Duben 2015

Zázraky v Austrálii a na Novom Zélande

13. dubna 2015 v 23:12 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
8.

Na jar 1922 navštívil náš Wigglesworth poprvýkrát Austráliu. Z listu s. Andrew, uverejnenom v anglickom časopise "Confidence", vyberáme nasledovné:

Brat Wigglesworth prišiel v posledný štvrtok do Melbourne a večer mal zhromaždenie. Hoci poslucháčom jasne vysvetlil, že by videl radšej jedného zachráneného hriešnika než 10 000 telesne uzdravených, predsa len vyzval všetkých, ktorí trpia akýmkoľvek neduhom, aby išli dopredu. Bolo mnoho tých, ktorí vydali svedectvo, že okamžite pocítili zreteľné uzdravenie. Malé šeťročné dievčatko bolo videné, ako po modlitbe evanjelistu odchádza z budovy prednými dverami spolu s matkou. Matka volala: "Pozrite sa na ňu. Po celý svoj život nechodila!"

Muž, ktorý kvôli reumatizmu už štyri roky nechodil, bol uzdravený. Položil svoje barly na pódium a tam vzdal chválu víťaznej Božej moci; a poskakoval a hlasno chválil Pána. Od onoho prvého večera sa udialo mnoho iných zázrakov uzdravenia. Včera večer priniesli jednu pani, aby sa brat Wigglesworth modlil za ňu. Šesť a pol roka nechodila. A vďaka Bohu vstala zo svojho pojazdného kresla a chodí. A tak išla domov za svojím mužom, tlačiacim prázdny vozík.

Došlo k mnohým obráteniam. Len na jedinom zhromaždením prijalo Krista 40 ľudí ako svojho Pána a Spasiteľa. Požehnané prúdy prebudenia plynú a Pán koná svoje dielo. Mnohí sa uvážlivo pýtajú: "A sú tie uzdravenia trvalé?"

Pred nami leží zväzok svedectiev, napísaných 15 mesiacov po Wigglesworthovej návšteve. Medzi nimi je 18 svedectiev o mimoriadne zvláštnom uzdravení behom tohoto prvého austrálskeho evanjelizačného ťaženia. Pred sebou mám výtlačok listu "Australian Evangel" z 1. februára 1927, ktorý obsahuje 15 svedectiev od ľudí, ktorí boli uzdravení počas evanjelizácie, ktorá sa konala pred piatimi rokmi. Máme iný výtlačok toho istého listu so svedectvom ženy, ktorá bola vyzdvihnutá zo smrteľnej postele tak isto pred piatimi rokmi. Toto svedectvo je také pozoruhodné, že musíme túto ženu nechať, aby hovorila sama. Jedná sa o pani W.E. Brickhill z Viktórie:

Keď som mala 17 rokov, po živote vo svete a v hriechu, som prijala Pána Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Nezabudnem na to nádherné ráno, keď som precitla s vedomím, že som prenesená zo smrti do života, z moci hriechu a Satana do nádhernej slobody Božích detí. Ale po 16 - tich mesiacoch služby Pánovi som utrpela nešťastný úraz, ktorý mi spôsobil ťažké škody a vnútorné poruchy. Štyria lekári sa radili a konečne uzniesli, že je nutná operácia. Tá však bola neúspešná a tak sa začalo moje 14 rokov trvajúce ustavičné trápenie; doba, ktorú som strávila prevažne na lôžku. Neskôr bolo zistené, že celú moju bytosť zachvátila tuberkulóza. Táto hrozná nemoc zachvátila celý môj organizmus, vrátane mozgu, takže som dňom a nocou trpela nespavosťou. Chvíle oddychu som mala len po požití drog. Ale často ani tie nezaberali.

Objavovali sa ďalšie a ďalšie príznaky. Moje vnútorné orgány boli rozožrané, takže som stratila chuť do jedla. Môj stav bol taký biedny, že som skoro všetko jedlo odmietala a to málo, čo som zjedla, som vyvracala. Často som neznášala ani nápoje. Liečilo ma mnoho popredných špecialistov, ale bez výsledku. Často dochádzali k záveru, že môj koniec je blízko a už sa mi nedá pomôcť. Smrteľné pôsobenie choroby sa rozšírilo aj na obličky a prederavilo ich. Vonkajšie znaky boli viditeľné na ľavej paži, bedrách a stehnách. Tieto údy boli tak veľmi zachvátené, že pohľad na nich bol odporný. Vychudnutá na kosť som vážila 42 pfundov (asi 21 kg). Lekári povedali, že budem žiť len asi 6 týždňov; ale to mi nenaháňalo strach. Tešila som sa, že smrť ma zbaví utrpenia.

Keď som tak ležala vo svojom beznádejnom stave, vo februári 1922 prenikol do mojej duše lúč nádeje so správou, že v Melbourne pôsobí jeden evanjelista z Anglicka, ktorý káže evanjelium o Ježišovi Kristovi a Jeho moci uzdravovať nemocných. Bol to Smith Wigglesworth a hovorilo sa, že sa za nemocných modlí. Keď mi bola zvestovaná táto správa, začala som veriť v Božiu moc a túžiť, aby evanjelista prišiel k nám a modlil sa za mňa. Ale dozvedela som sa, že jeho čas je taký zaplnený a preťažený, že nie je možné, aby prišiel. To na mňa najprv pôsobilo skľučujúcim dojmom, ale vďaka Bohu, moja viera napriek tomu rástla. Pýtala som sa rodičov, či by ma nepriniesli na zhromaždenie.

