Březen 2015

Služba uzdravovania - pokračovanie

29. března 2015 v 16:32 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
6.2
V Sk 19,11-12 čítame: "A Bôh činil nevšedné divy skrze ruky Pavlove,
takže i na nemocných odnášali s jeho tela znojníky alebo zástery, a odchádzaly od nich neduhy a vychádzali z nich zlí duchovia." V stovkách prípadov boli spôsobené zvláštne zázraky skrze šatky, ktoré Wigglesworth posielal nemocným. Prišli stovky dopisov, podávajúcich správu o zázrakoch, ktoré sa takto stali. Mohli by byť popísané zväzky, ktoré by neobsahovali nič iné, než len odpovede na takéto prípady. Touto metódou boli uzdravené všetky druhy nemoci. Fajčiari odložili tabak, vo svete zblúdilí synovia a dcéry boli privedení ku Kristovi a rozdelené manželské páry sa k sebe znovu vrátili.

Jeden obzvlášť zaujímavý prípad sa týkal jednej pani, ktorá poprosila o šatku a aj ju dostala. Umierala na rakovinu. Keď prišla šatka, položila si ju na podušku a zamýšľala ju použiť v prítomnosti manžela a rodiny. Tak, ako ležala, začala cítiť Božiu prítomnosť, až došlo k uzdraveniu. Dnes je bez akýchkoľvek príznakov rakoviny. Smith Wigglesworth vždy jasne a zreteľne prehlasoval, že za všetkými použitými metódami bol Boh - Uzdravovateľ a že Ježiš Kristus ten istý, včera, dnes i naveky. Bol vždy svojrázny. Často robil neobyčajné veci, ale v každom prípade sa nechal viesť Duchom Svätým.

Raz, keď slúžil na veľkom zhromaždení, zdal sa byť vo svojom jednaní voči jednej dáme, príliš drsný. Padla na podlahu. Rozkázal, aby ju zdvihli. Ale ona znovu spadla. Niektorí, ktorí stáli okolo, sa ho pokúsili napomenúť, ale on im dal na vedomie, že pozná svoju vec, že tu má do činenia s diabolskou mocou a nie s nejakou pani. Znovu ju zdvihli a keď stála, vypadol jej z tela na podlahu veľký rak. To bola odpoveď. Často nerozumeli jeho metódam a pohnútkam a zle si ich vykladali.

Potom vytrval, plný lásky pred Bohom a voči ľuďom, s prostoduchými očami a svätou úprimnosťou. Kritika ho nemohla rozladiť, ani ním pohnúť. Hovoril: "Nie som pohnutý tým, čo vidím alebo počujem, ale tým, čomu verím. Keď slúžil trpiacim, prelieval slzy. ako jemne vedel zaobchádzať s deťmi a starými! Dobýval nebo svojimi modlitbami, dotýkajúcimi sa srdca, za ľudí obtiažených bolesťami a trpiacich. Nerobil rasové rozdiely. Čierni, červení, hnedí, žltí, všetci hľadali jeho službu; a všetci boli požehnaní skrze jeho modlitby a dary. Vo svojej službe nerobill rozdiely v postavení. Dokázal ostro a rozhodne odmietnuť a napomenúť, keď ho chcel niekto zneužiť k osobným veciam. V jednom meste pracoval celý mesiac a mal denne tri zhromaždenia. Boh pôsobil na ľudí. Boli použité všetky spôsoby uzdravovania, a najlepšie zo všetkého, boli zachránené duše.

Jedného dňa povedal vedúci kazateľ, ktorý nechal postaviť halu, v ktorej sa konali zhromaždenia: "V našom meste je jedna dáma, ktorá je veľmi nemocná. Myslím si, že keby bola uzdravená, vyvolalo by to veľký dojem na ľudí. Navštívili by ste ju, brat Wigglesworth?" Odpovedal, že je veľmi zamestnaný troma zhromaždeniami denne, modlitbami za nemocných a tiež za tých, ktorí túžia po krste Duchom Svätým. Sotva mu zostane nejaký čas. Ale kazateľ trval na tom, pričom zdôrazňoval spoločenské postavenie tej pani a jej manžela a poukazoval na dojem, ktorý by vyvolalo také uzdravenie na všetkých, ktorí týchto ľudí dobre poznajú. "Dobre", povedal Wigglesworth, "ktorá doba je najvhodnejšia na takú návštevu?"

Konečne bolo dohodnuté, aby vykonal krátku návštevu cestou na večerné zhromaždenie. Vzhľadom k vysokému postaveniu dámy, sprevádzali brata Wiggleswortha, mňa a moju ženu, vedúci kazateľ a jeho obaja pomocní kazatelia do domu, ktorý bol v najlepšej štvrti mesta. Priblížili sme sa k dverám, zazvonili a boli sme uvedení do zámockej izby. Odtiaľ nás doviedli do veľkej spálne. Tam sedela, podobná východnému monarchovi na tróne, skvele oblečená dáma na dúhovo sfarbenej posteli v rozkošných vyšívaných poduškách. S.Wigglesworth strnul nad takýmto pohľadom.

Potom povedal: "Nuž, máte to tu krásne a celkom pohodlné." "Ako prosím?" lapala po dychu. "Povedal som, že to máte pekné a celkom pohodlné." No a v tej chvíli začala poriadne nadávať, až bola celkom vyčerpaná. On povedal: "Vidím, že teraz nie ste na mňa pripravená. Dobrý večer." Povedal to a vyšiel z domu a nastúpil do čakajúceho auta. Moja žena a ja, sme sa mu pokúšali povedať, že predsa len, zaobchádzal s tou pani hrubo. "Poznám svoj kšeft", povedal, Kazatelia ešte chvíľu zotrvali v spálni a pokúšali sa dámu upokojiť. Keď vyšli von, prosili ho, aby sa vrátil a modlil sa s ňou. Ale on zostal nedotknutý a povedal: "Nie, ona nie je pripravená, nechajte ma ísť na zhromaždenie."

Kvôli tejto príhode sme boli vo svojich mysliach všetci veľmi znepokojení; ale aj keď niečo spozoroval, nedal na sebe nič znať; lebo behom bohoslužby celé požehnanie spočinulo na jeho kázaní, práve tak, ako na modlitbe za nemocných. Nasledujúci deň sme mali zhromaždenie v obvyklom čase. duch Pánov bol milostivo s nami. na konci kázania vyslovil Wigglesworth pozvanie pre všetkých, ktorí by chceli prísť bližšie k Bohu. Keď urobíš jeden krok dopredu, budeš požehnaný. Obdržíš viac. Ak vyjdeš na pódium, budem sa za teba modliť a Boh ti vyjde naproti so svojou pomocou voči tvojim biedam"

Celé zhromaždenie sa pohlo dopredu, jedna dôstojná dáma na čele. V snahe vyjsť hore ako prvá, spadla na podlahu. Bola to dáma, ktorú sme večer predtým zanechali v posteli. Keď sme odišli, činila pokánie. Boh ju uzdravil z púhej milosti a teraz vydala svoj život Pánovi. Teraz to bola skrúšená pani a veľmi sa ospravedlňovala. Znovu sme sa vo svojom uvažovaní mýlili. Boh ospravedlnil jednanie Smitha Wiggleswortha.

28.novembra 1947, keď som bol v kaplnke Bethel v Los Angeles, počul som rozprávať tieto tri udalosti:

Jeden muž rozprával: "Narodil som sa v Nórsku. Tam som pred 22 rokmi počul brata Wiggleswortha. Vtedy som umieral na tuberkulózu. Boh ma cez jeho modlitbu uzdravil a v krátkej dobe som pribral na váhe 25 libier. Potom sme sa presťahovali do Chicaga. Moja žena bola vážne chorá na pľúca. Tri roky pľuvala krv. Vzal som ju na zhromaždenie, kde slúžil Wigglesworth. Keď sa za ňu modlil, bola zo svojej nemoci vyslobodená. Dovtedy sme nemali deti, ale po uzdravení lekár zistil, že otehotnela. Povedal: Je to tragické. určite zomrie matka alebo dieťa. Matka aj dieťa však prežili pôrod. Áno, od tej doby sa nám narodili ešte dve deti; a ako moja žena, tak aj deti sú silné a zdravé.

Po zhromaždení k nám prišla jedna rodina: otec, matka, dve veľké dcéry a syn. Aby mohli byť na zhromaždení, prekonali viac než 190 kilometrov. Písali Wigglesworthovi a prosili ho o posvätenú šatku. Otec trpel vnútornými vredmi a syn mal nádor na šiji. keď si otec priložil šatku, prestali mu bolesti a bol uzdravený zo všetkých svojich vredov. Chlapcovi praskla buľa na šiji, opuch sa stratil a naďalej s tým nemal žiadne potiaže. Muž povedal: "Nemali sme inú možnosť dať o tom vedieť vášmu svokrovi, preto sme prišli na toto zhromaždenie, aby sme mu to povedali. Ďakujeme Bohu za túto službu."

Na tomto zhromaždení prišla k nám istá osoba a povedala: "Mohla som byť v Anglicku celý deň s bratom Wigglesworthom v jeho dome v Bradforde. Popoludní nás zobral so sebou do blízkeho parku, kde sme sedeli a chvíľu spolu hovorili. Behom tejkto krátkej chvíle priviedol dvoch mužov k Pánovi a s ďalšími dvoma sa modlil za uzdravenie ich tela. Vyzerak tak zamestnaný, že môj priateľ a ja sme sa rozhodli sa trochu prejsť. Keď sme sa vrátili, videli sme ho kľačať po boku ďalšieho muža, ktorému ukázal cestu k Pánovi Ježišovi. Modlil sa a kázal celý ten čas, čo sme tam boli. Žil pre Boha a tým sa dostalo pomoci druhým ľuďom.

Smith Wigglesworth nedal Satanovi žiadne miesto. Mnohým, ktorí ho tu nepoznali, sa zdal príliš extrémny a drsný. Z nasledujúcich príhod môžete vidieť jeho postoj voči Satanovi. Raz čakal na autobus. Tu prišiel malý psík a vešal sa na jednu pani, ktorá bola jeho veliteľkou. Pravdepodobne sa ponáhľala a nespozorovala, že ju pes nasleduje. Zohla sa, pohladila ho a povedala: "No a teraz musíš bežať domov, miláčik!" Ale on sa k nej ešte viac túlil. Ešte raz povedala celkom mierne: "No, teraz je ale čas, aby si bežal domov!" Ale zviera vrtelo chvostom, začalo sa triasť po celom tele a nechcelo ju poslúchnuť.

Tu sa už blížil aj autobus. Pani vyzerala rozpačite, potom ale dupla nohou a povedala ostro: "Ihneď domov!" Psík, dotknutý náhlym postojom svojej pani, stiahol chvost medzi zadné nohy a uháňal odtiaľ tak rýchlo, čo mu nohy stačili. "Tak to musíš robiť so Satanom", povedal Wigglesworth dosť hlasno, aby ho počuli aj ostatní čakajúci cestujúci.

O inom zhromaždení píše brat James H. Taylor z West Roxbury (Mass., USA): Myslím, že nášmu svedectvu bude venovaná väčšia pozornosť a bude cennejšie, keď si povšimnete, že sme mali miesta vpredu v druhom rade, aby sme prežili priebeh uzdravujúceho zhromaždenia z najbližšej vzdialenosti a videli, aké zázraky sa prihodia.

Krátko pred začiatkom zhromaždenia sme videli vojsť dievča, opierajúce sa o dve barly a sprevádzané jedným pánom a pani. Nohy mala totálne zmrzačené. Od pásu dole bola úplne bezmocná a ochabnutá. Urobili sme jej miesto v prvom rade. Pri výzve k obráteniu sa pokúšala s pomocou sprievodcov dostať dopredu. Wigglesworth ju spozoroval a povedal: "Zostaň tam, kde práve si. Keď budeš opúšťať toto miesto, bude z teba iné dievča."

Keď sa pomodlil s ostatnými, otočil sa k dievčaťu. Medzitým mu povedali, že nikdy nemohla poriadne chodiť, pretože nemala v nohách aktívne svaly. Teraz na ňu položil ruky, modlil sa a volal: "V mene Ježiša choď!" Pozrel sa na ňu a povedal: "Ty sa bojíš, však?" "Áno", odpovedala. "Nemáš sa prečo báť. Si uzdravená, choď!", jasal. A, chvála Bohu, išla. Najprv ako malé dieťa, ktoré sa učí chodiť; potom prešla dvakrát pozdĺž pódia. Buď Bohu česť!

Keď sme opúšťali miestnosť, videli sme jej barly, ktoré zostali ležať na sedadle. Zahliadli sme ju vonku na schodišti, kde stála s ostatnými a bavila sa s dvoma priateľkami. Buď oslávený Pán neba a zeme, ktorý uzdravuje tých, ktorí Mu veria! Amen! Pani, ktorá ju sprevádzala, bola jej matka, muž zase, jej strýko. Plakal ako dieťa, keď bola uzdravená. Svedčil na večernom zhromaždení, že doma vyšla po schodoch bez akejkoľvek pomoci druhých, hoci predtým tade nikdy nemohla vyjsť. Jej matka mala na prsiach opuch, z ktorého bola zároveň uzdravená.

Na tomto zhromaždení sa stali ešte iné podivuhodné veci.
Jeden brat svedčil, že bol uzdravený z rakoviny, ktorou trpel dva roky. Jeden úbohý, chorý muž, ktorého sa lekári zriekli a ktorého noha bola nepoužiteľná k chôdzi, bol uzdravený a dvakrát obehol halu. na otázku, koľko ľudí bolo uzdravených v tomto uzdravovacom týždni, povstalo najmenej dvesto ľudí. Pán je predivný; čo môžem ešte povedať? Chvála Ti, Pane! Sláva Bohu!





Služba uzdravovania

29. března 2015 v 9:23 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
6.1
Často som počul Wiggleswortha, že nie je rozhodujúce, kde v Biblii hľadať text; Jeho kázania takmer vždy končili tým, že Pán nielenže odpúšťa všetky hriechy, ale aj uzdravuje všetky neduhy. Jeho stálym posolstvom bol jednoducho Kristus. O Ňom povedal: "Neexistuje nikto, kto by prišiel na tento svet s takýmto milujúcim zľutovaním a kto by si bral podiel na všetkých ľudských biedach tak, ako Ježiš. Vysvetľuje nám: Amen, amen, hovorím vám, kto verí vo mňa, skutky, ktoré ja činím, bude aj on činiť, a väčšie nad to činiť bude; lebo ja idem k môjmu Otcovi." Boh chce, aby sme všetci mali tú odvahu viery, ktorá sa odváži veriť všetkému, čo nám Jeho Slovo ponúka. Ale nech pokračuje vo svojom rozprávaní sám Wigglesworth:

Bol som vo Švédsku. Keď som sa prechádzal po ulici, videl som ako jeden muž spadol pri bráne. Ihneď bola okolo neho tlačenica ľudí, ktorí hovorili, že je mŕtvy. Okamžite som použil silu moci v mene Ježiša Krista a muž bol ihneď vyslobodený. Povedal mi o hrozných veciach, ktoré mu Satan našepkával. Potom nám povedal, že Satan z neho vyšiel.

Keď som bol na Ceylóne, poslali ma na jedno miesto, kde som sa mal modliť za chorú ženu. Kvôli rakovine sa nachádzala v strašnom stave; bola takmer mŕtva. Dom bol plný ľudí, ktorým som zvestoval Krista. Povedal som: "Viem, že táto žena bude uzdravená; chcel by som, aby ste poznali moc môjho Boha, ktorý vás môže zachrániť z hriechov a vyslobodiť z každej moci Satana." Modlil som sa za tú ženu. Jej vyslobodenie bolo také predivné a urobilo na ľudí taký dojem, že jej uzdravenie zverejnili v novinách. Pani sama išla na zhromaždenie a hovorila o tom, ako ju Pán úplne uzdravil.

Kristus nám povedal: "Tieto znamenia budú mať tí, ktorí veria." Čo znamená veriť? To znamená, mať k tomu, čo povedal Pán, takú dôveru, že Ho vezmeme za slovo, len preto, že to povedal On.

Spomínam si na jeden deň, keď ma požiadali, aby som navštívil jednu umierajúcu pani. Keď som vstúpil do izby, kde pani ležala, videl som, že pokiaľ sa jedná o prirodzenú pomoc, už nie je nádej. Mala nádor, ktorý bol smrteľný. Keď som sa na ňu pozrel, vedel som, že nie je žiadna možnosť jej pomôcť, jedine, keby Pán spôsobil zázrak. Vďaka Bohu, vedel som tiež, že On to môže urobiť. Povedal som tej pani: "Viem, že si veľmi chorá, ale keď chceš byť uzdravená a na znamenie toho nemôžeš ani zdvihnúť ruku, azda by si mohla zdvihnúť aspoň prst." Jej ruka ležala na posteli, ale predsa trochu zdvihla prst. Povedal som svojmu priateľovi: "Pomodlime sa za ňu a pomažme ju olejom." Keď sme ju pomazali, poklesla jej brada. Môj priateľ povedal: "Je mŕtva." Pozeral som jej do tváre a povedal som:"V mene Ježiša zlorečím tejto smrti!" Celé jej telo od hlavy až k nohám, sa začalo triasť. "V mene Ježiša ti rozkazujem chodiť!", povedal som. "V mene Ježiša, choď!" A ona išla.

