Červenec 2014

Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel

26. července 2014 v 23:41 | Adina Christie |  Zamyslenia

Pán Ježiš umyl nohy aj Judášovi; tomu, o ktorom vedel, že Ho o chvíľu zradí. Ale Písmo sa dotýka konkrétne iba jedného z apoštolov a to, Petra. To však úplne stačí, lebo Pán povedal týmto naozaj všetko:

J 13,7-8
Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš.
Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel.

Ak si nedokážeme dať poslúžiť od bratov, darmo budeme sami slúžiť a môžeme sa aj zodrať, nemáme podiel s Pánom Ježišom, pretože sme neprijali Jeho milosť v plnosti. A ako vieme, milosť nemôže byť čiastočná, lebo potom to nie je milosť, iba akési omrvinky, ktoré nás na chvíľu zasýtia a vzápätí budeme hladní. Nech nás Pán Ježiš uschopní vedieť prijímať od Pána Jeho túžbu slúžiť nám skrze bratov a sestry, ktorých On poslal, lebo:

J 13,20-21
Veru, veru, hovorím vám: Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma; a kto mňa prijíma, prijíma Toho, ktorý mňa poslal.
Keď to Ježiš povedal, zachvel sa v duchu a osvedčil toto: Veru, veru vám hovorím: Jeden z vás ma zradí.

Je až nepochopiteľné pre človeka, že Pán Ježiš slúžil svojmu zradcovi, hoci vedel, že Ho zradí, aby aj Judáš mal s Ním podiel ako aj ostatní učeníci bez rozdielu. Teda Judáš si nechal poslúžiť od Pána a mohol mať poklady na nebesiach. Vymenil ich však za tridsať strieborných a zradil svojho Boha. Lebo je napísané:

J 13, 18
Nehovorím o všetkých vás, ja viem, ktorých som si vyvolil, ale aby sa naplnilo Písmo: Ten, čo jedol môj chlieb, pozdvihol pätu proti mne.




O dospelosti

26. července 2014 v 11:08 | Adina Christie |  Zamyslenia
Tak, ako som napísala o detstve, o zvláštnom aspekte vnímania detskej duše, zatúžila som, aby Pán vytiahol zo mňa niečo o dospievaní a dospelosti. Opäť by som chcela ísť na to cestou pozorovania vzťahov medzi mnou a zvyškom sveta. Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať až narcisticky, verím, že je to len zástera, ktorá má v konečnom dôsledku padnúť, aby sa odkryli veci, ktoré mi boli skryté v určité obdobia a Pán akoby už v čase, keď som Ho ešte nepoznala, pomenovával to, čo možno nechcelo byť ani videné, nie ešte, aby to malo meno.

V mladosti som bola ľahkovážna a nezodpovedná, nejak ma míňal pocit zodpovednosti; nie však preto, že by mi všetko bolo jedno, skôr som vôbec netušila, čo to je, ten pocit zodpovednosti. Samozrejme, ono to tam niekde vo vnútri bolo a iste nepopustilo vo veciach, kde sa zo zodpovednosti nejak nedalo vyšmyknúť z dôvodu, žeby bola u mňa absentovala, ale vo všeobecnosti som nemala šajnu, čo to je. Nikto ma nepostavil pred vážne veci a nepovedal mi:

Tak toto tu je vážne a treba sa k tomu postaviť jednoznačne. Ak na to nemáš, nechoď do toho, ale ak sa do toho pustíš, tak je tvojou zodpovednosťou doviesť veci do konca, či už sa jedná o pomoc človeku, alebo riešenie akýchkoľvek vecí v rodine, či škole, zamestnaní, atď. A zase, teraz po prečítaní týchto riadkov, mi Pán ukázal, že nezodpovednosť je aj zbabelo ustupovať a nevstupovať do Božích výziev zo strachu pred neschopnosťou dokočiť začaté, pretože On roztrhol naše okovy a v Ňom sme slobodní. To som však vtedy nevedela, lebo som nepoznala Boha.

