Červen 2015

Život v radosti

28. června 2015 v 21:09 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
13.

Wigglesworth často vravieval: "Nikto nemá zo života viac, než ja; mám z jednej minúty viac, než mnohí z celého mesiaca."

Svojím kochaním sa a radosťou nám pripomínal veľkého chlapca. Miloval potulky lesom; vo svojej domovine poznal všetkých vtákov v okolí a dokázal rozpoznať ich hlasy. Keď mu raz jeho najstarší syn povedal: "Otec, našli sme malú kukučku, neďaleko odtiaľ, priamo na ceste", chcel ju vidieť a ihneď vyrazil s chlapcami. Ako ho len vnútorne uchvacovalo, keď pozoroval, ako mláďatká vtáčikov pri najmenšom zvuku zakaždým ihneď otvárajú zobáčiky. Bolo mu to ilustráciou k žalmu 81, verš 11: ...Otvor si naširoko ústa, ja ich naplním."

Jasal a tešil sa z každého kvetu, či už si prezeral ľalie, fialky, ruže, karafiáty alebo vres na svojom dome. James Salter rozpráva, ako raz išli spolu cez slatiny:
"Nad nami sa krásne rozkladali slatiny pokryté prenádherným purpurovo kvitnúcim vresom. Slnko žiarilo plným jasom. Vtáci spievali. Vzduch bol vskutku ako balzam. Wiggleswort odrazu zodvihol paže, rozhodil svoje ramená dozadu, tak, ako to obyčajne robieval a jasal: "To je zázračné víno, to je zdravie a to je život." Išiel okolo akýsi starý muž, zastavil sa a prekvapene pozeral na Wigglesworthovo počínanie. Keď ho Wigglesworth zbadal, povedal mu: "Aké nádherné miesto! Aký pokoj! Ten, kto tu žije, azda ani neumrie." Odpoveď starého pána ho zrejme potešila. Znela: Ba, ba, môj pane, raz predsa."

Bublajúci potôčik mu pripadal ako krásna pieseň. "Ach, tu by som vydržal celú noc!", volal. Choval sa ako malý chlapec, chytal pstruhy, prezeral si ich; spieval a jasal opreteky s vtáčikmi, trilkoval so škovránkom a podskakoval s králikmi.
Jeho prázdniny boli sväté dni. Dopriaval si odpočinok, ale prácu, ktorú tak miloval, neodložil: aj po tieto dni získaval duše. Keď bol on a jeho pani ešte mladí, cestovali po Škótsku na bicykloch. V jednom meste narazili na pouličné zhromaždenie. Pre sestru Wigglesworthovú to bola vítaná príležitosť. Hneď sa pripojila, vystúpila a vydala radostné svedectvo. Nato k nim pristúpil vedúci a usporiadal týždeň zvláštnych zhromaždení.
Večer zvestovali Božie slovo a cez deň zliezali kopce a vrchy v okolí. Behom týchto výletov do hôr Wigglesworth získal pre Ježiša tri duše. Obzvlášť miloval Severný Wales. Ešte aj v pokročilej starobe vystúpil na vrchol Snowdona, aby zanietene pozoroval východ slnka.

Raz, bolo to v roku 1905, v dobe veľkého prebudenia vo Walese, sa stretol s početným zástupom ľudí, ktorí hľadali niekde vonku vhodné miesto pre zhromaždenie, pretože všetky dvorany boli príliš malé. Spievali, modlili sa a svedčili. Toto zhromaždenie nemalo žiadneho vodcu. Každý vzýval Pána ako vedel. Toto stretnutie sa zdalo byť bez začiatku a bez konca. Wigglesworth sa tešil z úžasnej duchovnej atmosféry na tomto zhromaždení, ale po chvíli povedal dcére: "Vieš čo, zjeme niečo. Pojeme počas tejto cesty, však niekam dôjdeme." A tak prišli k nejakej usadlosti. Naproti im vyšla sedliačka. On jej povedal: "Jedlo máme so sebou, ale daj nám niečoho sa napiť!" Sedliačka sa ospravedlňovala za to, že nie je upravená a tiež za neporiadok naokolo. Vraj bude doma iba chvíľu, lebo v tieto dni strávi skoro všetok svoj čas na zhromaždení. O jedlo sa veľmi nestará. Potom im pripravila čaj. Wigglesworth sa jej opýtal:" Ste spasená?" "Nie", odpovedala, "nie v zmysle, ako to zvestuje Evan Roberts, pretože som metodistka." "Dobre", znela odpoveď; spasená možete byť len podľa zvestovania Ježiša Krista, skrze vieru v Neho." A už otváral Nový zákon a jasne jej vyložil cestu spasenia. A prežíval radosť, že môže viesť túto dušu k Ježišovi. Na spiatočnej ceste mu bolo umožnené priviesť k Ježišovi ešte ďalšie dve duše.