Môj priateľ vyšiel von a rozprával ľuďom, že videl ženu, ktorá vstala z mŕtvych. Počul to lekár tej pani a prišiel sa na ňu pozrieť. Povedal: "Počul som od pána Fischera, že ste boli zase privedená k životu. Chcel by som, aby ste mi povedali, či je to tak." Keď prisvedčila, pýtal sa: "Odvážila by ste sa vydať o tom svedectvo v jednej sále, keby som vás tam priviezol autom?" "Pôjdem hocikde, aby som to dosvedčila", ochotne odpovedala. Keď prišla do sály, bola veľmi bledá, ale jej tvár nadpozemsky žiarila. Na sebe mala biele šaty a pomyslel som si: "Ako krásne vyzerá!"

Povedala toto: "Mnoho rokov som umierala, ale teraz by som chcela žiť pre svoje deti. Dostala som sa do stavu, keď sa zdalo, že už nie je nádej. Spomínam si, že prišiel ku mne jeden muž, aby sa za mňa modlil. Povedal: "Ak chceš žiť, pohni prstom, ak nemôžeš hovoriť, ani zdvihnúť ruku." Pamätám sa, že som pohla prstom, ale od toho momentu neviem o ničom inom, lebo som bola v sláve. Videla som množstvo ľudí. Áno, cítim, že sa musím pokúsiť vypovedať o tom, aká to bola sláva. Oh, akú radosť a aký spev bolo počuť! Bolo to také krásne, ale všetko prevyšovala Ježišova tvár. Práve, keď som sa cítila tak blažene, Pán ukázal na mňa. Nepovedal nič, ale vedela som, že mám ísť. Hneď na to som počula muža, ktorý hovoril: "V mene Ježiša, choď!" Ak je tu lekár, budem sa tešiť, ak mi má k tomu čo povedať.

Doktor povstal a pokúšal sa hovoriť, ale najprv nemohol. Jeho ústa sa triasli a jeho oči boli ako studničky plné sĺz. Nakoniec povedal: "Mesiace som sa modlil. Cítil som, že nie je nádej a povedal som domácim, že pani nebude žiť. V skutočnosti to bola vec už len niekoľkých dní. Spoznal som, že bol vykonaný zázrak v mene Ježiša." Tento lekár napísal svojmu priateľovi: "Keď budeš mať niekedy príležitosť počuť Wiggleswortha, tak to zober vážne. Mnohí boli v tomto okolí uzdravení.

Dostal som mnoho telegramov a dopisov s prosbou, aby som prišiel do Londýna a modlil sa za istú pani. Nebol som oboznámený s detailami prípadu. vedel som, že táto žena je vo veľkej núdzi. Keď som prišiel do domu, vzal ma otec trpiacej za jednu ruku a matka za druhú; zrútili sa a veľmi plakali. Potom ma viedli na balkón, ukázali na pootvorené dvere izby a odišli. Vošiel som do dverí. Nikdy v živote som nič také nevidel. Videl som krásnu mladú ženu. Štyria silní muži ju držali na podlahe; následkom zápasu mala potrhané šaty. Keď som vstúpil a pozrel sa do jej očí, krútili sa, ale nebola schopná hovoriť. Bola ako ten muž, ktorý videl Ježiša a bežal k nemu. Ale keď prišiel k Ježišovi, hovorili démoni.

Démoni, ktorí boli v tomto dievčati, hovorili a povedali: "Poznáme ťa. Nemôžeš nás vyhnať; je nás mnoho." "Áno", povedal som, "viem, že vás je mnoho, ale môj Pán Ježiš vás všetkých vyženie." Bol to zvláštny okamih, keď On, Pán, sa zaoberal takouto situáciou. Satanova sila pôsobila v tomto dievčati tak mocne, že sa v jednom momente vykrútila zo zovretia štyroch silných mužov. Duch Boží na mne predivne spočinul. Išiel som priamo k nej a díval som sa do jej tváre. Videl som v nej zlé moci. Jej oči sa blýskali démonickou silou. "Aj keď vás je mnoho, rozkazujem vám v mene Ježiša, aby ste ihneď vyšli von!" Hneď ich začala vrhať a behom nasledujúcej hodiny vyvrhla 37 zlých duchov, pričom každého osobitne pomenovala, keď vychádzali. Toho istého dňa bola v úplnom poriadku. Nasledujúceho rána o desiatej hodine sedela so mnou pri stole a slávila Pánovu večeru.

Pri návšteve v Los Angeles, kde mal náš Wigglesworth stanovú evanjelizáciu, vyrozprával jeho hostiteľ túto príhodu: "Raz večer, práve, keď mal začať kázať v stane, nastal veľký rozruch v prednej rade. Jedna pani tam omdlela. Obklopil ju kruh ľudí. Wigglesworth volal: "Preklínam ťa, ty zlý diabol, že rušíš toto zhromaždenie!" Okamžite sa ozývali zo všetkých strán hlasy, ktoré ho kritizovali pre tvrdosť.

Ale následky tohoto prípadu ospravedlnili spôsob jeho jednania. O niekoľko dní prišiel manžel onej omdletej pani za Wigglesworthom do bytu. "Moja žena bola celé roky nemocná", oznamoval, "a ja som ju musel obsluhovať. Každé ráno som jej nosil na podnose raňajky až do spálne. Od včera, keď ste prekliali zlú moc, sa všetko zmenilo. Nasledujúce ráno mi povedala: "Dnes mi nemusíš nosiť raňajky. Som uzdravená a vstanem, aby som sama pripravila raňajky." Odvtedy to robí každé ráno. Bezpochyby ju skľučoval duch slabosti, ale od toho večera, keď omdlela a vy ste tomu duchu pohrozili, je tá skľúčenosť preč a teraz je úplne slobodná.

V neskorších rokoch doprevádzali Wiggleswortha jeho zať James Salter a jeho dcéra Alica. Ona prevzala veľkú časť jeho korešpondencie a on slúžil rôznym poslucháčom k posilneniu viery, keď rozprával o mnohých pozoruhodných znameniach, ktoré sprevádzali kázania Slova tiež v belgickom Kongu. Brat a sestra Salterovci rozprávajú o stovkách zázrakov, ktoré sa tam stali na modlitbu viery Wiggleswortha.

Tak, ako jeho Majster, bol mužom moci. V Kansas City ho zavolali, aby sa modlil za jednu posadnutú ženu. Keď prišiel do domu, vyvrcholila démonická moc v žene hrozným preklínaním, ktoré zo seba vyrážala. V mene Ježiša rozkázal zlému duchu, aby ženu opustil. Potom sa pripravil, že odíde z domu. Žena ho nasledovala k dverám a stále strašne preklínala. Nepovedal: Predpokladám, že som sa nemodlil s vierou a bude lepšie, keď sa vrátim a pomodlím sa znovu." Takýto postup bol pre neho chybný. Ale obrátil sa a povedal s mocou voči démonickej sile v tejto žene: "Povedal som ti, aby si ju opustil!" To stačilo a žena bola úplne oslobodená. Jej duchovný pastier neskôr potvrdil, že už nikdy viac nemala nič spoločného s démonickou mocou.

O všetkých ostatných uzdraveniach, ktoré uvádzame v tejto kapitole, nás oboznámil brat Salter. Wiggleswort často hovorieval na začiatku zhromaždenia: "Aby som vám ukázal, že Pán je medzi nami a Jeho moc uzdravovať a požehnávať je tu, chcem o tom podať dôkazy. V skutkoch apoštolských čítame: "O všetkom, čo započal Ježiš činiť a učiť(Sk 1,1), Jeho skutky predchádzali Jeho kázanie. Každé Ježišovo kázanie bolo sprevádzané "príkladom", zázrakom. Budeme nasledovať Jeho príklad. Budem sa modliť za tú osobu z tohoto veľkého zhromaždenia, ktorá prvá vstane, bez ohľadu na druh nemoci, ktorá ju trápi a Boh jej dá vyslobodenie. Ako často sa chveli naše srdcia, keď sme ho počuli prednášať toto odvážne oznámenie, lebo medzi nami boli chorí na rakovinu, tuberkulózu, ľudia na pojazdných stoličkách a veľmi ťažké, ba žalostné prípady nemoci každého druhu. Tajne sme dúfali, že povstane niekto, kto je ľahšie chorý a nie niekto, kto má pokročilú rakovinu, alebo znetvorený človek.

Pri jednej príležitosti sa pokúsil na jeho výzvu postaviť na svoje nohy jeden úbohý a znetvorený muž s pokrútenými údmi, s dvoma podpornými palicami. Keď ho brat Wiggleswort videl, predniesol svojím svojráznym spôsobom: "No, čo je to s tebou?" Keď muž našiel akúsi polohu, povedal mu: "Všetko v poriadku, budeme sa za teba modliť." Celé zhromaždenie sa s ním zjednotilo v modlitbe. Potom, obrátiac sa k mužovi, povedal: "Teraz zahoď svoje palice a poď ku mne!" Muž chvíľu tápal, potom nechal padnúť svoje palice na zem a začal sa pohybovať dopredu. "Kráčaj, kráčaj!" kričal Wigglesworth a muž kráčal. "Teraz utekaj!" rozkázal. K úžasu a veľkej radosti nás všetkých prítomných a našej nekonečnej úľave, muž poslúchol a bol uzdravený.

Vo Švédsku jeho kázanie o Božom uzdravovaní a krste vodou, tak rozčúlilo lekárov a niektorých služobníkov cirkvi, že sa spojili a poslali vláde žiadosť. Následkom toho bolo, že Wigglesworthovi bolo zakázané, aby sa na verejnosti dotýkal ľudí, alebo, aby na nich kládol ruky za účelom uzdravovania.
Raz kázal v parku, kde sa ku koncu zhromaždenia zišlo okolo dvadsaťtisíc ľudí, ktorí ho počuli. Prítomní boli aj niektorí zástupcovia úradu, aby sa presvedčili o tom, či bude Wiggleswort ich zákaz rešpektovať. Dokázal tejto situácii čeliť. Prosil, aby všetci nemocní povstali, ak môžu. Inak, nech akýmkoľvek spôsobom prejavia svoju biedu a on sa bude za nich modliť. Potom povedal: "Teraz si každý sám položte na seba ruky a ja sa budem modliť, aby vás Pán uzdravil." Nemocní si položili ruky na svoje boľavé miesta a on sa modlil jednoduchú modlitbu viery. Stovky ľudí bolo na to požehnaných a uzdravených. Týmto spôsobom sa neprehrešil proti zákonu.

V posledných dňoch používal túto jednoduchú metódu na veľkých zhromaždeniach, keď vedel, že trvá celé hodiny modliť sa za každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Tak sa stalo, že sa v parku v Stockholme zrodilo to, čo bolo neskôr označované ako "uzdravovanie vo veľkom." V skutočnosti bol k tomuto spôsobu prinútený následkom opatrení švédskych úradov. Dá sa povedať s istotou, že touto metódou bolo uzdravených niekoľko sto ľudí a že uzdravenia boli trvalé.


V jednom veľkom meste, kde sme počas jedného mesiaca mávali denne dve zhromaždenia, bola táto metóda používaná každý deň, vzhľadom k veľkému množstvu ľudí, ktorí vyhľadávali jeho službu. Pred pódiom sedel muž, ktorý napäto a s veľkým úsilím upieral svoje oči na kazateľa, aby si urobil obraz o tom, čo hovorí. Štyridsať rokov bol hluchý. Kým Wigglesworth práve týmto spôsobom ponúkal uzdravenie, hluchý začal náhle prehnane mávať svojim klobúkom a vybehol zo zhromaždenia. Vrátil sa na večerné zhromaždenie a svedčil: "Bol som štyridsať rokov hluchý, ale na rannom zhromaždení, keď sa kazateľ modlil za nemocných, kleplo niečo v mojej hlave. V mojich ušiach nastal šum a hluk a preto som vybehol zo sály. Vonku som počul úplne zreteľne kazateľov hlas." Na ďalších zhromaždeniach sedával na poslednom mieste v najvzdialenejšom rohu. Mal takú veľkú radosť, že to museli vidieť všetci, ako dokonale počuje.

Na tom istom zhromaždení bol jeden vojnový invalid, ktorý mal vďaka zblúdenej strele poškodenú chrbticu. Aj on bol úplne uzdravený pri "uzdravovaní vo veľkom". Dvaja alebo traja ľudia boli v tom čase uzdravení z rakoviny. Jedného malého chlapca postavili na stôl; jednu nohu mal o päť centimetrov kratšiu než druhú. Jeho otec ho vyzdvihol do výšky, aby ukázal zhromaždeniu, čo sa stalo. Chlapec svedčil: "Keď kazateľ povedal ľuďom, aby pohli rukou alebo nohou, alebo niečím iným, čo bolo práve nemocné, natiahol som svoju nohu a ona narástla práve taká dlhá, ako tá druhá. Tento zázrak videlo cez 1500 ľudí.

Na tom istom zhromaždení vstala jedna pani a povedala: "Som ťažko chorá. Už dlhšiu dobu som v rukách lekárov. V súčasnosti mám choré ľadviny, žlčové kamene a chronické vredy." Aj ona vstala, keď bola daná výzva a bola úplne uzdravená. Stovky ľudí bolo požehnaných, uzdravených a vyslobodených skrze tento spôsob modlitby na zhromaždeniach. Hoci sme začali pred dvadsiatimi rokmi, výsledky boli trvalé. Nedávno (november 1947) tu stála, v Los Angeles, jedna pani, ktorá bola tiež na tom zhromaždení uzdravená.

V jednom veľkom meste v Spojených štátoch (Arizona), stredisku pre tisíce nemocných tuberkulózou, ktorí hľadali v tomto kraji zdravie, sme mali celý rad zhromaždení. Správa o tom sa rýchlo rozšírila medzi týmito ľuďmi. Mnohí prekonali veľké vzdialenosti, aby sa mohli zúčastniť. Boli tu bohatí aj chudobní, zo všetkých tried a vo všetkých štádiách chorôb. Aj tu použil Wigglesworth spôsob "uzdravovania vo veľkom". Keď dal výzvu, vstala jedna mladá pani, u ktorej nemoc pokročila veľmi ďaleko. "Postavte sa na chodbu", volal na ňu. Od námahy lapala po dychu. "Nuž", povedal, "ja sa budem teraz za vás modliť a potom budete behať okolo tejto budovy." Modlil sa a potom hneď volal: "Bež, bež, bež!" Odporovala: "Ale ja predsa nemôžem bežať, sotva stojím!" "Neodporujte mi", volal: "robte, čo som vám povedal!" Nejavila ochotu pohnúť sa z miesta. Tak skočil z pódia a nútil ju behať. Trochu jej pomohol a ona sa ho držala, až bola rýchlejšia. Nakoniec klusala bez väčšej námahy okolo veľkej sály. Keď sme ju po dlhšej dobe videli, bola úplne zdravá.

Inej pani v tom istom zhromaždení tiež povedal, aby bežala. Keď prejavila odpor a nechcela behať, trochu ju postrčil. Na to sa o neho oprela a behala niekoľkokrát okolo budovy. Predtým mala následkom ischiasu bezvládne nohy a chodilá mala také zmrzačené, že sotva mohla chodiť. Boh ju úplne oslobodil a po všetky ostatné dni chodila na zhromaždenia peši, namiesto, aby využívala pouličnú dopravu. Bola taká šťastná, že môže používať svoje údy.

Svoj postup s jednotlivcami, nazýval "uzdravovanie v malom". Jedného dňa stála jedna pani na ulici v Leeds (Anglicko) a čakala na autobus, Vedľa nej čakala uniformovaná sestra. Začali sa rozprávať. Dozvedeli sa, že sú obe veriace a ako sa rozprávali, prišlo aj na uzdravovanie nemocných. Pani povedala sestre, že jej syn má chorý palec a že s ním chce ísť do nemocnice. "Nerobte to", varovala ju sestra, "ešte by mu mohli lekári ten palec vziať. Dám vám jednu adresu. Dotyčný sa za neho bude modliť a Pán sa jeho palca dotkne." Medzitým prišiel autobus.
A hoci nešiel tým smerom, ktorým chcela ísť naša sestra, nastúpila s teraz už známou pani, aby pokračovala v načatom rozhovore. V autobuse jej povedala tá pani: "Aj ja som chorá a mám rakovinu prsníka. Sestra vytiahla s kabelky malú knižočku a napísala do nej meno Smitha Wiggleswortha. Keď tak skončila svoju prácu pre Pána, vystúpila na ďalšej vhodnej zastávke.

Nemocná pani napísala Wigglesworthovi. Onedlho sme ju navštívili a počuli, že má rakovinu v pokročilom štádiu. Modlili sme sa za ňu a pripravovali sa na spiatočnú cestu domov, pretože pred nami bolo štyridsať kilometrov cesty späť. Boh dal tej pani úplné zdravie, oslobodil a posilnil ju na celom tele. Pretože sa cítila veľmi dobre, začala upratovať a zdobiť svoj dom. Pri vyprázdňovaní jednej skrine našla starú Bibliu. Keď ju otvorila, padli jej oči na miesto, ktoré si podčiarkla červeným atramentom. Znelo: "tvoje zdravie rýchle vypučí."(Iz 58,8) Toto miesto si poznamenala pred dvanástimi rokmi, potom na to zabudla a neuplatnila žiadny nárok na Božie zasľúbenie. Teraz bola jej viera posilnená: slovo a skúsenosť - to sa doslova naplnilo. Odvtedy uplynulo niekoľko rokov, ale ona už s rakovinou nemala nič spoločné.

