Prosinec 2014

Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho...

30. prosince 2014 v 16:20 | Adina Christie |  Zápisky kresťana
Tento článok bol napísaný pre veriacich v Pána Ježiša. Keďže s danou témou: "Útek pred smrťou" úzko súvisí, dnes som sa rozhodla priradiť ho k tejto téme. Nech vás osvieti Duch pravdy, aby ste pochopili jednu z kľúčových právd života v Kristu; čo znamená zaprieť samého seba, aby len Kristus žil.

Poznáte to, že jedna baba povedala? Jasné, že poznáte, dokonca aj to, keď to povedala druhej babe a začalo sa to šíriť ako smrad. No tak práve o tom dnes nebudem rozprávať, lebo, keď jedna baba povie niečo, tá druhá musí mať uši na počúvanie a potom záleží na tom, kde sa to odrazí, či od srdca, ktoré zaplnil Boh láskou, alebo od srdca, v ktorom ešte žije pýcha a sebectvo.

Takže tento smiešny úvod som tu dala pre povzbudenie: Nebojte sa lží, ktoré do vás hádžu niektorí ľudia v domnení, že by ste mali byť iní, lebo šablóna, ktorú na vás položili, akosi nepasuje. Ak máte v srdci pravdu, držte sa jej! A tá pravda je Pán Ježiš Kristus, lebo On je cesta, pravda, život.

Už tretí mesiac som konfrontovaná s niečím, čo som si absolútne neželala. Ale, želal si to Pán, rozbúriť pokojnú hladinu, kde si myslíme, že je to fajn, alebo, ako dobre kráčame. Figu drevenú dobre; kým si to sami myslíme o sebe, zmýšľame telesne a rozhodne sme na niečo zabudli. (potiaľ som to napísala asi pred mesiacom) Ďalej budem vlastne tiež hovoriť k sebe, či o sebe, ako dúfam, skrze Ducha Svätého, ale použijem si na to druhú osobu jednotného čísla.

Takže, čo robiť, brániť sa, alebo sa pobiť, hrešiť, nadávať, plakať nad sebou, ako ti niekto ubližuje? Nič z toho. Len pekne sa ponor do víru udalostí a skúmaj, čo ti Duch pravdy hovorí. Aha, že si hluchý a nepočuješ? To si vôbec nevšímaj, to je totiž normálne, že si hluchý ako poleno, že nemáš príjem, čiže kontakt. Prídu aj horšie veci a pochopíš, že si slabý ako čaj. Ale ani to nie je ono, lebo musíš byť ešte slabší, ako telesne, tak duchovne. Musíš klesnúť a nedúfať v seba, že sa voľajako vyštveráš; musíš pochopiť, že ani jeden z nástrojov, ktoré by si chcel použiť, aby si vyliezol z bahna, v ktorom sa topíš, nie je vhodný na záchrannú akciu. Jediné, čo Ťa zachráni, je láska Božia. Otoč k Nemu svoju tvár a napriahni ruku, aby Ťa vyviedol z údolia.

Možno sa opýtaš, prečo nemôžeš použiť vlastné prostriedky na záchrannú akciu. Vtedy ti poviem, že ak to urobíš, dokážeš len jediné, že dúfaš v seba, že to zvládneš. Dokonca si myslíš, že v tom je sila, že keď spadneš, dokážeš vstať a ísť ďalej. Ale nie je, tak to vnímam teraz skrze Pána. A nemusíš tomu veriť. Poviem ti, asi sa narobíš ako Sizyfos a nakoniec ťa to premôže, a tvoja viera utrpí škodu, lebo to stále budeš skúšať a nosiť hore balvan, ale na nejakom úseku cesty sa to vždy zasekne a tvoj balvan sa skotúľa dolu.

Ak nemôžeš použiť svoje zvyšky síl, či tajné tromfy, tak čo spravíš? Myslíš na smrť, o ktorej hovorí Pán Ježiš: Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho. (Mt 10.39)
Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. (Mt 16.25)

Toto slovo je veľmi hlboké a kresťan sa s tým každý deň konfrontuje, či si to uvedomuje alebo nie. Tak ako aj ja dochádzam stále a stále plnšieho poznania pravdy: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Umrieť mi bude zisk, umrieť mi je ziskom!, viac ako všetky dary, ktorými ma Pán zahŕňa dennodenne.

Totiž, aby si dal vládu Bohu, Pánovi Ježišovi Kristovi, musíš sa vzdať svojej vlády a kontroly nad svojím životom, nad dianím v ňom skrze život v Kristu. To človek nedokáže, odovzdať vládu do rúk Kráľa, lebo sám chce vládnuť. Čo ale človek nedokáže, to dokáže Boh, ktorý skrze Syna dokonal dielo Božie na kríži: Pán Ježiš vzal na seba naše hriechy a nechal sa s nimi pribiť na kríž; tam skonal aj náš starý človek so svojimi hriechmi, lebo vierou v Neho získavame odpustenie hriechov, naše ospravedlnenie pred Bohom a Jeho vzkriesením vstávame aj my z mŕtvych, keď Boh vytrhol naše kamenné srdce a namiesto neho vložil do nás nové mäsité srdce, ktorým sa stávame novým stvorením v Kristu Ježiši skrze Ducha Svätého, daného nám zasľúbením Pána. Takúto nádej večného života máme v Ňom, ak veríme v Neho.

Takže si mŕtvy, ale akosi sa ti nechce umierať, lebo neveríš, že už si umrel. To je pre kresťana poriadna hádanka, lebo on jej síce verí a vie, čo to znamená, ale nevie ju stráviť, lebo je v tele. A o tom hovorí Písmo v Rim. 6, najlepšie, keď si prečítaš celú kapitolu.

Epilóg: Prežívaš ťažké časy, zmietaš sa, chradneš a vysychajú tvoje kosti? No a čo? To sa dialo aj Dávidovi:

Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!
Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?
Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?
Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom.
Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.
Žalmy 42,2-6

Ver v Pána, že On sa už o všetko postaral a všetko, čo sa ti deje, je tu pre tvoju výchovu, aby si ťa Pán vybrúsil ako kameň, či prepálil ako zlato. Obráť svoju tvár zo seba na Neho <3

Adriana a kovboj

30. prosince 2014 v 13:26 | Adina Christie |  Príbehy o kovbojovi
Ešte skôr než sa pustím do ďalšej časti príbehov o kovbojovi, chcem sa Vám vyznať z jednej veci.
Predovšetkým sa ospravedlňujem za gramatické chyby, ktoré vznikli mojou nepozornosťou, ale po istých technických úpravách je veľmi obtiažne robiť v článku akékoľvek úpravy. Taktiež sa ospravedlňujem čitateľom za literárnu hodnotu mojich príbehov.
Nie je mojou ambíciou stať sa spisovateľkou, ale mám ambície potešiť srdcia svojich čitateľov príbehom, ktorý azda okrem radosti prinesie aj trochu nádeje, že Kristus je naozaj s nami a môžeme byť tak isto Jeho priateľmi ako náš kovboj.
Teraz, keď som ukľudnila svoje svedomie, môžem opäť písať.
Mám však jednu otázku: Myslíte si, že kovboj je skutočná postava, alebo sa mu snažím pripisovať vlastnosti, ktoré som si vymyslela? Som si istá, že existuje, ba dokonca, že na jeho oživení má hlavný podiel sám Duch Svätý. Možno je celkom uletené tvrdiť, že by Duch Svätý chcel akokoľvek zasahovať do príbehu o obyčajnom kovbojovi, navyše ak má v talóne toľko zlozvykov ako náš hrdina. Ale ja som ani veľmi nepremýšľala o čom budem písať. Jedného dňa som zobrala do ruky pero a začala som písať. No ešte chvíľu predtým, som ho odrazu zazrela v duchu, vyziabnutého s kovbojským klobúkom a bol mi náramne sympatický. Vzbudzoval vo mne nehu a zároveň súcit. Bol taký ľudský a zraniteľný, až som ho túžila prikryť Ježišovou láskou.
Potom som už len písala a písala a nestačila som sa diviť všetkým obrazom a udalostiam. Nikdy som nemala pripravenú dejovú osnovu, všetko som sa dozvedela v momente písania. Preto sa môže niekedy zdať, že text je napísaný akoby jedným dychom. Pred konečnou úpravou sa mi často stáva, že sú v texte nekonečne dlhé vety, ktoré potom musím v niektorých častiach ukončiť bodkou a začať novú vetu veľkým písmenom. Kovboj je obyčajný človek, ktorý prijíma beh udalostí s pokorou jemu vlastnou, vedomý si toho, že jeho jediný priateľ Ježiš, je všadeprítomný a tak je jeho srdce naplnené radosťou a obrovskou láskou, lebo láska je prameňom života.
A tak si myslím, že si nerobím násilie, viem, že kovboj bude žiť dovtedy, kým mu to dovolí Pán.Požehnaní buďte všetci, ktorí čítate tieto riadky!