V Kalifornii mal veľmi rád návštevy v prírodnej rezervácii v Yosemite Valley. Každý večer, keď nadišla dvadsiata prvá hodina, tam poriadali ohňostroj. Obyčajne sú tam tisíce návštevníkov. Na volanie: "Nech padá oheň!" je z výšky 300 metrov vrhané horiace drevo, čo pôsobí ako ohnivý vodopád. Aj pri takýchto príležitostiach Wigglesworth niesol evanjelium, lebo volal takým mocným hlasom "Halleluja" že sa to ozývalo po celom údolí a všetci ľudia spozorneli. Pohľad na padajúci oheň roznecoval jeho letničnú dušu do najhlbších hlbín a nikdy na to nemohol zabudnúť.

Inokedy bol na predstavení Handlovho diela "Mesiáš". Oratórium dosiahlo vrchol tým istým mocným spevom Halleluja, takže prítomní vstali zo svojich miest. Keď zbor doznieval poslednou slabikou a tónom, zdvihol svoj hlas k mocnému Halleluja, ktoré otriaslo celou dvoranou. Reportér, ktorý na druhý deň o predstavení písal v novinách, k tomu podotkol: "Taký hlas sme ešte v živote nepočuli!"

Pri svojich početných cestách do mnohých krajín nezabúdal prehliadnuť si pozoruhodnosti nádhernej Božej prírody. Najväčší dojem na neho robili vodopády, či už v Trümmelbach vo Švajčiarsku alebo Niagarské vodopády v Amerike. Keď sa tak díval na rútiace sa prúdy vôd, slzy mu tiekli po tvári a volal: "Môj Bože, môj Bože, ako tie prúdy, nech aj z môjho vnútra tečú prúdy živej vody!
Po Niagarských vodopádoch obyčajne ešte navštívil New York, kde mával posledné zhromaždenie v USA; a naozaj, ako prúdy onej spústy vôd, tak plynuli z neho prúdy požehnania. Pri pohľade na tieto majestátne divy Božieho stvorenia bola jeho duša uchvátená a povznesená, a on chválil a velebil Boha. Áno, v úplnej radosti v Duchu Svätom som ho videl poskakovať. So zdvihnutými rukami velebil Boha a slzy sa mu kotúľali po tvári. Potom s obľubou hovorieval: "Bratia, modlime sa!" Každé miesto mu bolo Betlehemom a každá skupina ľudí zástupom vzývajúcich Boha.

Radostné srdce mu zostalo až do konca života. Vravieval: "Nič neľutujem. Nie je nič, prečo by som sa chcel ešte raz vrátiť." Keď sa blížili jeho narodeniny alebo vianoce a niekto sa ho pýtal, čo by si prial, hovorieval: "Na tomto svete nie je nič, čo by som si prial, veď všetko mám." Nebol ušetrený bolesti. V roku 1913 zomrela jeho vrúcne milovaná žena. Slúžila Pánovi až do posledného dychu. Raz na ceste zo zhromaždenia jednoducho prestalo biť jej srdce. Bol síce veľmi zarmútený jej odchodom, ale zdalo sa, že práve od tej doby bola jeho služba nanovo Duchom Svätým podnietená a preniknutá zvláštnym pomazaním.
V roku 1915 zomrel jeho najmladší syn. Jeho smrť hlboko zranila otcovo srdce, ale z jeho dopisov je zrejmé, že sa o to viac vydal Pánovi a že jeho služba sa stala ešte väčšou, širšou a vzácnejšou.



Mamonou nespútaný

13. června 2015 v 15:47 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
12.

"Vaše správanie nech je bez lakomstva, buďte spokojní s tým, čo máte", čítame v Liste Židom 13,5. Wigglesworth veril tomuto slovu a počúval ho, ako sa aj snažil každé slovo pravdy uchopiť vierou a poslúchať ho.

Raz bol hosťom váženého milionára v Londýne. Zavčas ráno sa spoločne vybrali na prechádzku do Hyde Parku. Wigglesworth poznamenal: "Brat, nič mi nerobí starosť. Som taký šťastný, ako tí vtáci v povetrí a rovnako slobodný." A predsa, mal v tej chvíli vo vrecku list z domova, ktorý by hocikoho iného naplnil smútkom a starosťami; áno, aj strachom. "Čo hovoríš? Zopakuj to ešte raz, prosím!", prosil ho milionár. Wigglesworth to zopakoval a jeho priateľ povedal: " Ako rád by som dal všetko za to, aby som mohol povedať to isté!" Keby bol Wigglesworth naznačil tomuto mužovi aspoň sčasti niečo o svojich finančných problémoch, veľmi rád by mu dal toľko peňazí, koľko by chcel. Tento bohatý muž by si to pokladal za česť, môcť vyriešiť všetky finančné problémy svojho priateľa. Ale Božie schválenie a osobná sloboda bola podľa neho cennejšia, než finančná závislosť na nejakom človeku.

"Neprevracaj právo, neuprednostňuj nikoho, neprijímaj úplatok, lebo úplatok múdrym zaslepuje oči a spravodlivým prevracia reči." (Deut 16,19), je miesto, ktoré srdcom až príliš dobre poznal. Až do konca svojho života zostal v otázke peňazí mužom čistých rúk a mohol povedať bez bázne: "Striebro ani zlato som nežiadal." Vedel zavrieť ústa a zapečatiť svoje srdce a usmievať sa na verejnosti, a pritom niesť bremená, pod ktorými by sa zrútili bedrá obrov. Mal vo zvyku všetko zložiť v Božej prítomnosti a útočiť na nebo, kým sa mu nedostalo uistenia, že všetky jeho potreby budú naplnené.