Bola som aj ľahko ovplyvniteľná, nevedela som totiž vyjadriť ani svoj názor bez predošlej prípravy, čím mám na mysli siahodlhé premýšľanie o veci a točenie sa v jednom kruhu, ťažké rozhodovanie, a tak, aby som nevyzerala v očiach druhých ako ten kto nemá vlastný názor, či ako neznalá vecí, tak som hojne prikyvovala, že teda áno, chápem, presne tak, super. Premýšľala som o veciach viac pocitovo ako s rozumom, čo mi tá-ktorá vec, alebo ten-ktorý vzťah prinesie.

Napríklad ako Pán Ježiš hovorí o hospodárovi, ktorý si pri stavbe domu najprv spočíta náklady, a až, keď vie, že na to má, tak ho začne stavať, inak by prišiel do hanby pred susedmi, že ho nedokáže dostavať, čo som nakoniec ako posledný klinec do rakvy, aj zažila, keď som nedokázala pred piatimi rokmi dokončiť terasu a päť rokov sa ľudia dívali z cesty na jej holú konštrukciu, keď išli okolo. Vždy som vchádzala do projektov mojej mysle bez prípravy, priam pudovo. A to sa týkalo všetkých oblastí môjho života.

V puberte som sa zamilovávala do triednych hrdinov, ktorí si vyberali úplne iné objekty, dievčatá, ktoré bolo jednoducho vidieť. Dievča, ktoré nevedelo pomaly ani ústa otvoriť nebolo ničím zaujímavé. Tam kdesi začali moje akčné predstavy a umelý svet, ktorý žil sám sebe, kdežto, navonok bol mŕtvy a nebudoval život. To bolo náramne pohodlné. A ľutovala som sa, že som iná.

Občas som hľadala vinníka, ktorý za to môže. Začala som reptať proti maminej výchove. Dnes viem, že som to nemyslela tak vážne; bolo to ešte horšie, v skutočnosti som ju chcela obviniť z toho, že nebola na mňa dosť prísna, a to sa mi občas aj podarilo. Veľmi ľutujem a chcela by som povedať: Prepáč mama! Ale už nie je komu, maminka už nežije. Ďakujem jej za to, že ma vždy trpezlivo vypočula.

A pravdaže, všetky tieto vlastnosti sa preniesli aj do manželstva, kde výrazne dominoval môj manžel. On bol hlava, on vedel všetko, on určoval, kam čo položiť, kam ísť a kedy, koho a čo prijímať. Myslím, že som žila v otroctve z dôvodu, že som nevidela manipuláciu v tom, čo sa dialo. Ako dnes nad tým premýšľam, vlastne to, že som žila s alkoholikom, mi bolo v konečnom dôsledku na požehnanie, lebo život sa stal tak neznesiteľný, že som jednoducho začala úplne vážne a úprimne hľadať Boha. Chvála Jemu, že som Ho naozaj našla!

Ak si rozoberiem moju dospelosť v zmysle, čo mi bolo zverené a ako som naložila s tým, čo mi Boh dal, jednoznačne z toho vyjdem ako porazenec, ktorý bez Boha nepoznal cennosti, ktoré mu Boh dal do úschovy, aby sa o nich staral a rozmnožil ich. Myslím teraz na moje deti, ktorým som nedala všetko, čo potrebovali ako dlhodobý vklad do ich života, z ktorého by čerpali lásku a Božiu múdrosť. Nie, lebo azda prevládalo moje sebectvo. Dovolila som si byť často introvertom, ktorý žije sám sebe a nikoho nevpúšťa dovnútra svojho srdca. Možno som aj sama bola manipulatívna, pretože sa to nalepilo na mňa vplyvom dlhodobého tlaku zo strany manžela, ktorým som bola jednostaj ovplyvňovaná. A opäť, chvála Bohu, že On lieči vnútorné zranenia a ponúka svoj pohľad, ktorý je na výsoť pravdivý a dáva život.