Adriana a kovboj

Premýšľala som, ako začať nový príbeh o kovbojovi, či ma Pánov Duch obsype prachom svojej múdrosti a ako som sa nad tým zamýšľala, mimovoľne som vtúpila do deja a nemohla som uveriť tomu, že sa mi práve prihodila najúžasnejšia vec..
Išla som tou nádhernou krajinou plnou zelene, kvetov a stromov a obdivovala som to Božie dielo cestou ku kovbojovi. O chvíľu som už vystupovala miernym kopcovitým terénom až po miesto, kde som uvidela v diaľke pod lesom učupený dom v objatí bohatej zelene a popínavých rastlín, Zastala som pred drevenou ohradou, ktorá slúžila ako vstupná brána. Chvíľu som tam vyčkávala a obdivovala som pekne vykosený trávnik a krásne záhony kvetov. V pozadí sa črtali aj známe zákutia, ktoré kovboj šikovne včlenil do celkovej scenérie. Popri kľukatom chodníku sa nachádzali menšie lavičky, obklopené pekne strihanými kríkmi.
Náhle som ho zbadala ako sa kláti spoza jedného z väčších kríkov vysoká, chudá postava kovboja a za ním cupkal malý Filipko. Rozbúchalo sa mi srdce, ale už som sa nemohla vrátiť, už ma to príliš pohltilo. Zbadal ma a hneď sa pustil smerom ku mne a Filipko sa snažil držať s ním krok. Otvoril ohradu a vpustil ma dnu. "Volám sa Adriana, píšem o Tebe, o tvojom priateľstve s Ježišom a o iných veciach, ktoré si zažil." Usmial sa takým odzbrojujúcim úsmevom, že ma hneď dostal a už nepotreboval nič urobiť pre to, aby sa zapáčil. " Ahoj teta, ty budeš u nás bývať?"Opýtalo sa ma toto malé stvorenie bez akýchkoľvek rozpakov. "Ahoj Filipko, to ešte naozaj neviem, ale som šťastná, že ťa spoznávam, teba aj tvojho ocka." Neodpustila som si, aby som nepohladila toto milé chlapča, ktoré bolo ozajstnou zmenšeninou kovboja. "Tak Ty o mne naozaj píšeš, to som dosť prekvapený, veď nie som žiadna celebrita?"
Kovboj po úvodnom mlčaní so mnou nadviazal rozhovor a priviedol ma popri krásnom drevenom zábradlí k prístrešku, vlastne terase. Všimla som si, že strecha bola trochu zvláštna, prepúšťala len toľko svetla, aby pod ňou nebola tma a predsa bolo pod ňou akurát dosť svetla. Navyše mala tú vlastnosť, že ako sa menila intenzita slnečných lúčov, dostávala nádych nového farebného odtieňa, niekedy to bola naozaj zaujímavá hra farieb. Ani som nezbadala, kedy to kovboj stihol a na stolíku ležalo občerstvenie v podobe misy plnej zeleniny, ovocia, nejakých sušienok ale aj džbán oroseného džúsu. Posadali sme si na pololehátka a vdychovali čerstvý vzduch, ktorý bol nasiaknutý vôňou zelene a letných raňajok. Bola som už poriadne hladná, tak som sa ani nedala veľmi núkať. Výdatne mi v tom pomáhal aj Filipko, lebo vždy, keď videl, že už nemám nič v ruke, tak sa poponáhľal a vynukoval ma raz jahodami, raz broskyňou, alebo nejakou sušienkou. Nalieval mi do pohára džús a ja som tŕpla,aby náhodou nerozbil džbán, lebo džbán bol na Filipka trochu veľký.Kovboj si nevzal nič, len trochu džúsu, asi už raňajkoval, pomyslela som si.
O chvíľu odkiaľsi vyčaril fľašu červeného vína a nalial do dvoch pohárov. Začala som sa brániť, že to nemuselo byť, že sa alkoholu vyhýbam, pretože mi už narobil v živote dosť problémov, že nemôžem "kázať vodu a piť víno". Kovboj to s prehľadom prepočul a tak sme si štrngli na privítanie. Hneď som sa cítila uvolnene, vzala som malého Filipka na kolená a on sa ihneď pritúlil a objal ma svojimi tenkými rúčkami tak pevne, až mi vyhŕkli slzy. Chúďatko, určite som mu pripomenula jeho mamu. Filipko sa ma držal a ja som sa neubránila, aby som nebozkávala jeho mäkké kučierky. Dobre, že si nakoniec presadol na svoje minilehátko, lebo som sa až príliš rozcítila. Bolo to na drobčeka asi tiež akurát dosť, lebo o chvíľu zaspal tvrdým spánkom. Kovboj ho preniesol do domu na pohovku, aby ho vonku neotravoval hmyz a prikryl ho dekou.
Pocítila som obdiv k tomuto zvláštnemu mužovi, ktorý, aj keď na pohľad ošľahaný vetrom ťažkého života, mal v sebe neuveriteľné čaro tvrdého muža a zároveň láskavého otca. " Viem, že nie si celebrita", nadviazala som na kovbojov rozpačitý úvod do konverzácie, "ale na našej webovej stránke si si získal mnoho priaznivcov. Všetci poznajú tvoje trampoty s veriteľmi, aj to, ako si skoro prišiel o život, ale najmä Tvoje krásne tajomstvá, ktoré si prežil s Ježišom. Poznáme tvoj dom, tvoju utešenú záhradu ale aj tajomnú podzemnú pivnicu. A keď sme sa dozvedeli, že si našiel svojho synčeka Filipka, všetci sme ti držali palce a tešili sme sa, že si si ho mohol navždy vziať domov k sebe." Po mojej odpovedi kovboj náhle vstal. "Poď, trochu ti to tu poukazujem."
Chytil ma za ruku a takmer ťahal k miestu , kde stáli divorastúce kríky. Za nimi sa kovboj zohol a odkryl oceľové veko, ktoré mi trochu naháňalo strach, keďže som poznala jeho tajomstvo. Áno, tušíte správne, o chvíľu sa stretnem zoči-voči tajomnému pôsobeniu pivnice, v ktorej kovboj našiel nevídané bohatstvo. Zišli sme po schodoch, svetlo sa automaticky zažalo a poskytlo neuveriteľný obraz zašlej slávy azda starého kráľovského rodu, to s istotou ani neviem povedať, lebo sa v historii veľmi nevyznám, skôr dám na svoje dojmy. Všetkých komnát bolo dvanásť a všade panovala neopísateľná krása a vkus , ak sa tak môžem vyjadriť, tvorcu alebo autora, ktorý asi vyraboval všetky poklady zeme, kým zariadil toto podzemné sídlo, od krištáľových lustrov počnúc, až po nábytok, ktorý bol bohato zdobený kovaním z čistého zlata.
V protiklade k tomuto až punktičkárskemu poriadku, sa v každej izbe v rohu povaľovali všelijaké predmety neznámeho určenia, niektoré čoby stavebný materiál. Asi odtiaľ zobral kovboj svojho času niekoľko kúskov, ktoré chcel predať. Kovboj sa celý čas díval na mňa, asi čakal, že budem híkať od prekvapenia, ale ja som od prekvapenia onemela.
Znovu ma ťahal so sebou a priviedol ma ku komôrke na konci dlhej chodby. Otriasla som zo seba nános bohatstva a odrazu sa ma zmocnila bázeň v očakávaní toho, čo príde , keď kovboj otvorí dvere komôrky. Vstúpila som a cítila som, ako sa chvejem a potom som ju zbadala, knihu kníh.
Ležala na ťažkom dubovom stole a lákala: "Otvor ma a dám ti Slovo!" Akoby som to naozaj počula, dychtivo som siahla po nej a otvorila som ju. Bolo to zvláštne, vôbec nevyzerala tak, ako poznám Sväté Písmo.

"Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!"
Tieto slová prenikli moju dušu a neboli už len púhymi slovami, cítila som, že Boh mi práve vrazil pečať do srdca, ešte to pálilo a horelo, cítila som, že až teraz som v Ňom, cítila som, že On je skutočne v mojom srdci, ktoré ma pálilo ako po náročnej chirurgickej operácii.
Tak ťažko sa mi dýchalo a moje srdce išlo vyskočiť z hrude, našla som Ho, je to pravda, nesníva sa mi to, už nikdy nechcem, aby to skončilo! Obrátila som stranu, obliala ma horúčava, to nie je možné! Znovu sa mi objavil pred očami výjav z krížovej cesty, celé Kristovo utrpenie a Jeho bolestná smrť na kríži. Ticho som plakala a prosila som Ho, aby mi odpustil moje hriechy, ale nevedela som sa spamätať z toho ničivého pocitu viny, ktorý ma odrazu zaplavil. Keď som sa ako-tak ukľudnila, prevládol nekonečný pocit vďaky za to, že aj mne nehodnej sa dostalo tej milosti a som zo všetkých hriechov ospravedlnená. To Kristus ma vykúpil spod zlorečenstva zákona, keď visel na kríži a všetko zlé, čo bolo obsiahnuté v kliatbe, zmazal svojou smrťou. Jeho krvou sme vyslobodení všetci od počiatku vekov až do konca!
Bála som sa otočiť ďalšiu stranu, pretože som zistila, že toto Písmo má moc zjaviť Božiu pravdu v plnej veľkosti, no rovnako má moc súdiť a rýpe do svedomia ostrým nožom Božej spravodlivosti.
Zvedavosť ma trochu popohnala a tak som obrátila ďalší list. Už to prišlo, asi som to nemala robiť, ale už bolo príliš neskoro, aby som sa vrátila. Bolo to ako spomalený film, bolo to, akoby zo mňa Boh v návale zlosti strhol šaty a ja som pred ním stála nahá a zahanbená. Radšej by som chodila po kanáloch, ako zažiť ešte raz niečo také. Videla som sa v tom najhoršom svetle, Boh nevynechal ani jeden môj hriech, ani jednu hriešnu myšlienku, ani jeden skutok, ktorý som mala urobiť a neurobila som ho. Každý zlý obraz zároveň poskytoval aj náhľad na to, ako to malo v skučnosti byť, presne podľa Pánovej vôle.
Myslela som, že som bola pri výchove mojich detí dostatočne obetavá a dobrá. Hlúposť! Bola som slabá a vôbec som nebola prísna a nepripravila som ich na ťažký život, ktorý ich čaká v chorobe, všetko som im položila k nohám, aby som si mastila ego obetavej matky. Beda mi! Ako sa s tým teraz vyrovnám? Alebo moje manželstvo! Myslela som si, že ja som tá týraná, ja znášam všetky bolesti za seba aj za deti a on je ten, ktorý sa správa egoisticky, povýšenecky, alkoholik, ktorý nás všetkých nenávidí! A Boh, akoby nevidel moje utrpenie a šplechol mi do tváre natvrdšie obvinenia, aké som kedy počula.
Opäť som bola slabá a nesnažila som sa dosť, aby zanechal pitie, nesnažila som sa o to, aby sa cítil dobre, aby sa cítil ako manžel, nedala som mu lásku, ktorú som cítila, namiesto toho som mu dala chlad, ktorý bol väčší ako oceánske ľady, nikdy som nedala na jeho rady a dokonca som ho chcela opustiť, takže som sa na ňom dopustila najväčšej zrady, akú mohol odo mňa očakávať. Veď som prisahala pred Bohom, že ho nikdy neopustím, ani v dobrom, ani v zlom! Bože môj, prosím Ťa, už ma netráp, prosím!
Ale Boh mi ešte nakladal a nakladal, až zo mňa takmer dušu vyžmýkal. Už som neplakala a neprosila a vtedy akoby uťal... Začula som nebeskú hudbu, tuším presne tú, ktorú mám tak rada a často si ju púšťam na CD-čku. Teplo sa mi rozlialo v srdci, videla som nádherné obrazy stvorenstva, počula som spev anjelov. Potom sa to zmenilo na prevolávanie Božej slávy. A v tom ALELUJA som videla Krista, ako sa týči v nadrozmernej veľkosti na nebi a v oboch rukách drží nejaké závažie, ale nebolo to závažie, lež moje ťažké bremeno, ktoré bolo Jemu úplne ľahké. Tak veľmi sa mi chcelo letieť za Ním a podržať to bremeno, aby som vyskúšala, či je to naozaj tak, no Pán sa ozval hlasom, ktorý znel ako hukot vôd:
"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké!"
Zavrela som Sväté Písmo a cítila som, že Ježiš je úplne blízko až som fyzicky cítila Jeho dych na šiji, je vo mne tak, ako ešte nikdy predtým. Opatrne som vstala, ako keby bol z porcelánu a akoby som sa bála, že sa mi rozbije. Tak veľmi som si ho chcela uchovať v srdci! Prosím, už nikdy neodíď!
Kovboj ma čakal pri dverách, starostlivo zamkol komôrku a o chvíľu sme už boli na čerstvom vzduchu. Priklopil oceľové veko a prikryl ho pokrývkou. Premýšľala som o tom, že už viem presne, čo zažil kovboj a v tej chvíli som pocítila k nemu akési bratstvo, akoby sa mi stal odrazu rodinou v Kristu. Kovboj teraz išiel akousi okľukou a hneď som na to prišla, prečo.
Chcel mi ukázať svoj obľúbený potôčik. Keď som ho uvidela, hneď som pochopila, prečo ho má tak rád. Bolo to vlastne nádherné zátišie.
Priezračný potok, na dne ktorého ležali kamene najrozličnejších farieb, po obvode ešte vyložený väčšími kameňmi, aby mal kovboj priestor na kúpanie, strom bez mena, ktorý sa skláňal až do vody a máčal svoje dlhé listy akoby si umýval vlasy, tak to bol potok, aký tak ľahko nenájdete. Chvíľu sme sa naťahovali, lebo kovboj chcel, aby sme skočili do vody, ale ja som odmietla, pretože som dosť hanblivá a tak som si musela odpustiť túto jedinečnú príležitosť, vykúpať sa v kovbojovom potoku.
Išli sme teda ďalej a hovorím mu: "Tuším sa Filipko už zobudil, lebo počujem detský smiech." A naozaj, hneď sme ho aj zbadali na jednej lavičke. Bola som veľmi šťastná, že na vlastné oči môžem vidieť, ako sa Filipko hrá s Ježišom kamienkovú hru. Myslím, že už dosť pokročili vo vymýšľaní pravidiel, lebo teraz som videla vo vzduchu nádherné mozaiky, ktoré sa o chvíľu porušili a padali na zem ako dážď. Ježiš to naozaj vie s deťmi, je spoľahlivý, lebo kým sme s kovbojom boli v pivnici, chlapček sa zobudil a nenašiel svojho ocka, ale nič sa nestalo, lebo Ježiš ho nenechal samého.
Keď sa Filipko dosýtosti pohral s Ježišom, vzal ho kovboj za ruku a rozhodol, že by bolo načase pripraviť poriadny obed, lebo sme už všetci riadne vyhladli. Ja som poslušne išla za nimi a pomohla som kovbojovi načistiť zemiaky, kým on čistil svoju vychýrenú rybu. Vykostil ju a pripravil podľa vlastného receptu, ktorý mi nechcel prezradiť. Keď bol obed hotový, prestrela som podľa kovbojových pokynov na stôl a všetci sme si posadali k výbornému obedu. Kovboj nezabudol na svoju úchvatnú modlitbu a ja som sa v tej chvíli cítila ako najmenšia z najmenších, takú mala zázračnú moc táto chvíľa.
Po obede mi kovboj ukázal Filipkovu detskú izbu, do ktorej vyrobil všetok nábytok vlastnými rukami. Dokonca vyrezal pre Filipka dreveného koníka, ktorý naozaj vyzeral k svetu. Cítila som sa úžasne v prítomnosti týchto dvoch ľudí, veľkého aj malého kovboja. Škoda, že nemôžem ostať dlhšie, škoda, že sa človek musí občas lúčiť, aj keď si to vôbec neželá.
Poďakovala som kovbojovi za pohostenie aj malému Filipkovi za skvelého tata a pomaly som odchádzala. Videla som, že ani im nie je ľahostajný môj odchod, lebo kovboj dovtedy robil všelijaké ťahy, aby predĺžil môj pobyt v jeho dome, ale čas je v tomto svete neúprosný a tak, ako musí raz skončiť zlé, tak musí skončiť aj dobré. Kovboj si dal na hlavu svoj klobúk a malý Filipko sa vzápätí rozbehol do detskej izby a obratom sa vrátil so svojím vlastným kovbojským klobúčikom. Moji milovaní, ako mi len bude smutno za vami!
Objala som Filipka, ktorý mi skočil do náručia a až po chvíli sa ma pustil. Keď mi kovboj podal ruku, od dojatia mi zvlhli oči. Nechcela som, aby to videl, ale bol rýchlejší a tak ma narýchlo objal a povedal mi: "Ani ja na teba nezabudnem sestrička!" To už som ronila krokodílie slzy...
Precitla som v hlbokom kresle s perom v ruke a utrela som si slzy, odhodlaná dopísať koniec tohoto zvláštneho príbehu, v ktorom som sa tak nečakane ocitla.
Ale už ma nič viac nenapadlo a tak som si pomohla jedným veršom z Písma:
Ef.1,17-20
"Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste Ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z Jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z Jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je Jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia Jeho mocnej sily..."
Sláva Ti Bože!