Keď ho pozval niektorý zbor na evanjelizáciu, mával podmienku, že bude jedno alebo viac misijných zhromaždení. Nikdy nič neprosil pre seba, ale vedel bohate prosiť za takých, ktorí zvestujú evanjelium v ďalekých krajinách.

Raz nám povedal: "Mali by ma vyfotiť, keď vypĺňam nejaký šek pre misiu. Vyzerám totiž dokonale šťastný." Behom jednej evanjelizácie mu niekto vtisol do rúk šek na značne vysokú čiastku. Keď sa informoval na darcu, bolo mu povedané, že je to osoba majetná, že má dostatok prostriedkov a že dar je celkom iste nezávadný. A tak Wigglesworth poslal šek jednej misijnej spoločnosti. Neskôr sa dozvedel, že v darcovom živote nastali pomery, s ktorými nemohol súhlasiť. Preto po čiastkach, ako to dovoľovali jeho príjmy, poslal celý obnos späť. Nenávidel mrhanie a zbytočné výdavky a bol veľmi skromný.

Počas vojnových rokov, keď boli príjmy malé a výdavky veľké, keď sa ceny veľmi rýchlo zvyšovali, bolo vhodnejšie, neoboznamovať ho príliš s otázkami a problémami domácnosti. Keď sa, napríklad, dozvedel, aké drahé je jedlo, ktoré je na stole, ľahko sa mohlo stať, že sa toho jedla vôbec nedotkol. Sám k sebe bol veľmi prísny, ale k druhým, zvlášť tam, kde sa jednalo o Božie dielo, bol veľmi štedrý. Nebol skúpy, len sa riadil tým, že peniaze nemajú byť naším pánom, ale naším služobníkom. Múdro hovorieval: "Múdry človek nevydá to posledné. To robí blázon a potom žobre."

Na záver jednej evanjelizácie dostal povážlivý obnos. Tieto peniaze daroval dvom misionárom, o ktorých sa dozvedel, že ich potrebujú, aby sa mohli dostať na miesto určenia. Tak to robieval často.

Celé roky venoval všetok výnos knihy "Rastúca viera" misijnej práci a misionárom. Odvšadiaľ dostával dopisy s prosbami o pomoc a nikoho nikdy neodmietol. Pomáhal ako len mohol. Samozrejme, boli aj takí, ktorí zneužívali jeho štedrosť, či využívali pre osobné záujmy. Raz napríklad, išiel do Austrálie a na Nový Zéland. Cestou sa zastavil v Spojených štátoch a dohodol tam službu po svojom návrate. Pán jeho službu na Novom Zélande veľmi požehnal a vylial svojho Ducha. Prebudenie práve dosiahlo vrchol, keď prišiel čas, aby splnil svoje dojednané služby. Pokúšal sa vysvetliť tým, ktorých sa to v USA týkalo, že vzhľadom k veľkému Božiemu požehnaniu nemôže dodržať termíny, ale musí zostať na Novom Zélande.

Telegrafovalo sa sem a tam. Konečne svoju službu prerušil a odcestoval. Cesta trvala tri týždne. Zbor, v ktorom mal slúžiť, sľuboval zaplatiť eventuálnu cestu späť. Behom prebiehajúcich zhromaždení nazhromaždili mnoho obetných darov. Predávali Wigglesworthove kázania, ktoré stenografovali počas zhromaždení; mali veľké zbierky, hlavne pre biblickú školu. Ale keď sa Wigglesworth lúčil, prosili ho, aby sa vzdal nároku na zaplatenie spiatočnej cesty. Hoci bol v núdzi, privolil. Z finančného hľadiska, mesto opúšťal chudobnejší než, keď prišiel, ale bohatší o skúsenosti.

Na inom mieste slúžil tri mesiace. Pastor zboru ho chcel za každú cenu zdržať na dlhší čas. Dokonca naznačil vysoký obnos. Ale Wigglesworth povedal: "Čo bolo v Božom pláne, som urobil. A teraz ma tu už žiadne peniaze, ani nič iné neudrží. Mám nebeský pokoj a ten mi je milší a vzácnejší, ako všetko ostatné. Zhromaždi mi starších zborov! Ešte raz sa s nimi pomodlím a potom pôjdem ďalej." Bratia tu stáli plačúci. Modlil sa s nimi a potom povedal: " Nebeský úsmev si cením nad milióny dolárov. Jediná minúta pod Božím pomazaním je vzácnejšia, než vlastniť všetko na svete. Mal by som sa toho vzdať? Nikdy!" A po modlitbe išiel ďalej.