Po krste Duchom Svätým

23. března 2015 v 12:03 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
5.
V tom istom čase, keď som bol pokrstený Duchom Svätým, začínalo zhromaždenie Najsvätejšej cirkvi. Hneď som tam išiel. Práve hovoril vikár. Vedel som, že on ešte nebol pokrstený Duchom Svätým. Prerušil som ho slovami: "Oh, nechaj ma niečo povedať: Práve som bol pokrstený Duchom Svätým!" Budova bola plná ľudí, neviem už o čom som hovoril, ale viem, že všetci ľudia boli nanajvýš nespokojní so svojím stavom. Povedali: "My sme tohoto muža napomínali, že bol tak nadmieru hladný; ale on prišiel iba pred niekoľkými dňami a už bol pokrstený Duchom Svätým, zatiaľ čo niektorí z nás čakajú už šesť mesiacov a ešte nič neobdržali." Na všetkých teraz prišiel veľký hlad. Od toho dňa začal Boh vylievať svojho Ducha a v krátkom čase bolo pokrstených Duchom Svätým päťdesiat bratov a sestier.

Prvé, čo som urobil, bolo, že som telegrafoval domov: "Bol som pokrstený Duchom Svätým a hovoril som v nových jazykoch." Behom spiatočnej cesty domov sa ma pýtal diabol: "Vezieš si to zo sebou do Bradfordu?" Až na svoje pocity som si momentálne so sebou nič nevzal; ale spravodlivý nežije z pocitov, ale z viery. Tak som zvolal k úžasu všetkých spolucestujúcich: "Áno, beriem so sebou!" Naplnila ma veľká radosť, keď som to vyhlásil, ale akosi som vedel, že od tejto chvíle budem mať veľké boje.

Keď som prišiel domov povedal mi môj syn: "Otče, hovoril si v jazykoch?" Odpovedal som: "Áno, syn môj." "Tak by sme to chceli počuť", povedal. Ale ja som nemohol nič hovoriť; lebo, hoci som bol pokrstený Duchom Svätým, nedostal som dar jazyka, ktorý sa líši od jazyka, ktorý sa prejavuje pri krste Duchom Svätým. To prišlo až o deväť mesiacov. Môj syn nechápal, že hovorenie v jazyku, ktoré sprevádza krst Duchom Svätým, nie je "dar jazykov", o ktorom je napísané v 1 Korintským 12. To prvé je dané ako znamenie, že Duch prišiel v letničnej plnosti. Nemusí byť už žiadny prejav v jazykoch, pokiaľ znovu nie je dané zvláštne pomazanie Duchom. Naopak, "dar jazykov" môže byť obdarovaným používaný kedykoľvek pri modlitbách a vzývaní.

Moja žena mi povedala: "Tak ty si hovoril jazykmi; je to pravda?" Odpovedal som: "Áno". "Dobre", povedala, "chcela by som, aby si vedel, že som práve tak pokrstená Duchom Svätým, ako ty a nehovorím v jazykoch." Videl som, že spor započal v mojom vlastnom dome. "Dvadsať rokov som kázala", pokračovala, "a ty si sedel na pódiu vedľa mňa. Ale v nedeľu budeš kázať sám a uvidím, čo na tom je." Dodržala slovo; v nedeľu zaujala miesto vzadu v sále. Až do toho dňa sme vždy sedávali na pódiu spolu. Tak sa začalo rozdelenie aj v zbore. Zatiaľ čo som vystupoval po troch stupňoch na pódium, dal mi Pán slovo z Iz 61,1-3:

"Duch Pána Hospodina je na mne, pretože ma pomazal Hospodin, aby som zvestoval pokorným evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára,
a vyhlásiť rok milosti Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých zarmútených,
obrátiť pozor na zarmútených Siona, dať im okrasu miesto popola, oleja veselosti miesto smútku, odev chvály miesto ducha malomyseľnosti. A budú ich volať dubami spravedlivosti, sadením Hospodinovým, aby bol oslávený."


Nebol som žiadny kazateľ, ale keď som počul hlas svojho Pána ako hovorí ku mne tieto slová, začal som.Dnes si už neviem spomenúť, čo som povedal, ale moja manželka bola veľmi nahnevaná. Lavica, na ktorú si sadla, mala deväť sedadiel a ona sa po nich kĺzala sem a tam, až postupne sedela na každom z tých deviatich miest. Potom povedala hlasom, ktorý mohol počuť každý v jej blízkosti: "To nie je môj Smith, Pane, to nie je môj Smith!"

Práve som oznámil poslednú pieseň, keď povstal sekretár misie a povedal: "Chcel by som mať to, čo dostal náš vedúci." Zvláštne na veci bolo to, že keď sa chcel posadiť, minul svoje sedadlo a ocitol sa na zemi. Potom sa zodvihol môj najstarší syn a povedal, že aj on by chcel mať to, čo dostal jeho otec; a aj on zaujal svoje miesto na zemi. Teraz bolo nápadné, že sa všetci v duchu a navzájom smiali. Pán obrátil zajatie Siona na skutok a ústa svojich detí naplnil smiechom podľa slov Pána v Žalme 126,1-2.

To bol začiatok veľkého vyliatia Ducha Svätého, v ktorom stovky a tisíce prijali krst Duchom Svätým a každý z nich hovoril jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. Boh vedel, že mám ísť do celého sveta, aby som zvestoval túto preslávnu pravdu, že všetci môžu byť pokrstení Duchom Svätým tým istým spôsobom, ako sa to stalo na Letnice, s hovorením v nových jazykoch, ako Duch dáva hovoriť.

Prvé zavolanie po krste Duchom Svätým som dostal od jedného majiteľa továrne v Lancashire, ktorý zamestnával cez tisíc ľudí. Písal mi, že počul, že som obdržal krst Duchom Svätým ako učeníci na začiatku a že by sa rád zoznámil s človekom, ktorý prežil túto skúsenosť. "Keď prídete, zavriem továreň každé popoludnie a medzi trinástou a dvadsiatou treťou hodinou môžete vykonať päť zhromaždení." Odpísal som: "Pripadám si ako veľký sud, ktorému hrozí, že praskne, pokiaľ nebudem mať žiadny odliv; prídem k vám a povediem tie zhromaždenia." Dovtedy som nemal schopnosť kázať, ale teraz som cítil, že mám prorockú reč, ktorá tiekla v moci Ducha ako prúd. Išiel som teda do Lancashire a onen muž zavrel svoju továreň.

Kázal som od 13-tej do 23-tej hodiny s krátkymi prestávkami. Kristus zaiste naplnil svoje zasľúbenia: "Kto verí vo mňa, jako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra." Veľký počet z tejto továrne bol slávne zachránený.
Onedlho bola pokrstená Duchom Svätým moja milá manželka; a potom sme obaja cestovali do najrôznejších častí zeme, aby sme odpovedali na mnohé pozvania, ktoré odvšadiaľ prichádzali. Všade, kam sme sa pohli, Pán krstil Duchom Svätým.

Raz sme išli spolu do malého mesta v Shropshire, kde som mal zhromaždenie v metodistickej kaplnke. Keď moja manželka kázala, zostúpil oheň a ľudia v kaplnke boli krstení Duchom Svätým. Tu sme tiež narazili na odpor a bolo nemálo aj prenasledovania. Bolo to malé mesto v krajine a celé okolie sa zdalo byť pohnuté. V tomto zbore vedeli o prebudení. Na druhý deň po tom, čo prišiel oheň, prechádzal som sa po dedine a vstúpil do jedného obchodu s potravinami. Náhle prišlo na troch ľudí, ktorí boli v obchode hlboké poznanie hriechu a skôr, než som opustil obchod, boli všetci tí ľudia zachránení. Keď som sa potom prechádzal po ulici, videl som na poli dve ženy, ktoré niesli vedrá. Zavolal som na nich: "Ste zachránené?" Aj ony boli dotknuté otriasajúcim poznaním svojich hriechov. Pustili vedrá a začali sa modliť. A na tom poli ich Pán zachránil.

Všade, kde som prišiel, dopadalo na ľudí poznanie hriechu. Prišiel som jednému kameňolomu, kde bol zamestnaný veľký počet mužov. Zatiaľ čo upravovali kameň, kázal som im. Opäť prišlo poznanie hriechov na týchto ľudí a mnohí z nich boli zachránení. Na spiatočnej ceste z tohoto kameňolomu, som musel ísť okolo jedného veľkého hotela. Práve, keď som sa k nemu približoval, išli okolo mňa na dvojkolke muži. Nikdy som nevidel mužov s ohyzdnejšími tvárami. Keď sa ku mne priblížili, zlorečili mi a pokúšali sa ma zasiahnuť bičom.

Vyzeralo to ako útok priamo z pekla. Hlasno kričali, takže z hotela vybehli hostinský, hostinská a päť ľudí a potom na mňa poštvali zúrivých psov. Zatiaľ čo zlorečili a preklínali, som k nim neprehovoril ani slovo. Ale ich útoku som sa nebál. Hneď som zavolal: "V mene Ježiša, v moci Jeho krvi, vyháňam vás späť do vašej priepasti!" Vrazili do hotela a ja som vošiel do vnútra a kázal som im Ježiša.
Vtedy tam bolo uzdravených a pokrstených mnoho ľudí a sláva Pánova sa stále zjavovala. Po dvadsiatich rokoch som toto miesto opäť navštívil. Ľudia rozprávali históriu tohoto podivuhodného Božieho navštívenia.

Do našej misie prichádzalo mnoho ľudí z najrôznejších častí zeme a takmer pri každej príležitosti ma prosili, aby som navštívil ich mesto a niečo pre nich urobil. Dostal som mnoho telegramov, aby som išiel k jednému mužovi, ktorý bol beznádejne chorý. Keď som popoludní prišiel do sedliackeho domu, pýtala sa pri dverách nejaká pani: "Vy ste Wigglesworth?" Odpovedal som: "Áno." Povedala: "Je mi to ľúto, že vám musím oznámiť, že ste prišli príliš neskoro. Pre môjho syna sa už nedá urobiť nič." Povedal som: "Pán Boh ma ešte nikdy neposlal na žiadne miesto neskoro." Potom som sa pýtal, či by som mohol toho muža vidieť. Ležal vo svojej posteli s tvárou obrátenou k múru a šepkal, že keby ho obrátili, mohol by zomrieť, lebo jeho srdce je také slabé. "Dobre", povedal som, "budem sa modliť, aby ťa Pán posilnil."

V prvých dňoch svojej činnosti som sa viac snažil modliť a postiť sa. Vedel som, že tento prípad je mimo ľudskú nádej a tak som skoro celú noc bdel a modlil sa. Ráno som vstal veľmi skoro a išiel som sa modliť na susedné pole, pretože kvôli tomuto prípadu som mal na srdci ťažké bremeno. Tam na poli mi dal Pán zjavenie, že toto má byť v mojom živote niečo nové. Išiel som do domu a prosil tú jeho matku, aby vytiahla šaty pre svojho syna, pretože Boh ho pozdvihne. V tejto časti Anglicka bolo studené a vlhké podnebie. Preto som vedel, že je nutné, aby sa jeho šaty najprv ohriali pri ohni, kým príde a bude sa môcť obliecť. Ale oni neverili, preto jeho šaty nepripravili.

Keď bola nedeľa ráno, vedel som, že v metodistickej cirkvi bolo zhromaždenie. Šiel som tam. Prosili ma, aby som kázal. Slovom Božím bola v týchto srdciach prebudená viera a potom sa niečo stalo. Všetci poznali toho mladého muža, ktorý sa volal Matyáš a hovorili: "Matyáš vstane!" To mi ukázalo, že v ich srdciach je viera taká, ako vo mne. Vrátil som sa do toho domu a pýtal som sa : "Priniesli ste šaty pre syna?" Myslím, že boli trochu zahanbení, lebo to neurobili; a tak vytiahli jeho šaty a priniesli ich k ohňu. Potom som vošiel do izby a rozprával som mladému mužovi svoje videnie. Povedal som mu, že sa niečo stane, rozdielne od toho, čo som doteraz prežil. Ďalej som povedal: "Keď na teba položím ruky, sláva Pánova naplní miestnosť, že ani nebudem schopný stáť. Budem bezmocne ležať na podlahe." Vyšiel som von, priniesol jeho šaty a povedal som jeho blízkym: "Všetko, čo máte urobiť je, aby ste mu natiahli ponožky."

Prečo som ich prosil, aby mu natiahli ponožky, je tajomstvo. Jeho nohy boli kosť a koža. videl som jeho bezmocnosť a vedel som, že sa musí stať zázrak. keď mu jeden z rodiny natiahol ponožky, povedal som: "A teraz môžete opustiť miestnosť." Zavreli dvere. Myslím, že je to veľmi dôležité, mať zavreté dvere, keď máš taký prípad ako je tento, lebo potom vieš, že si zatvorený s Bohom. Modlil som sa a hneď v okamihu, keď som sa mladého muža dotkol, moc Božia naplnila miestnosť a bola taká pôsobivá, že som padol na podlahu. Môj nos a moje ústa sa dotýkali podlahy. Pol hodinu som takto ležal v sláve Božej. Celý ten čas Matyáš na posteli kričal: "Pane, to je na Tvoju slávu, na Tvoju velebu!"

Posteľ sa pohla, všetko v miestnosti sa pohlo Božou mocou. Matyášova sila, jeho život a jeho srdce, to, čo bolo na ňom najslabšie, áno, všetko bolo obnovené. Ešte som ležal na podlahe v sláve, keď sa zdvihol z postele a začal sa obliekať. Keď sa obliekal, kričal: "Pozvihol si ma k svojej sláve!" potom otvoril dvere a volal: "Tato, Boh ma uzdravil, som uzdravený!" Tá istá sláva naplnila kuchyňu. Otec a matka padli na zem a dcéra, ktorú vzali z nemocnice a nebola ešte mentálne v poriadku, bola behom dňa úplne uzdravená. Celé mesto bolo pohnuté a v ten istý deň začalo prebudenie. Do tejto dediny som prišiel ako neznámy a nenápadný, ale keď som odchádzal, vyšlo všetko obyvateľstvo a volalo: "Prosím, príď zase, príď, prosíme; a druhý raz zostaň u nás dlhšie!"

V Granthame som navštívil jednu našu obrátenú, ktorá sa presťahovala do toho mesta. Hneď, ako som vošiel do dverí, povedala: "Môj brat ťa chce priviesť k jednému mužovi, ktorý má rakovinu mechúra." Išiel som s jej bratom do domu chorého muža. Skôr než som vošiel do domu, som mohol počuť jeho stenanie. Stonal tak hlasno, že som to mohol počuť vo vzdialenosti 40 m od domu. Keď som vstúpil do izby, stále stonal.

Zároveň mi Boh ukázal, že ani on, ani jeho žena neboli zachránení. Tak som povedal tomu mužovi: "Ste zachránení?" "Oh", zvolal, "keby som bol zachránený, mohol by som pokojne zomrieť. Keby som bol zachránený, nerobil by som si nič z tejto rakoviny, ani z ničoho iného." Ukázal som mu cestu k spaseniu a boh zachránil toho muža a jeho ženu. Mužovi bolo tak zjavené spasenie, že jeho radosť pretekala. Keď som opustil dom, mohol som ho ešte vo vzdialenosti 40 m od domu počuť ako volá: "Hallelujah!" Tá zmena sa nedala opísať. Nemal viac žiadne potiaže s rakovinou.
Ponáhľal som sa na stanicu a stihol som ešte svoj spiatočný vlak do Bradfordu.

Čoskoro som začal vnímať, že moje zamestnanie musí ustúpiť službe, ktorú mi zveril Boh. Svoju rodinu som živil klampiarskou prácou, ale často ma z práce odvolávali. Pretože ľudia neradi čakajú, museli sa poobzerať po inej pomoci. Vždy, keď som sa vrátil do Bradfordu, mal som obchodné straty. Potom prišli tuhé mrazy. Išiel som za svojimi zákazníkmi a pomohol som im obaliť vodovodné trubky, aby v nich pri silných mrazoch nezamrzla voda. Ale vedel som, že keď príde odmäk, budem musieť ísť na mnohé miesta, aby som opravil prasknuté vodovodné trubky. Bol som pozvaný do Prestonu na konferenciu. Behom tejto konferencie mrazy prestali. A teraz prichádzali telegramy s prosbou, aby som ihneď prišiel do Bradfordu a urobil opravy. Vedúci konferencie mi povedal: "Veľmi si nám pomohol a bol si veľkým požehnaním. Radi by sme ťa videli, keby si tu zostal až do konca konferencie. Ale keď si myslíš, že musíš ísť domov, tak ťa nebudeme zdržiavať.


Prišiel som domov, ale zistil som, že väčšina mojich zákazníkov, ktorí mali roztrhnuté trubky, si medzitým našli iných klampiarov. Bola tu len jedna vdova, ktorá nemohla zohnať žiadneho klampiara. Išiel som do jej domu a našiel som ho pretekajúci vodou, aj so spadnutým stropom. Bolo mi to ľúto a tak som opravil trubky aj strop. Bola veľmi vďačná, pretože na pomoc čakala mnoho dní. Keď povedala: "Povedzte mi, čo som vám dlžná", povedal som jej: "Nechcel by som za to od vás žiadnu odmenu. Chcem dať toto ako obeť Pánovi, ako svoju poslednú klampiarsku prácu."

Jeden priateľ raz poznamenal: "Všetci ľudia, ktorí hovoria, že žijú z viery, majú zošliapané podpätky a ich šaty sú staré a obnosené." Veril som, že mňa Boh hojne zaopatrí, keď Mu budem verne slúžiť. Vtedy som Mu sľúbil, že Ho budem verne nasledovať, ale ako podmienku som si položil, aby moje podpätky neboli nikdy na hanbu a aby som nemusel nikdy nosiť nohavice s odratými kolenami. Povedal som Pánovi: Ak by sa stala niektorá z týchto vecí, potom sa zase vrátim k svojej klampiarskej práci." Nikdy nemeškal naplniť všetky moje potreby. Pridal mi na videniach aj na viere a dal mi pozvanie do všetkých častí Anglicka. Bol som priekopníkom letničného posolstva vo veľmi mnohých zboroch Veľkej Británie. onedlho prichádzali pozvania aj s iných zemí.