Vydané 11.9.2010 na krestan.sk

Filip a Filipko

30. prosince 2014 v 13:23 | Adina Christie |  Príbehy o kovbojovi
Ak ste čítali úvodný diel kovboja, asi vás bude zaujímať, že kovboj dostal od Majky a Petra pozvanie na svadbu, čomu sa nemálo potešil, veď dostali požehnanie od samotného Pána.
Po tieto dni sa kovboj ponevieral po svojom pozemku akosi bez života. Zdalo sa, že mu niečo chýba, lebo chodil hore-dole, prechádzal sa po chodníku, podchvíľou si sadol na niektorú z lavičiek a niečo si pre seba nepretržite šomral. Azda len vánok počul jeho slová a možno ich zaniesol prioritnou poštou priamo k Pánovi. Filip totiž dookola hovoril toto: " Kde si sa podel, Ježiš? Som tu úplne sám a je mi smutno. Čím som Ťa nahneval? Aspoň keby som o tom niečo vedel. Vráť sa späť, lebo bez teba sa mi ani žiť nechce."
Tak toto už bola celkom vážna depka. Kovboj už nevnímal ani spev vtákov a šum lístia, ktoré tak rád počúval, len ticho a prázdno sa rozhostilo v jeho duši. Nečudo, že sa nakoniec ocitol v podzemnej pivnici a zobral si z bohato zdobeného príborníka fľašu kvalitného alkoholu. Priložil si ju k perám a riadne si z nej uhol. Alkohol sa mu príjemne zozlieval po celom tele, bol to asi prvý príjemný pocit za posledných pár dní. Zaklopil za sebou oceľové veko a prikryl ho nenápadnou pokrývkou.
Idúc okolo potoka, vošiel doňho tak, ako bol, v kanadách a zlostne kopol do navŕšeného kamenia. Potok sa zakalil a vyzeral ako kovbojova duša zatiahnutá smútkom. Ani sa ďaleko neunúval, ľahol si do trávy a zaspal, stískajúc v ruke fľašu pálenky. Bol to vskutku oslobodzujúci spánok, keď nič necítil a jeho chrápanie sa ozývalo po celom dvore, akoby pílil drevo. V tejto fáze spánku si užíval blažený pokoj. Potom prišla druhá fáza, keď všetky udalosti, na ktoré sa pamätal, sa mu premietli neuveriteľnou rýchlosťou, priam ako stádo koní aj s neodmysliteľným dupotom kopýt.
Potom bolo znovu ticho a do ticha znela príjemná hudba, ktorá postupne prechádzala do nadpozemských tónov. Do toho sotva počuteľného tónu sa mihali svetelné záblesky slnečných lúčov a hra farieb bola taká úžasná ako božské pohladenie. Kovboj sa usmieval, a keď ho po tvári hladil jemnučký závoj imaginárnej látky, bol priam vo vytržení. Obďaleč stál Ježiš a usmieval sa na neho: " Filip, Filip, či som ti nepovedal, že som stále s tebou? Zapamätaj si, že aj keď ma nepočuješ, som stále blízko teba. Mám pre teba dobrú správu. Vstaň a choď do mesta, z ktorého si odišiel, čaká ťa tvoj synček. Matka ho navždy opustila, je mŕtva. Ponáhľaj sa, aby si sa nemusel o neho prieť s úradmi."
Kovboj bol v momente na nohách a všetko, čo práve počul od Ježiša si dookola prehrával v mozgu ako magnetofónovú pásku. Fľašu nechal ležať v tráve. Vyzliekol sa a skočil do potoka, kde sa rýchlo poumýval. Dal si čisté šaty, zbalil si pár drobností, nejaké jedlo a samozrejme doklady. Tašku hodil do starej dodávky, ktorú si len nedávno kúpil, aby sa mohol pohybovať medzi svojím domom a mestom, pretože tu nebola žiadna doprava. Niektoré zásoby bolo treba aspoň raz týždeň doplniť. Tento starý tátoš sa mu zišiel aj pri preprave ovocia a zeleniny, ktorej si hojne napestoval a tak svoju tohoročnú úrodu ponúkal na trhu predajcom. Našlo sa ich pár, ktorý od neho nakupovali tovar, lebo bol na súčasné pomery dosť lacný a tak sa im to veľmi vyplatilo. Z utŕžených peňazí časť odložil a za ostatok nakúpil, čo bolo treba.
Na pumpe kúpil nejaké sladkosti a v predpísanom tempe sa šinul diaľnicou, na konci ktorej ho čakalo jeho mesto, z ktorého pred časom ušiel pred veriteľmi. Zaplatil za to nemalú daň, hádam je už všetko vyrovnané a všetci mu dajú pokoj, to by si veľmi želal. Už nechcel žiadne problémy.
Myslel na ňu, svoju veľkú lásku, ako jedného dňa odišla a už sa nikdy nevrátila. Znovu pocítil známu bolesť, už ju naozaj nikdy neuvidí. Nevedel si predstaviť svojho syna, ktorý by mal mať podľa všetkého asi tri roky. Nikdy ani netušil, že by mohol byť otcom; Prečo mu nikdy nenapísala o ňom, to sa už nikdy nedozvie.
Značky, ktoré miňal, mu ukazovali, že do cieľa ostáva 10 kilometrov. Pociťoval neznáme zvieranie v oblasti srdca a taktiež nutkanie zrýchliť, aby to už čím skôr mal za sebou.
Aby nejak vyplnil zostávajúci čas, porozprával Ježišovi o svojich trampotách, ktoré ho v tomto meste postihli, aj o svojej láske, ktorá ho nechala, aj keď čakala od neho dieťa a nikdy mu to ani slovkom nenaznačila. Pritom to bola jediná žena, ktorú si mienil skutočne aj vziať. Keď skončil svoj monológ, poprosil Ježiša, aby požehnal jeho ťažkú cestu za synom, aby sa zdraví a šťastní vrátili domov.
Onedlho už prechádzal známymi ulicami nevľúdneho veľkomesta. Zabočil na staré sídlisko, kde trochu blúdil, kým sa mu podarilo nájsť vežiak, v ktorom bývala matka jeho mŕtvej lásky. Zazvonil a o chvíľu sa ozval bzučiak, ktorý mu umožnil vstúpiť do ponurej chodby. Odrazu cítil nevýslovný pokoj, už sa mu ani ruky nechveli ako pred chvíľou, a odhodlane vstúpil do ošumelej kabínky výťahu. Vystúpil na desiatom poschodí a stará žena ho už čakala vo dverách, spoza ktorých sa ozývalo detské šantenie.
Mlčky sa zvítali a kovboj vošiel neisto dovnútra. Neunikol mu detský hlások, ktorý počul tak blízko a odrazu pocítil veľkú nehu k stvoreniu, ktoré robilo taký rámus. Snažil sa ho zachytiť pohľadom, no zrazu bolo ticho. Starká ho začala volať aby sa ukázal: "Filipko, neskrývaj sa, prišiel tvoj tato, poď ho privítať!" Na toto volanie sa vygúľalo spoza stola malé chlapča s blonďavou kučeravou hlávkou. Pribehlo ku kovbojovi a jeho drobná rúčka spočinula v obrovskej dlani kovboja, ktorý sa úplne roztápal od šťastia a veruže mu vypadlo aj pár sĺz. Keby ste tam boli, ani vaše oči by neostali suché, také bolo dojemné toto stretnutie.
Kovboj si vzal malého Filipka do náručia a kým takto sedeli pri stole, počúval starkú, ktorá mu vyrozprávala,ako sa všetko rýchlo zbehlo. Hoci to bolo ťažké rozprávanie, lebo stará pani rozprávala cez slzy a chvíľami jej nebolo rozumieť, dozvedel sa, že Filipkova mama mala autonehodu, pri ktorej sa ťažko zranila a jej posledné slová pred smrťou boli: "Vyhľadaj Filipa, je to Filipkov otec. Želám si, aby ho spoznal a vychovával ho." Nato úbohá, zranená skonala.
Filip si musel ešte vybaviť nejaké papiere ohľadom otcovstva, čo tiež nie je záležitosť, ktorá sa dá vybaviť za jeden deň. A tak všetky záležitosti ohľadom dokladov o otcovstve sa nejaký čas vliekli. Dôležité však bolo svedectvo matky zomrelej a lekárske potvrdenie, ktoré dosvedčovalo, že otcom Filipka je Filip. O niekoľko dní, keď bolo všetko vybavené. Chlapčekova stará mama nachystala do veľkej cestovnej tašky všetky Filipkove veci s tým, že dieťa malo nejaké veci aj v byte, v ktorom žilo s mamou za jej života.
Bol tam nábytok v detskej izbe, nejaké zimné oblečenie, obuv, veľké množstvo hračiek a ešte mnoho iných vecí. Kovboj sa rozhodol, že z bytu zoberie len to, čo sa bude Filipkovi páčiť. Filipko sa však srdcervúco rozplakal, lebo sa nazdával, že doma na neho čaká mama, ale tej nikde nebolo. Keď sa kovbojovi podarilo utíšiť to nešťastné chlapča, povedal Filipkovi, že nech si z bytu zoberie čo chce a že si to môže vziať zo sebou.
Filipko sa rozbehol a takmer každú vec zobral do svojich malých rúk, no vzápätí ju položil späť. Už sa zdalo, že si nič nevyberie, ale potom chytil obrovského maca za ucho a ťahal ho ku kovbojovi a neskôr k nemu pridal aj veľkú tatrovku. Nič iné Filipka nezaujímalo, tak sa pomaly poberali na odchod. Keď odchádzali, ešte v predsieni kovboj zbadal v malom rámčeku fotku Filipka v náručí svojej mamy. Kovbojovi stislo srdce a rámik schoval do vrecka bundy. Dosť bolo spomienok, ide sa domov, pomyslel si v duchu Filip. Obaja sa rozlúčili so starkou a sľúbili jej, že ju niekedy prídu pozrieť.
Cesta ubehla dosť rýchlo, veď aj mala prečo. Malému Filipkovi sa ani na chvíľu nezatvorili ústa a celú cestu spieval a rozprával, čo mu slina na jazyk priniesla. Ešte bol deň, keď dorazili k domčeku. Kovboj vyložil všetky veci a prikázal Filipkovi, aby nikde neodbiehal, ale aby sa zdržiaval len pri ňom. Samozrejme, mal strach aby sa mu nič nestalo, preto tá prísnosť, no to ešte nepoznal Filipka, ktorého by neodradili ani dva zámky na dverách od úmyslu ísť von.
A tak bežal za Filipkom, raz ku potoku, inokedy ho musel hľadať medzi kríčkami a mal veru čo robiť, aby ustrážil toto veselé a neposedné dieťa. Keď sa Filipko vyšantil na dvore, stačilo mu zábradlie na terase, na ktoré sa dobre vešalo, aj sa na ňom dobre hompáľalo. Filip to láskyplne trpel, no keď sa Filipko rozhodol, že sa vyšplhá na drevený stĺp terasy, mal čo robiť, aby ho odtiaľ zvesil, veď už stihol do polovice vyliezť. " Toto nie je dieťa, ale opička z cirkusu!" Uľavil si kovboj a hneď aj na ospravedlnenie svojho výroku pohladkal malého huncúta po kučeravej hlávke.
Už bolo dosť chladno a tak sa obaja Filipovia pobrali dovnútra. Kovboj vybalil Filipkove veci a uložil ich do veľkej skrine, kde už mal poskladané svoje šaty a keďže ich nebolo veľa, v pohode sa k nim zmestili aj tie Filipkove. Mal práve vzácnu chvíľu, keď mohol trochu uvažovať, lebo Filipko sa venoval obrovskému macovi a zdalo sa, že s ním zápasí.
Na večeru urobil zemiakovú kašu a pečenú rybu, ktorú vedel tak profesionálne vykostiť, že bola úplne bez kostí. Filipkovi však pre väčšiu bezpečnosť ešte skontroloval každé sústo. Bol milo prekvapený, keď zistil, že Filipko úplne bez problémov narába s príborom a s chuťou všetko zjedol. Dal si ešte pohár mlieka a očká mu klipkali tak, že kovboj ledva stihol ustlať posteľ a Filipka ako-tak poumývať.
Kovboj sa ešte dlho pozeral na malého spiaceho anjelika a mal sto chutí ho vybozkávať, ale to by ho určite zobudilo. Keď upratal a prichystal svoj starý vojenský spacák, sadol si k stolu a polohlasne sa modlil k Ježišovi. Zvláštne, v modlitbe ani raz nespomenul seba. Všetky prosby vznášal za Filipka, aby bol zdravý a stále veselý, aby sa mu v domčeku páčilo a aby Ježiš na Filipka dával pozor aspoň vtedy, keď to nestihne urobiť kovboj. Celú noc sa mrvil a niekoľkokrát vstal, aby Filipka prikryl. Nad ránom však zachrápal ako zabitý.
Keď vstal a otvoril oči, hneď sa pozrel na pohovku, a keď neuvidel Filipka, náramne sa preľakol a vybehol tak ako bol v trenírkach a bosý na dvor. Zdesene pozeral po okolí, či ho neuvidí. Rozbehol sa ku potoku, tam však nikto nebol. Potom utekal k pivnici, ale ťažké veko by Filipko nezodvihol. Bezradne sa pustil kľukatým chodníčkom okolo odpočívadiel, keď odrazu začul od blízkej lavičky detský hlások.
Videl ako Filipko pozerá na kohosi neviditeľného, veselo džavoce a hraje sa s kamienkami tak, že kamienok vyhodí a on ostane vo vzduchu visieť a potom pristane pri Filipkovi. Filipko sa smeje celý šťastný a chce ďalšie a ďalšie kamienky, aby sa zastavili vo vzduchu a potom sa vrátili späť k nemu. Kovbojovi neskutočne odľahlo. To Ježiš sa stará o Filipka, nie nadarmo sa k nemu večer tak dlho modlil. "Spravodlivý a múdry Ježiš, ochranca maličkých, večne prítomný! Tebe budem slúžiť už naveky a už nikdy ťa nebudem podozrievať, že si ma opustil" Kovbojovi sa zdalo, že počul Ježiša ako sa smeje, bolo to veľmi zábavné.
Ešte dlho sa kovboj díval na svojho synčeka, ktorý sa tak bezprostredne spriatelil s Ježišom. Už nemal strach, že by výchovu syna nezvládol.
Budúcnosť bola v tejto chvíli niečím, čo chcel určite prežiť a v žiadnom prípade si ju nechcel nechať ujsť...
Vydané 8.9.2010 na krestan.sk