Po mnohých a mnohých prosbách, napriek vnútornému odporu, predsa len súhlasili. 16 -teho februára som teda bola prenesená na zhromaždenie. Keď som tam bola, moja viera ešte vzrástla. Jasne som cítila Božiu prítomnosť. Bol to svätý čas. Konečne sa evanjelista obrátil na mňa a Keď videl, že sa jedná o suchoty, povedal: "Sestra, verím, že Pán ťa uzdraví. Neboj sa, len ver!" Moje oči nevideli ľudí, len a jedine Ježiša. Očakávala som na Jeho dotyk. Keď som bola pomazaná, po modlitbe za moje uzdravenie ma prenikla Božia moc a ja som bola úplne uzdravená. Všetky moje bolesti, slabosť a nemoc skončili. Hallelujah! Moja duša bola vyslobodená. Vstala som a chválila som Pána.

Akonáhle som sa stretla s Pánom, chcela som sa hneď ponáhľať domov a vyrozprávať, aké veľké veci mi spôsobil. Už cestou domov som svedčila tým, že som bežala sama, bez pomoci. Doma sa u mňa prejavila taká chuť do jedla, že sa to ani nedá nazvať jedením. Moji domáci, boli plní starostí, keď videli ako sa napchávam, pretože sa obávali, že sa vrátia dôsledky ochorenia, na ktoré boli zvyknutí. Ale ja som s pôžitkom a dobrorečením pojedala výborné jedlo.


Po jedle mi dali dole obväzy z postihnutých častí tela. Ukázalo sa, že Pán uzdravil rozpadnuté kosti, opuchnuté a zhnisané svaly premenil na zdravé a pokryl ich novou, bielou kožou ako u diaťaťa. Všetky moje city a chute boli obnovené a túto noc som prvýkrát od začiatku nemoci spala zdravým spánkom. Teraz je to presne päť rokov, odkedy na mne spočinula tak úžasne Pánova ruka, Jeho prítomnosť ma zatienila a Jeho Duch ma naplnil. Pán mi dal prácu na svojom diele čoskoro po mojom uzdravení a to v najvykričanejšej časti nášho mesta; a Jeho zázračnou milosťou mohli byť mnohé duše zachránené. V tejto práci stojí so mnou môj muž, ktorého mi Pán pred troma rokmi predivným spôsobom pridal.
Úprimne túžim, aby moje svedectvo o uzdravujúcej Božej moci slúžilo k tomu, aby povzbudilo mnohé duše, ktoré pochybujú, uveriť v Boha a zakúšať, že On stojí vo svojom slove: "Veriacemu je všetko možné!" (Mk 9,23) a "Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky." (Žid 13,8)

Súčasne sme dostali dopis od jedného Božieho služobníka W. Buchanana z Melbourne, ktorý opisuje evanjelizačné ťaženie kazateľa Wiggleswortha v tomto meste: "Prežívali sme tri týždne trimfálnych víťazstiev na melbournských zhromaždeniach. Asi 1000 duší sa obrátilo k Pánovi Ježišovi Kristovi a mnohí boli uzdravení. Vždy znovu ešte dostávame ďalšie svedectvá od uzdravených."

Náš Wigglesworth bol veľkým požehnaním v mnohých častiach Austrálie a potom odišiel na Nový Zéland. Nasledujúci výňatok je z dopisu predsedu evanjelickej misijnej spoločnosti na Novom Zélande, E. Penningtona z Wellingtonu:
V júli 1922 prišiel Smith Wigglesworth ako neznámy človek do Wellingtonu. Nevítali ho žiadne fanfáry, len niekoľko malých oznámení v miestnej tlači ohlasovalo zhromaždenie. Jeho prvé zhromaždenie v nedeľu večer navštívilo cez tisíc ľudí a nasledujúci večer stúpol počet návštevníkov o päťsto až šesťsto. Od tej chvíle nebolo možné nájsť lokál, kde by bolo dostatočné množstvo miest na sedenie pre nával poslucháčov. Najväčšia mestská hala pre 3000 poslucháčov bola každý večer nabitá. Mnohokrát ľudia čakali predo dvermi, aby im neušla tá vzácna príležitosť počuť tohoto muža s jeho nádherným posolstvom o Kristovi.

Pisateľ nebol nikdy predtým svedkom takýchto udalostí, ktoré sa diali pri zvestovaní tohoto Duchom Svätým naplneného muža, hoci mal príležitosť počuť mocných svedkov, jako Torreyho, Chapmana a iných, počas evanjelizačných ťažení na Novom Zélande. Vždy, keď sa ozvala výzva pre neveriacich, aby sa vydali Kristu, bola reakcia okamžitá a obrovská. Mnohokrát to bolo 400 - 500 ľudí, ktorí sa rozhodli počas jedného večera. V samotnom Wellingtone sa rozhodlo pre Krista cez 2000 ľudí; v mnohých prípadoch vošli do Božieho kráľovstva celé rodiny.

Niektoré správy v novinách neboli príliš priaznivé.
Avšak máme pred sebou článok s nadpisom: "Veríte na uzdravovanie skrze vieru?", ktorý sa objavil v novinách. Článok začína: "Samozrejme v niečo takéto neveríte. Inými slovami, neveríte tomu, čo ste nikdy nevideli. Možno ste však niečo také videli a upadli ste do rozpakov, ako sa to stalo aj mne. Alebo možno ste videli a neupadli ste do rozpakov, ale obrátili ste sa. Mnoho ľudí sa nedávno vo Wellingtone obrátilo. Niektorí s úprimného presvedčenia, niektorí nie, ale pre posmech, zostali na modlitbách po zhromaždení. Či už tomu veríte alebo nie, uzdravovanie vierou je skutočnosť, ktorá stojí za to, aby sme jej venovali pozornosť.