Mnoho peňazí mi zostalo v nezaplatených pohľadávkach. Bez súdnej pomoci som si ich nemohol vymôcť. Tak som dal radšej prednosť tomu, že to stratím, než aby som sa dožadoval zákona. Všetky dlhy, ktoré som v tej dobe mal, mi vyrovnal jeden mladý priateľ, ktorému Pán otvoril srdce, aby mi odkázal značné peňažné dary.
Moja žena a ja sme v nedeľu udržiavali našu prácu v Bradforde, hoci som často býval neprítomný, aby som mohol byť inde.

Bol som presvedčený o účinnosti návštev v domácnostiach a modlil som sa v každom dome, do ktorého som vstúpil. Všade, kam som šiel, boli zachraňované duše a uzdravovaní nemocní. Nehanbil som sa za evanjelium, takže som si zaobstaral najvyšší stožiar, aký sa dal zohnať a postavil som si ho pred misiu. Na tom stožiari viala vlajka skoro tri metre dlhá a jeden a pol metra široká. Jedna strana vlajky bola červená, druhá bola modrá a Písmo bolo biele. Na jednej strane som mal biblický text: "Ja som Pán, tvoj lekár" a na druhej: "Kristus zomrel za náš hriech." Táto vlajka pôsobila na okoloidúcich veľkým dojmom.

Boh mi stále pridával vieru a dával mi vidieť, že slovo Božie bolo napísané preto, aby nám ukazovalo, ako máme jednať na základe viery. Videl som, že Kristus povedal: "Ale keď dávaš hostinu, povolaj chudobných, mrzákov, chromých, slepých, a budeš blahoslavený, že ti nemajú čím odplatiť, lebo dostane sa ti odplaty pri vzkriesení spravodlivých." Lk 14,13-14

Tak som poveril dvoch ľudí, aby išli a vyhľadali všetkých núdznych, chorých a mrzákov. Dal som im leták, ktorý ich pozýval na hostinu v našej misii. Keď tí dvaja obišli okolie, zhromaždili veľký zástup chudákov. Pohľad na nich sa nedal ani opísať. Boli tu slepí, chromí, starí a chorí. Okolo celej misie boli pojazdné stoličky, ľudia s barlami a slepí, ktorí museli byť privedení. To bol až doteraz najlepší deň môjho života. Plakal som a plakal a plakal. Príčinou môjho plaču bola bieda pred mojimi očami; potom som plakal od radosti, že som mal takú príležitosť a v očakávaní, že uvidím veci, ktoré som nikdy predtým nevidel.

A zaiste to bolo tak. Prvé, čo som urobil, bolo, že som každému dal prvotriedne jedlo. Keď boli nasýtení, poskytli sme im zábavu, nie svetským spôsobom, ale celý program bol naozaj zábavný. Ako prvý na programe bol muž, ktorý bol dlhú dobu odkázaný na pojazdnú stoličku; a ten svedčil o tom, ako bol uzdravený Božou mocou. Nasledovala pani, ktorá bola zase uzdravená z krvácania. Hovorila mi, že bola uzdravená cez modlitbu a pomazanie olejom deň predtým, než mala ísť na operáciu.

Potom sme mali jedného muža, ktorý mal ruku a nohu ochrnutú po záchvate mŕtvice. Hovoril ako bol Pánom uzdravený, keď to lekári už vzdali. Po hodine a pol boli títo úbohí, bezmocní ľudia, hlboko pohnutí a plakali, pretože počuli, ako Pán Ježiš dokáže uzdravovať nemocných. Povedal som im: "Nuž, dnes sme vás pobavili, ale nasledujúcu sobotu budeme mať iné zhromaždenie. Vy, ktorí ste dnes poviazaní, ktorí ste boli privezení na svojich pojazdných stoličkách, ba niektorí, ako tá žena z evanjelia, ste všetky svoje peniaze dali lekárom a predsa vám nebolo lepšie, budete nás najbližšiu sobotu večer baviť svedectvami o zázrakoch, ktoré dnes príjmete v mene Pána Ježiša Krista."

Potom sme sa za týchto ľudí modlili a zostúpila na nás Božia moc. Nasledujúci sobotný večer bol slávny, keď jeden po druhom rozprávali, ako ich Boh uzdravil a vyslobodil z najrôznejších nemocí. Na túto prvú sobotu nikdy nezabudnem. Volal som: "Kto chce byť uzdravený?" Prirodzene, každý chcel byť zdravý. Spomínam si na zvláštny prípad. Priviezol som jednu ženu na jej pojazdnej stoličke. Koleso bolo polámané, ale núdzovo som ho opravil. Pomohol som jej z bytu, ale koleso sa znovu polámalo. Povedal som jej: "No, potom už nebudeš po nej nikdy túžiť." Znovu som to opravil. Konečne sme dorazili do misie. Boh ju tak slávne uzdravil, že domov išla sama. Som svedkom toho, že vyšla po všetkých schodoch k svojmu bytu, až do svojej spálne, pričom neustále chválila Pána. Bol tu aj jeden mladý muž, ktorý mal už osemnásť rokov záchvaty epilepsie. Bol úplne uzdravený. Nikdy nemohol vyjsť von bez doprovodu. jeho matka ho priviedla na zhromaždenie a Boh sa s ním stretol tak predivne, že o dva týždne pracoval v továrni a prinášal domov výplatu.


Iný prípad bol mladý muž, ktorý bol zohnutý ako tá žena v Biblii. Pán Ježiš to pomenoval nečistým duchom a poukázal na to, že je zviazaná zlým duchom. Toho dňa bol mladý muž zachránený a vyslobodený práve tak, ako bola vyslobodená tá žena v synagóge. Kristus povedal pri svojej uzdravovacej službe, že koná skutky Božie. A povedal, že aj my budeme môcť činiť Božie skutky. A povedal, že ak budeme veriť, uvidíme slávu Božiu. On vyhnal nečistého ducha; tak som aj ja vyhnal nečistého ducha v mene Pána Ježiša a mladý muž sa okamžite vzpriamil. Každý chválil Pána za divy, ktoré videl.

Jeden pozoruhodný prípad bol chlapec, ktorý bol od hlavy až po päty uzavretý do tenkého železa. Miesto bolo veľmi zaplnené ľuďmi, takže otec ho vysoko vyzdvihol a podal mužovi, ktorý sedel pred ním. Tento ho podal ďalšiemu; a ostatní si ho podávali ďalej, až nakoniec ho položili na pódium. Pomazal som ho olejom a položil na neho ruky v mene Pána Ježiša Krista. Okamžite vykríkol: "Tato, tato, ide to cezo mňa!" A toho istého dňa bol vyslobodený a uzdravený. Môžete sa čudovať, že v srdciach vznikla živá viera, keď videli také zázraky? O týždeň prišli títo ľudia ako svedkovia a hovorili o tom, čo s nimi Kristus učinil.

Oblečený do moci z výsosti

20. března 2015 v 23:30 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
4.

Moja žena bola veľká kazateľka. Hoci ja som nemal žiadnu schopnosť kázať, predsavzala si, že ma vyučí službe slovom. Stále hovorila, že nasledujúcu nedeľu by som mal kázať ja. Vyhlásila, že si je istá, že viem kázať, len nech to skúsim. Keď raz opäť urobila toto vyhlásenie, bol z toho týždeň práce a potu. V nedeľu som potom vystupoval na kazateľňu s veľkou odvahou. Ale keď som prečítal text a povedal o tom pár slov, končil som obyčajne tak, že som prehovoril k zhromaždeniu: "Keď z vás niekto vie kázať, teraz má príležitosť, pretože ja som už skončil."

Jednoducho to stále so mnou znovu skúšala a vždy to skončilo rovnako. To ona bola kazateľkou a ja som ju povzbudzoval, aby to robila. Ale zistil som, že Pán môže z človeka urobiť kazateľa, keď nosí v srdci bremeno za stratené duše, vidiac neustále ich biedu pred očami. Keď bude očakávať na Pána, On mu dá milosť vyjadriť to, čo cíti v srdci.

V jednej štvrti Bradfordu sme dvadsať rokov usporadúvali pouličné zhromaždenia. Tým, že som každý týždeň svedčil na ulici, mi dal Pán väčšiu voľnosť v prejave. S mojou ženou sme od začiatku verili na biblické posvätenie, ale bol som si vedomý toho, že som ešte príliš telesný. Raz k nám prišiel posvätený človek a kázal o plnom posvätení. Nazýval posvätením konkrétne dielo milosti, ktoré nasleduje po znovuzrodení.

Keď som desať dní čakal na Pána na modlitbách a podľa Rim. 12,1-2 Mu vydal svoje telo ako živú obeť, Pán určite so mnou niečo učinil, lebo od tej chvíle som mal naozajstnú voľnosť v kázaní. Považoval som to za krst Duchom Svätým. A tak sme vo svojej misii zvestovali oboje: uzdravenie tela a posvätenie. Nikdy sme si nemysleli, že by bolo od nás správne, aby sme kázali iba my. A tak sme dávali každý týždeň príležitosť niekoľkým mladým mužom alebo ženám. Títo mladí pracovníci sa vyvíjali. Výsledkom toho bolo, že mnohí z nich sa stali požehnanými kazateľmi.


Myslel som si, že som už získal všetko, čo človek môže v duchovnom živote mať. Jedného dňa som ale počul, že veriaci boli pokrstení Duchom Svätým a hovorili novými jazykmi a že sa u nich objavili duchovné dary. Priznám sa, veľmi ma to zaujímalo.

Jedného dňa som videl prichádzať k domu nejakého muža a videl som, že má veľké ťažkosti, aby vystúpil po našich schodoch vedúcich k vchodovým dverám. A podarilo sa mu to tak, že sa vytiahol po zábradlí. Keď vošiel do vnútra, posadil sa a povedal: "Keby naši vedeli, že som išiel do vášho domu, neboli by ma pustili. Máte horšiu povesť, ako ktokoľvek z tých, o ktorých som kedy počul."

"Ak je aj vaša mienka o mne obdobná, mali by ste radšej odísť. Nechcel by som tu mať nikoho, kto by pochyboval o mojej úprimnosti." "Ó", povedal, "ja vám verím; prosím vás, nevyháňajte ma. Keby ste poznali môj hrozný stav, neposielali by ste ma preč." Odpovedal som: "Nepošlem vás preč. Chcem zistiť, čo na to hovorí Boh." Keď som čakal pred Pánom, prišli mi slová: "Choď a povedz tomu mužovi, nech sa sedem dní postí a jeho telo bude zase ako telo malého dieťaťa." Povedal som mu, čo mi Pán pre neho dal. Odpovedal: "Verím tomu, čo vám Boh povedal. Idem domov a urobím všetko, čo mi Boh nariadil urobiť."

Po štyroch dňoch som sa pozeral z okna, keď som zrazu zbadal toho muža. Namiesto toho však, aby sa pridŕžal zábradlia a vyťahoval sa po ňom ako nemocný, skákal po schodoch nahor. Ako malý chlapec obehol dom a volal: "Som úplne uzdravený!" Opýtal som sa: "Čo teraz urobíte?" Odpovedal: "Pôjdem a budem sa ešte tri dni a tri noci pôstiť, len som vám to chcel povedať, čo už Boh aj pre mňa učinil."

Keď k nám opäť prišiel, uvidel moju dcéru Alicu. Počul ako hovorí, že odchádza do Angoly v Afrike. "Rád by som sa na tom podieľal", a vytiahol z kapsy hrsť zlatých mincí. Potom povedal: "To je môj darček na vašu africkú cestu." Obrátil sa na mňa so slovami: "Počuli ste, čo je nové? V Sunderlande obdržali Ducha Svätého a hovoria tam v jazykoch. Rozhodol som sa, že pôjdem do Sunderlandu a pozriem sa na to. Išli by ste so mnou?" Odpovedal som mu, že by ma potešilo, keby som ho mohol sprevádzať. Povedal: "Dobre, tak pôjdete so mnou, ja všetko zaplatím." Bol taký šťastný, že bol uzdravený a zaiste oslavoval Pána za ten zázrak, ktorý sa stal v jeho živote.

Napísal som dvom ľuďom, ktorí sa presťahovali do Sunderlandu a ktorí boli zachránení skrze našu bradfordskú prácu. Dozvedel som sa, že to, čo sa tam deje, je veľmi nebezpečný blud a aj hovorenie jazykmi je spôsobené zlou mocou. Aby ma uchránili od tohoto strašného bludu, zjednali mi jednu rovnako duchovne zmýšľajúcu ženu, ktorá ma mala varovať. A tak prvé, čo som počul, boli falošné správy. Keď som si vypočul všetko, čo si predsavzali, zvolal som: "Modlime sa!" Pán mi dal pri modlitbe predivnú ľahkosť, takže mi po modlitbe povedali: "Neriaď sa podľa toho, čo ti hovoríme, ale nasleduj svoje vlastné vedenie!"

Bolo to v sobotu večer, keď som išiel na zhromaždenie. To, čo som nechápal, bolo: Prišiel som rovno z Bradfordu, kde Duch Boží mocne pôsobil. Mnohí, pohnutí Božou mocou, ležali na podlahe a vzývali Boha. Ale na tomto zhromaždení sa mi nezdalo, že by tu bola Božia moc ako v našom Bradforde. To ma sklamalo. Ale bol som hladný po Bohu a On poznal môj hlad; napriek tomu, že sa zdalo, že mi nikto nerozumie.

Spomenul som si na svedectvo jedného muža, ktorého Pán pokrstil Duchom Svätým po trojtýždennom čakaní, a ktorý hovoril novými jazykmi. Volal som: "Chcel by som počuť tieto jazyky, lebo kvôli tomu som sem prišiel!" Odpovedali: Až budeš pokrstený Duchom Svätým, budeš sám hovoriť jazykmi." Podľa mojej vlastnej mienky som už bol pokrstený Duchom Svätým. Považoval som totiž za krst Duchom Svätým tých desať dní čakania na Boha s ich podivuhodným výsledkom, o ktorých som sa už skôr zmienil. Tak som im povedal: "Spomínam si, ako pri mojom krste Duchom Svätým, bol rozviazaný môj jazyk. Keď som potom vydával svedectvo, bol viditeľný obdivuhodný rozdiel." "Nie, to nebolo ono", odpovedali.

Ale hľadal som predsa Boha celým svojím srdcom. V nedeľu ráno som išiel na zhromaždenie Armády Spásy, ktoré bolo o siedmej hodine. Na tomto zhromaždení som bol mocou Božou trikrát hodený na podlahu. Trochu zahanbený svojím stavom a týmto priebehom a tiež, aby ma nechápali zle, pokúšal som sa sám seba kontrolovať medzitým, čo som znovu povstal, kľakol si a modlil sa. Keď skončilo zhromaždenie povedal mi kazateľ: "Odkiaľ si, brat môj?" Odpovedal som: "Som z Bradfordu. Prichádzam zo Sunderlandu, aby som obdržal nové jazyky, ktoré tu dostávajú." On na to odpovedal: "To je diabol, ktorého tu dostávajú." A predsa ma pozval, aby som u neho popoludní kázal; a boli sme obdivuhodne požehnaní. Napriek tomu ma všetci odhovárali, aby som nechodil k letničným a nevyhľadával hovorenie v nových jazykoch.

Pastor Boddy, v ktorého cirkvi sa konalo prvé letničné zhromaždenie, ohlásil, že v noci z utorka na stredu sa bude konať zhromaždenie takzvaného "bdenia". Bol to veľmi vzácny čas. Prítomnosť Pána bola úžasná, ale nikoho som nepočul hovoriť jazykmi. O 2:30 hodín ráno povedal brat Boddy: "Ukončíme zhromaždenie." Bol som sklamaný. Chcel by som tam zostať celú noc.

Pretože som si zabudol kľúče od svojho hotela, povedal mi jeden misionár z Indie: "Poď, prenocuj u mňa." Ale nešiel som spať. Noc sme strávili na modlitbách a bol som veľmi požehnaný. Štyri dni som netúžil po ničom inom, jedine po Bohu. Potom som cítil, že sa musím opäť vrátiť domov. Išiel som teda do bytu kazateľa, aby som sa rozlúčil. Povedal som mu: "Brat Boddy, odchádzam, ale doposiaľ som neobdržal jazyky." Odpovedal: "Ty nepotrebuješ jazyky, ale krst Duchom Svätým." "Ja som bol pokrstený Duchom Svätým, protestoval som, ale chcel som, aby si na mňa položil ruky, skôr, než odídem." Položil na mňa ruky a potom musel odísť z izby. Ale oheň zostúpil. Bola to slávnostná chvíľa, keď som tam bol tak sám s Bohom. Ponoril ma do svojej moci. Vnímal som očistenie drahou krvou a volal som: "Čistý, čistý, čistý!"


Naplnila ma veľká radosť. Mal som videnie, v ktorom som videl Pána Ježiša Krista. Uvidel som Ho vyvýšeného po pravici Boha Otca; a prázdny kríž. Už som nemohol ďalej hovoriť svojou materčinou, ale začal som Ho chváliť v nových jazykoch, ako mi Duch Boží dal hovoriť. Teraz som vedel, že hoci som predtým prežil pomazanie Duchom Svätým, že teraz som konečne reálne obdržal krst Duchom Svätým a to tak, ako bol daný na deň Letníc.