Wigglesworth mal mnoho bohatých priateľov v najrozličnejších krajinách sveta. Ale nikdy im neotročil. Keby bol viazaný túžbou po mamone, mohol sa stať veľmi bohatým človekom. Dostával všelijaké podobné ponuky, ako napríklad, jeden majiteľ pivovaru, milionár, mal nemocnú ženu. Ani najlepší špecialisti jej nevedeli pomôcť. Počujúc o ňom, sľuboval mu veľké peniaze, ak príde. Ale on nešiel. Mnohí iní boháči, ktorí mali slabomyseľné deti, alebo boli samy duševne, či telesne ruinovaní, telegrafovali, či písali: "Poďte rýchlo, ak je to možné. Peniaze nehrajú rolu." Ale pre takéto volania zostával hluchý, pretože nechcel byť mimo Božej vôle.

Hoci dobre poznal cenu peňazí, v planovaní jeho ciest a jeho služby, neboli smerodatné. Vedel, že ak dá Bohu prvé miesto, sú mu k dispozícii všetky Božie zdroje. Vo svojom srdci zachovával slovo: "Nezabúdajte na dobročinnosť a na zbierky. Lebo v takýchto obetiach má Boh zaľúbenie." (Žid 13,15)

Raz ma navštívil u nás doma. Asi si všimol, že už mám trochu obnosený oblek. Ihneď zobral moju ženu aj mňa do mesta, kúpil mi nový oblek a pre ňu celú výbavu. Bol hlboko dojatý, že mohol pomôcť dvom ľuďom, ktorých mal rád, až sa uchýlil do tmavého kúta, aby si mohol nepozorovane pred predavačmi utrieť slzy. Využil každú príležitosť, aby pohol ľudí k láskyplným a dobrovoľným obetám. Bolo to pri jednej konferencii, keď povstal a povedal: "Dnes mám narodeniny. Viem, že ma máte radi a chceli by ste mi niečo pekného dať. Vy, milé sestry, máte mnoho krásnych šiat a dlho nebudete žiadne potrebovať; a vy, bratia, tiež. Tak urobme zbierku pre misionárov po celom svete. Kiež je to tá pravá narodeninová obeť k Božej cti. A naozaj, zozbieralo sa veľmi veľa peňazí. Dávanie mu bolo vždy blaženejšie, než branie.


Po jeho smrti napísal jeden priateľ z Melbourne (Austrália): Nikdy nezabudnem na prvú konferenciu viery v Sunderlande, v roku 1908. Bola usporiadaná zbierka pre misiu. Keď bolo oznámené, že sa vyzbieralo 70 pfundov, mnohí tlieskali. Ale Wigglesworth sa tváril sklamane. Jemu sa to zdalo málo. Povstal, a zatiaľ čo mu po tvári stekali slzy, povedal: "Zažili sme Letnice a iba 70 pfundov!" A netrvalo dlho a na ďalšej konferencii činila zbierka na misiu 1300 pfundov.

Provokatér

6. června 2015 v 16:08 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
11.

Jeden vlak, ktorý denne premáva z Chicaga do Kalifornie, sa volá "Provokatér". Je to tiež jedno z výborných pomenovaní pre S. Wiggleswortha. Často začínal svoje kázania nejakou výzvou: "Si pripravený? Na čo? Si pripravený veriť Bohu? Si pripravený uvidieť, čo pre teba Boh má? Si pripravený pristúpiť na dnešný Boží plán s tebou?"

Čo sa jeho týkalo, bol vždy pripravený. Pavol kedysi poslal do vtedajšej mocenskej centrály rímskeho cisára dopis, v ktorom píše, že je pripravený kázať evanjelium aj v Ríme (R 1,15). Raz cestoval aj Wigglesworth do Ríma, pripravený kázať. Na ulici sa stretol s jedným veriacim talianskym bratom, ktorý ho počul kázať v Kalifornii. Ten ho uviedol medzi tamojších letničných veriacich. Pre Wiggleswortha to bola radosť, môcť im zvestovať Krista. Neskôr Rím navštívil aj s manželmi Salterovými, aby tam konal zvláštne zhromaždenia.

Jedného dňa sa vypravili aj na prehliadku katakomb. Sprievodcu im robil jeden anglicky hovoriaci kňaz. Každý návštevník dostal tučnú sviečku, aby si v podzemí mohol svietiť. Zdalo sa, že kňaz úplne zabudol na ostatných a venoval svoju zvláštnu pozornosť Wigglesworthovi, ktorý bol všetkým, čo videl a počul veľmi pohnutý. Znovu a znovu mu kňaz opakoval: "Vy by ste boli dobrý katolík. Mali by ste sa stať katolíkom." A Wigglesworth zakaždým odpovedal: "Veď aj ja som katolík, ale nie rímsky." Kňaz so svojou propagandou neustal až do samého konca prehliadky. Potom prišla chvíľa, keď sa malo po stupňoch vyjsť hore na svetlo. Teraz se Wigglesworth chopil príležitosti a povedal: " Nuž, vy by ste boli celkom dobrý kresťan, keby ste boli zachránení. Tu si kľaknite na zem a ja Pána Boha poprosím, aby vás zachránil." Rozrušený kňaz prepukol v plač a kľakol si. Wigglesworth sa modlil s rukou na mužovej hlave, aby Boh zachránil kňazovu dušu. Kňaz mu vrúcne bozkával ruky a Wigglesworthovi trvalo dosť dlho, kým sa vymanil z jeho objatí.