Len sa pozrite na tie tisícové zástupy, ktoré prúdili k mestskej dvorane, aby počuli Smitha Wiggleswortha. Tak viditeľný a preukázateľný záujem ma povzbudzuje k tomu, aby som sa vecami trochu zaoberal. Predo mnou leží množstvo písomných svedectiev. Sú od Wellingtonských občanov, ktorí prišli na Wigglesworthovo zhromaždenie hľadať uzdravenie. Sú pravdivé. Odovzdal ich pán C.A.Baker a hovoria samy za seba…
Mená neuvádzam. Originály sú uložené ako záruka pravdivosti k nahliadnutiu v úrade domínia."

Potom nasleduje päť písomných svedectiev. Prvé je od jedného Švajčiara, ktorý trpel chronickou dnou a ochrnutím oboch nôh od bedier dolu a mohol chodiť len o barlách. Keď evanjelista po modlitbe a pomazaní olejom poprosil o barly, odovzdal mu ich a odišiel domov. Udával, že celých 14 rokov mal na šiji cystu veľkosti slepačieho vajca. Často si ju chcel dať lekársky odstrániť. Ráno po svojom uzdravení zistil, že zmizla.

Iné z týchto prehlásení je od dvadsaťročného dievčaťa, ktoré od detstva trpelo dvojitým zakrivením chrbtice. Do štyroch rokov nechodila a zdvihnúť sa zo zeme mohla jedine tak, že si pomáhala oboma rukami sa vytiahnuť. Jednu nohu mala o 7,5 cm kratšiu, teda takmer nepoužiteľnú. Tiež aj obvod tejto nohy bol menší o 7,5 cm. Prehovorila rodičov, aby ju vzali so sebou do dvorany. Tam položil evanjelista ruky na jej hlavu a chrbát. Bola úplne uzdravená. Vyznáva: Chrbtica sa narovnala a počas niekoľkých dní sa mi nohy úplne vyrovnali. Aj môj zadok sa dokonale upevnil. Nasledujúcu nedeľu som tak veľmi chcela ísť na zhromaždenie, že hoci nešiel žiadny vlak, išla som obe cesty pešo bez jedinej známky ťažkostí alebo choroby."

Po uvedení piatich písomných svedectiev, reportér hovorí: "Ešte je tu k dispozícii mnoho takýchto svedectiev, ale pre nedostatok miesta nemôžu byť publikované. Čo si o tom myslíte teraz? Veríte v uzdravovanie skrze vieru? Alebo ste ešte stále v radách pochybovačov?"

V roku 1927 bol Wigglesworth ešte raz v Austrálii a na Novom Zélande. Sprevádzala ho dcéra Alica a zať James Salter. V mnohých mestách mal opäť úspešné evanjelizácie. Slovo bolo sprevádzané a potvrdzované mnohými divmi. Dve nasledujúce správy hovoria samy za seba. Objavili sa v plátku "Australian Evangel" 1.2.1927. Slečna Toddová z Naremburnu svedčí: "

Pri svojom zamestnaní ako ošetrovateľka v Sydney som utrpela vážny úraz, pri ktorom došlo k zlomenine kolena. Ošetrovali ma najlepší odborníci v Sydney a Orange, ale nič nepomohlo. Mohla som vždy len nakrátko vstať, ale zase som skončila na lôžku. Tak uplynulo 18 mesiacov. Boli to dlhé, únavné týždne. Zvlášť po 14 -tich mesiacoch som ešte mala to ne-šťastie, že som si zlomila druhú nohu a musela som zostať šesť týždňov na lôžku. Bolesti boli často neznesiteľné. Bola som skutočný invalid a takmer bez nádeje, že ešte niekedy budem môcť vykonávať svoje povolanie.

Pretože, inak som bola zdravá, s úzkosťou som hľadela do budúcnosti, keď budem ako chromá na obe nohy, na obtiaž druhým, ktorí sa budú o mňa starať. Aká som bola slepá! Zapísali ma medzi invalidov, ale žila som medzi ľuďmi, ktorí verili v uzdravujúcu Božiu moc a snažili sa ma o tejto pravde presvedčiť. Ja som však bola inej mienky. Iste, Biblia hovorí o mnohých zázračných veciach, ale to bolo kedysi a ja som si myslela, že je to už dávno preč, že žijeme v inej dobe, kde je všetko iné. Mnohí hovorili o S. Wigglesworthovi, ale mňa to nezaujímalo.

Keď tento evanjelista začal u nás svoju misiu, ktorá mala trvať len päť dní, hovoril so mnou môj brat so svojimi priateľmi presvedčivo o pravde Písma svätého, o uzdravovaní vierou. Pretože som až doteraz odporovala, vzala som znovu svoju Bibliu, a ako ten márnotratný syn, úplne na konci, bola som vedená povedať: "Vstanem a pôjdem k svojmu Otcovi." Už roky som bola veriaca, ale musela som sa naozaj len prebudiť, než som započula Jeho hlas a než On mohol pomazať moje oči, aby som videla. Pri čítaní Písma utkvel môj zrak na verši: "Jedno viem, že bol som slepý a teraz vidím" (J 9,25) O tom som premýšľala celý piatok a sobotu. A tiež iné Božie slovo: "Ja, Hospodin, nemením sa!"