Potom klasy

13. března 2015 v 21:48 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)


3.

"Duša mi k Tebe priľnula a Tvoja pravica ma podopiera". /Ž 63,9/ To je vnútorný stav muža podľa Božieho srdca. Taký bol stav Smitha Wiggleswortha od prvého dňa jeho duchovného života. Niet divu, že nepriateľ duší sa počas týchto dvoch rokov, o ktorých hovorím v predchádzajúcej kapitole, tak veľmi usiloval udusiť bohatstvo Slova v jeho srdci klamom a starostlivosťou o život.

V knihe "Cesta pútnika" čítame o mnohých lekciách, ktorým sa pútnik naučil v dome Vykladača. Videl ako naproti múru horel oheň, ktorý sa nejaký muž pokúšal uhasiť tým, že naň lial vodu, ale oheň horel tým viac. Vykladač mu vysvetlil význam videného: "Tento oheň je dielo milosti pôsobiace v srdci. Ten kto naň leje vodu, aby ho uhasil, je Satan. Uvidíš príčinu, prečo ten oheň predsa horí viac a vyššie." Vzal Kresťana na druhú stranu steny a tam bol Kristus, ktorý neustále prilieval olej svojej milosti.

Podobne to bolo s naším Wigglesworthom. Pretože sa Satanovi podarilo na čas jeho horlivosť schladiť, skrze modlitby jeho ženy bol prilievaný Boží olej do vyhasínajúceho plameňa, ktorý nasledujúcich šesťdesiat rokov bol zo dňa na deň svetlejší a silnejší. Ale necháme ho, aby sám pokračoval vo svojich príhodách.

Boh mi dal veľkú horlivosť pre získavanie duší. Každý deň som hľadal jednu dušu, ktorú by som priviedol ku Kristovi. Bol som ochotný každý deň čakať hodinu, aby som mohol mať s niektorou dušou rozhovor o jej spasení. Na jednom mieste som čakal hodinu a pol. Prosil som Pána, aby ma viedol k tomu, koho práve On vyvolil. Ulica bola plná ľudí, ale zastavil som sa, aby som povedal Pánovi: "Chcel by som mať toho pravého!" Po chvíli som bol trochu netrpezlivý a povedal som: "Pane, nemám čas na mrhanie!" Ale Pán Boh to nenazýval tak.

Po hodine a pol išiel okolo muž na voze ťahanom jedným koňom. Pán ku mne hovoril práve tak ako k Filipovi, keď mu povedal, aby pristúpil a pridŕžal sa eunuchovho voza. Sadol som si vedľa toho muža a o chvíľu som rozprával o nutnosti jeho záchrany. On zabručal: "Prečo si nejdeš po svojej práci? Prečo si si vybral práve mňa, aby si so mnou hovoril?" Divil som sa, azda som urobil nejakú chybu? Pozrel som na Pána a hovorím: "Je to pravý muž, Pane?" Povedal mi: " Áno, je to pravý muž." A tak som pokračoval, hovoril som s ním a prosil ho, aby svoj život odovzdal Bohu. Konečne som uvidel ako prelieva slzy a vedel som, že Boh obmäkčil jeho srdce a semeno Božieho slova sa ujalo.

Keď som si bol istý, že sa naozaj stalo dielo milosti, zoskočil som z voza a šiel svojou cestou. O tri týždne po tejto udalosti mi hovorí moja žena: "Smith, hovoril si s niekým o spasení?" "To robím vždy, mamička." "Dobre, včera večer som bola navštíviť jedného muža. Pred troma týždňami si ľahol do postele a teraz umieral. Pýtala som sa ho, či by chcel, aby sa s ním niekto modlil. "Keď som bol naposledy vonku, prisadol si ku mne na voz jeden mladý muž a hovoril so mnou. Bol som k nemu veľmi drsný, ale on bol veľmi milý a vytrvalý. Boh mi odpustil hriechy a zachránil ma." Moja žena pokračovala: "To bolo poslednýkrát, čo bol ten muž vonku. Tejto noci umrel. Opísal mladého muža a ja som podľa jeho opisu spoznala, že si to bol ty."

Keď som išiel po ulici, vždy som pozoroval, s kým by som mal hovoriť o Pánovi. Raz sme podnikli s mojím bratom túru na bicykloch. Každý z týchto desiatich dní sme mali priemerne aspoň tri prípady, že sme s ľuďmi hovorili o ich spasení. Vo svojom zamestnaní som mal možnosť stretnúť sa s veľkým počtom ľudí, s ktorými by som sa ako kazateľ vôbec nedostal do styku. Celý svoj život v zamestnaní som prežil v spoločenstve s Bohom. Všade, kam som prišiel, snažil som sa byť Jeho svedkom.

Jeden človek, ktorý sa presťahoval do Bradfordu sa pýtal miestneho obchodníka, či by mu mohol doporučiť dobrého klampiara. "Áno, to môžem, keď budete môcť vydržať jeho náboženstvo. Keď ho budete mať ako klampiara, budete mať aj jeho náboženstvo. On žiadnu prácu nerobí inak, než tak, že po celý čas, kým pracuje, káže." "Dobre", mienil tento muž, "ja to risknem." Neskôr vyjadril svoju radosť z toho, že som s ním hovoril o Pánovi.


Vo svojej klampiarskej práci som bol veľmi úspešný, ale veľmi nespôsobilý k tomu, aby som zhromaždil peniaze, ktoré mi boli ľudia dlžní. Svojim zamestnancom som však musel každú sobotu zaplatiť. Raz som bol v ťažkom finančnom rozpoložení. Vždy som si myslel, že to bol Boží plán pre mňa, aby som bol v núdzi. V čase núdze mi Pán otváral dvere a to posilňovalo moju vieru. Išiel som k Pánovi a prosil:

"Pane, nemám čas zháňať peniaze, prosím, povedz mi, kde môžem dostať peniaze." Povedal mi: "Choď k biskupovi!" Počul som, že aj biskup veľmi zle platil. Každý, kto chcel od neho dostať svoje peniaze, sa musel s ním súdiť. Ale pretože mi Pán prikázal, aby som k nemu išiel, vedel som, že to s ním vybaví. Tak som išiel vo viere. Keď som prišiel k dverám, stretol som sa s pani biskupovou, ktorá práve odchádzala s ešte inou paňou. Dúfal som, že budem môcť hovoriť s ňou a že mi zaplatí. Teraz som si hovoril, že mi nič neostáva, než ísť k biskupovi osobne. Predsa som však ešte chvíľu váhal, pretože som vedel, že on nikdy neplatí. Mám odísť? Vedel som, že Boh ku mne hovoril. Tak som išiel zadnými dverami.

Pýtal som sa slúžky, či je pán biskup doma. "Nie, on bude teraz tri týždne preč", dostal som odpoveď. "Tomu nerozumiem", povedal som. "Prečo tomu nerozumiete? Vyzeráte znepokojený." "Áno, som veľmi znepokojený. Zajtra musím vyplatiť svojich ľudí. Keď som sa modlil, poslal ma Pán sem. Naozaj ma veľmi znepokojilo, že pán biskup je preč a nevráti sa skôr, než za tri týždne." Dievča sa pýtalo: "Koľko vám dlhuje? Povedal som: "Niečo cez tristo mariek" Povedala: "Poďte dovnútra." Vyšla a priniesla peniaze. Povedal som: "Robievate to často týmto spôsobom?" "Nie", odpovedala. Povedal som jej, že Boh mi predošlý večer povedal, aby som išiel do tohoto domu. Povedala mi, že jej pani jej práve v tomto čase dala mzdu a že teraz bola pudená, aby mi účet zaplatila zo svojej mzdy. Povedal som jej: "Čo vás primälo, aby ste to urobila?"Odpovedala: "Nemôžem vás nechať odísť bez peňazí. To je všetko, čo vám môžem povedať." Boh mi ukázal, že on môže urobiť možným to, čo je u ľudí nemožné. Takéto skúsenosti prispievajú k tomu, aby v mojom srdci pôsobila živá viera a bola rozmnožená.

Raz ráno, keď sme boli so všetkými našimi deťmi pri raňajkách, povedala mi žena: "Harald a Ernst sú dnes ráno veľmi chorí. Než začneme raňajkovať, modlime sa za nich." Na moju ženu a na mňa prišla okamžite Božia moc; a keď som na deti položil ruky, boli obe úplne uzdravené. Keď sme videli toto uzdravenie, ktoré sa stalo pred našimi očami, boli sme obaja naplnení veľkou radosťou. Pán bol vždy taký dobrý, že sa dokázal sám ako náš rodinný lekár.

V ten deň sme išli s učňom pracovať do domu, kde bolo zamestnaných veľké množstvo služiacich. Videl som, že domáca pani bola veľmi nepokojná. Prišla do miestnosti, kde som pracoval, dívala sa na mňa, potom zase vyšla von. Čoskoro sa vrátila a povedala: "Nemohli by ste učňa poslať pre niečo do obchodu?" Opovedal som: "Práve som ho chcel poslať do obchodu, chýba mi kúsok rúry." Akonáhle bol chlapec za dverami, povedala mi: "Poviete mi prosím vás, čo je príčinou, že na vašej tvári je taký podivuhodný výraz radosti?" Odpovedal som: "Dnes ráno prišli dve z mojich detí k raňajkám choré. Moja žena a ja sme sa za nich modlili a Pán Boh ich úplne uzdravil. Bol som naplnený radosťou, keď som videl, čo On urobil a tá radosť je ešte vo mne." Povedala: "Prosím vás, povedzte mi, ako by som mohla získať takú radosť. Môj dom je plný nepríjemností. Môj muž ma dnes ráno opustil po veľkej hádke. Prosím vás, povedzte mi, ako môžem získať ten pokoj a radosť, čo máte vy?" Povedal som jej: "Pán zachránil moju ženu a mňa; a my vieme, čo to znamená mať v dome Božiu moc. On nám vychádza v ústrety vo všetkých našich ťažkostiach a napĺňa nás pokojom a radosťou" Povedala: "Prosím vás, môžete mi pomôcť?" Povedal som: "Pán vám môže pomôcť už teraz."



Zdalo sa, že sa bojí, že by mohol vstúpiť niekto z jej služobníctva, tak zavrela dvere a držala ruku na kľučke; mala úzkosť, že by mohla byť v každej chvíli vyrušená. Pán ju zachránil, kým držala ruku na kľučke. Tam ju naplnil radostnou istotou, že všetky jej hriechy boli obmyté. Povedala: "Och, ako to môžem udržať?" Odpovedal som: "Usporiadavate azda niekedy kávové posedenia?" Povedala: "Áno, budúci štvrtok." Na to som jej povedal: "Povedzte všetkým dámam, ako vás Pán zachránil a opýtajte sa ich, či by sa s vami mohli modliť."

To bola služba, ktorú mi dal Pán v rokoch, keď som bol klampiarom. Mal som tú radosť, že som mohol viesť ku Kristovi mnoho mužov, žien a slúžiacich dievčat, keď som išiel za svojím zamestnaním a svedčil pre môjho Krista. Keď ma Pán držal finančne skrátka, mal pritom svoj zámer. V mnohých smeroch som mal prekvitajúci obchod, ale pokiaľ išlo o hotové peniaze, vychádzal som vždy len tak,tak.


Spomínam si na jeden deň, keď som sa ako obvykle modlil a pýtal som sa Pána: "Kam mám ísť koncom tohoto týždňa pre peniaze?" Povedal mi: "Choď k architektovi a požiadaj ho o šek." Pracoval som pre jedného architekta a v poslušnosti slova svojho Pána, išiel som za ním. Keď som prišiel do jeho kancelárie, povedal: "Čo by ste chceli?" Vysvetlil som mu, že by som potreboval šek. "Za svoju prácu?" pýtal sa. "Za postavenie kachlí v Osletgate." "Prečo?"pýtal sa, "veď ste sotva tú prácu započali." Odpovedal som: "To nemení nič na skutočnosti, že práca je dokončená." Dotyčná práca bola v rade nových domov. Povedal mi: Ešte ste prácu nemohli dokončiť, veď som vám ju zadal len pred týždňom." Povedal som mu: Zadali ste mi prácu, lebo ste vedeli, že ju rýchlo vykonám." Pýtal sa: "Ako ste to mohli dokázať?" "Zobral som všetkých svojich robotníkov z iných pracovísk a išiel som na vec." Pochyboval, potom vzal klobúk a povedal: "Pozriem sa na to." Išli sme tam spolu. Keď videl prácu, bol veľmi spokojný. "To je ohromné, presne tak som to chcel mať!" Potom vypísal šek.

Jedna vec bola dostať šek, druhá, jeho preplatenie. Vydal som sa na cestu do kancelárie majiteľa továrne, ktorému patrila nemovitosť. Cestou som zahliadol v jednej výkladnej skrini tento biblický text: "Dôveruj Pánovi vždycky!" Išiel som ďalej vo viere, že všetko dobre pôjde, keď som celú dôveru zložil na Pána. V kacelárii továrne som predložil šek pokladníkovi. Bolo to v sobotu ráno. Vykríkol hlasnejšie, než som vedel kričať sám: "Tu nedostanete žiadne peniaze…..Peniaze vyplácame len v určité dni v mesiaci. Hovorím vám, že tu nedostanete žiadne peniaze!"

Kričal tak hlasno, že som si pomyslel, že nie je celkom normálny. Náhle sa za ním otvorili dvere. Objavil sa majiteľ a poznamenal: "Čo to tu je?" Povedal som: "Neviem, môj pane. Predložil som tomuto mužovi šek na preplatenie a neviem, prečo tak kričí." Napadlo mi, že Pán nechal pokladníka tak kričať, aby jeho krik privolal majiteľa. Továrnik prečítal šek a povedal pokladníkovi: "Vyplaťte tomuto mužovi jeho peniaze a keď ešte niečo také budem počuť, vyletíte." Vyšiel som z kancelárie so svojimi peniazmi a chválil Pána. Keď som prišiel k obchodu, kde som čítal ten verš Písma, vošiel som dovnútra a povedal: "Koľko žiadate za tento text?" Nestál veľa a kúpil som ho. Tento text bol pre mňa veľkým požehnaním, pretože ma trvalo upomínal, aby som vždycky dôveroval Pánovi.

Vo svojom voľnom čase som sa často venoval chorým a odkázaným na pomoc. Každý týždeň som sa snažil ísť do Leeds, kde bolo kázané "Božie uzdravovanie". Ale veľa som kritizoval, vedel som tvrdo súdiť ľudí. Nerozumel som, prečo mnohí, ktorí zvestovali Božie uzdravenie, nosili okuliare. Takých som sa pýtal: "Prečo nosíš okuliare, keď veríš v Božie uzdravovanie?" Na to som trochu narážal. Neskôr som musel pri čítaní Biblie sám nosiť okuliare a bol som preto kritizovaný.


Ale bol som plný súcitu k nemocným a núdznym. Každý utorok som určitému počtu z nich zaplatil cestu do Leeds a vzal som ich so sebou na zhromaždenie. Raz som ich mal so sebou deväť. Vedúci leedského uzdravujúceho zhromaždenia pozerali z okna a hovorili: "Zase sem prichádza Wigglesworth a privádza so sebou ďalších. Keby len vedel, že by títo ľudia mohli byť uzdravení aj v Bradforde rovnako ako v Leeds." Títo vedúci vedeli, že som mal mimoriadny súcit s nemocnými a núdznymi. A tak mi jedného dňa povedali: "Potrebovali by sme ísť na konferenciu do Keswicku a uvažovali sme, kto by mal konať túto prácu na tomto mieste. Prišli sme na teba." Povedal som. "Ja nemôžem viesť uzdravujúce zhromaždenia." Povedali: "Nemáme tu nikoho iného. Zverujeme ti starostlivosť o túto prácu v čase, keď budeme preč." Tu som dostal nápad: "Dobre, niekoľkí môžu hovoriť a ja len prevezmem vedenie." Keď som tam budúci týždeň prišiel, bola miestnosť naplnená. Prirodzene, najprv som vyzeral niekoho, kto by rozprával. Ale všetci, koho som sa pýtal, povedali: "Nie, tebe to bolo odovzdané, ty to musíš robiť." Už neviem, čo som povedal, ale viem, že keď som skončil reč, vyšlo dopredu pätnásť ľudí, ktorí boli uzdravení. Viem, že to nespôsobila moja viera, ale bol to Boh vo svojom milosrdenstve, ktorý mi v tejto hodine prišiel na pomoc. Potom mi Pán otváral stále viac dvere viery. Na jeden večer som ohlásil v Bradforde zhromaždenie Božieho uzdravovania. Spomínam si, že v ten večer prišlo dvanásť ľudí a všetkých dvanásť bolo predivne uzdravených. Jeden z nich mal následkom pádu ťažko poranený jazyk. Bol úplne uzdravený. Tak isto boli uzdravení aj ostatní.

Raz sa ma opýtal jeden muž, či sa vzťahuje "Božie uzdravovanie" aj na morskú nemoc. Odpovedal som: "Áno, je to duch strachu, ktorý je príčinou morskej nemoci, ale rozkazujem v mene Ježiša tomuto duchu, aby vyšiel." Už nikdy viac netrpel morskou nemocou, hoci musel často cestovať po mori.