Jedného dňa istý muž s povesťou širokého srdca zhromaždil v Cardiffe (Walles) veľkú skupinu kresťanských vodcov. Témou tejto konferencie bola jednota a svornosť; a obzvlášť bol kladený dôraz na Ducha Svätého a osobné posväcovanie sa. Ako to už býva pri takýchto stretnutiach, pokúšali sa všetci rečníci hovoriť tak, aby ich slová neboli príliš ostré, aby neboli zranené ničie city pridržiavajúc sa pri tom všetkom danej témy. Všetko prebiehalo hladko podľa plánu a usporiadateľ žiaril spokojnosťou. Jednému mužovi na tomto zhromaždení však vyvstalo v mysli: "Všetci títo ľudia strácajú to najlepšie, čo Pán Boh pre nich má. Smiem mlčať iba preto, že mi je trápne sa vyjadriť a mám zamlčať, že pre každého z nich je pripravený krst Ducha Svätého, ten istý, ktorý obdržali učeníci na Letnice?"

A tak tento muž, náš statočný Wigglesworth, spôsobil nemalý rozruch, keď vstal, odložil svoj kabát a v košeli kráčal dopredu, aby pred pódiom oznámil svoju výzvu: "Keď som mal osem rokov, obrátil som sa medzi metodistami. O niečo neskôr ma konfirmoval anglikánsky biskup. Základy biblického učenia som obdržal medzi bratmi otvorených kresťanských zborov. Pochodoval som pod zástavou krvi a ohňa Armády Spásy a na pouličných zhromaždeniach som sa učil získavať duše. Obdržal som požehnanie posvätenia a čistého srdca. Potom som si vierou privlastnil dar Ducha Svätého, keď som sa desať dní pred Pánom kajal. Ale v roku 1907 v Sunderlande, keď som kľačal pred Bohom, zažil som Sk.2,4. Duch Svätý na mňa zostúpil a hovoril som novými jazykmi, ako kedysi oni v tom vrchnom príbytku. To postavilo môj zážitok mimo rad sporných otázok do úplného stredu posolstva Božieho slova. Boh mi dal Ducha Svätého tak, ako to už raz urobil na počiatku. Tiež si prajem jednotu a svornosť, ale na ceste Božej. V Skutkoch apoštolov bolo hovorenie jazykov sprievodným javom pri naplnení a vyliatí Ducha Svätého a ja si nemyslím, že by Boh menil svoje metódy."

Napätá atmosféra naplnila dom a predseda rýchlo ukončil zhromaždenie. Avšak Smith Wigglesworth odovzdal svoj odkaz. Cítil, že letničné posolstvo stojí za to, aby človek za ním stál a ako vždy bojoval dobrý boj, boj za vznešené svedectvo Letníc. Zdalo sa mu, že letničnú skúsenosť nesmie zameniť za misku šošovice. Bez bázne vždy znovu svedčil, že plný krst Ducha Svätého musí byť nepremenne sprevádzaný hovorením v nových jazykoch, ako Duch dáva hovoriť. Znovu a znovu volal: "Ži pripravený! Musíš sa teraz pripraviť; keď stretneš príležitosť, vtedy je už neskoro! Príležitosť nečaká, dokonca, ani kým sa pomodlíš. Nesmieš sa pripravovať až tvárou v tvár príležitosti, ale musíš by v ustavičnej pohotovosti."

Keď prvýkrát navštívil Ameriku, dopočul sa o tábore, kde sa konajú zhromaždenia, niekde v severnej Kalifornii (konkrétne v Cazadeře - český preklad). Rozhodol sa, že sa tam pozrie. Keď sme tam prišli, predstavil sa bratovi a sestre Montgomeryovým. Prvý večer, keď prehovorilo viac bratov, pozrel sa vedúci brat kriticky na Wiggleswortha a povedal."Teraz ste na rade vy. Ste pripravení?" Wigglesworth sa usmial a povedal: "Vždy." Odložil kabát a išiel dopredu na pódium a hoci nehovoril dlho, zaujal celé zhromaždenie svojím svojráznym posolstvom. Od toho večera bol požiadaný, aby hovoril každé dopoludnie a každý večer, behom tri týždne trvajúceho tábora, pretože tí rozliční pozvaní bratia povedali: "Tento muž má pre nás vynikajúce posolstvo o viere a my si ho radi vypočujeme." Počas tejto konferencie dostával pozvanie na pozvanie, aby slúžil v najrôznejších kalifornských mestách.