Neustále mi zneli tieto slová v srdci, až som sa rozhodla ešte v ten istý večer ísť na zhromaždenie a prosiť o modlitbu. Na jednej nohe som mala prístroj s kože a kovu, ktorý chránil koleno pred vyvrtnutím, čo mi spôsobovalo hrozné bolesti. Druhá noha bola v sadre. K autu, ktoré ma malo doviesť na zhromaždenie, som prišla o barlách a hoci som nesmierne trpela, verila som, že budem uzdravená. Po kázaní som sa pripojila k tým, za ktorých sa brat Wigglesworth modlil. Keď evanjelista na mna položil ruky a modlil sa za mňa, mala som pocit, akoby mi do oboch zranených miest na nohách vytryskol prúd vody. Keď som sa odvrátila, necítila som sa vôbec lepšie a vyslovila som pred niekoľkými priateľmi svoje sklamanie.

Celú cestu domov som plakala a vylievala svoje srdce pred Bohom a ustavične som opakovala: "Verím, Pane, pomôž mojej nevere!" Pomohli mi z auta. Ale po niekoľkých krokoch sa mi zdalo, že môžem ísť sama. A sotva som dosiahla prah, ožiarilo ma také jasné svetlo, že som sa skoro zatackala a zvolala som: "Sláva Tebe, ó, Bože, som uzdravená!" A aj som bola. Prešla som domom a chválila som Pána; áno, mohla som chodiť tak dobre, ako pred úrazom. Keď som sa pozrela na barly, povedala som: "Vráťte ich tomu známemu, ktorý mi ich požičal. Už ich nepotrebujem! Hallelujah!"

Nasledujúci deň som si zložila prístroj a sadru, pretože už také veci nepotrebujem. Som dokonale zdravá. O dva dni som bola pokrstená Duchom Svätým podľa Sk 2,4. Dnes pre mňa znamená moja Biblia nekonečne viac, než predtým. Teraz sa pozerám na môjho Pána, ako na Vykupiteľa z hriechov, ako na svojho veľkého Lekára, ako na
toho, ktorý krstí Duchom Svätým a ako na Toho, ktorý príde už čoskoro pre svoju nevestu.

Iné svedectvo je od pani M. Legate Pople, Orange: "Hospodin ma viedol cestou priamou" (porovnaj: "I mňa viedol Hospodin na ceste do domu bratov môjho pána.") 1M 24,
27) To sa mi zdá najprijateľnejším vysvetlením všetkých tých podivuhodných Božích požehnaní, ktoré som smela zakúšať za uplynulých päť rokov. Tak rada by som išla domov. Moje srdce bolo také choré, že sa mohlo zastaviť už pri nepatrnom pohybe. Už 16 týždňov som ležala bez najmenšieho pohybu. Necítila som hlad ani smäd. Len čas od času som ochutnala trochu ľahkej polievky, aby som uspokojila tých, ktorí mi ju priniesli. Nesmierne som túžila byť konečne doma, vyslobodená zo všetkej pozemskej biedy a súženia. Keď mi rozprávali o bratovi Wigglesworthovi a pýtali sa ma, či sa aj za mňa má modliť, odpovedala som dôrazným "Nie!"

Veď toľko priateľov sa už za mňa modlí; nestála som o ďalších modlitebníkov. Celá moja myseľ bola zaujatá nebeskými vecami. Ako málo som vedela o tých slávnych veciach a požehnaniach, ktoré sa dajú zažiť už tu na zemi, a o ktorých si môj Spasiteľ želal, aby som ich okúsila aj ja, skôr než odídem do brán večnosti.

Brata Wiggleswortha čakali asi o mesiac, ale neočakávane sa zmenil dátum a tak prišiel akosi nečakane. To sa ma však netýkalo, ani mojej trpiacej sestry Toddovej, pretože sme si zaumienili nemať s evanjelistom nič spoločné. Aké sú však pravdivé slová: "Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami ani moje cesty nie sú vašimi cestami, hovorí Hospodin." Iz 55,8
Keď už boli tie zhromaždenia v plnom prúde, začala moja priateľka a spolutrpiteľka hľadať v Písme, či je tomu tak, ako Wigglesworth učí a ako o tom mnohí svedčia, lebo sa dostavilo uzdravenie Božou mocou . Bola som uistená a presvedčená o pravdivosti slova: "Ja Hospodin sa nemením..." (Mal 3,6), keď prišla do mojej izby a rozhodne mi oznámila, že pôjde na zhromaždenie a nechá na seba vzložiť ruky s modlitbou za uzdravenie.

Ten istý večer som videla, s akou veľkou námahou sa pohybuje o barlách k autu a akosi som cítila, že bude uzdravená. Po návrate skákala po schodoch k mojej izbe. Ako ten človek zo Skutkov apoštolov, poskakovala, chválila Pána a volala: "Sestra, ja som zdravá!" A aj bola! Predivné veci! Hallelujah!