Kovboj sa vracia

30. prosince 2014 v 13:22 | Adina Christie |  Príbehy o kovbojovi
V rázovitej dedinke, bližšie neurčenej zemepisnej šírky aj dĺžky/pravdepodobne niekde na Slovensku/, pánubohu za chrbtom, kde ani vtáčika nechyrovať, nieto ešte vyziabnutého turistu, sa stalo niečo nevídané a neslýchané...
Ak sa dobre pamätám, práve takto záhadne začínal príbeh kovboja, ktorý sme pred časom uverejnili na tejto stránke. Náš kovboj podľa posledných zistení naďalej obýva domček, ktorý mu priniesol mnoho radostí aj starostí, no najviac sa potešil práve poznaniu, že na svoje trápenie nie je nikdy sám, lebo všade s ním zostáva Ježiš, ktorého si veľmi zamiloval.
Keďže domček bol pred príchodom Filipa/tak sa volal náš kovboj/dlho neobývaný, podnikol všetky právne kroky, ktoré mu umožnili užívať dom aj s príslušným pozemkom.
Pivnica, ktorá skrývala bohatstvo skazeného sveta, ale aj bohatstvo, ktorým obdaroval Filipa sám Ježiš, bola prikytá novou pokrývkou, ktorá jej lepšie pristala, ako staré haraburdy na jej oceľovom veku. Filip vysadil okolo neho krásne kríky, za ktorými by ste len ťažko hľadali tajomstvo kovbojovho života.
Neďaleký potok sa trblietal v poludňajšom slnku. Kovboj si ho trochu prispôsobil a usporiadal okrúhle kamene tak, aby vzniklo viac priestoru pre jeho vášeň čľapkať sa vo vode a tak si mohol aj zaplávať aspoň na krátke vzdialenosti. Keď vošiel do vody, ryby sa s rešpektom stiahli pod skaly. Zdalo by sa, že dnes bude vo vode aj spať. Veselo vyskakoval, ponáral sa a skúšal ako dlho vydrží pod vodou.
Radostne volal na Ježiša:" Ježiš, poď sa aj Ty okúpať, voda je teplá". Ešte chvíľu vykrikoval, na čo sa spustila lavína navŕšeného kamenia, ktoré sa zosypali tesne vedľa Filipa."Zdá sa, že dnes si vyhral Ty, ale teraz som na ťahu ja", dušoval sa Filip, ktorého nepotešilo, že jeho potok je opäť zanesený a špinavý. Kovboj vyliezol z vody ešte špinavší ako predtým, ale už to neriešil.
Dnes ho neťahalo domov, radšej vytiahol kosu a v pravidelnom rytme skosil celý dvor aj neďalekú lúku. Ešte pohrabal trávu a išiel si na chvíľu oddýchnuť. Usadil sa, alebo skôr uľahol do pohodlného pololehátka, siahol do výklenku, nalial si kvapku shery,/ asi to bolo shery, súdiac podľa chuti/, vytiahol cigaru a takmer obradne šťukol zapaľovačom. Zasnene pozoroval krivolaké kúdole dymu, ktoré nie a nie zaokrúhliť sa.
Už nemusel čeliť prudkému slnku, lebo sa mu podarilo celú južnú stranu zastrešiť. Stavba bola podopretá piatimi statnými drevenými drúkmi a dopĺňalo ju rozkošné zábradlie, ktoré s láskou vyrezával úplne sám. A aby som nezabudla, na zastrešenie prístrešku použil zvláštny materiál priamo z jednej z kráľovských izieb podzemnej pivnice. Tento zvláštny materiál dotváral fasádu domu takým zaujímavým spôsobom, že aj architekti by si lámali hlavu nad nezvyčajným architektonickým prvkom
Ale niet sa čo čudovať, veď kovboj bol človek, ktorý skrýval v sebe toľko prekvapení, že vlastne neexistovalo nič, čím by nemohol prekvapiť. Chvíľu obdivoval dielo vlastných rúk, pokyvkával hlavou a polohlasne si povedal:" Som naozaj šikovný". To ale nemal robiť, lebo hneď pri jeho nohách sa uvolnil nit na zábradlí a latka ho udrela rovno po holeni. Už už sa chystal, že si riadne zahreší, ale namiesto toho sa usmial, lebo vedel veľmi dobre, že tieto kanadské žartíky mu pripravuje Ježiš, aby mu pripomenul, že sa nemá nafukovať ako nejaký páv.
Potom už bol opatrný a obmedzil sa na to, že sa kochal pohľadom nad krásnym zeleným trávnikom s niekoľkými odpočívadlami, ktoré vytvoril vhodným zoskupením kvetinových záhonov a stromčekov a medzi ne zakomponoval kľukatú cestičku, ktorá vyzerala tak prirodzene, akoby tu bola odjakživa.Tieto zákutia nazýval odpočívadlami, lebo všade osadil šikovné lavičky, ktoré boli tiež dielom jeho rúk. Keď sa prechádzal po svojej záhrade, vždy si na niektorú lavičku sadol a rozjímal o všeličom. Zároveň to boli miesta, kde najčastejšie dochádzalo k živým rozhovorom medzi Ježišom a kovbojom.
Do tejto pohody odrazu prenikol neurčitý zvuk, ktorý sa vôbec nehodil do celkovej scenérie, kde jediným zvukom bol spev vtákov, šum lístia stromov a občas kovbojov zachrípnutý hlas. Kovboj sa okamžite vzpriamil a rozhodol sa, že preskúma situáciu. Sotva sa vybral v ústrety drevenej ohrade, ktorá slúžila ako vstupná brána, okamžite zbadal narušiteľov pokoja. Bola to mladá tmavovláska s mladíkom približne rovnakého veku a zdalo sa, že by celkom radi prekonali bariéru ohrady, súdiac
podľa toho ako sa mládenec snažil o jej otvorenie. "Prišli ste za mnou"? Predbehol ich kovboj skôr než stihli otvoriť ústa. Mladý pár sa rozpačito díval jeden na druhého a akosi im nebolo do reči. Kovboj nečakal na odpoveď a hneď ich pozýval so svojho domu. Dievča a chlapec sa na seba usmiali, zdalo sa, že im spadol zo srdca ohromný balvan a vďačne vstúpili na kovbojov pozemok.
"Nebojte sa, tu ste v bezpečí. V mojom pozemskom kráľovstve si môžete odpočinúť, určite ste už dlho na cestách, tak sa pokojne uvelebte ako doma". Kovboj, udržiavajúc svoj monológ, ich hneď usadil na pohovku. Nakrájal trochu slaninky, cibuľu a chlieb a ako ináč, nechýbalo dobré vínko. Mladý pár, zjavne vyhladovelý, sa s veľkou chuťou pustil do pripravených dobrôt a o chvíľu sa na stole váľali už len omrvinky.
Po dobrom jedle sa usadili na terase a popíjali vychladený džús, ktorý si kovboj vyrábal sám z rozličného ovocia. Kým si tak uvoľnene sedeli, Kovboj si ich ukradomky obzeral a všimol si, že sú dosť zanedbaní a špinaví a tak im ponúkol kúpeľ v jeho potôčiku. Mladí dlho nerozmýšlali a o chvíľu sa už veselo špliechali a radovali sa z priezračnej vody. Výskania a čľapotania nebolo konca kraja. Na oblečenie dostali kovbojove staré košele, lebo ich vyprané veci sa sušili na konároch pri potoku.
V podvečer, keď si chceli predĺžiť krásnu chvíľu, posadali si svorne pod striešku, nohy si vyložili na zábradlie a keď ich kovboj ponúkol aj cigarou, nebolo nad túto úžasnú chvíľu. Pravdaže, už vedel takmer všetko o tejto podarenej dvojici, predsa len, celkom dobre poznal tajomstvo, ktoré otváralo srdcia. Tým tajomstvom bola kovbojova pohostinnosť a nenásilný spôsob komunikácie. Ale poďme k tomu, prečo sa mladé dievča zatúlalo so svojím mládencom až k týmto končinám.
Majka s Petrom, aby sme nezabudli na ich mená, zdieľajú spoločný osud už pol roka. Mali len sedemnásť rokov, keď sa zoznámili a zaľúbili sa do seba. Spočiatku nemali žiadne problémy. Stretávali sa, dokonca mali spoločnú cestu do školy a taktiež aj cestu domov si navzájom spríjemňovali. Bývali neďaleko od seba a aj ich školy delilo len pár metrov. Spolužiaci im žičili, dokonca aj niektorí susedia, ktorí ich stretávali, keď išli spolu ruka v ruke.
Problém nastal vtedy, keď jedna závistlivá susedka, ktorá ich raz videla v tesnom objatí, sa poponáhľala, aby rodičom obidvoch detí vysvetlila, aké sú ich deti skazené a ako nemravne sa správajú na verejnosti. Od tej chvíle rodičia oboch detí im všemožne bránili v tom, aby sa vídali. Majka mala domáce väzenie a do školy ju musela odprevádzať staršia sestra. Peter, aj keď nebol na tom až tak zle ako Majka, lebo ho nikto nekontroloval, mal tiež zakázané udržiavať akýkoľvek kontakt
s Majkou. Tak sa stávalo, že Peter cestou do školy čakával na Majku ako pôjde okolo so sestrou a smutne sa na ňu díval, nevediac ako túto situáciu riešiť. Petrovo srdce zmietané bolesťou sa každý deň uzatváralo viac a viac. Jedného dňa, keď si vyšiel s kamarátmi do prírody, dostal ponuku od kamaráta, ktorému sa vyžaloval, aby sa s Majkou nasťahoval k nemu do bytu, keďže rodičia boli dlhodobo pracovne v Afrike. Peter okamžite hľadal spôsob, ako o tom vyrozumieť Majku a keď sa mu
to po nejakom čase podarilo, obaja sa zbalili a odsťahovali sa k Petrovmu kamarátovi. Spočiatku bol život u kamaráta celkom zábavný, veď nič nemuseli robiť, len venovať sa navzájom jeden druhému. Najhorší okamih nastal, keď Petrov kamarát Robert si začal domov pozývať rozličné indivíduá a robili žúrky, na ktorých alkohol tiekol potokom. Na jednom z týchto žúrov sa situácia nezadržatelne zvrátila a stalo sa niečo veľmi zlé. Opití mládenci odtiahli Majku do vedľajšej izby a tam ju znásilnili.
Darmo Peter búchal na dvere a plakal, Majku ochrániť nedokázal. Po tomto hroznom čine sa banda násilníkov obom vyhrážala pod trestom smrti, že ak niekedy niekomu vyzradia, čo sa tu stalo, nájdu si ich, kdekoľvek by sa schovali a potom im už nikto nepomôže. Dva dni preležali Majka a Peter v objatí, potom sa dali trochu do poriadku, zbalili si vaky a odišli, nevediac kam by zložili svoje ubolené telá. Asi týždeň sa potulovali, zväčša išli lesom, spávali v húštinách a jedli lesné plody.
Tak sa stalo, že ich cesta napokon skončila pri kovbojovom dome. Obaja boli veľmi šťastní, že kovboj ich tak pekne privítal, dal im najesť aj napiť, mohli sa vykúpať a vyprať si oblečenie. Posedávali na terase v kovbojských košeliach, bafkali cigaru a hoci sa sem-tam išli od silného tabaku zadusiť, nič nemohlo narušiť úžasný pocit slobody, ktorý práve cítili.
Večer, keď slnko zapadlo a obloha sa sfarbila do červena, pobral sa kovboj so svojimi mladými hosťami do domu a ešte im ponúkol večeru, ktorú si priam predvídavo pripravil ešte pred príchodom hostí. Pečená ryba lákavo rozvoniavala a nikoho nenechala na pochybách, že by toto úžasné jedlo nebolo od Pána. Kovboj sa veru nenechal zmiasť pred hosťami a predniesol modlitbu k Ježišovi takým úžasným spôsobom, že hostia na tú chvíľu aj zabudli na jedlo. Obaja boli vo vytržení nad týmto
neočakávaným činom a odvtedy na kovboja pozerali ako na zázrak. Keď ich kovboj videl, ako sa tvária, zasmial sa a veselo povedal: "Čo sa čudujete, veď Ježiš je môj priateľ a aby ste vedeli, je tu stále s nami, tu vám veru nič nehrozí. Ešte chvíľu sa všetci rozprávali, potom kovboj vytiahol starý vojenský spací vak a ustlal si na zemi. Mladým pripravil na spanie pohovku a o chvíľu spali ako zarezaní. Kovboj ešte dlho do noci premýšľal o útrapách, aké prežili títo mladí ľudia. V úprimnom duchu sa modlil k Ježišovi, aby si všimol Majku a Petra, lebo veľmi potrebujú Jeho pomoc.
Potom sa už ozývalo len striedavé odfukovanie a chrápanie. Len v jeden zázračný okamih sa naplnila izba takým intenzívnym svetlom, až prenikalo do duše. A potom už bolo len ticho a do tmy sa usmievali tri stvorenia, ktoré ani netušili, že ich práve prenikol Pánov Duch, ktorý ich už nikdy neopustí.