Tiež mám chuť povedať: Prepáčte, deti, že som bola taká nezodpovedná a možno som tým zapríčinila vašu chudobu srdca. Milovala som, ale nevedela som, čo je to láska, nevedela som, že láska rozmnožuje bohatstvo srdca. Ďakujem Bohu za moju rodinu a za Jeho súčasnú výchovu, ktorou prechádzam. Pane Ježiši, nech je Tvoja milosť a láska s mojimi deťmi a mojím manželom, lebo Ty zapĺňaš straty a dávaš život. Sláva Ti a chvála naveky!

O modlách

26. července 2014 v 0:51 | Adina Christie |  Zápisky kresťana
Mám potrebu sa vyjadriť k niekoľkým veciam, čo sa týka obrázkov, obrazov, sôch, ikon a ďalších predmetov uctievania v cirkvi, ktorá sa považuje za pravú cirkev. Chcela som totiž prispieť komentárom k jednej rozprave, ale nedalo sa. Keďže vnímam, že sú isté veci, ktoré mi k tomu dáva Pán, túžim napísať o tom niečo z uhlu, z ktorého ma Pán už dlhší čas nabáda pozerať na všetko, čo predo mňa dáva. Je to skrze vnútorné veci, sondy, akési bádanie na dne mora. Tam totiž nachádzame nečakané veci, niekedy nádherné a niekedy otrasné odhalenia.

Verím, že Pán mi ukázal, čo všetko sa môže nachádzať pod pojmom uctievanie obrazov a iných predmetov, vyrobených na ten účel. Keďže sa chcem vyhnúť rozprávaniu o modlárstve, ako o hlavnej téme, pretože o modlách sa iba nedávno písalo, napíšem, ak dá Pán, trochu o tom, ako niektoré veci vidím ja. Verím, že je čo povedať, nielen oným cirkevníkom, ale aj znovuzrodeným kresťanom. Totiž vnímam veľkú podobnosť, čo sa týka uctievania neživých predmetov s uctievaním duchovných "hodnôt", akýchsi autorít, ktoré nás vedú na ceste poznania, (čo môžu byť jednotlivci i rozličné učenia, teda všeho zmes) ktoré sú nesprávnym obrazom o tom, aká v milosti Božej, naša viera má byť, čím žije, a čo a kto ju činí živou.

Samozrejme, musím opäť pripomenúť, že nejde o učenie. Poviem len z mosta doprosta o svojich postrehoch, ako mi ich dáva Pán, aby som to podala ďalej; či sa v tom niekto nájde alebo nenájde, to už nechávam na Ňom. Zase pôjdem na to cestou pozorovania, cestou všedného života skrze Božiu pravdu, že On je všetko vo všetkom a nie je nič, v čom On nie je, minimálne všetko sa dotýka Boha, ktorý je všetko vo všetkom a skrze Neho nás, ktorí sme v Ňom. A tu nechcem povedať, že sa to dotýka iba nás znovuzrodených, ale nám dal Pán schopnosť vidieť aj skryté veci, ak počúvame na Jeho hlas.

My ľudia sme všelijakí, ale radi máme rodinné albumy. Chceme sa "zvečniť", ako chceme aj zvečniť určitú chvíľu. Chceme sa však aj páčiť samy sebe, ale aj tým, ktorým je dovolené nahliadnuť do nášho súkromia. Nie sme spokojní, keď máme na fotkách červené oči ako angorák, keď máme vypučené brucho, keď máme zatvorené oči, skrátka, keď nevyzeráme dobre.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa radšej ani nebudú fotiť, aby sa vyhli pozornému oku objektívu. Sú zase takí, ktorí sa musia predvádzať a potrebujú byť na fotkách celebritami, aby ich iní obdivovali. Konáme teda tak, ako to vyhovuje nášmu charakteru, ako chceme byť videní. A to sa týka aj nastaveného súkromia. Ak si prajeme, aby nás videli aj iní, vidia nás a ak si to neprajeme, tak nás nikto neuvidí, ani keby nasadil FBI. A koľkí upierajú Bohu toto právo nebyť zobrazovaný, vyrytý, či modelovaný?