Celú noc som sa modlila a hľadala Pána. Potom ma napadlo: Ako mám nájsť Pána, ktorého milujem, keď odmietam skúsiť, či si ma snáď predsa len nechce použiť ešte na zemi, ako malé svetielko v kútiku, keď činí také veľké veci pred mojimi očami? Nasledujúce ráno, posledný deň evanjelizácie, som túžobne čakala na niekoho, kto by prišiel do mojej izby a komu by som mohla povedať, aby brat Wigglesworth bol taký láskavý a po dopoludňajšom zhromaždení prišiel ku mne a pomodlil sa za mňa. Ale nikto sa neobjavoval. Už sa vo mne dvíhali pochybnosti. Konečne niekto vošiel do izby, ale mňa si nevšimol. Päťkrát som prosila, než sa mi dostalo prísľubu, že moja prosba bude predložená bratovi Wigglesworthovi. Kedysi som povedala jediné "Nie!" a teraz som päťkrát povedala "áno!"

Čakanie sa mi zdalo nekonečné. Konečne vošla sestra a so žiariacou tvárou mi oznámila: "Prišiel." Pozerala som na Ježiša, keď vstúpil brat Wigglesworth. Evanjelista povedal svojej dcére, ktorá ho sprevádzala, aby položila ruky na moje kolená. On sám mi položil ruky na hlavu, modlil sa a pohrozil smrti. Potom mi povedal: "Si pripravená vstať?" "Áno", odpovedala som. A tak som vstala bez pomyslenia na to, že ešte pred niekoľkými minútami som sa neodvážila ani pohnúť.

Napĺňala ma len jedna myšlienka: rýchlo sa obliecť a pozdraviť svoje žiačky v biblickej škole. Sotva som bola hotová, otvorili sa dvere a niekoľko ich vošlo. Keď ma videli stáť už oblečenú, niektoré od radosti plakali, iné jasali, iné ma objímali. Bola som dokonale uzdravená. Všetka slabosť ma opustila. Požiadala som o jedlo a chutilo mi. Bola som ako novo narodená, naplnená svätou Božou prítomnosťou, v jedinom okamihu prebudená z tieňa smrti do plného života, aby som Mu mohla slúžiť.

Na druhý deň po svojom uzdravení som bola pokrstená Duchom Svätým podľa Sk 2,4. A teraz ma denne a každú chvíľu plní nevýslovnou radosťou a slávou.

V prekypujúcej práci

6. dubna 2015 v 20:39 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
7

"Pracoval som viac, než oni všetci", prehlásil apoštol Pavol. Ale hneď k tomu dodával: "Avšak nie ja, ale milosť Božia, ktorá bola vo mne." Život nášho Wiggleswortha bol v mnohom porovnateľný so životom apoštola Pavla. Ale on priznával, že každá jeho práca mohla byť vykonaná len z milosti a skrze vieru. Stav jeho viery sa nevyznačoval krikom, nariekaním, námahou, ale on vzkladal ruky, dôveroval a spočinul v Bohu, vediac o Jeho nesmiernych zásobách milosti. Áno, vedel: Božie zasľúbenie bolo neomylné. Veril svätému Písmu, že Boh nám daroval všetko pre život a Božskú blaženosť; a tak kládol ruky skrze živú vieru na mimoriadne veľké zasľúbenia a jeho očakávania a predstavy o Božej moci boli spoľahlivo naplnené.

Opäť necháme Wiggleswortha, aby sám prevzal svoj príbeh:
Boh mi žehnal tak rozmanitým spôsobom! Videl som, ako slepí od narodenia obdržali svetlo svojich očí. Videl som ako tri osoby boli prebudené k životu potom, čo už zomreli. Všetky veci, ktoré som mohol prežiť, mi ukázali, že Kristove zasľúbenia, vzhľadom k veľkým skutkom, sú pravdivé a preto Mu musím vzdať všetku chválu.

Mal som výsadu, že som mohol pôsobiť v Indii a na Ceylóne a vidieť, ako sa tam Boh predivne a mocne prejavil. Vrchol toho bol azda v Kolombe. Oh, ako Boh žehnal! Kázal som o posvätení Duchom. Zhromaždil sa veľký dav. Miestnosť bola naplnená k uduseniu. Ale Božia moc bola úžasná. Po kázaní, ktoré sa konalo s prekladom, pri teplote nad 50 stupňov , som sa modlil každý večer za viac ako 500 nemocných. V týchto horúčavách prinášali matky svoje deti so sebou. Mávali sme ich na svojich zhromaždeniach často 50 alebo aj viac; a pretože vzduch bol veľmi ťažký, deti kričali. Povedal som: "Skôr než začnem kázať, chcem pomôcť malým a poslúžiť im." Bolo zvláštne pozorovať to mlčanie, ticho, pokoj a poriadok na týchto zhromaždeniach, akonáhle boli položené ruky na tieto malé deti.

Božia moc bola prítomná. Jeden muž, ktorý bol dlho slepý, bol uzdravený uprostred tohoto veľkého zástupu. Jeho oči boli v momente otvorené. Videli sme mnoho podobných zázrakov. Nemôžem pochopiť, ako Boh vybavuje niektoré zo svojich detí slávou, cťou a vznešenosťou. Faktom je, že to robí. Boli tam tisíce ľudí, ktorí sa nemohli dostať na zhromaždenie; ale keď som vyšiel von a kráčal týmto veľkým množstvom, ľudia, ktorí sa nemohli dostať dovnútra, naťahovali svoje ruky, dotýkali sa ma a boli uzdravení. Obdivujem Božiu milosť, že sa tak mohlo diať.