Vydané 4.9.2010 na krestan.sk

Nová správa o kovbojovi

30. prosince 2014 v 13:19 | Adina Christie |  Príbehy o kovbojovi
Iste si nemnohí z vás pamätajú na kovboja, ktorý sa zrodil z pera Agar a bol nútený ukončiť svoju púť za záhadných okolností, ktoré ponecháme radšej pod rúškom tajomtva.
Adriana zisťovala o kovbojovi niekoľko maličkostí a na základe takto získaných informácií sa rozhodla, že dá kovbojovi novú šancu.
A aby každý, kto ho nepozná, alebo sa nepamätá na jeho príhody, vedel, kto vlastne kovboj je, a prečo sa ocitol na stránke úplne newesternovskej, tomu dnes Adriana predkladá kratučkú a úplne nenáročnú rekapituláciu kovbojovho života, tak ako sa pred časom objavil na stránkach krestan.sk
Jedného dňa sa objavil pred malým domčekom, ukrytým pred zrakmi sveta vychudnutý muž s kovbojským klobúkom na hlave. Pre túto neodmysliteľnú súčasť jeho odevu, ho každý nazýval jednoducho kovboj, hoci neviedol život charakteristický pre mužov divokého západu.
Ten náš kovboj, sa skôr vo svojom mestečku, odkiaľ ušiel, preslávil svojimi dlhmi, ktoré si narobil v miestnych herniach pri hazardných hrách, čo ho neskôr takmer stálo život, ale o tom až o chvíľu.
Domček, v ktorom sa zabýval veľmi rýchlo a veľmi vďačne, mu poskytoval útočište a domov veľmi dlho. Mal tu nespočetné zásoby jedla, cigariet aj alkoholu. Neďaleko domu v potoku sa rád kúpal a šantil ako malé dieťa. Na pozemku, okrem mnohých zaujímavých vecí, našiel aj pivnicu v podzemí, ktorá bola prikrytá oceľovým vekom a rôznymi haraburdami.
Po ich odstránení sa nemálo čudoval, keď naďabil na množstvo komnát, zariadených s kráľovskou eleganciou a vkusom. Prepych, ktorý tu našiel sa pre neho stal takmer osudným. Pivnica ukrývala aj malú komôrku, ktorú sa kovbojovi nepodarilo otvoriť až na konci príbehu. Kovboj si odniesol z komnát niekoľko veľmi cenných predmetov, ktoré chcel neskôr v meste speňažiť a taktiež drahý alkohol, na ktorý mal občas chuť.
Takto vyzbrojený sa pobral do domu, kde si v podvečer vychutnával alkohol a cigaru. Tam v tichu a zvláštnej moci okamihu zažil strhujúci príbeh, ktorý navždy zmenil jeho život. Dostalo sa mu živého zjavenia, keď Ježiš prežíval svoje umučenie na kríži.
Ako neskôr pochopil, bol to ten istý Ježiš, ktorý sa mu už niekoľkokrát zjavil vo sne a kovboj k nemu pociťoval najprv sympatie, priateľstvo a napokon vrúcnu lásku.
Napriek týmto skutočnostiam sa kovboj rozhodol, že pôjde do mesta speňažiť svoj úlovok z pivnice a tak najbližší mesiac býval v neďalekom meste, kde robil príležitostné práce. Keď však musel skonštatovať, že pre svoj lup nenájde kupca, rozhodol sa smutný vrátiť do domčeka, kde ho nikto nebude rušiť. Ale už bolo príliš neskoro, lebo ho objavili jeho bývalí kumpáni, okradli ho a bezohľadne zmlátili.
Takého ťažko zraneného ho našla starenka, ktorá bývala v lese v chatrnom domčeku a v maličkej izbe mu poskytla toľko starostlivosti, aby sa zo zranení vystrábil a mohol pokračovať v ceste. Kovboj skutočne poriadne zabral a keď vyzdravel, vydal sa na cestu domov.
V jeho myšlienkach bol Ježiš, ktorý s ním pravidelne udržiaval kontakt a dalo by sa povedať slovami kovboja: ja som ten, ktorý sa priatelí s Ježišom, táto povesť ho predchádzala, kamkoľvek prišiel.
A už sme sa dostali k záveru, kde treba priložiť už len jeden kamienok, aby bol príbeh kompletný.
Akonáhle kovboj dorazil k svojmu domčeku, jeho prvé kroky viedli do pivnice a odtiaľ priamo do komôrky, kde naňho čakalo Sväté Písmo, darček od Ježiša.
V tomto momente sme kovboja opustili v nádeji, že jeho život sa zmení k lepšiemu, veď ako ináč by to mohlo byť, keď má také skvelé známosti?

Vydané 29.8.2010 na krestan.sk

Štyridsať pusí

26. prosince 2014 v 11:53 | Adina Christie |  Nostalgia
Pri tejto téme som si spomenula na môjho najmladšieho syna. Ale aj na všetky moje milované deti.

