveril, len svojmu zaťovi. Na tejto ceste sa konali zhromaždenia vo veľkých sálach. Tisíce kilometrov jazdil po neudržiavaných a nebezpečných cestách; kázal, modlil sa za chorých, čiernych aj bielych, jedol nezvyklé jedlá, potil sa pod horúcim slnkom a vôbec sa nešetril. Nechoval sa ako človek s nebezpečnou kylou. Tu sa zjavilo iné tajomstvo, ktoré zdieľal so svojím Bohom.

Na jeseň 1944 prekonal opäť ťažké obdobie náporu telesnej choroby. Mal vtedy 85 rokov. Podľa svojho zvyku sedel v parku neďaleko svojho bytu. Po príchode domov si domáci všimli, že má znetvorenú tvár a polovicu tela bezvládnu. Dali sa mu najesť a uložili ho. Po zvyšok dňa nebol pri plnom vedomí. Večer syn usúdil, že by mali zavolať lekára. Bol to ten istý lekár, ktorý mu pred rokmi doporučoval operáciu. Ale Wiggleswort prosil, aby ho nechali osamote. Lekár skonštatoval, že má úpal a vyjadril sa, že túto chorobu asi neprežije. Ale o dva dni sa Wigglesworth spamätal, zosilnel, povstal, ešte dvakrát spadol späť, potácal sa, no išiel. Jeho drahí ho obsluhovali a celú zimu sa o neho verne starali.

Začiatkom nového roku prežil zázračný dotyk zhora na tele i na duchu. Opäť začal vybavovať poštu a chcel chodiť na vychádzky ako obyčajne. V tej dobe mu dal Pán svetlo zvlášť pri R 8,11: A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás. Jeho dopisy aj reči boli plné tohoto posolstva. Úplne omladol a napísal o svojej skúsenosti, aby mohla byť uverejnená.

Na Veľkú noc opäť zaujal miesto ako predseda prestonskej konferencie. Ani sa nemohol dočkať, až budú zaspievané piesne na zahájenie konferencie, aby mohol vydať svoje svedectvo. R 8,11 bol jeho textom pre všetky zhromaždenia. Zase bolo počuť jedno jeho známe úslovie: "Ani neviem, že mám nejaké telo." V tomto stave duchovnej a telesnej sviežosti a zdatnosti zotrval až po svoj odchod domov. Dožil sa 87 rokov.

Mnoho rokov predtým, ako o tom svedčí jeden z jeho priateľov, povedal na jednej konferencii, že prosí Pána o ďalších 15 rokov. Pán mu ich pridal do posledného týždňa. Boli to roky, počas ktorých navštívil mnoho krajín Európy, Južnú Ameriku a Spojené štáty, kde Pán Boh všade potvrdzoval slová jeho svedectiev činením divov a zázrakov.

Po pohrebe jedného zo svojich milovaných priateľov išiel domov. Predtým sa ešte modlil za jednu pani, chorú na rakovinu. Po návrate z pohrebu, ktorý odbavoval jeho zať, sa opýtal, ako sa darí tej nemocnej pani. Keď mu povedali, že sa jej uľavilo len trochu, hlboko zavzdychal; a bol to snáď ten súcitný povzdych, ktorý zlomil jeho srdce. Brada mu klesla na prsia a bez akejkoľvek viditeľnej bolesti vošiel k svojmu Pánovi, ktorého tak vrúcne miloval.