Je v tom niečo "veriť Bohu", prečo je Boh ochotný pominúť milióny iných a požehnať práve tebe. Verím, že vždy smeruje k tomu, aby sa stretol s tebou svojím zvláštnym spôsobom, keď sa odvážiš Mu veriť. Na jednom mieste som bol iba štyri dni a boli sklamaní, že som nemohol zostať dlhšie. Pýtal som sa ich: "Mohli by ste mať zhromaždenie už ráno o ôsmej hodine?" Prisvedčili. Potom som ich prosil: "Povedzte všetkým matkám, ktoré by chceli, aby ich deti boli uzdravené a všetkým starším nad sedemdesiat rokov, aby prišli." O ôsmej hodine som uvidel asi 400 matiek s ich malými deťmi a 150 starých ľudí s bielymi vlasmi, ktorí všetci prišli, aby boli uzdravení. Od toho dňa prišlo tisíce ľudí, aby počuli Slovo. Myslím, že raz volalo o milosť 3000 ľudí. Bol to úžasný pohľad.
Raz sme prišli do Nórska okolo deviatej hodiny. Povedal som svojmu tlmočníkovi: "Nikto nevie, že som tu. Doveď ma, prosím, k fjordom; chcem sa trochu zotaviť, pretože som unavený." Strávili sme niekoľko hodín na slniečku a odpočívali sme. Potom sme sa vracali. Keď sme sa blížili k budove, kde som mal hovoriť, videl som, že ulica bola zaplnená vozidlami každého druhu a tieto zase boli plné nemocných. Brat, ktorý mal prekladať, vybehol na najvyššie schody, ktoré viedli do haly a povedal: Čo teraz urobíme? Dom je plný ľudí!" Zhodil som kabát, vstúpil do každého čakajúceho auta a modlil sa za ľudí. Bol to veľký krik, tam na ulici, keď Boh začal uzdravovať. Potom som išiel do haly a Boh uzdravoval aj tam.

Ale to nebolo všetko. Keď sme sedeli za stolom, zazvonil telefón a prišla správa: "Čo máme robiť? Mestská sála je plná a tisíce ľudí ešte stojí vonku. Polícia si nevie rady s týmto množstvom." Odpovedal som: "Prídeme tak rýchlo, ako to len bude možné." Dvaja policajti ma uchopili a pretláčali sa davom. Keď som vošiel do mestskej siene, naskytol sa mi pohľad ako nikdy, taká bola plná. Ľudia stáli jeden vedľa druhého ako haringy; nemohli spadnúť, aj keby sa o to pokúšali. Duch Pánov bol na mne. Začal som kázať. Zabudol som už na predmet onoho kázania, ale vedel som, že ma stravoval oheň Boží.

Volal som k Bohu o posolstvo, ktoré by bolo iné, ba úplne zvláštne; aby sa stalo na tomto zhromaždení niečo, čo by ho odlišovalo od ostatných. Keď som kázal, počul som hovoriť Boží hlas: "Keď ma budeš prosiť, chcem ti dať každú dušu." Vedel som, že to bol Boží hlas, ale bol som pomalý, aby som ho prijal. Potom znovu prišiel hlas: " Ak mi budeš veriť a prosiť ma, chcem ti dať každú dušu." Vzhliadol som k nemu a povedal: "Veľmi dobre, ó, Pane, učiň tak! Prosím, daj mi každú dušu!" Duch Svätý vanul nad každou dušou, nad celým tým miestom a ja som ešte nikdy nič podobného tomu nevidel. Všade volanie o milosť! Verím, že Boh mi dal každú dušu. To je moja predstava Letníc. Letnice sú: viera. Máš moc, lebo prišiel na teba Duch Svätý. Viera, že ťa Boh učinil podielnikom na Božej prirodzenosti skrze jeho veľké a drahé zasľúbenie. Jeho vlastná a večná moc pracuje v tebe a vytvára Božský poriadok, ktorý nebude nikdy ničím na svete prekonaný.

S. Wigglesworth uprednostňoval po celý svoj život nepatriť k žiadnej náboženskej spoločnosti. Jeho láskou naplnené srdce tĺklo pre všetkých svätých. Boli sme s ním na rôznych miestach, Kde vyhľadal Armádu Spásy, aby bol na ich modlitebnom zhromaždení o siedmej hodine. Odtiaľ šiel do metodistickej cirkvi na bohoslužby s Pánovou večerou o ôsmej hodine. Pri troch rôznych príležitostiach mal zhromaždenia pre služobníkov tejto cirkvi. Keď si to želali, obliekol si talár. Jeden metodistický duchovný pripravil pre neho stanové zhromaždenie, čo vyvolalo vrásky na tvári biskupa. Ale cez službu brata Wiggleswortha bol uzdravený syn tohoto duchovného. Manželka tohoto duchovného mu poslala šatku, aby sa nad ňou Wigglesworth modlil a dostal za to ďakovný dopis.


Letničné zbory v Anglicku pod názvom Cirkev Božia ho pravidelne pozývali na svoju výročnú konferenciu. Chceli, aby všetci mladí muži boli požehnaní jeho inšpirujúcou službou. Ale nikdy nechcel mať podiel na akomkoľvek obchodnom jednaní a vždy povedal: "Len choďte, budem sa za vás modliť." A tak išiel bokom a oddal sa modlitbám. Pretože sa nijak zvlášť neuvádzal, nemal pre svoje cesty žiadnu ľudskú pomoc. Tak prichádzal na nové miesta bez akéhokoľvek doporučenia alebo podpory, len skrze svoju povesť, ktorú nadobudol behom svojej služby. Tak to bolo najmä v mnohých európskych krajinách, ktoré navštívil po prvej svetovej vojne. Do Švajčiarska prišiel ako úplný cudzinec, ale bol s ním Boh v mocnej sile. Mestá boli pohnuté pre Boha a neustále bol pozývaný, aby sa sem vrátil. Mal tam mnoho požehnaní.