Boh si výslovne želá, aby Ho nikto nevyobrazoval nijakým spôsom a z nijakého materiálu, skrátka, aby človek nevytváral obrazy, ktoré nikdy nemôžu vypovedať pravdivo o Ňom, ktorý je sám Pravda. Ale hlavným dôvodom, prečo Boh zakázal, aby ho človek vyobrazoval, nebolo to, o čom som pred chvíľou hovorila, ale to, že človek vo svojej zaslepenosti potreboval viditeľného Boha, ktorému by sa mohol klaňať. Teda bol to motív, ktorý bol od samého začiatku zlý a odsúval Boha na vedľajšiu koľaj. Človek stvoril vlastnými rukami modlu a bol natoľko drzý, že jej bez dovolenia všemohúceho Boha prepožičal meno Božie, čiže išiel proti zákonu Boha, keďže Boh prikazoval, že človek si nesmie urobiť Jeho podobu a klaňať sa jej, a teda išiel proti Bohu. To bolo priam také, akoby ukradol ochrannú značku z Božieho depozitára.

Meno Božie však nie je v uzamknuté depozitári; je dané ľudstvu, aby každý našiel živého Boha, lebo ako sa Pán Ježiš narodil na zem, aby spasil ľudstvo, človek sa narodil na to, aby neúnavne hľadal Boha a jedného dňa prevzal doporučenú zásielku, v ktorej je napísané: Umrel som aj za teba, aby som aj tebe priniesol milosť, lebo si bol už odsúdený na smrť a Ja som to nemohol dopustiť, lebo ťa veľmi milujem. Preto som radšej zobral na seba tvoju vinu a nechal sa s ňou pribiť na kríž. Krvácal som za teba a umyl som ťa v svojej krvi, aby ti Otec odpustil a ospravedlnil ťa, a skrze moje vzkriesenie, aby si uveriac vo mňa, mal nádej večného života.

Dnes cirkev, ktorá nie je schopná fungovať bez modiel, tvrdí, že sa jedná o umelecké diela, že oni sa neklaňajú ani obrazom, ani sochám, čiže žiadnym zlatým teľatám. Vieme však, že hovoriť môžeme, čo chceme, ale pravdu tým nepochováme. Toto však nemôžu tvrdiť o cirkevných hodnostároch, ktorých považujú za pomazaných Božích. Toto nemôžu tvrdiť o "svätých", ktorí sú už mnohí stáročia mŕtvi.

Takisto mnohí kresťania, ktorí sú znovuzrodení a zotrvávajú pod vplyvom svojich pastorov, či kazateľov, rozličnej "odbornej" literatúry a nemajú ani len svoj vlastný názor, nieto ešte poznanie živého Boha, ktorým by sa mali nechať vyučovať skrze Ducha Svätého, lebo tak Boh zasľúbil, vysedávajú v laviciach a spoliehajú sa na nový prídel Božej stravy spravidla raz za týždeň, dôverujú svojmu bohu na pódiu, či za katedrou, že im nasype manny, ktorá bude chutiť ako mäso.

Prečo hovorím o dôvere k modle? Je tam takmer stopercentná istota, že nedôjde k zmene programu a ľud bude nasýtený skrze bohoslužby. Zaujímavý je už aj ten názov, že bohoslužby, čiže asi, že Boh slúži svojím slovom skrze svojho služobníka. Ja by som si to preložila asi takto: tento boh má ordinačné hodiny od do a v tom čase je ho možné nájsť. Vtedy skrátka hovorí k ľudu, vyslýcha, uzdravuje, rozmnožuje chleby, ryby, čo len chcete.

On tam pekne stojí a dokonca môžete s ním hovoriť rovno z očí do očí a hneď dostanete odpoveď. Cítite sa úžasne duchovne naplnení. To nie je ako u bratov, ktorí sa samotársky brodia bahnom a neustále padajú, neustále riešia s Pánom akési nedorozumenia a sú v očiach druhých takmer bezbožníkmi, ktorí ani nevedno prečo sa považujú za znovuzrodených kresťanov.