Raz ku mne prišiel jeden muž. Bol to veľmi zbožný brat. Povedal som mu: "Brat Clark, dnes si skľúčený. Čo sa ti stalo?" Odpovedal: "Moja žena umiera. Celú noc boli pri nej dvaja lekári a povedali, že už nebude žiť." Opýtal som sa ho, prečo neverí Bohu za svoju ženu. Odpovedal: "Brat Wigglesworthe, nemôžem za ňu veriť!" So zlomeným srdcom odišiel. Išiel som k priateľovi, ktorý sa volal Howe. Ten otvoril v našom meste malú misiu. Myslel som, že by to mohol byť ten pravý muž, ktorý by mohol so mnou ísť a podoprieť ma. Keď som sa ho pýtal: "Chceš ísť so mnou?" Odpovedal: "Nie, naozaj nemôžem. Už sa ma viac nepýtaj, jednoducho verím, že keď tam pôjdeš ty, Boh uzdraví." Mal som dojem, že tieto slová mu do úst vložil Boh, aby ma povzbudil.

Dobre, poznal som jedného muža, ktorý sa volal Nichols. Keď mal príležitosť modliť sa, dokázal sa trikrát modliť za celý svet a potom sa ešte vrátiť. Tak som išiel k nemu a povedal:


"Chceš ísť so mnou a modliť sa za sestru Clarkovú?" Odpovedal: "Áno, s radosťou." Mali sme pred sebou dva kilometre. Povedal som mu, že keď sa začne modliť, aby neprestal, kým nebude hotový. Keď sne prišli do domu, videli sme, že sestra Clarková už skoro odíde domov. Povedal som bratovi, ktorého som priviedol so sebou, nech sa začne modliť. Keď videl, že má príležitosť, začal. Nikdy som netrpel viac, než vo chvíli, keď sa modlil. Kričal som k Pánovi: "Nech prestane! Pane, prosím, nech sa ten muž prestane modliť!"

Prečo? Pretože sa modlil za toho milého muža, ktorý stál pred stratou svojej ženy a za deti, ktoré budú bez matky. On to robil tak zle, že som musel vykríknuť: "Nech prestane, Pane! Nemôžem to vydržať!" Chvála Bohu, prestal. Hoci som vedel, že ani Nichols, ani Clark neverili, že bude uzdravená, vzal som si so sebou do kapsičky malú fľaštičku oleja. Zavrel som ju dlhou zátkou, takže som ju mohol kedykoľvek ľahko otvoriť. Vybral som fľaštičku z kapsy a držal som si ju za chrbátom. Potom som povedal: "No, teraz sa modli ty, brat Clark!" Brat Clark povzbudený modlitbou brata Nicholsa, sa modlil, aby ho Boh zachoval pri jeho veľkej strate. Nemohol som to všetko vydržať a kričal som: "Pane, nech prestane!" Bol som taký vážny a rozrušený, že ma mohli počuť až von. Vďaka Bohu, prestal.

Len čo prestal, vybral som fľaštičku a išiel som k posteli umierajúcej pani. Vtedy som bol začiatočník. Nevedel som to lepšie, tak som vylial v mene Ježiša celý obsah fľaštičky na telo sestry Clarkovej. Stál som vedľa nej pri záhlaví postele, keď sa tu náhle zjavil Pán Ježiš. Otvoril som oči a pozoroval Ho. Tam stál pri nohách postele. Obdaroval ma dobrotivým pohľadom. Je mi, akoby som ho ešte teraz videl, zatiaľ čo vám o tom hovorím. Na toto videnie som nikdy nezabudol, videnie toho krásneho, milého úsmevu. Po niekoľkých okamžikoch zmizol. Ale toho dňa sa stalo niečo, čo zmenilo celý môj život. Sestra Clarková bola vzkriesená a naplnená životom. Žila, aby vychovala ešte pekný počet detí. Prežila svojho muža o mnoho rokov.


Každý musí prejsť skúškami. Ak veríš v Božie uzdravovanie, určite bude skúšaná tvoja viera. Boh nemôže priviesť človeka do stavu požehnania a plnej spolupráce s Ním, jedine skúškami a navštívením. Videli sme s manželkou, že by sme nemohli žiť s Bohom polovičate. Ak sme verili Božiemu uzdravovaniu, muselo sa to diať s úplným vydaním našich sŕdc. Tak sme sa v tom vydali Bohu a potom jeden druhému. Toto vydanie sa, od tejto chvíle v každej chorobe sa spoliehať na Boha, prinieslo do nášho života nový poriadok. Pozreli sme sa jeden druhému do očí a povedali sme: "Od tejto chvíle nebudú chodiť do nášho domu žiadni lekári, žiadne lieky, ani nič podobného."

Pravdaže, je veľmi ľahké takto sa odovzdať a sľúbiť, kým je človek zdravý a silný, ale vernosť sa dokáže, až keď príde doba navštívenia, ktorá jedine je rozhodujúca. To sme zďaleka nevedeli, že onedlho nato príde také obdobie skúšky. My obaja sme boli veľmi horliví pre Pána a mnoho času sme venovali pouličným zhromaždeniam. Raz v nedeľu ma zachvátila silná bolesť, ktorá ma zrazila na podlahu. Dvaja muži ma podopierali a priviedli domov. To sa mi stalo predtým už viackrát, ale bolesti neboli také silné. Celú noc sme sa modlili. Na druhý deň ráno som povedal svojej žene: "Zdá sa mi, že toto je môj koniec. Modlili sme sa celú noc a nestalo sa nič. Cítim sa stále horšie. Bez vyhliadok, že by sa ešte mohlo niečo stať. Poznáš našu dohodu. Len vtedy zavoláme lekára, ak bude jeden z nás odvolaný, aby pozostalý bol ušetrený nepríjemností s vyšetrovaním a odsudzovaním nezasvätených. Aby si bola od toho uchránená, mala by si teraz zavolať lekára. Nechám to na teba, čo urobíš."


Ťažká vec! Bola v smutnom rozpoložení so všetkými tými malými deťmi okolo seba. Zdalo sa, že každá nádej zhasla. So zlomeným srdcom ma opustila a išla k lekárovi; nie žeby verila, že by mohol pomôcť, vedela, že tu už nebolo pomoci, ale verila, že prišiel koniec. Keď prišiel lekár, potriasol hlavou a povedal: "Tu už nie je nádej. Už šesť mesiacov má nádor a jeho orgány sú v takom stave, že už nie je nádej." Išiel stranou za mojou ženou a povedal jej: "Pani Wigglesworthová, musím urobiť ešte niekoľko návštev, vrátim sa neskôr. Jediná nádej je okamžitá operácia, ale bojím sa, že váš muž je pre ňu príliš slabý."
Keď bola vonku, prišla jedna staršia dáma s mladým mužom. Bola to modlitebníčka, ktorá verila, že každá nemoc je od diabla. Zatiaľ, čo sa modlila, mladý muž položil na mňa ruky a zvolal: "Vyjdi, Satan! V mene Ježiša!" Na svoje prekvapenie som sa cítil dobre ako keď som bol zdravý. Hneď ako sa za mňa pomodlili, odišli. Ja som ale vstal vo viere, že nikto, kto bol uzdravený, nemá právo zostať v posteli.

Keď som zišiel dole, zvolala moja žena: "Oh!" Povedal som: "Som uzdravený!" Premýšľala: "Dúfam, že je to naozaj." Pýtal som sa: "Je nejaká práca?" "Áno, je tu jedna pani, ktorá práve potrebuje klampiara. Keby sme to nemohli urobiť, musela by ísť k inému." Dala mi adresu a ja som tam išiel, aby som tú prácu urobil. Medzitým sa vrátil lekár. Odložil svoj hodvábny klobúk na stôl a šiel po schodoch nahor. Potom počul ako moja žena volá: "Doktor, doktor!" Pýtal sa: "Voláte ma?" "Áno, doktor, on odišiel. Šiel do práce." Doktor odvetil: "Prinesú ho späť ako mŕtvolu; je to také isté, ako že žijete." Nuž, táto "mŕtvola" nasledujúce roky precestovala svet a zvestovala evanjelium. Skladal som ruky na ľudí s nádormi, azda v každej časti sveta a neviem o prípade, ktorý by nebol úplne uzdravený, hlavne, keď sa lekári vzdali každej nádeje.



Učiním mu pomocnicu

10. března 2015 v 15:44 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
2.

Wigglesworth mal veľké srdce plné lásky a vernosti k svojmu Majstrovi. Často hovoril: "Nie je Ježiš podivuhodný?" Mal však tiež veľké srdce pre svojich blížnych, zvlášť chudobných a núdznych, pre nemocných a trpiacich. Raz nám povedal: "Za všetko, čím som, vďačím okrem Boha svojej žene. Och, ona bola milá, obdivuhodná!"


Marie J. Featherstone, ktorú mu Boh vyhliadol za pomocnicu, pochádzala z dobrej metodistickej rodiny. Jej otec zdedil veľkú pozostalosť, ktorá vzišla z predaja alkoholu. Bol však presvedčený, že špinavý zisk, na ktorom ľpeli stratené duše, mu nebude užitočný. Rozhodol sa, že sa nedotkne ani jednej penny poškvrnených peňazí. Jeho dcéra nasledovala zásady svojho otca v spravodlivosti a svätosti. Bola vždy bez bázne, keď mala prejaviť svoje vnútorné presvedčenie.


Sedemnásťročná Marie alebo Polly, ako jej tiež hovorili, prišla do obchodu s módnym tovarom, aby sa naučila umeniu nasadzovať klobúky. Tento druh práce sa jej zdal príliš nepatrný, takže po mesiaci utiekla z rodného mesta; utiekla zo všetkých domácich a rodinných obmedzení, aby našla slobodu a šťastie v inom meste. Odišla do Bradfordu. Ale Pán strážil svoju služobnicu, aby ju ochránil pred zlým. Keď si hľadala v tomto meste nocľah, stalo sa, že práve vo dverách domu, do ktorého chcela vojsť, stál jeden cestujúci, ktorého poznala. Povedal: "Ó, slečna Featherstone, nehodí sa pre vás bývať v tomto dome. Nemá dobrú povesť. Viem o lepšom byte pre vás." Priviedol ju potom do úplne bezúhonného domu.


V Bradforde vstúpila Polly do služby v jednej veľkej rodine. Raz večer, práve keď bola v centre mesta, pritiahli ju zvuky trubiek a bubnov do jedného pouličného zhromaždenia. V tých dňoch bola Armáda Spásy ešte novinkou, takže Polly sa dívala na ľudí s veľkým záujmom. Keď pouličné zhromaždenie skončilo, pochodovalo po uliciach Bradfordu. Polly si pomyslela: Kam môžu títo prostí ľudia ísť? Z domu vedela, že také miesto nebolo dobré. Bola však zvedavá. Keď sa ohliadla napravo i naľavo, či ju nevidí niekto známy, išla na to "strašné" miesto a našla si priestor hore na galérii. Zhromaždenie začalo. Jej záujem sa zvýšil, keď naslúchala čistému spevu a živým svedectvám novoobrátených. Evanjelistka kazála Krista vo veľkej moci. Mladé dievča na galérii sa roztúžilo po poznaní Ježiša a očisťujúcej moci Jeho krvi, aby mohla byť očistená od hriechu. Keď prišlo pozvanie hriešnikom, aby hľadali Spasiteľa, vykonala Polly svoju cestu z galérie až k lavici pokánia. Prvýkrát volala sama k Pánovi za odpustenie svojich hriechov. Neskôr si k nej prikľakla evanjelistka a pomáhala jej k zachraňujúcej viere v Pána Ježiša. Keď pocítila istotu, že sú jej všetky hriechy odpustené, vyskočila a nahlas zvolala: "Hallelujah, stalo sa to!"


Wigglesworth, vtedy ešte mladý muž, bol tiež prítomný. Pozoroval dievča, ako sa modlilo a počul ju volať: Hallelujah!" Neskôr povedal: "Vyzeralo to, akoby nadšenie a posvätenie Božie na nej spočinulo od začiatku." Bolo to pekné dievča, a keď sa na ňu pozeral v jej jednoduchom odeve a pekne sformovanom klobúčiku, uvidel, že je roztomilá. Od chvíle, keď ju počul vydávať svedectvo, cítil, že patrí jemu. Onedlho začalo medzi nimi úprimné priateľstvo. Novoobrátená bola žiadostivá a začala robiť veľké a rýchle pokroky v duchovnom živote. Prostredníctvom dôstojníkov Armády Spásy sa zoznámila aj s generálom Boothom. Ten jej dal zvolenie, aby pôsobila v Armáde Spásy bez toho, aby musela mať obvyklé vzdelanie.


Pre mladého Wiggleswortha mala Armáda Spásy veľkú príťažlivosť pre svoju vynikajúcu službu na záchrane duší. Celé srdce vydal pre túto vec. V nej našiel uspokojenie svojej zapálenej zachraňujúcej lásky k tým, ktorí ešte neboli vykúpení. Cítil radostné zadosťučinenie, keď videl premenu mnohých mužov a žien skrze moc evanjelia. Okrem toho, mala pre neho veľkú príťažlivosť aj prítomnosť Polly na zhromaždeniach. Jej sviežosť a jej schopnosti na zhromaždeniach, vo vnútri aj vonku, robili na neho veľký dojem. Čoskoro si dôstojníci Armády Spásy všimli, že medzi týmito dvoma sa "niečo" deje. Smernice Armády Spásy však boli proti spojeniu dôstojníka, keďže Polly urobili dôstojníkom, s obyčajným vojakom. Za takého mali Wiggleswortha, hoci v skutočnosti sa nikdy nestal členom Armády Spásy.


Raz k nej prišiel jeden major Armády Spásy a opýtal sa jej, či by s ním chcela ísť do Leith v Škótsku, aby mu pomáhala pri začiatku novej práce. Súhlasila, zbalila si batožinu, išla s majorom na stanicu, a o niekoľko hodín boli v Škótsku. V prvých dňoch pôsobenia Armády Spásy bolo obecenstvo veľmi štedré v prinášaní skazených vajec a starej zeleniny. Dievčatá z Armády Spásy museli byť odvážne a obratné, aby sa týmto vrhaným strelám vyhli.


Polly raz získala modrinu od ohryzku jablka, ktorý jej bol tak prudko darovaný. Mala ľúbezný hlas, spievala a svedčila na ulici. Mnoho dverí a okien sa otvorilo, mladí ľudia počúvali a jej práca nevyšla nazmar. Boh podivuhodne žehnal. Kým bola Polly v Leithe, mala zvláštny záujem o blaho novoobrátenej ženy, ktorá bývala na šiestom poschodí jedného nájomného domu. Manžel tejto ženy sa choval ako dobytok a zakázal jej navštevovať zhromaždenie. Raz sa vrátil z práce a zastihol Polly a svoju ženu pri modlitbe. Hrozil jej, že keď neprestane s modlitbou, vyhodí ju násilím. Pretože v modlitbe pokračovali, vzal Polly do náručia a zniesol ju dolu schodami. Na každom schode, ktorý bral, sa modlila: Pane, zachráň toho muža! Pane, zachráň jeho dušu! Muž divoko nadával a strašne zúril, ale Polly nakoniec prežila radosť, že ho počula volať o milosť, keď prišiel na posledný schod. Spolu si dole pokľakli a na poslednom stupni mal "lavicu pokánia". Tam ho viedla k Baránkovi na Golgote, ktorého krv očisťuje od každého hriechu.


Jedného dňa bola obvinená predstaveným dôstojníkom, akoby mala záujem o jedného miestneho vojaka Armády Spásy. Keď na otázku, týkajúcu sa tejto veci, nemohla prisvedčiť, shodli sa, že pokľaknú. Teraz sa mohla iba modliť a modlila sa takto: " Pane, Ty vieš, že títo ľudia si myslia, že sa zaujímam o Škótov! Pane, Ty vieš, že to tak nie je,Ty vieš, že nemám v úmysle vydať sa za niekoho zo Škótska." Keď skončila, boli aj jej sudcovia pripravení skončiť rozmluvu. Polly vedela, že v Bradforde bol jeden mladý muž, ktorý ju vnútorne miloval a ona ho milovala tiež.


Onedlho nato sa vrátila do Bradfordu a rozviazala svoje zväzky, ktoré mala s Armádou Spásy. Pripojila sa k zboru, ktorý viedla jedna veľmi duchovne cítiaca pani. Napriek tomu zostala a bola vernou priateľkou Armády Spásy, takže často hostila jej dôstojníkov. V tom období dostala pozvania k mnohým evanjelizáciám v metodistických zboroch. Duch Boží mocne spočíval na jej službe a mnohé duše boli získané pre Krista.


V dvadsiatich dvoch rokoch sa vydala Polly za nášho Wiggelswortha, ktorý mal vtedy dvadsaťtri rokov. V neskorších rokoch vydal o nej takéto osvedčenie: " Bola mi veľkou pomocnicou v duchovnom živote. Bola vždy podnetom k svätému životu. Videla, aký som bol nevzdelaný a hneď ma začala učiť správne čítať a písať. Žiaľ, nepodarilo sa jej naučiť ma písať úplne bezchybne."
Wigglesworth tiež dosvedčil o svojej žene: " Získavala ľudské duše. Povzbudzoval som ju, aby pokračovala vo svojej evanjelizačnej službe a sám som pracoval ďalej ako klampiar. Bolo mi ťažko na srdci pre tie štvrte mesta Bradford, kde doposiaľ nebolo zhromaždenie. Tak sme začali pracovať v jednej malej budove, ktorú sme si prenajali.



Za deti sme sa modlili vždy ešte pred ich narodením, aby patrili Bohu. Deti od malička chodili s nami na zhromaždenia a strážil som ich, zatiaľ, čo moja žena kázala. Ja som nebol kazateľom, ale bol som vždy v lavici "pokánia" a viedol duše ku Kristu. Jej práca bola rozhodiť siete, a moja práca bola priniesť ryby na breh. To posledné je práve také dôležité, ako to prvé.