Smith Wigglesworth mal vo zvyku vyzývať svojich poslucháčov: "Všetci, ktorí veria v moc modlitby, nech zdvihnú ruku. Všetci, ktorí veria v hlasnú modlitbu, nech zdvihnú obe ruky. A teraz vstaňte a modlite sa. Každý nech poprosí o to, čo si vo svojom srdci najviac praje!" Spočiatku sa táto metóda stretávala so zmiešanými reakciami. Niektorí to trpeli a iní verejne protestovali. Väčšinou však ľudia poslúchli a dosiahli to, o čo prosili. V konzervatívnom Anglicku nezriedka kárali jeho spôsob vystupovania, ale on si bol istý, že žije v zhode so svätými prvotnej cirkvi, ktorí svoj hlas jednomyseľne pozdvihli k Bohu. Hovorieval: "Dvíhanie rúk nevymyslel Wigglesworth. Nájdeme ho už v prvej knihe Mojžišovej. Abrahám dvíhal ruky k Hospodinovi. A v poslednej knihe Biblie čítame, že to robia anjeli.


Mojžiš, Áron, Dávid, Jeremiáš, Ezechiel, títo všetci dvíhali ruky pri modlitbe. Stojí to, buď získanie alebo prehru bitky, keď Mojžiš dvíha ruky k Bohu proti Amalechovi. V liste Židom čítame, že máme posilniť zomdlené ruky a v Žalme 134 prikazuje Žalmista všetkým Božím služobníkom: "Pozdvihnite svoje ruky k svätyni a dobrorečte Hospodinovi!" Pavol ako ozvena píše v 1Tim 2,8: "Chcem teda, aby sa mužovia modlili na každom mieste, sväté ruky pozdvihujúc bez hnevu a sváru." Príklad takéhoto pozdvihovania rúk máme v knihe Nehemiáš 8,6: "Ezdráš dobrorečil Hospodinovi, veľkému Bohu, a všetok ľud pozdvihujúc ruky odpovedal: Amen, Amen. Potom sa sklonili a klaňali Hospodinovi tvárou k zemi."

Tak vidíte, že môžeme zostať na pôde Písma, aj keď sa nám vyčíta, že zachádzame ďaleko.
Na konci zhromaždenia obyčajne prichádzal s touto výzvou: "Nože, kto chce pristúpiť bližšie k Bohu? Kto túži po požehnaní? Každý, kto prahne, kto žízni po Bohu, nech povstane. Každý, kto o to úprimne stojí, nech príde dopredu. Urob jediný krok a bude jasné, že to myslíš vážne. Keď prídeš dopredu, budeme sa za teba modliť a Boh sa s tebou stretne." Za to, že uverili a svoju vieru potvrdili skutkom, poslúchnuc výzvu, pozdvihnúc svoje ruky a hlasy k Bohu, bolo stovky ľudí požehnaných a pokrstených Duchom Svätým.


Na zhromaždeniach po hlavnom programe vyžadoval konkrétnosť a stručnosť, čím ľudia dosiahli za minútu viac, než mnohí kazatelia za celé roky. Ukazoval poslucháčom, ako rýchlo a účinne sa dostanú cez prekážky a ťažkosti k cieľu a ako dosiahnu to, po čom túžia. Poučky pre hľadajúcich boli obyčajne veľmi roztomilé:"Pros, o čo chceš! Ver, ber od Boha a potom Bohu ďakuj!" "Keď prosíš sedemkrát za jednu vec, potom si šesťkrát prosil v nedôvere", je jeden z jeho výrokov. "Nech sa cítiš ako chceš, city sú lož. Izák posudzoval Jakoba citom a predsa bol podvedený. Viera je lepšia, než pocity. Ak veríš, budeš mať všetky city, aké len môžeš mať. Akonáhle sa nemocná žena dotkla Ježišovho rúcha, ihneď mala plno pocitov. Cítila na svojom tele, že jej trápenie zmizlo."

Hoci bol jeho život jedinou nepretržitou modlitbou a chválou a každé jeho slovo a každý čin vzývaním a oslavou Pána, nemal žiadny vyhradený čas pre modlitbu a pôst. Sám žil tak a druhých povzbudzoval k tomu, aby boli celý život plní pevnej dôvery v Boha, tak, že každú chvíľu a pri každej príležitosti je človek pripravený a nič ho nezastihne nepredvídane. Kristovo: "Len ver!" pre neho naozaj znamenalo: "Len ver!" Iné metódy prístupu k Bohu a dosiahnutie niečoho, boli pre neho podružné. Vedel však a veľmi si cenil, že jeho služba je podporovaná mnohými z tých, ktorí boli plne vydaní modlitebnej službe a vo všetkých listoch týmto priateľom ich prosil o vytrvalosť v ich modlitebnej podpore.

"Kazateľ nemusí svojim poslucháčom hovoriť, čo si myslí, ale to, čo vie. Premýšľanie má prenechať im." Pri používaní niektorých citátov nebol vždy taký jasný, akoby si to mnohí želali. Preto sa stávalo, že bol obviňovaný, že hlása pochybné náuky. Používal slovo "smrteľný" tak, že niektorí kresťania tvrdili, že učí teóriu, že nie je nutné zomrieť. V skutočnosti nemali žiadne oprávnené dôvody, než tie, že Wigglesworth tvrdil, že podľa R 8,11 je predivne možné, aby sme už na svojom smrteľnom tele zakúšali Kristov vzkriesený život. Nikto však nevedel lepšie, než on, že "náš vonkajší človek sa ruší".