Teda modly, či už nejaké sochárske dielo a ďalšie predmety uctievania, alebo živé, či mŕtve autority majú svoje čaro v istote náboženstva, ktoré im bolo vyhotovené na mieru ľudskými rukami, či ľudskými srdcami, ktoré nedali na nejaké nejasné čakanie na Boha, ale si uliali zlaté teľa, ktoré ustanovili Jeho zástupcom(nástupcom?); Onen zástupca je dokonale viditeľný, buď ako už toľko spomínané modly z neživého materiálu, buď svojou telesnou prítomnosťou, alebo svojím popisom, ktorý má váhu osvedčenú najvyššími autoritami.

Moja radosť po dôležitom rozhodnutí

25. července 2014 v 23:09 | Adina Christie |  NEZDIEĽANÉ

Keď som napísala článok Môj závet, bola som ako roztrasená cigareta, ktorú som si o chvíľu, po deviatich mesiacoch zapálila. V tej chvíli som verila, že idem na smrť a ronila som krokodílie slzy. Nie preto, že by som sa bála smrti, ale nejak to samé vyrazilo zo mňa. Skôr si však myslím, že sa ma zmocnil Duch Boží a objímal ma a plakali sme spolu. Ešte chvíľu to trvalo. Asi ako keď išiel Abrahám s Izákom na horu a pripravoval Bohu oltár, aby na neho o chvíľu položil svojho syna, lebo to bola Božia vôľa a on ju bol pripravený splniť. Neviem prečo mi napadla podobnosťs týmto biblickým príbehom, ale tak som to vnímala.

A potom som si prečítala komentáre a zaplavila ma radosť. Opäť ma Pán objal svojou milosťou, zvlášť po prečítaní 2M 32.32, keď som sa zarmútila a Pán mi ihneď pripomenul, že On je vždy plný milosti a ešte vždy trvá milostivý rok Pána. Nechcem to tu rozpitvávať, ale potrebujem to napísať, aby bolo zjavné, čo urobil Pán po tom, ako som učinila rozhodnutie, aby Pán vzal moje spasenie a daroval ho môjmu mužovi a deťom.

Medzitým mi napadla taká hlúposť, že ako dobre, že naše spasenie je zapečatené Duchom Svätým ku dňu vykúpenia. Lebo mnohí by sme boli schopní obrátiť milosť Božiu na svoj obraz o milosti Božej a vyňať z nej Jeho spravodlivosť, aby slúžila našim cieľom, zvlášť, keď ide o večný život v prípade našej rodiny a našich detí, a všeobecne blížnych. Samozrejme, toto by sa nikdy nemohlo stať, pretože Božie slovo stojí a bude stáť naveky, Pán Ježiš povedal: Je dokonané! Jedine vierou v Pána Ježiša a Jeho smrť a zmŕtvychvstanie dosahujeme spasenie. Teda žiadne kľučky, predbiehanie sa v rade, protekcia, neobstojí. Po prečítaní tohoto mi tiež prišlo na um slovo od Pána: Mt 10,37
Kto miluje otca alebo matku väčšmi ako mňa, nie je ma hoden, a kto miluje syna alebo dcéru väčšmi ako mňa, nie je ma hoden.
A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.
Kto nájde svoj život , stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho.
Mám obrovskú bázeň pred Božou spravodlivosťou!

Takže, aby som pokračovala v tom, čo mi dáva po tieto dni Pán. Predovšetkým je to úžasná sloboda a pokoj, aký som ešte nezažila, aspoň to tak vnímam v tejto chvíli. A už vidím, ako sa niekto pohoršuje nad tým, že som nezostala pevne stáť v tom, ako mi Pán minulého roku v novembri odňal fajčenie. Nebudem sa na nič vyhovárať, je to tak a nemám sa čím chváliť. Zároveň však pozorujem, prečo som bola tak nejak posotená do tých vecí, ktoré sa znenazdania okolo mňa vyrojili.