Čítali sme niektoré životopisy, v ktorých spisovatelia svojich hrdinov hojne "nabalzamovali" medom. V Prísloví 25,16 čítame: "Našiel si med? Jedz, koľko potrebuješ, len aby si sa nepresýtil a nemusel ho vyvrátiť." Pri takomto spôsobe písania životopisu je posledný dojem odpor a človek odkladá knihu po niekoľkých kapitolách. Chceme sa poctivo snažiť, aby sme v tejto knihe nepredkladali toľko medu, pretože ten, o ktorom píšeme, bol práve tak človekom, ako každý z nás. Cez Bradford prešla jedného roku krutá zima a klampiari mali mnoho práce. Nielen v zimnom období, ale tiež ďalšie dva roky mali mnoho opráv potrubí a iných škôd, spôsobených víchricami. Wigglesworth so svojimi dvoma pomocníkmi bol zamestnaný od rána do večera. V týchto dňoch nadmernej práce a v súvislosti s tým pribúdajúcej zámožnosti, navštevoval zhromaždenia menej často. Jeho srdce ochladlo voči Bohu. Ale čím bol chladnejší, tým viac horelo srdce jeho ženy pre Boha. Jej evanjelizačná horlivosť a modlitebný život nikdy neustával.


Vedľa jej tichého, svätého kresťanského života a svedectiev, o to viac vynikala jeho vlažnosť a to ho dráždilo. Raz večer došlo k výbuchu. Prišla domov zo zhromaždenia o niečo pozdejšie než inokedy a keď vkročila do domu, nahnevaný poznamenal: "Ja som pánom tohoto domu a nedovolím, aby si prichádzala domov tak neskoro ako dnes!" Polly odpovedala pokojne: "Viem, že si môj muž, ale mojím Pánom je Kristus." To ho tak dopálilo, že ju vyhodil zadným vchodom. Ale zabudol zamknúť predné dvere. Obišla dom a smejúc sa, vošla prednými dvermi. Smiala sa tak, že sa musel smiať s ňou. Takto skončila táto príhoda.


Keď niektorí muži poľavia v duchovnom živote a upadnú, bývajú ich ženy kvôli tomu celý deň smutné a dokonca podráždené. S Polly Wigglesworthovou to tak nebolo. Mala radostné srdce, a pretože horela láskou k Pánovi Ježišovi, podávala každé jedlo plná humoru a s radostnou mysľou. Podarilo sa jej získať svojho muža znovu pre Pána. Počas týchto mesiacov jeho duchovnej nestálosti bola jej vernosť obzvlášť vyskúšaná. Bola to jej pevnosť, ktorú jej dal Pán zo svojej milosti, ktorá ju preniesla cez túto nebezpečnú dobu a zachránila od strašného duchovného pádu. Hlas Polly Wigglesworthovej, ako záchrankyne duší, znel široko ďaleko.


Často ju posielali, aby napravila prácu, ktorá sa nepodarila, alebo slúžila evanjeliom tam, kde iní nič nevykonali. Bola najobľúbenejším rečníkom na zhromaždeniach žien, a práve tak bola obľúbená na biblických hodinách pre mužov. Neúnavne a horlivo konala doslova všetky druhy duchovnej práce, pričom sa sama starala o svoju veľkú domácnosť.


Obaja boli veľmi pohostinní. Nikdy sa nesťažovala, ani keď nečakane priviedli k jedlu, alebo dokonca na niekoľko dní, do domu hosťa. V čase konferencií mala vždy veľa hostí vo svojom dome, ale nikdy nereptala. Raz za týždeň musel Wigglesworth odchádzať za obchodmi do mesta Leeds. V tomto meste bolo zhromaždenie, kde sa zvestovalo "Božie uzdravovanie". Na týchto uzdravujúcich zhromaždeniach bola Božia prítomnosť taká zrejmá a mocná, a Pán tak milostivo uzdravoval nemocných, že Wigglesworth začal vyhľadávať vo svojom meste chorých, ktorým platil cestu do Leeds, kde sa za nich modlil. Svojej žene o tom spočiatku nepovedal nič, pretože si myslel, že "Božie uzdravovanie" bude považovať za fanatizmus, ako to v týchto dňoch robilo mnoho ľudí. A predsa sa čoskoro dozvedela, čo robí, a keď sama potrebovala uzdravenie, sprevádzala ho jedného dňa do Leeds. Tam sa za ňu modlili modlitbu viery a Pán ju uzdravil. Od tej hodiny bola presvedčená o pravdivosti "Božieho uzdravovania" práve tak, ako on sám.

Práca v Bradforde rástla, takže sa museli sťahovať vždy do väčších miestností, až sa usídlili vo veľkej budove na Bowlandovej ulici. Tu mali na zadnej stene za kazateľňou veľký plagát a na ňom slovo z Biblie: " Ja som Boh, ktorý ťa uzdravuje", ktorý mohol každý vidieť. Počas roka mnohí svedčili, že boli skrze tieto slová Písma uzdravení. Do tejto misie prišiel jeden brat, ktorého Pán predivne vystrojil do služby uzdravovania. Po bohoslužbách v nedeľu popoludní ho Wigglesworth pozval na čaj. Popri jednoduchom jedle položila pani Wigglesworthová tomuto kazateľovi otázku: "Čo by ste si pomysleli o mužovi, ktorý iným káže uzdravenie, ale sám, každý deň jeho života berie lieky?" "Povedal by som, že tento muž nedôveruje plne svojmu Pánovi", znela odpoveď.


Po jedle Wigglesworth povedal tomuto bratovi: " Keď moja žena hovorila o mužovi, ktorý iným káže uzdravenie a sám je závislý na liekoch, vzťahovalo sa to na mňa. Od svojho detstva trpím na hemoroidy, takže považujem za nutné brať denne liečivú soľ. Považoval som to za neškodný prírodný prostriedok; vedel som, že inak by som denne krvácal. To by mohlo mať za následok infekciu. Ale keď chceš so mnou veriť, chcem odložiť soľ a dôverovať svojmu Bohu. Moje telo si dlhoročným používaním dávky soli na to zvyklo, takže od dnes až do stredy nebude prirodzene fungovať. Chceš stáť tieto dni so mnou vo viere? Inak by vynechanie tohoto lieku malo za následok veľké bolesti a krvácanie."


Brat súhlasil. Od tejto nedele Wigglesworth prestal brať svoju dennú dávku soli. V stredu prišla kríza. Po určitom čase išiel do kúpelne. Tam sa pomazal olejom podľa Jk 5,14-16
Je niekto chorý medzi vami? Nech si zavolá starších zboru a nech sa modlia nad ním, keď ho v Pánovom mene pomazali olejom.
A modlitba z viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustí sa mu.
Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.( Doplnenie veršov v českom preklade chýba)
"Boh zasiahol", tak často verejne svedčil, pretože nebol človekom s nezdravou ostýchavosťou, aj keď prišlo na to, hovoriť o úplne prirodzených veciach. "Moje vnútornosti pracujú každý deň ako u dieťaťa. Boh ma úplne uzdravil. Od tohoto dňa funguje všetko celkom správne, bez použitia akéhokoľvek prostriedku. Skúsil som Boha, že stačí na všetko."


Polly Wigglesworthová milovala svojho muža tak, že ho dokázala aj napomínať, keď nebol v práve. To sa stávalo dosť často. Ako vieme, mnoho mužov sa hnevá na akúkoľvek kritiku svojej ženy, ale Wigglesworth prijímal jej káranie vždy kľudne, s úsmevom. Bol ako Dávid, ktorý povedal v Žalme 141,5" Ak ma spravodlivý bije, to je milosť; ak ma karhá, je to olej na moju hlavu; tomu sa moja hlava nevzoprie; lebo proti ich nešľachetnostiam mám ešte modlitbu." , Aj keď jej pripomienkam nevenoval vždy dosť pozornosti, predsa je mimo pochybnosť, že jej napomínanie bolo dôležité pri formovaní jeho charakteru.


Wigglesworth ako klampiar pracoval veľa pre hostinského. Opravoval mu čerpadlo, ktorým sa čerpalo do suda (sklepa)pivo. Pre Polly, ktorá každý deň robila účtovníctvo, to bola ohavnosť. Vedela, že robotníkom tam nalievali pivo a vedela aj to, aké to malo pre nich zhubné účinky. Jej námietky získali prevahu, a po nejakej dobe sa jej muž rozhodol, s ohľadom na svojich robotníkov, že túto prácu už pre hostinského nebude robiť. Hoci to pre neho znamenalo veľkú finančnú stratu, pri svojom rozhodnutí vytrval.
V Žalme 127,3 čítame: " Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života." Pán im dal päť detí, jedno dievča a štyroch chlapcov. V roku 1915 odišiel jeho jeden chlapec k svojmu Pánovi. Jeho milujúci otec ho veľmi postrádal.






Najskôr steblo

9. března 2015 v 12:26 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)

1.


Rok 1859 je známy ako rok veľkého prebudenia v Írsku. Dva roky predtým bolo mocné prebudenie v Amerike. V každom meste sa konali modlitebné zhromaždenia, ktoré boli vyhľadávané tisícami ľudí. Pretože ľudia vždy znovu vzývali Pána, pôsobil Duch Svätý tak mocne, že - ako bolo zistené, každý mesiac bolo vytrhnutých zo smrti 50 tisíc duší.

Radostná zvesť o oboch prebudeniach, v Írsku a v Amerike, primäla aj veriacich v Anglicku, aby modlitbou hľadali Boha. Čoskoro aj v tejto zemi začali horieť ohne prebudenia. Spurgeon kázal v Londýne veľkým zástupom ľudí a v každom zhromaždení prijalo mnoho ľudí Ježiša Krista za svojho Pána, Spasiteľa.

Na juhu ostrova Wales, bol obdarovaný Christmas Evens podivuhodnou evanjelizačnou službou. Obrátení boli tak veľmi šťastní, že vo svojich zhromaždeniach od radosti tančili. To bol začiatok toho, že zástupy hriešnikov hľadali Krista, aby prežívali nevysloviteľnú radosť ako Jeho vlastníctvo. V tej istej dobe sa zvláštnym spôsobom rozhoreli srdcia mnohých ľudí, ktorí navštevovali metodistickú cirkev. Boh si obzvlášť použil jeho jedného evanjelistu Williama Bootha. W. Booth sa v roku 1859 rozišiel s touto cirkvou, aby sa venoval práci evanjelistu. Boh ho viedol tak, že si ako prvé miesto svojej činnosti vybral núdznu štvrť vo východnej časti Londýna. Najhorší hriešnici sa obracali a potom prechádzali zemou a kázali evanjelium. W. Booth neskôr založil Armádu Spásy.

V tomto roku 1859 sa narodil Smith Wiggelsworth v malom meste Menston, v grófstve Yorkshire v Anglicku. Raz mal zhromaždenie v Eiverside v Kalifornii, kde ho prosili, aby vyrozprával svoj životopis. Rozprával nasledujúce:

Môj otec bol veľmi chudobný a pracoval mnoho hodín denne za nízku mzdu, aby uživil matku, troch chlapcov a jedno dievča. Spomínam si na jeden studený mrazivý deň, keď môj otec vykopal a opäť zahádzal hrob, asi 6,5 m dlhý a 1 m hlboký, za mzdu 3,50 mariek. Matka mu hovorila, aby trochu počkal, že možno začne odmäk a práca bude ľahšia. Ale bolo treba peňazí na jedlo, pretože doma žiadne nebolo. A tak pokračoval vo svojej práci krompáčom. Zem bola premrznutá do hĺbky a pod tvrdým povrchom bola mäkká, vlhká zem.

Keď vyhodil trochu tejto hliny, priletel náhle vrabček a zobol do červíka, zhltol ho a sadol si vysoko na vetvu, aby tak zakolotal oslavnú pieseň chvály. Do tej chvíle bol otec veľmi malomyselný, teraz však bol taký nadšený prekrásnym ďakovným spevom vrabčeka, že sa vzchopil s novou odvahou a s čerstvou energiou začal kopať, pričom si povedal: " Keď môže ten vrabček tak krásne spievať za jedného červa, potom určite môžem aj ja ako otec pracovať pre svoju ženu a svoje štyri pekné deti."

Keď som mal šesť rokov, dostal som prácu na poli. Musel som vyťahovať repu a veľmi dobre sa pamätám, aké boľavé boli moje malé ruky z tejto namáhavej práce, ktorá trvala od rána do večera.
Keď som mal sedem rokov išli sme so starším bratom pracovať do práčovne. Môjho otca prijali do tejto práčovne ako tkáča. Od tej doby sa žilo v našej domácnosti lepšie a bolo viac jedla.

Môj otec bol veľký milovník vtákov. Raz mal v dome šestnásť vtákov. Presne ako otec, aj ja som mal lásku k vtáčikom. Keď som mal príležitosť, hneď som bol vonku a díval som sa po hniezdach. Vedel som vždy o takých 80-tich až 90-tich hniezdach. Raz som našiel hniezdo plné mladých vtáčikov, a pretože som si myslel, že sú opustené, vzal som si ich a pripravil som im miesto vo svojej spálni. Staré ich nejakým spôsobom odhalili a lietali otvoreným oknom do mojej izby a kŕmili ich.

Moja matka usilovne pracovala svojou ihlou a sama šila naše šaty, hlavne zo starého šatstva, ktoré dostala. Ja som nosil obyčajný kabát s príliš dlhými rukávmi, čo bolo za studeného počasia veľmi príjemné. Nemôžem zabudnúť na tie dlhé zimné noci, keď som musel vstávať o piatej hodine ráno, rýchlo sa naraňajkovať, potom prejsť 3 km, aby som bol o šiestej hodine na svojom pracovisku. Každý deň som pracoval 12 hodín. Často som hovoril svojmu otcovi:
"Je to veľmi dlhá doba v práčovni, od 6-tej ráno do 6-tej večer." Často sa mi to zdalo ako celý mesiac, kým bolo 6 hodín večer.

Nemôžem si spomenúť na žiadne obdobie, kedy by som nemal túžbu po Bohu. Hoci ani otec, ani matka Boha nepoznali, ja som Ho vždy hľadal. Často som kľačal na zemi a prosil Ho, aby mi pomohol. Obzvlášť som Ho prosil, aby mi umožnil nájsť vtáčie hniezda, a potom, ako som sa pomodlil, zdalo sa, akoby som inštinktívne vedel, kde sú.

Raz som išiel do práce a dostal som sa do búrky. Vyzeralo to, akoby som celú pol hodinu bol zahalený do ohňa; tak hrmeli hromy a planuli blesky. Keď som bol mladý, moje srdce kričalo k Bohu o ochranu, a On ma zahalil do svojej svätej prítomnosti. Hoci som bol po celú cestu obklopený bleskami a premokol som až na kožu, nevedel som nič o strachu, len som cítil, že som bol prikrytý Božou mocou.

Moja babička patrila k metodistom. Brávala ma do zhromaždenia. Keď som mal osem rokov, bolo v jej zbore prebudenie a konali sa veľké zhromaždenia. Spomínam si na jedno nedeľné ráno okolo siedmej hodiny, keď všetci títo prostí ľudia tančili okolo veľkých kachlí uprostred veľkej zborovej budovy, tieskali a spievali: "Ó, Baránok, krvácajúci Baránok, Baránok z Golgoty! Bol zabitý, ale žije a prihovára sa za mňa."

Keď som tlieskal rukami a spieval s nimi, vtom prišlo do mojej duše jasné poznanie znovuzrodenia. Vzhliadol som k Baránkovi na Golgotu. Uveril som, že ma miloval a zomrel za mňa. Vošiel do mňa život, večný život. Vedel som, že som obdržal nový život, ktorý prišiel od Boha. Znovu som sa narodil. Vedel som, že Boh nás chce prijať takých, akí sme, že učinil také jednoduché podmienky, ako len najviac mohol. Jednoducho platí: "Len ver!" Táto skúsenosť bola prvá; od tej doby som nikdy o svojom zachránení nepochyboval. Ale nevedel som sa vyjadrovať. Čím ďalej som žil, tým viac som premýšľal, ale mal som len malú slovnú zásobu, aby som mohol svoje myšlienky vyjadriť. V tomto som sa podobal mojej matke. Mohla začať hovoriť nejaký príbeh, ale to, čo povedala, bolo také nezrozumiteľné, že ju otec musel prerušiť a povedal jej: "Nie, mamička, asi budeš musieť začať od začiatku." Nemohla sa správne vyjadriť. So mnou to bolo tiež tak. Napriek tomu som mal veľkú radosť, keď som mohol navštevovať zhromaždenia, zvlášť také, v ktorých sa vydávali svedectvá. Ja som potom tiež povstal, ale nevedel som vyjadriť, čo som cítil hlboko v duši. Potom som vždy so slzami v očiach zmĺkol.

V jeden pamätihodný deň prišli za mnou traja starší muži, ku ktorým som mal veľkú úctu, práve vo chvíli, keď som plakal, pretože som nebol schopný hovoriť. Položili na mňa ruky. Duch Pánov prišiel na mňa, a v tom okamihu som bol oslobodený od tohoto otroctva. Nielen, že som veril, ale mohol som aj hovoriť.

Od tej doby, čo som sa obrátil, začal som získavať duše. Prvá osoba, ktorú som získal pre Krista, bola moja vlastná mamička.
Keď som potom mal deväť rokov, bol som považovaný za dospelého, takže od tej doby som pracoval v práčovni ako plne zamestnaný. Školská dochádzka nebola vtedy povinná, a tak som bol pripravený o školské vzdelanie.