Hovoril neustále o sile viery v Boha. Vravieval: "Strach sa rozhliada, viera skáče. Nikdy sa neminie cieľa. Ak ťa zanechám takého, akého som ťa stretol, potom nie som Božím potrubím. Nie som tu, aby som ťa pobavil, ale aby som ťa priviedol do stavu, keď budeš schopný víťaziť nad nemožným, aby si veril a videl dobrotu Božiu v zemi živých. Ľudia viery majú vždy dobrú povesť. Som spokojný v nespokojnosti, ktorá nikdy neprestane, kým nie je znovu uspokojená. Musíme sa oslobodiť od svojich merítok, pretože Božia miera je nepredstaviteľne väčšia než naša - je to miera, ktorá nikdy nemôže byť zmeraná."

Tu je niekoľko provokujúcich tvrdení:
Mnohí z nás až príliš žijú v nížinách vykúpenia. Nepočuješ hlas, volajúci ťa na výšiny Božej milosti? Horolezectvo je plné dobrodružstva! Nahor z údolí! Pred nami sú hebronské výšiny! Preskúmajme to svoje dedičstvo v nebesiach, na ktoré sme si až doposiaľ nečinili nárok! Buď naplnený Duchom Svätým! Inými slovami: buď taký nasiaknutý Duchom Svätým, buď Ním tak predchnutý, aby každé vlákno tkaniva tvojho života malo žiadúce sfarbenie Ducha. Keď budeš napadnutý a pritlačený k múru, potom všetko, čo z teba vytryskne a čo z teba mučením vyžmýkajú, bude prirodzenosť Ježišova.

Služobníci Letníc- Duchom naplnení služobníci - hľadajú len, a jedine, miesto k službe a málo sa starajú, či to bude čestné miesto. Túžia po pôrodných bolestiach a to viac, než po priazni a súhlase a ak sú obľúbencami nebeských zástupov, nepýtajú sa po ničom inom.
Omnoho viac sa máme starať o ušľachtilý charakter, než o veľké meno. Obľúbenosť sa dá takmer denne kúpiť za pesničku a predať za vrabca, ale ušľachtilý charakter je výsledok dlhoročného Božieho káznenia a výchovy.

Kresťania netrpia chudobou, ale chorobou lakomstva a sebectva. Preto je nedostatok štedrosti, ochotných sŕdc k rozširovaniu Božej slávy a pre blaho ľudí, zatiaľ čo majú dosť na to, aby si nasporili pre seba a svoje deti a aby si užívali.

Preniknúť zo smrti do života je kráľovské, spravodlivé a sväté určenie človeka. Jeden však žije v úzkej, väzeniu podobnej oblasti svojho ja - druhý v oblasti, ktorá by mohla mať hranice vtedy, keby nekonečno a večnosť bolo možné vymedziť.

Malé dušičky majú zaľúbenie v hľadaní a nachádzaní chýb, veľké poznajú cenu ľudskej duše!
Priemerný človek je mínus človek, človek, ktorý stále odškrtáva. Sú však aj veľké srdcia, ktoré vytvárajú plus, ktoré rozmnožujú, pripájajú. Život je o nich bohatší. Slnečným svitom svojho hodnotenia vynášajú na svetlo to najlepšie. Sám dbaj, aby ťa ustavične napĺňal život; vonkajšia služba ťa strávi, pokiaľ nebudú vnútorné sily ustavične obnovované.

Dotkli sme sa ešte len vonkajšej oblasti toho veľkého prúdu Života v Duchu; tam, v tom, až doposiaľ neopakovateľnom, nepreskúmateľnom kráľovstve lásky sú skryté zázraky, tam nám kynú nové Božie chodníky, na ktoré máme vstúpiť.

Buď naplnený Duchom Svätým! Inými slovami: buď nabitý Duchom Svätým do takej plnosti, aby už nič iného v tebe nemalo miesta. Čo je výhodou takéhoto života? Budeme pociťovať a vnímať len to, čo zasahuje ústrednú oblasť nášho vedomia. Ak nevpustíme do nášho najhlbšieho vnútra zlé, rušíme jeho jedovatosť. Ak bude naše vedomie naplnené prítomnosťou Božej slávy, neostane miesto pre nákazlivý blud kritiky, alebo horkosť a otrávenosť. Nebudeš sa nimi zaoberať, pretože pre niečo také nebude v tebe miesta.

Nikto nie je schopný hovoriť o víťazstvách v pokušeniach, len ak by ich sám zažil. Všetky víťazstvá sa získavajú v bitkách. Je potrebné, aby si denne vystúpil vyššie. Musíš zaprieť samého seba, aby si kráčal s Bohom dopredu. Musíš sa vzoprieť všetkému, čo nie je čisté a sväté. Boh chce mať ľudí čistého srdca. Chce, aby si prahol po posvätení.

Božie slovo nemá dovtedy žiadny úžitok, kým nie je stmelený vierou toho, kto počuje. Boh chce, aby si bol taký plný Ducha Svätého, aby celý tvoj život bol chválou Jeho slávy. Ten veľký plán, ktorý zvestoval Kristus, bola služba. Až se dostaneme k tomu, že budeme slúžiť z čistej lásky, spočinie na nás ruka Božského Majstra, a nikdy neurobíme chybu.