Ja, biedny tvor, ktorý sa rozhodol odvzdať Pánovi celé svoje bohatstvo, ktoré som nadobudla v Ňom, po nekonečných snaženiach priblížiť mojej rodine a hlavne môjmu mužovi Pána Ježiša, aby Ho spoznali a prijali ako svojho Spasiteľa, som sa odrazu uvolnila; všetko vo mne sa uvolnilo, čo bolo zošnurované a Duch Boží mi vanul cez všetky póry, pľúca, priedušky, takmer som sa vznášala. A v tomto stave beztiaže sa ešte stále nachádzam, čo tam fyzikálne zákony? Tie na Pána nemajú. On je zákon života a Jeho milosť a láska, je tak obrovská, tak verná pravde, že jednoducho sa v Ňom všetko stráca, aby On bol vo všetkom oslávený. Amen. Sláva Ti, Pane!

Škaredé káčatko

15. července 2014 v 22:38 | Adina Christie |  Tema tyzdna
Ošklivé káčátko

Kto by nepoznal úchvatnú rozprávku H.CH. Andersena, Škaredé kačiatko? Rozprávku nabitú hľadaním svojej identity a lásky, strašne dojímavú, až tak, že máme chuť zasiahnuť do deja a ujať sa biedneho tvorčeka, ktorý je neustále zraňovaný svojím okolím pre svoju inakosť a nepochopenú krásu, ktorú mu sám Boh vložil do jeho bytia.
Táto téma mi okamžite priľnula k srdcu. A keď aj nie je vyslovene podobenstvom života, znovuzrodeného z Krista, je jeho dojemnou časťou, v ktorej nás Pán uzdravuje z nesprávneho videnia, ktorým sme zasiahnutí vplyvom hriešneho sveta, jeho názormi, jeho nesprávnou optikou, vďaka ktorej stále narážame na neprijatie tými, s ktorými sa stretávame v tomto svete na ceste pravdy, ktorá vedie do pravej slobody s Kristom.
Uvidela som však v tomto príbehu veľkú podobnosť s mojím príbehom a preto ponúkam malý prierez dejom pre tých, ktorí túto rozprávku nečítali:
Na začiatku príbehu sa vyliahnu kačacie vajcia. Jedno z kačiatok je ostatnými zvieratami z farmy považované za škaredé, a to ho trápi. Nakoniec odíde z farmy a pripojí sa k divokým husiam. Tento kŕdeľ však zabijú lovci. Kačiatko nájde domov u starej ženy, ale jej mačka a sliepky si z neho znovu uťahujú a kačiatko znovu utečie. Zahliadne kŕdeľ migrujúcich labutí, čo ho poteší a nadchne, ale je príliš malé, než aby vedelo lietať. Prichádza zima. Farmár nachádza mrznúceho vtáčika a vezme ho domov, ale kačiatko je vydesené jeho hlučnými deťmi a mizne z domu. Káčatko strávi zimu v blízkosti čiastočne zamrznutého jazera. Na jar prilieta kŕdeľ labutí a zúfalé káčatko sa rozhoduje, že sa radšej nechá zabiť krásnymi labuťami, než aby znášalo tak ťažký život. Je šokované, keď ho labute vítajú a prijímajú ho. Pozrie sa na svoj ​​odraz vo vode a zisťuje, že vyzerá ako jedno z nich. Kŕdeľ sa dvíha do vzduchu a Škaredé káčatko rozťahuje krídla, aby sa pripojilo k svojej novej rodine.
Na začiatku toho môjho príbehu bol Pán Ježiš, ktorý ma v kráľovskom rúchu navštívil vo sne a povedal mi: Splním ti všetko, čo som sľúbil! A prešiel cez moje telo. Na toto som sa zobudila a vedela som, že už nie som tým, kým som bola dovtedy. Šokovaná som začala hľadať odpoveď na otázku: kto som teda v tomto zjavení, ktoré ma tak nesmierne zasiahlo? Nepoznala som nikoho, kto by prežil niečo podobné a tak som postupne prešla cez mnohé náboženstvá, modlila som sa k rôznym svätým, či orientálnym postavičkám, prešla som si kadejakými zasväteniami, ale nikde som nenašla identitu, ku ktorej by sa priznalo moje srdce.
Medzitým sa môj život rútil šialenou rýchlosťou na samé dno; a tak som sa vybrala hľadať osobne Toho, vďaka ktorému som sa vzdialila cudziemu svetu, očakávajúc, že jedine v Ňom nájdem život a slobodu, po ktorej túžim. Túžobne som hľadela do diaľky, kedy Ho uvidím a volala som Jeho meno, ako niekoho, kto ma kedysi dávno navštívil a pozýval ma do svojich výšin. Vtedy som však nevedela vzlietnuť a tak som šesť rokov putovala za Ním, kým som Ho našla.
Jedného dňa, a opäť to bolo vo sne, uvidela som značky, ktoré ma doviedli konečne do Jeho náručia a On si ma privinul ako stratenú dcéru. Vtedy som začala spoznávať svojich milovaných súrodencov a odhodlala sa pripojiť ku kŕdľu nádherne slobodných okrídlencov a vyznávať meno môjho Kráľa, Pána Ježiša Krista. Vďaka Ti, Pane! Oslavujem Ťa a zvelebujem Tvoje meno naveky vekov!