Môj otec chcel, aby sme my všetci navštevovali Anglickú hornú cirkev. On sám necítil potrebu tam chodiť, ale robil to kvôli farárovi, s ktorým sa schádzali v hostinci a pili pivo. Môj brat a ja sme boli v speváckom zbore tejto cirkvi, a hoci som nevedel čítať, rýchlo som sa naučil melódiu aj text piesní. Keď väčšina chlapcov mala dvanásť rokov, biskup ich konfirmoval. Keď na mňa biskup položil ruky, nemal som ešte dvanásť rokov, ale necelých desať. Spomínam si, že keď na mňa položil ruky, prežil som niečo podobné, ako potom, o štyridsať rokov neskôr, keď som bol pokrstený Duchom Svätým. Celé moje telo bolo naplnené vedomím Božej prítomnosti, vedomím, ktoré mi zostalo mnoho dní. Po konfirmačných bohoslužbách sa ostatní chlapci hádali a preklínali, a ja som sa čudoval, čo spôsobilo rozdiel medzi mnou a nimi.

Keď som mal trinásť rokov, presťahoval som sa do Bradfordu. Tam som išiel k metodistom a začal som vnikať do hlbšieho duchovného života. Mal som veľkú túžbu po Bohu. Táto cirkev mala zvláštne misijné zhromaždenia. Vybrali sedem chlapcov k svedectvám. Bol som jedným zo siedmych vyhliadnutých. Mal som tri týždne na to, aby som sa pripravil na 15-minutový prejav. Celé tie tri týždne som žil na modlitbách. Spomínam si na hlasité "Amen" a "Hallelujah" poslucháčov, keď som začal. Neviem už, čo som hovoril, ale viem, že som bol ovládaný mocným nadšením a naplnila ma horlivá túžba, aby som priviedol ľudí k poznaniu môjho Spasiteľa. Od tej doby som vždy znovu vyhľadával mladých ľudí a rozprával som im o slávnom vykúpení. Veľmi často som bol odmietnutý, ale aj tak som chcel sdieľať s inými veľkú radosť, ktorú som mal. Ale zdalo sa mi, že mnohí o to nemajú záujem. To mi bolo veľkou hádankou. Mám za to, že som nebol dosť taktný. Vždy som so sebou nosil Nový Zákon, hoci som dosť mizerne čítal.

Mal som šestnásť rokov, keď v Bradforde začala svoju činnosť Armáda Spásy. Mal som radosť, že som mohol byť medzi týmito vážnymi ľuďmi. V týchto dňoch som bol pudený k tomu, aby som sa za duše postil a modlil. Každý týždeň som potom videl, ako mnoho hriešnikov vydávalo svoje srdce Kristu. V práčovni, kde som pracoval, bol bohabojný muž, povolaním klampiar. Bol som mu pridelený ako pomocník, a on ma učil klampiarskym prácam. Tento muž mi tiež rozprával o krste vodou a upozornil ma na jeho dôležitosť. Spomínam si ešte, keď mi povedal: "Ak v tejto veci poslúchneš Pána, nemôžeš vedieť, čo všetko s tebou zamýšľa." Plný radosti som poslúchol slovo Pána, aby som bol s Ním pochovaný skrze krst v smrť; a vyšiel som tam z toho vodného hrobu a viedol nový život. V tej dobe som mal cez sedemnásť rokov.

Tento verný muž bol tiež tým, ktorý mi prvýkrát povedal o novom príchode Pána Ježiša. Keď som cítil, že som sa previnil proti Bohu, bol som vždy znovu a znovu vo svojich myšlienkach znepokojený, že Pán príde, a ja nebudem pripravený na stretnutie s Ním. Bývalo mi uľahčením, keď som ho uvidel; aspoň som vedel, že Pán ešte minulú noc neprišiel a mňa tu nenechal. Zostal som v Armáde Spásy, pretože sa mi zdalo, akoby mala viac moci k službe, než hociktoré iné cirkevné spoločenstvo. Celé noci som trávil na modlitbách. Mnohí boli položení na podlahu skrze moc Ducha Svätého, často až na 24 hodín. Vtedy sme tomu hovorili krst Duchom.

Títo prví vojaci Armády Spásy mali veľkú moc, ktorá sa prejavovala v ich svedectvách a v každodennom živote. Zjednotili sme sa vo viere a žiadali sme každý týždeň o päťdesiat, alebo sto duší, a vedeli sme, že ich dostaneme. Ach, aké iné je to dnes, keď tak mnohí vôbec neusilujú o to, aby získali duše pre Ježiša, ale snažia sa o telesné zjavenia. Hľadel som na Pána, a určite to bol On, kto mi pomáhal vo všetkých veciach.

Keď som mal osemnásť rokov, požiadal som o zamestnanie u jedného klampiara, Vyčistil som si topánky, vzal som si nový límec a išiel som do domu toho muža. Povedal mi, že nikoho nepotrebuje. Odpovedal som mu: "Ďakujem vám, pane, je mi to veľmi ľúto." Tento muž ma nechal odísť až k vrátam, potom ma zavolal späť a povedal: " Voľajako sa líšiš od tých druhých. Nemôžem ťa poslať preč." Potom mi prikázal, aby som položil vodovodné vedenie v niekoľkých domoch. Prácu som ukončil behom týždňa. Majster bol taký udivený, že povedal: "To nie je možné, že je to hotové!" Ale keď sa na to pozrel, videl, že práca bola dokončená k jeho najväčšej spokojnosti. Napriek tomu si myslel, že takého rýchleho pracovníka nemôže zamestnávať.

Keď som mal dvadsať rokov, presťahoval som sa do Liverpoolu. Božia moc na mne mocne spočívala. Veľmi som túžil pomáhať mladým. Každý týždeň som zhromažďoval okolo seba skupinu bosých, otrhaných a hladných chlapcov a dievčat. Zarábal som pekné peniaze, ale všetko som vložil do potravín pre tieto deti. Zhromažďovali sme sa v kôlňach lodeníc. Och, aké požehnané zhromaždenia sme mali! Stovky z nich boli zachránení.

S jedným svojím priateľom som sa venoval úlohe navštevovať nemocnice a lode. Pán Boh mi dal široké srdce pre biednych. Pracoval som ťažko a všetko, čo som zarobil, dal som chudobným; pre seba som si nenechal nič.

Každú nedeľu som sa postil celý deň a modlil som sa. Dokiaľ mi pamäť siaha, bolo skrze Božiu moc zachránených vždy najmenej päťdesiat duší, v nemocniciach, na lodiach, v detských zhromaždeniach a v Armáde Spásy. Boli to dni veľkého duchovného prebudenia. V zhromaždeniach Armády Spásy ma vedúci dôstojník (kazateľ) neustále vyzýval k reči. Neviem, prečo ma o to žiadal, lebo moja reč bola vždy prerušená. Stál som pred ľuďmi plačúci, nemohol som zadržať slzy. Dal by som celý svet za lepšiu výrečnosť, ale podobne ako Jeremiáš, bol som muž so studnicou sĺz. Ale predsa, keď som pred ľuďmi plakal, viedlo to k tomu, že som ich vyzval, aby sa zasvätili Pánovi a táto výzva mala za následok, že ľudia išli dopredu. Ďakujem Bohu za tieto dni, pretože Pán ma držal v skrúšenom duchu. Spomienka na oné dni v Liverpoolu je mi nesmierne vzácna.

Keď som mal dvadsaťštyri rokov, bol som Pánom vnútorne vedený k tomu, aby som sa vrátil do Bradfordu. Zaoberal som sa myšlienkou, že si otvorím vlastné klampiarstvo. Vo voľnom čase som chcel pomáhať v Armáde Spásy. Tu sa stalo, že som spoznal najlepšie dievča, ktoré sa malo stať mojou ženou.

Apoštol viery

8. března 2015 v 14:53 | Adina Christie |  Apoštol viery (preložené z češtiny do slovenčiny)
Milovaní veriaci aj neveriaci!

Táto kniha je voľne kopírovateľná. Keďže český preklad obsahuje mnoho preklepov, rozhodla som sa túto nádhernú knihu preložiť do slovenčiny, ako verím, aj s Pánovou pomocou. Preklad bude vydávaný na pokračovanie pod rubrikou Apoštol viery, vždy, keď sa mi podarí preložiť nejaký ucelený text knihy. Nech vám dá Pán aspoň také povzbudenie, akého sa dostalo aj mne pri čítaní tejto knihy. Nech vás vedie pri čítaní Duch Svätý. Sláva Pánovi.



SMITH WIGGLESWORTH (1859-1947)


Bennie Blount Ministries International

This work is in the Public Domain. Copy Freely.

Tato kniha je MAJETEK VEŘEJNOSTI. Kopírujte volně.



Predhovor

Ako Jan Bunyan, kováč z Bradfordu, autor knihy "Cesta pútnikov", bol aj Smith Wigglesworth, klampiar z Bradfordu, jedinečná a originálna osobnosť. Kázal vo všetkých častiach sveta a jeho služba niesla vskutku apoštolské znaky. Dá sa o ňom povedať, že Boh skrze neho pôsobil a Slovo potvrdzoval znameniami. Nepísal si denník, ale v srdciach tých, pre ktorých bol požehnaním, zostali mnohé vzácne spomienky. Malou časťou toho je táto kniha.

Nikto nemôže čítať túto knihu, ak nie je zapálená jeho viera, pretože podáva skutočnú správu o jedinečnej osobnosti - a predsa - keby Wigglesworth mohol tento životopis vidieť, zvolal by: " Nie nám, ale tebe samému, ó Bože, patrí všetka česť a sláva!

Ako mnohí z prvých apoštolov, nemal školské vzdelanie, ale poznal Krista a Slovo Božie. Bol poslušný Slovu a odvážil sa veriť zasľúbeniam.

Životopis a s ním súvisiace úvahy sú zostavené z rozprávania jeho priateľov a poslucháčov jeho kázaní a z jeho vlastného rozprávania. On sám však žiadnu knihu nenapísal.

Verný Pán nech sprevádza túto prácu svojím požehnaním!

Láska neláskavá

5. března 2015 v 22:46 | Adina Christie |  Poznámky blázna pre Krista

Napíšem len zopár riadkov, len také volanie v divočine.
Viem iste, že ma miluje Pán. Viem iste, že aj ja milujem Jeho. To sa síce absolútne nedá porovnať, ale moja maličkosť vyludzuje sladké tóny zakaždým, keď o Ňom počujem, keď Ho počujem, keď Ho vidím, keď Ho cítim. Aj vtedy, keď nič nevyzerá ako láska.
Aj vtedy, keď ma Boh požehná cez búrku, aj vtedy, keď sa triešti Jeho loď, ktorou sa plavím, aj vtedy keď na mňa otvorí svoju tlamu žralok. Keď ma tá divočina gniavi, keď ma jej tŕne nechajú krvácať, keď zabudnem, aký si bol milý, môj najmilší a dýcham tvoju zlosť. Ani vtedy moja láska neodchádza.
Ani vtedy, keď poviem A a ty povieš B, ani vtedy, keď povieš celú abecedu a ja mlčím. Ani vtedy, keď je tvoja tvár zamračená a s nádejou hľadím, či sa vyčasí, ale sa nevyčasuje, len prší a prší, už mám zmáčanú tvár. A možno ma stihne potopa za hriechy ľudu, a ja budem bežať a neobzriem sa...
Lebo viem, že si povedal: Zostaňte v mojej láske, lebo vtedy som aj ja vo vás, ako som ja v Otcovej láske a skrze mňa On vo vás, a všetci sme jedno; milujte sa navzájom, ako som aj ja miloval vás... Nie je to bla, bla, bla. Je to pravda
(Vydané 30.5.2013 na krestan.sk)

Ako ďalej?

2. března 2015 v 22:58 | Adina Christie |  NEZDIEĽANÉ
Ahojte

Na svojej domovskej stránke nepíšem články už štyri mesiace, ak nepočítam zopár článkov na blogu.cz, ktorý je môj vedľajší, niekedy únikový blog, ale hlavne mám dôveru v Pána, že občas sa tam zastavia aj neveriaci, ktorých pošle Pán Ježiš. Tretí týždeň som mimo fb, lebo som ho zrušila. Niekoľko týždňov nekomunikujem so súrodencami, lebo chcem byť sama s Pánom; len s tými, ktorí sa ozvú, veriac, že mi ich posiela Pán a iba On vie, prečo.

Je to už pol roka od chvíle, ako sa to začalo zamotávať. Vtedy som si myslela, že sa jedná o nejaké veci, ktoré zo mňa chce vytiahnuť Pán a dať ich na svetlo. Boli to nezhody s niekoľkými sestrami; no zašlo to veľmi ďaleko. K dnešnému dňu som sa rozišla s dvoma sestrami, respektíve, oni sa rozišli so mnou, paradoxne, kvôli veľmi podobným námietkam, ktoré tu nemienim rozoberať. Dokonca nebudem rozoberať ani to, kto má pravdu a biť sa do pŕs, že som to ja. Je to totiž v globále vec cirkvi, ale omnoho dôležitejšie je to, čo sa udialo s nami jednotlivo, či nám to bude na život alebo na smrť. Môžem povedať za seba, že odvtedy so mnou Pán ešte mnohokrát jednal a nebolo to v rukavičkách, za čo som Mu veľmi vďačná, lebo som strašne veľa vecí pochopila a mám eminentný záujem prebudiť sa zo sna podľa vôle Pána a činiť jedine pravdu v Pánovi Ježišovi.

Všetko sa zdá byť už dlhší proces, čiže je evidentné, že niečo sa deje. Je to o vzťahoch? Alebo je to oveľa hlbšie? Myslím si, že aj jedno, aj druhé, lebo oboje je o láske v Kristu Ježišovi. Je to o mne? Čiastočne áno, verím však, že sa jedná o cirkev. Pán koná predivne. Ak sa stará o mňa, karhá ma, či napomína, objíma, či povzbudzuje, zaručene sa to dotýka celej cirkvi, ako tela Kristovho. Keď človek upadne do kómy, odnesie si to celé telo. Stačí, keď zaspí a vieme s istotou, že jeho nohy nebudú medzitým odchádzať nikam, ani ruky sa nepustia do žiadnej práce, ale každý úd tela si počká, respektíve sa preberie naraz s celým telom.

Predstavujem si, že človek sa náhle prebudí, keď už jeho podvedomie začulo neúnavné klopanie na dvere a uvedomí si určitý stav pohotovosti: treba vstávať! a je jedno, či do školy, či do práce, či z iných dôvodov. Najprv neochotne, až s odporom, sa posadí na posteli a ešte stále akoby bez života balansuje medzi pohodlím a rozhodnutím postaviť sa na nohy a ísť, ako mu je dané, aby išiel a konal to, čo má konať; čiže, buď so sebou šmarí o posteľ kvôli nejakým piatim minútam, alebo taký, či onaký, sa pozbiera a ide v ústrety novým udalostiam. Jasné, že ešte má, čo robiť, aby sa mu rozjasnilo v hlave, aby ho telo konečne poslúchalo, aby sa jednoducho naštartoval a bežal, ako mu je uložené. Po počiatočnej fáze prebudenia je teda pripravený pracovať toľko, koľko vládze.

Áno, cirkev sa potrebuje prebrať z letargie. Viem to podľa seba; čiže jedného z mnohých údov, aj keď som možno len slabý úd Kristovho tela. Obyčajne, keď som sa zdieľala s niektorými vecami, ktoré som prežívala s Pánom, prežívali ich v rôznej forme a intenzite aj moji bratia a sestry v Pánovi. Toto zdôrazňujem hlavne preto, že som skrze Pána pochopila jednu veľmi dôležitú vec: Ak má prísť prebudenie, udeje sa to naraz, síce v jednotlivých srdciach, ale zároveň v celom tele Kristovom, Pánovej cirkvi, lebo sa nemôže prebudiť zvlášť noha, alebo zvlášť ruka, ale zobudí sa celé telo.

Kto zobudí cirkev, teda Kristovo telo? Pán Ježiš. Natíska sa tu otázka: Ako môže spať telo, ktorého hlavou je Pán Ježiš? Telo je telo a Duch je Duch. Pán Ježiš v nás prebýva skrze Ducha Svätého. Duch Svätý je pravým zasľúbením od Pána, že cirkev Kristova nezaspí, lebo aj keď zadrieme, bude počuť Jeho hlas, lebo hovorí: Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky.
Čo mi dal Otec, je väčšie ako všetko, a nikto to nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky. J 10,27-29 Ako je inde napísané v Písme, kto nemá Ducha Kristovho, ten nie je Jeho.

Preto, ako Duch Svätý hovorí: Dnes, ak počujete Jeho hlas,
nezatvrdzujte si srdcia ako pri roztrpčení v deň pokúšania na púšti,
kde ma skusovaním pokúšali vaši otcovia, hoci videli moje skutky
za štyridsať rokov; preto som zanevrel na toto pokolenie a povedal som: Ustavične blúdia v srdci! Ale oni nepoznali moje cesty,
takže som prisahal v hneve: Nevojdú do môjho odpočinku!
Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha!
Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.
Lebo sme sa stali Kristovými účastníkmi, ak podstatu, ktorú sme mali na počiatku, zachovávame pevnú až do konca.
Z 3,7-14

Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.
A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.
Lebo mocou milosti, ktorá je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu udelil mieru viery.
Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nevykonávajú tú istú činnosť,
tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi, jednotlivo však sme si navzájom údmi.
R 12,1-5

PS: čokoľvek som napísala, je to moje videnie vecí, tak ako verím skrze Pána. Každý teda, nech rozsudzuje v Duchu Svätom o napísanom.