Dve veci ťa dnes môžu povzniesť z teba do oblasti Božích zasľúbení. Jedna je čistota, druhá je viera, preniknutá viac a viac čistotou. Boh nemá miesto pre ľudí, ktorí sa stále pozerajú späť, myslia aj konajú spiatočnícky. Slovo Božie tu nie je preto, aby sme sa nad ním modlili; je tu preto, aby sme ho prijali a počúvali. Tam, kde je svornosť, je vždy požehnanie. "Jednomyseľne"- to je kľúč k víťazstvu.

Dbaj na to, aby nikdy neprešlo cez tvoje pery nič, čo by narušilo jednotu. Ži skôr tak, aby si každému pomohol, každého povzbudil a svojím príkladom povzniesol. Len sa neboj prosiť, veď Boh sedí na tróne pripravený ti odpovedať. Ak budeš ustavične ležať vo svojej malomyseľnosti, budeš žiť svojimi pocitmi. Spomeň si, že v Kristu nás Pán Boh pozdvihol vysoko nad všetko. Hovorí nám: "Všetko je vaše." "Sme dedičia Boží a spoludedičia Kristovi."

Raz v nedeľu bol v akomsi cudzom meste. Keď hľadal miesto k stíšeniu a vzývaniu Pána, dostal sa na zhromaždenie kvakerov. Chvíľu sedel ticho ako ostatní, ale potom prežil to, čo žalmista: "Horelo vo mne moje srdce, roznietil sa oheň v mojej mysli, takže som hovoril jazykom svojím"

Jeho duša planula, pretože práve opustil modlitebné zhromaždenie Armády Spásy a tak sa z jeho úst rinul tekutý oheň. Na konci zhromaždenia sa k nemu prihrnuli bratia a volali: "Ako rýchlo si nadchnutý Duchom! Aké je v tom tajomstvo? Prosíme ťa, povedz nám to!" Jeho nemotorná odpoveď ich tak trochu vydesila: "Rád. Pozrite sa, to je tak. Keď Duch nepohne mnou, pohnem ja Duchom." Bezpochyby to bol trochu nestráviteľný spôsob vyjadrovania, ale my sme od neho často počúvali: "Ak začnem vo viere prirodzene, vždy sa ma ujme Duch Svätý a pomaže ma; a hoci som začal prirodzene, skončím nadprirodzene, v Duchu."

O Wigglesworthovi môžeme povedať, že bol originálny, jedinečný a bez obmedzenia. Bol príliš úprimný, než aby niekoho napodobňoval a príliš priehľadný, než aby mohol napodobniť niekto jeho. Boli takí, ktorí sa pokúšali, kde-tu, "vypožičať si" od Wiggleswortha niečo nové, ale len zakúsili, že toto napodobňovanie im nesedí; ako kedysi Dávidovi Saulova zbroj, je im bez úžitku; ako Gézimu Elizeova palica; a tak je to zjavné ako strašná skúsenosť siedmych Skevových synov, ktorí sa pokúšali vyháňať démonov v mene Ježiša, ktorého kázal Pavol.

Ešte jedno nech je zdôraznené: Wigglesworth sám držal horlivo a rozhodne vieru, ktorú zvestoval a praktizoval. Bol presvedčený, že je lepšie umrieť vo viere, než žiť v pochybnostiach. Keď niekto vydával svedectvo o uzdravení, na ktorom sa podieľali mimo Pána Boha tiež lekári a lieky, Wigglesworth s ním nesúhlasil. Bol vedený Duchom tak, že počúval len Jeho samého. Aj Peter chcel kedysi postaviť tri stánky, ale hneď ako tento návh vyslovil, tí dvaja zmizli a zostal sám Ježiš.





Bezvodé oblaky

2. června 2015 v 18:45 | Adina Christie |  Žalmoviny - nové piesne
Bezvodé oblaky nevidno.
Aj toto vysloviť stačí, aby si rozumel.
Nie je tam nič...
Tie tri slová sú jasné.
Keď ich vyslovíš, nerozprší sa,
neblýska sa a nehrmí z ich čiernych mrakov.
Keď ich vyslovíš, nepotvrdzujú život.
Len tieň smrti visí z klamlivých chuchvalcov.
Prikrývajú ma ich tiene bezpečne.
Zakryli ste moju radosť, satanove rieky!
Stromy pri vašich vodách sú suché,
lámu sa ich kosti, práchnivejú vnútornosti.
Už toľké dni idem po stopách zelených stromov
a pýtam sa: z čoho pijú, či kaluže vôkol sú im na život?
Viem, brodím sa v kaluži, zaoberám sa rosou.
Sú to pre mňa omrvinky…
Ale nie tak, akoby v bláznivej pýche pohrdla som nimi;
lež omrvinka zlatom sa mi blyští,
vidinou chleba, že tam, kde sú odrobiny,
je aj chlieb, ktorý je živý...