Predobrazy

5. července 2014 v 22:16 | Adina Christie |  Zápisky kresťana
Teraz nedávno sme sa bavili so sestričkami o tom ako kdesi postavili kostol tri v jednom, ktorý je okrem toho aj synagógou a tiež, keď si teraz neviem spomenúť na ďalšie náboženstvo, že sa proste dohodli traja predstavitelia svojich cirkví, že postavia na znak dobrej vôle chrám, či modlitebňu, na tom ani nezáleží. Ale to je zaujímavé, že mňa napadlo slovo od Pána, ktoré hovorí o svätom mieste na ktoré sa posadil satan. Dievčatá, hneď, že to je o inom. Mne neskôr došlo, že je to obyčajná ekuména. A ďalší braček, že už sa to stalo v Danielovi. Teda každý svoje hovoril.

Dan 11,31
Jeho vojská povstanú a znesvätia svätyňu i pevnosť; odstránia ustavičnú obeť a postavia tam pustošiacu ohavnosť.

A onen braček mi povedal, že sa to stalo vtedy, keď…a citoval niečo z Daniela. A ja mu na to, že to je predobrazom proroctva, ktoré spomína Pán Ježiš a že to sa ešte len stane, že tamto teda bolo na znamenie tomuto pokoleniu, predobraz k tomu, čo sa udeje v blízkej dobe ako duchovný obraz toho spred niekoľkých tisícročí.

Momentálne ma napadlo, že čo keď sa to snáď už aj deje pekných pár rokov a to priamo pred našimi očami; niekto odstránil ustavičnú obeť a postavil namiesto nej pustošiacu ohavnosť, ktorá doslova kosí duše, lebo ich drží v zajatí lži vo veci, ktorá je zásadnou, lebo ide o život, a to, o večný život.

Na druhý deň, keď som cestovala autobusom, som naozaj tuho premýšľala o týchto veciach a bola som úplne vytešená z toho, že mi dal Pán vidieť úžasné súvislosti medzi Starým Zákonom a Novým Zákonom. Ako sa to všetko stalo nám na znamenie, ako sa jednoduché príbehy stali predobrazom ich duchovných paralel. A potom sa mohlo také niečo stať, že Pán Ježiš povedal zákonníkom, keď chceli znamenie na znak toho, že hovorí pravdu o veciach, ktoré sa mali stať a ktoré s Ním súviseli: Toto pokolenie si nezaslúži znamenie, iba ak znamenie Jonášovo.

Musím povedať, že mi to pripadalo od začiatku čudné, hoci som chápala výklad, ale teraz som úplne hotová z toho, že Pán Ježiš to naozaj hovoril zákonníkom na znamenie už vtedy, keď bol na zemi. Pán Ježiš mal istotu budúcich vecí, vedel o každom Božom skutku, či historickom čine, o každom jednom hnutí srdca, že má svoj predobraz tam, v Starom zákone, lebo už raz tu všetko bolo a nič pod slnkom nie je nové.