Taký najčastejší obraz, ktorý sa mi vynorí s mojimi deťmi je, keď sme si večer sadli k telke. Nikdy som nesedela sama, ale na mojich kolenách si obyčajne vegetilo niektoré z mojich štyroch detí. Veľmi často sa stávalo, že mi na kolenách chceli sedieť všetci naraz, takže som spoza nich poriadne ani nevidela; a keď sa to nepodarilo, aspoň si sadli blízko mňa a držala som ich za ruku. Pravdaže, ako rástli, postupne sa odťahovali, akoby sa hanbili za tieto prejavy lásky.

Rozpoviem jeden taký príklad za všetky. Najmladší syn bol na tom, čo sa týka pusiniek na dobrú noc, asi najviac zainteresovaný, či dokonca závislý :) On si prosil štyridsať pusí a naozaj si dával pozor, aby som ho neoklamala. Nič také, že desať, dvadsať, tridsať, štyridsať, ale pekne po jednom. Veď rátať vedel už v predškolskom veku. :)

Pusinky na dobrú noc sa časovo preťahovali, a niekedy to trvalo dlhšie, než to moja trpezlivosť znášala. Dnes sa čudujem svojej netrpezlivosti, ktorú som niekedy prejavila voči deťom, lebo aj dnes vzhliadam k týmto okamihom, ako k nezmazateľným spomienkam, ktoré vryli hlbokú stopu do môjho srdca.

Vďaka Bohu za moje deti, za to, že ešte stále ma učí milovať; a verte mi, že vždy je čomu sa učiť aj v tomto veku, lebo láska nie je o mne, ale o tebe, čiže nie je sebecká a vždy hľadí na druhých, namiesto na seba.

Už nie, ako som Ťa spoznala

25. prosince 2014 v 14:11 | Adina Christie |  Žalmoviny - nové piesne
Už nie, ako som Ťa spoznala,
ale tak, ako poznám Ťa teraz, Milovaný.
Prešli mi roky, ako piesok pomedzi prsty.
Iba Ty si zostal, môj Kráľ ovenčený víťazstvom.
Lebo Ty nemáš roky a neubúdaš časom.
Vráska Ťa nezdobí, lebo Ty horíš životom;
Veď Ty si zapálil tú sviecu, aby mi svietila na cestu.
Už nie krásne stavby, postavené ľudskými rukami,
ale nová stavba, postavená Duchom Tvojím;
Hlinené základy odniesol prúd čistej vody,
ktorý vytryskol z viery v Teba, Pán môj.
Kristus je moja skala, uholný kameň,
neporušiteľný základ, na ktorý nehodno dať slamu,
ani deravú tehlu; svetský materiál je nepoužiteľný!
Ty si cesta, pravda, život, večné poklady nebies,
ktoré si mi daroval pre živú nádej.
Čítala som príbeh, evanjelium života a smrti,
odpustenie hriechov a očistenie človeka Tvojou krvou.
Zomrel si, aby iní mohli žiť!
A potom si vstal z mŕtvych, aby si aj nás vytrhol z tohoto veku
a preniesol nás do večnosti. Aká nesmierna milosť!
A Otec Ťa oslávil slávou, akú si mal u Neho aj predtým. Hallelujah, Pane!
Kto uveril tejto zvesti? Kto prijíma Tvoju milosť?
Ja vám však pravdu hovorím:
Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám;
ale keď odídem, pošlem Ho k vám.
A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde;

o hriechu, že neveria vo mňa;

o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte;

a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené.

Ján 16,7-11

Rozhovory s Bohom

18. prosince 2014 v 13:28 | Adina Christie |  Zamyslenia
Nuž, čo povedať? Je to problém, ak človek trpí samomluvou? Asi nie, keď ho nikto pri tej samomluve neprichytí. A asi áno, keď sú okolo neho svedkovia jeho komunikácie so samým sebou. Lebo to je čudné, aby človek hovoril so sebou, akoby bol dvojmo. Hej, brácho, dáme si pivo? Jasné, že dáme!
Ono to nie je taká sranda, ako sa to vidí ľuďom naokolo, keď majú takého človeka za blázna, prinajmenšom za čudáka. Skutočne, existuje niečo, čo človeka vytláča zo spoločenstva ostatných ľudí a ocitne sa sám, ako na pustom ostrove. Je to neláska ľudí a nezáujem. Rovnako to môže byť tiež zatvrdené srdce tohoto samotára voči okoliu ako takému, keď už v minulosti čelil nepochopeniu a urážkam. Samozrejme, tých dôvodov, prečo človek trpí samomluvou je mnoho, ale často stačí jeden.

Tiež existuje skupina ľudí, ktorá sa, akoby hecovala tým, že hovorí nahlas aj vo chvíľach, keď sú sami. Možno preto, aby si dodávali guráž k niektorým činnostiam, možno im to občas vykĺzne spomedzi pier bez nejakých dôvodov, či prežitej traumy; len tak pre potešenie. Možno práve z týchto malých monológov časom nekontrolovane vzniknú veľké, čiže až chorobné, keď už hovoríme o samomluve. Táto moja rozprava je skôr len všeobecnou analýzou vecí, s ktorými som sa v živote stretla, či už pozorovaním ľudí alebo už známou charakteristikou, ktorá sa vžila viac menej do povedomia spoločnosti, keď som sa teda odhodlala tiež prispieť nejakým slovom na tému samomluva.
A či ja hovorím niekedy sama so sebou? Jasné, že hovorím. Niekedy pokojne, občas si vynadám. Ale všetko s mierou. Aspoň tomu verím :) Ono to mohlo byť možno už aj horšie, ale jedného dňa som stretla niekoho úžasného, s kým môžem hovoriť od rána do večera a nie som odklázaná na seba, čo vymyslím, či poviem. No, kto iný by to mohol byť, ako môj milovaný Boh, Pán Ježiš Kristus? Chvála Jemu a sláva naveky!
Už som to niekde písala vo svojom svedectve, ako som po mnohých súženiach, keď som znášala bremeno alkoholizmu môjho muža, finančný kolaps a celkovo strach z toho, čo bude, či dokážem ešte takto žiť ďalej. Jedného dňa som uznala, že nie, už ďalej nevládzem, už to ďalej nepotiahnem sama a niečo sa musí stať, buď zázrak, alebo niečo strašné, čo budem musieť prijať vo svojom živote: totálny krach a prehru na celej čiare. Reálne budem musieť poniesť zodpovednosť za všetky zlé rozhodnutia. Možno sa stanem vyvrheľom a bezdomovcom, človekom bez mena a bez cti. Už som bola presvedčená, že to musí prísť a čakala som na to, že príde niekto a spočíta mi to; vyhodí ma, zastrelí, bolo mi všetko jedno.

Ak sa nestane zázrak, bola som pripravená aj umrieť. A to vo mne vyvolalo akýsi pud sebazáchovy. Nie, to nestačí, musí sa to dať aj inak, musí existovať záchrana, nádej, ktorá nikdy neumiera! Často som myslela na to, keď som vtedy pred šiestimi rokmi mala živý sen s Pánom Ježišom, ktorý mi povedal: Všetko ti splním, čo som sľúbil! A prešiel cez moje telo, akoby som bola vzduch. Vedela som, že On je tá nádej, ale nevedela som, ako ju uchopiť, ako v sebe ukotviť túto nádej, aby som neodplávala do zeme nikoho.

Odrazu som vedela s istotou: Budem Ho hľadať a budem volať na Boha, kým naozaj nepríde do môjho života a nezachráni ma; lebo ja som sa skutočne topila ako na rozbúrenom mori. Bola som len škrupinkou na jeho obrovských vlnách. Pol roka trvalo moje volanie Boha. Z toho tri mesiace som sa modlila nepretržite nejakú odrhovačku, ktorú som si niekde vyčítala, ale verila som, že Boh ma vypočuje a príde ma zachrániť. A stalo sa; jedného dňa ma priviedol na jednu kresťanskú stránku, kde som sa dozvedela všetko, čo som v danej chvíli potrebovala vedieť o Bohu.

Ale to by skutočne bolo málo, prečítať si púhe informácie. Musela som ich prijať v srdci ako pravdu, čo nebol problém, lebo som s nadšením a veľkou radosťou prijímala to, že Boh sa ku mne sklonil a dáva mi o sebe vedieť. Dáva mi ochutnávať Jeho slovo, cítim Jeho príjemnú vôňu, Jeho prítomnosť a objatie. On prijal mňa a ja som prijala Jeho. Lebo On ma miloval prvý a svoju lásku mi dokázal na kríži, keď umrel za moje hriechy, za všetko to svinstvo, ktoré som prežila; obmyl ma svojou krvou a odpustil mi, akoby to neexistovalo; zrušil kliatbu nado mnou a učinil ma svätou Jemu. Moja viera sa stala spasiteľnou skrze Pána Ježiša, Božieho Syna, ktorý nielenže umrel za hriechy sveta a vymazal dĺžny úpis, ale On aj vstal z mŕtvych. Kto verí v Neho má nádej večného života. Vďaka Ti, Pane, za Tvoju milosť!

Koho by som chcela presvedčiť o živom Bohu? Každého. To však nedokážem sama. To je vaša sloboda, otvoriť si srdce, aby vstúpil Boh a zachránil vás. On nikoho neodmietne, kto by chcel pristúpiť k prameňu živej vody.

Zjavenie Jána 22,13-17
Ja som Alfa i Omega, Prvý i Posledný, Počiatok i Koniec.
Blahoslavení, ktorí si perú oblek, aby mali právo na strom života a vošli bránami do mesta!

Von zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia, modloslužobníci, všetci milovníci a páchatelia lži.

Ja, Ježiš, som poslal svojho anjela svedčiť vám o týchto veciach po cirkevných zboroch. Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda ranná.

Duch a nevesta hovoria: Príď! Kto počúva, nech povie: Príď! Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zadarmo vodu života!



Šesť dní a bolo to veľmi dobré...

3. prosince 2014 v 13:01 | Adina Christie |  Kniha
OBSAH
O stvorení sveta: čo o tom hovorí Biblia;
Dodatok: rozprávanie o tom, čomu som verila predtým, než som uverila v Boha
Anketa: Veríte, že Boh stvoril svet?