Keď sme prišli na Nový Zéland, čakal ho tam jediný muž. Ale bolo získaných pre Boha tisíce ľudí, zachránených, uzdravených a naplnených Duchom Svätým skrze jeho službu, trvajúcu niekoľko mesiacov. Bolo zistené, že toto bolo za celé storočie najväčším duchovným navštívením. Ako výsledok jeho služby na jednom nedeľnom zhromaždení vo Wellingtone sedelo pri lámaní chleba spolu asi 2000 účastníkov. Keď v Kolombe (Cejlón) opustil loď, nebolo nikoho, kto by ho odviezol. Jeho príchod sa uskutočnil takmer nepozorovane. Ešte tam ani nebol mnoho dní a už celému okoliu búšilo srdce od moci Božej. Celé zástupy sa tlačili, aby sa ho dotkli a mnoho tých, ktorí stáli v jeho stane, bolo požehnaných a uzdravených. Akosi ho vždy predchádzala jeho povesť a pri jednej príležitosti, keď jeho loď prirazila k jednému z ostrovov Tichého oceánu, musel kázať a modliť sa za chorých, kým loď zase neodišla.

Bol neúnavný vo svojej horlivosti pomáhať biednym. Keď po prvýkrát prišiel do Palestíny, bol tam úplným cudzincom. Ale netrvalo dlho a už kázal evanjelium a modlil sa za chorých. Niekoľko krát mal veľmi požehnanú službu na Olivovej hore. Pokrstených Duchom Svätým nebolo o nič menej ako na Letnice. Celé okolie sa takto dostalo do pohybu, takže odchod vlaku Jeruzalem - Haifa sa opozdil a on mohol dokončiť svoje kázanie ľuďom, ktorí sa okolo neho zhromaždili v zástupoch.
Behom cesty do Egypta sa veľmi vážne rozprával s vplyvnými kresťanmi, ktorí ho po príchode do Alexandrie pozvali k jedlu, aby mohli pokračovať v rozhovore s ním. V súvislosti s návštevou Svätej zeme poznamenával často s úsmevom, že bol azda prvým kazateľom z pohanov, ktorý dostal od Židov nejakú obeť. Áno, Boh si ho používal na jeho cestách veľmi často, či už to bolo vlakom alebo loďou.

Sám hovorí:
Spomínam si, ako som raz cestoval do Cardiffu v Južnom Walese. Na tej ceste som sa veľa modlil. Moje oddelenie bolo plne obsadené a vedel som, že všetci títo ľudia boli neveriaci. Ale, zatiaľ čo toľko žartovali a rozprávali bláznivé vtipy, nenašiel som príležitosť, aby som povedal jediné slovo o mojom Majstrovi. Keď sme sa blížili k jednej stanici, išiel som si umyť ruky, aby som mohol hneď po príchode utekať na zhromaždenie. Vyšiel som na chodbu a keď som sa vrátil do svojho oddelenia, vyskočil jeden muž a povedal: "Vy ste ma usvedčil z mojich hriechov!" Potom padol na kolená. Za niekoľko minút kľačali mnohí ľudia, tak isto hlboko dotknutí. Pýtali sa: "Kto si?" A tak som dostal Božím pôsobením príležitosť hovoriť k ľuďom a bohate som to využil. V tomto železničnom vagóne sa mnoho duší zrodilo do nebeskej ríše.

Na svojej ceste do Austrálie písal:
Nenápadne som začal medzi cestujúcimi svedčiť o Božej moci a hneď som sa do toho dostal, takže sa to naozaj vyplatilo. Jeden o tom povedal druhému a tak mi boli otvorené dvere Slova. Vpredu v prvej triede cestoval jeden pán a pani, boli veľmi bohatí. Ich sluha so svojou manželkou cestovali druhou triedou. Ráno a večer sme mali bohoslužby, ktoré vykonával biskup s Bombaj. Boli tiež veľmi dobré. Mal som po jedných takýchto ranných bohoslužbách s týmto biskupom dlhý rozhovor; veľmi ho zaujímala moja práca. Po večernom zhromaždení som zistil, že sluha a jeho manželka ma veľmi horlivo zháňajú. Ich pani ochorela. Privolaný lodný lekár prehlásil, že je to veľmi vážne. Sluha jej rozprával o mne, a teraz si žiadala moju návštevu. Bola naozaj veľmi chorá a popritom naplnená učením Kresťanskej vedy. Keď teraz videla, že toto učenie sklamalo, upadla do veľkej úzkosti. Povedal som jej o jedinom učení, ktoré poznám a to učenie bolo a je Ježiš. Ale o na o ňom nič nevedela. Modlil som sa s ňou, položil som na ňu ruky a v mene Ježiša pohrozil démonovi; ihneď ju opustila horúčka. Hneď potom začala pátrať v Božom Slove po posvätení. Teraz je na palube a teší sa v Pánovi; a ja som navyše mal radosť, že som mohol hovoriť o spasení so sluhom a s jeho ženou.