Tiež mal istotu, že Božie dielo spasenia sa podarí, lebo znamení o tomto bolo mnoho, ako ich dal Otec nebeský zapísať skrze prorokov, ktorých naplnil Duchom Svätým a nikdy sa nestratí ani jedno slovo z toho, čo povedal Pán, ale navždy tu ostáva pre nás ako to, čo je síce iba napísané, ale predurčené k zjaveniu Duchom Božím, aby takto oživené, dávalo život a budovalo aj nás, ktorí sme potomkami skrze bratstvo a znovuzrodenie v Pánovi Ježišovi.

A aby som išla aj do svedectva o tom, čo hovorím, totiž o predobrazoch a ich duchovných dvojníkoch. Keď sme boli nedávno so súrodencami, Pán nám dal skvelý čas, keď sme si zaspomínali úplne spontánne o tom, ako sme našli cestu k Pánovi, respektíve, ako sme Ho našli a spoznali. A ja som hovorila o svojom sne, ako sa mi zjavil Pán Ježiš a povedal: Všetko ti splním, čo som sľúbil a prešiel cez moje telo. Zažila som ozajstný šok zmiešaný s neúnavnou potrebou hľadania pravdy, lebo mi nestačilo, že sa mi dal Pán spoznať, ale potrebovala som ešte nejaké fetiše a modly, svätých, anjelov. A jednako ma to nenapĺňalo, a blúdila som okolo Jeho pastvín a nevedela som nájsť tú správnu cestu, lebo som nepoznala ani jedného kresťana. Ako som to hovorila, Radko mi hneď citoval jeden krásny verš:

Piesen 1.7
Povedz mi, ty, ktorého miluje moja duša, kde pasieš stádo, kde mu dáš odpočívať cez poludnie? Prečo si mám zahaľovať tvár pri stádach tvojich druhov? 8Ak to sama nevieš, ty najkrajšia zo žien, vyjdi si po stopách oviec, popásaj svoje kozliatka pri pastierskych kolibách!

Mňa to veľmi oslovilo a cítila som, že naozaj, Pán o mne už dávno vedel a vo chvíľach mojej clivoty, keď som Ho úpenlivo volala a hľadala, kde je, spieval mi túto pieseň. Ale ja som ju nepočula, len som blúdila a preto som nestretávala ovce a nešla popri pastierskych kolibách..
Teda, aj toto tu už bolo a všetko, čím ma Pán sprevádza pri mojej výchove celkom iste nájdem v Písme, Boh sa už o to postaral.

Napadlo ma niečo krásne, ako tu už bolo napísané, že Biblia je ľúbostný list od Pána, tak verím, že je to aj rodinný album nášho srdca, všetky výjavy nášho života, ktoré, keď sa v nich nájdeme, Pán nám povie: Nech sa tvoje srdce nebojí a nestrachuje, lebo už som riešil takú vec pred ix tisíc rokmi, aby sa to stalo predobrazom tej tvojej veci a tebe na znamenie, že som tu a vždy konám a neuhol som od spravodlivosti Božej. A ani teraz neuhnem. Ale pamätaj na mňa, že som ti priniesol milosť a všetko, čo sa ti stane, bude ti požehnaním, lebo ti to bude na život a nie na smrť.

Neviem nájsť svoje miesto

1. července 2014 v 14:31 | Adina Christie |  Žalospevy
Neviem nájsť svoje miesto,
neviem nájsť Tvoje odpovede,
na ktoré sa nenašli otázky.
Dávaj mi zjavenie pravdy,
načo mi je jeden okamih,
ktorý sa stráca v diaľke
nekonečných myšlienok?
Dnes ráno tu bol, a prečo tu už nie je?
Prečo ma nezbavíš mojej ťažoby?
Lebo neviem, čo chceš,
ani to, čo chcem ja, neviem,
však na tom nezáleží.
Slová, slová, slová,
z koľkých ma chceš zobrať na zodpovednosť?
Prečo je vo mne prázdnota dutých slov?
Nepoznám chuť medu, ani farbu mlieka,
skryté sú predo mnou lahodné veci
Tvojich polí, ktoré si mi sľúbil,
keď si mnou prešiel a povedal si:
Všetko ti splním, čo som sľúbil.
Ďakujem, ale nechápem nič,
nože mi ukáž ešte raz,
čo si mi to sľúbil?