1 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. 3 Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy. 5 Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A bol večer a bolo ráno: prvý deň.
6 Potom riekol Boh: Buď obloha uprostred vôd a oddeľuj vody od vôd. 7 Tak učinil Boh oblohu a oddelil vody pod oblohou od vôd nad oblohou. A stalo sa tak. 8 Boh pomenoval oblohu nebom. A bol večer a bolo ráno: druhý deň.
9 Potom riekol Boh: Nech sa vody nahromadia na jedno miesto pod nebom a nech sa ukáže súš! I stalo sa tak. 10 Boh pomenoval súš zemou a nahromadené vody pomenoval morom. Boh videl, že to bolo dobré. 11 Potom riekol: Nech zem vydá sviežu zeleň, semenoplodné byliny a ovocné stromy rozličného druhu, čo rodia na zemi ovocie, v ktorom je ich semeno! I stalo sa tak. 12 Zem vydala sviežu zeleň, semenoplodné byliny rozličného druhu a stromy rodiace ovocie, v ktorom je semeno rozličného druhu. I videl Boh, že to bolo dobré. 13 A bol večer a bolo ráno: tretí deň.
14 Potom riekol Boh: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci a nech budú znameniami na určovanie období, dní a rokov. 15 Nech budú svetlami na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem! I stalo sa tak. 16 Boh učinil dve veľké svetlá: väčšie svetlo, aby vládlo nad dňom, a menšie svetlo, aby vládlo nad nocou; a aj hviezdy. 17 Boh ich umiestnil na nebeskú oblohu, aby osvetľovali zem, 18 aby vládli nad dňom aj nocou a aby oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že to bolo dobré. 19 A bol večer a bolo ráno: štvrtý deň.
20 Potom riekol Boh: Nech sa vody víria pohybom živých tvorov a vtáctvo nech poletuje ponad zem na nebeskej oblohe. 21 Vtedy stvoril Boh veľké morské zvieratá a všetky živé tvory rozličného druhu, čo sa hýbu a ktorými sa víria vody; aj všetko okrídlené vtáctvo podľa jeho druhov. A Boh videl, že to bolo dobré. 22 I požehnal ich Boh hovoriac: Ploďte a množte sa a naplňte morské vody. I vtáctvo nech sa rozmnoží na zemi. 23 A bol večer a bolo ráno: piaty deň.
24 Potom riekol Boh: Nech zem vydá živé tvory rozličného druhu: dobytok, plazy a poľnú zver rozličného druhu! I stalo sa tak. 25 Boh učinil rozličné druhy poľnej zveri, rozličné druhy dobytka a všetky plazy rozličných druhov. A Boh videl, že to bolo dobré.
26 Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. 27 Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril. 28 Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi! 29 Potom riekol Boh: Ajhľa, dal som vám všetky semenoplodné byliny, ktoré sú na celej zemi, a všetky stromy, na ktorých je ovocie s ich semenom; to vám bude za pokrm. 30 No všetkým zvieratám zeme, všetkému nebeskému vtáctvu, a vôbec všetkému, čo sa hýbe na zemi a má v sebe dych života, budú potravou všetky zelené byliny! I stalo sa tak. 31 A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer a bolo ráno: šiesty deň.
Prvá kniha Mojžišova - Genezis 1. kapotola



18.septembra 2010 som sa znovuzrodila v Pánovi Ježišovi. Uverila som Pánovi, že umrel aj za moje hriechy, hoci dovtedy som si namýšľala, že vlastne ani nie som taká hriešna, ako povedzme iní, ktorí majú na svedomí mnoho ťažkých hriechov. Uverila som, že nikto nie je dobrý a bez hriechu; za hriech patrí podľa Starého Zákona jediná odplata: smrť v ohnivom jazere. Dnes. keď máme Pána Ježiša a Jeho milosť stále trvá, nikto sa nemusí triasť pred nastávajúcim súdom, ak verí v Neho, že On zomrel za hriechy ľudstva, aby ospravedlnil človeka pred Bohom a odpustil mu hriechy, že smrť nepanuje viac, že vzkriesením Pána Ježiša, ktoré sa udialo na tretí deň po vyliatí Jeho nevinnej krvi, máme aj my nádej večného života, ak veríme v Neho. Hallelujah! Sláva Ti, Pane!
V čo som verila, keď som nepoznala Pána? Všeličomu som bola naklonená veriť. Aj tomu, že človek vznikol z opice, čomu nás učili v škole; ale neskôr, keď som pokročila vo svojej fantázii a túžila som po oveľa ohromujúcejších objavoch, začala ma zaujímať aj teória veľkého tresku. Zároveň ma upokojovala myšlienka na mimozemšťanov, ktorí s nami majú super plán a hádam to myslia s nami dobre. Čomu som bola najmenej naklonená veriť, bola evolučná teória, ktorá je vlastne dnes vo svete stále akýmsi základom teórie o vzniku sveta, hoci má veľa medzier a vedci tápu na všetkých úrovniach dokazovania, čo im vôbec nebráni vyjsť občas s nejakým novým objavom na verejnosť. Toto všetko dnes považujem za smeti. Moje písanie sa nebude zakladať na dokazovaní, či je pravda, čo píše Biblia. Vychádzam zásadne z viery, že som pravde, ktorou je Boh, uverila a vierou v živého Boha mi je dané vidieť veci, ktoré sú svetu zakryté a chápať ich vo svetle, Ktoré mi dáva Duch pravdy, daný tým, ktorí v Neho veria. Tak sa teda teším, že som opäť otvorila tému Biblia a teším sa aj na vás čitateľov. Nech je s nami Boh a Jeho Duch pravdy, amen.

Púha radosť

2. prosince 2014 v 17:07 | Adina Christie |  Zamyslenie
Čím je človek ustaranejší, tým menej ho teší život a zdá sa, že tých maličkostí, ktoré by ho mohli potešiť, je čím ďalej, tým menej, a ak sa aj nájde nejaká radosť, obyčajne trvá veľmi krátko. Čiže chvíle radosti sú prchavé ako éter. Pred chvíľou tu bola a už nie je.
Stačí sa zblízka pozrieť na biedu, chudobu, nemoci, vojny, zažiť jediný deň v útrapách, ktoré nikde nemajú koniec a uvidíme, že tu si nevystačíme s maličkosťami, ktoré tešia ľudí zažívajúcich stabilitu a pokoj, blahobyt a relatívne zdravie. Nevystačíme si bonbónmi šťastia, aj keby sme ich zhadzovali z lietadla.
Možno vás zbytočne plaším a zarmucujem? Verím, že to nie je zbytočné, pretože tu vôbec nejde o to, vziať vám radosť zo života, ani o to, že by sa človek nemohol rozmaznávať a nemať pri tom výčitky svedomia, že to robí na úkor druhých, alebo, že si dovolí byť šťastným, zatiaľ, čo milióny ľudí hladujú a zažívajú peklo. Nič také nemám na mysli.
Veď neraz nás robí šťastnými ranný spev vtákov, nádherné zákutia prírody, slnkom zaliata krajina a ďalšie veci, o ktoré sme vôbec neusilovali, pretože nás nimi obdaroval Boh, ktorý je nesmierne štedrý.
Maličkosti niekedy môžu byť veľké, záleží na tom, aké ovocie prinášajú tým, že sa nimi obklopujeme a nechávame ich vo svojom živote, či dopĺňame si ich ďalšími maličkosťami, ak pocítime potrebu zmeny vo svojom živote. Je tiež rozdiel v tom, či sa jedná o hmatateľné veci alebo o veci nemateriálne, čiže viacmenej duchovné.
Ak by sme vychádzali z toho, že nakoľko dokážeme žiť bez vecí, ktoré nás robia šťastnými, možno by sme museli aspoň pripustiť, že bez nich je život všedný a že sme teda závislí na pochybnom šťastí, ktoré si musíme kúpiť, alebo jednoducho niečo pre to urobiť, aby náš život mal nejakú šťavu. Takýmto chápaním sa javí celé toto pojednanie o maličkostiach, ktoré človeka robia šťastnými, ako lož, nepravda, zavádzanie, bludná cesta.
Prečo? Jednoducho preto, že kľúč k radosti je niekde úplne inde. Nádherný pokoj, tichá radosť, plesanie srdca, toto nám bolo pripravené a dané od Boha. Boh tak miloval svet, že sa zmiloval nad človekom, keď poslal svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista na zem, aby vlastnou krvou prikryl jeho hriechy a aby ten, kto verí v Neho, mal nádej večného života. Čiže Boh ospravedlnil a vykúpil človeka z moci satana, lebo Kristus umrel za naše hriechy a zmazal našu vinu a Jeho vzkriesením, keď na tretí deň vstal z mŕtvych, aj nás vzkriesi ku dňu Jeho slávy, keď si príde po nás, ak veríme v Neho.
Takáto nesmierna je milosť Božia. Predstavte si, že Kristus sa na to narodil, aby splnil Božiu vôľu a umrel za hriechy človeka, aby tento človek vierou bol spasený. A každý človek sa na to narodil, aby hľadal Boha a prijal z Jeho rúk a z výsosti moci túto milosť nad milosť, keď celé tisícročia pred Kristom, si Židia žiadali mať to, čo bolo vyliate na toto pokolenie, Jeho milosť, odpustenie hriechov a večný život, a nemohli to dosiahnuť, lebo ešte nebol čas, ktorý Boh predzvedel a povolal svojho Syna, aby dokonal dielo spásy. A teraz tu máme Kráľa kráľov a Pána pánov, Víťaza nad smrťou, živého Boha, ktorý ťa miluje viac ako seba. On ťa čaká, strateného syna, alebo dcéru, aby ťa privinul do náručia, aby ti zotrel slzy, aby mohol byť tvojím Bohom. Otvoríš Mu dvere do srdca?
Pán Ježiš hovorí: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.
Ján 16,4