Jeho zať, James Salter o ňom píše:
Aký len vyzeral opustený na palube veľkého cestovného parníka, keď s tisíce ďalšími nastúpil na cestu do Austrálie. Ale keď loď odrazila od prístavnej hrádze, pozdvihol sa jeho hlas a opätovne volal "Hallelujah!" s takou silou, ako som to nikdy predtým nepočul. Spolucestujúci sa až vyľakali a kapitán poznamenal: "Tento muž má pľúca ako z ocele." Na tejto lodi to bolo, že ho prosili, aby spoluúčinkoval na nejakom koncerte. Vyprosil si, aby bol posledný na programe. Keď si dal svoj spevník, pianistka povedala, že ho nemôže doprevádzať. Ale to ho ani v najmenšom nerušilio. Spieval sólo chválu, pieseň, ktorá oslavovala Pána. Koncert sa odrazu premenil na modlitebné zhromaždenie, na ktorom duše hľadali spasenie a tanec, ktorý mal nasledovať, bol zrušený.

Raz sľúbil pomoc mladému mužovi, ktorý chcel započať Pánovo dielo vo veľmi tvrdom prostredí. Wigglesworth bol vtedy s dcérou a zaťom na pobreží Tichého oceánu, pričom mladý brat očakával jeho pomoc na atlantickom pobreží. Wigglesworth nepozeral na veľké náklady - spolu asi 500 dolárov -, aby tam išiel a svoj sľub splnil. Keď sa začalo prvé zhromaždenie, bolo prítomných, okrem jeho vlastnej skupiny, len šesť ľudí. Hala mala kapacitu 5000 ľudí. To nebol žiadny povzbudzujúci začiatok, ale skôr než skončilo ťaženie, bola táto ohromná hala naplnená a mladý muž mohol štartovať so svojím novým zborom.

On zotrval pri svojej horlivosti aj v najväčších horúčavách, keď ho obklopovali roje múch, alebo uprostred zápachu ľudských más nemocných, ktorí trpeli odpornými tropickými chorobami. Rovnako horlivý zostal v ľadovo chladnom Nórsku alebo Fínsku. Bez prestania sa modlil za nemocných, zatiaľ čo jeho tlmočníci jeden po druhom odchádzali pre telesnú slabosť. Často mu hovorili: "Je nemožné, aby si v tomto meste vydržal na troch zhromaždeniach denne; ľudia neprídu znovu, a keby sa tak aj stalo, je to na kazateľa veľa." Jednoducho zostal pri svojich troch zhromaždeniach. Ľudia vždy znovu prichádzali a on to koľkokrát držal celé mesiace. Rovnako, ako v stanových najväčších zhromaždeniach, tak aj v najhorších podmienkach zachoval svoju silu týždeň čo týždeň.

Vyskúšal, že jeho jarmo je rozkošné a bremeno ľahké. Bola to jeho záľuba každý čas konať Božiu vôľu. Bola to jeho strava konať Božie dielo, o ktorom veril, že mu ho dal Boh, aby dokonal svoju službu. Radosť Pánova ho napĺňala až do konca jeho života. V nedeľu pracoval viac, než po iné dni. Mnohé roky konal v sobotu slobodné zhromaždenia až do neskorej noci. Končil ich modlitebným spojením. Ale už včas ráno v nedeľu vstal, aby pripravil všetko na zhromaždenie. V zimných mesiacoch bol zamestnaný aj kúrením, oprašoval stoličky a pripravoval Pánovu Večeru, Potom skoro ráno viedol modlitebné zhromaždenia. V prvých dňoch jeho činnosti kázala jeho manželka, ako často spomínal. Taktiež hostil mnoho hostí, ktorí stále napĺňali dom. Večerné nedeľné zhromaždenia tiež trvali veľmi dlho, pretože sa bolo treba za mnohých modliť a mnoho duší priviesť ku Kristovi, takže Wigglesworthovci sa vracali domov veľmi pozde v noci.

A doma sa často ešte v domácom obecenstve starali o nemalý kruh hostí, takže sa to pretiahlo cez polnoc. Naši milí Wigglesworthovci boli príkladní duchovní rodičia. Oni neprivádzali dietky len k znovuzrodeniu, ale starali sa a živili ich Slovom Božím, pracovali modlitbou, v ktorej o nich zápasili, aby každý jeden plne stál v Božej vôli. Tak ich praktické kresťanstvo, ako aj svätý život a ich zasvätenie Bohu boli povzbudením pre život mnohých mladých ľudí. Božie deti zo všetkých častí sveta chválili Boha za inšpiráciu a požehnanie, ktoré dostali skrze život týchto dvoch.

Brat Salter povedal:
Neúnavný po celý svoj život; len krátko pred jeho rozlúčením sme pozorovali zmenu, že sa poddáva svojmu veku. Raz prišiel domov z nejakej konferencie, na ktorej mnoho pôsobil, áno, veľmi mnoho. Videli sme jeho trochu unavený pohľad, keď sme si ho odvážali zo železničnej stanice. V ten večer na modlitebnej hodine povedal: "Nerozumiem dnešným mladým kazateľom. Vo svojom veku kážem so zaľúbením ešte trikrát denne a na každom zhromaždení sa modlím s nemocnými. Ale oni si popoludní vezmú voľno, idú si odpočinúť a mňa nechajú samého znovu kázať. Keď som bol taký mladý, ako oni, kázal som celý deň, potom som sa modlil a mával som celé noci zhromaždenia bdení s takými, ktorí chceli byť pokrstení Duchom Svätým." Tým spôsobom pracoval v mnohej námahe vo dne v noci a vytrval, pokiaľ slnko nezapadlo.