Červen 2013

0. Úvod do série Spomienky Boha

20. června 2013 v 19:07 | Adina Christie |  Kniha

Božie kráľovstvo sa priblížilo, čiňte pokánie a verte evanjeliu.

Boh, neznámy, známy, milovaný a nenávidený, vzdialený a predsa blízky, plný tajomstiev, uznaný aj neuznaný, mystifikovaný, a predsa živý Boh; Ten, ktorý nám vždy s novou silou vniká do života, zastavuje beh udalostí, obnovuje život, prichádza a odchádza, klope, aby vošiel do sŕdc. Kto ho počuje? Ten, kto otvára dvere svojho srdca, aby s Ním večeral; ten, kto už nikdy nechce, aby odišiel, keď Ho spozná.

Pamätám sa na svoje dievčenské roky, na svoje trápenia a radosti. Každá bolesť sa ma hlboko dotýkala a vtedy som volala Boha, aby prišiel. Ale neprišiel, aspoň podľa mňa, necítila som to. Dúfala som teda, vo chvíľach beznádeje a život išiel ďalej. Spoznala som svojho terajšieho manžela. Bola to láska veľmi silná a búrlivá. Ani ma nenapadlo odísť, keď boli aj chvíle, ktoré som si nijak neželala, tak velmi som na ňom lipla. Viem, že aj on na mne. Boli sme obaja ako z inej planéty a predsa priťahovaní k sebe ako magnet.
Jedneho dna sme sa rozhodli, ze stravime spolu dovolenku a tak sme sa vybrali do dediny vzdialenej od nasej prace a prechodneho pobytu v internatoch, asi na dve hodiny cesty. Boli to dni zatvy a tak nam na seba zostavalo malo casu. Moj snubenec kosil a ja som chodila pre vodu, ktoru som cerpala z pramena, vyvierajuceho spod nedalekej skaly. Bola som spokojna. Stacilo mi, ze som ho videla z dialky a mohla som sa na neho divat cele hodiny.
A takto asi vyzeral cely tyzden. Nie, predsa len, jeden den bol o cosi iny, ako tie ostatne. Skoro rano sme sa vyviezli lesnym autobusom na horsku luku. Bolo to strasne vysoko a mna od tej zmeny tlaku rozbolela hlava. Okrem toho som bola slabo oblecena na horsku turu, bola mi hrozna zima. Konecne sme sa ocitli na tej luke. Hned, ako sme sa prebrodili horskym potocikom, vystupili sme na pomerne strmy kopec, kde sme sa rozlozili a cakali na teplo slnka.
Dovtedy som nezazila nic podobne. Zem sa vyparovala a vzduch sa divne vlnil. Spoza vysokych ihlicnanov sa tazko vytlacilo slnko, akoby sa prave narodilo z neviditelneho lona. Bolo tak blizko, ze sa takmer dotykalo stromov. Vlnenie zemskych par sa v lucoch slnka podobalo pohybujucej sa nebeskej zaclone, akoby sa spoza nej kazdu chvilu mala objavit postava Boha. Bola som v soku z tej nadhery a spontanne som zodvihla ruky a volala som na Boha: Boze,tu som, pozdravujem Ta.
Uz som potom nikdy viac nezazila nic podobne. Ale vzdy, ked som videla nadhernu prirodu, instiktivne som hladela na nu s baznou pred Bohom, ktory stvoril vsetko zive aj nezive, cely svet, kazdy atom, viditelno aj neviditelno. On, ktory je Stvoritel neba a zeme, a vsetkeho, co je na nej, Alfa a Omega, pociatok a koniec.
Vitajte teda v kralovstve nasho Boha. Verim, ze napisanim tejto obiahlejsej serie clankov o Bohu, ktory som sa, ako verim, v Duchu Pana, rozhodla pisat, podnietim vas zaujem o Toho, ktory je laska, pravda, zivot. Jednotlive clanky budu ocislovane, aby som zachovala istu postupnost podla Pisma, teda Svatej Biblie. Prajem vam prijemny zazitok s Bohom, priatelia.

Kocovina alebo opica

20. června 2013 v 11:09 | Adina Christie |  Zamyslenia
Niečo ako kocovina zažívam, keď spím dlhšie ako mám:) Nemá sa preháňať s ničím, tobôž nie s alkoholom. Lenže, myslíme si, že sú príbehy alkoholikov, zažívajúcich ranné nevolnosti a neraz okná ako svet, niečím výnimočným, hodným úsmevu, hodným napísať o nich príbeh, či len ústnym podaním ho šíriť od generácie po generáciu, a ešte ďalej?
Za týmito potuteľnými úsmevmi sotva pozorujeme ťažké mračno závislosti a z neho vyplývajúce zmeny, vzťahové problémy, sebectvo, tyraniu, deštrukciu sivých buniek alkoholika, atď.
Nechcem nikomu kaziť chuť a zábavu, či nejako posudzovať alkoholikov. Poznám však tento "maličký" problém aj z druhej strany, ako niekto, kto s alkoholikom žil a dodnes žije. Keďže z môjho položenia som sa naozaj nikdy nesmiala, bolo treba urobiť prietrž lavíne, ktorá zasahovala mňa aj moju rodinu. Lebo nikto, kto žije v prítomnosti alkoholika, nezostáva v izolácii. Je to ako bojové pole. Ty ošetruješ ranených, kým ti okolo uší svištia guľky a kedykoľvek to môžeš schytať. Len zázrakom sme vyšli z toho celí. Toto sa však týka len tela, nikto však nevidí dušu, posiatu ranami, prestrieľanú ako rešeto. Toto znehybní tvoje ciele, paralyzuje tvoje telo. Áno, vieš chodiť, vlastne si funkčný, ale z teba už nevychádza žiadne riadenie, nič, čo by ťa navigovalo. Stávaš sa živou mŕtvolou, zvnútra aj zvonka neviditeľne prehnitou.
A v tomto duševnom vákuu s mnohými trhlinami poletuje motýľ, tvoja túžba odletieť niekam do slobody, preč z vojnového obleženia. Tvoja túžba odrazu dostane meno, ktorým je Boh. Áno Boh, jedine On môže urobiť zázrak. Tvoja nádej odrazu dostane krídla orla, lebo Boh sa dáva spoznať tým, ktorí Ho hľadajú.
V Ňom som našla poklad, ktorý ani hrdza, ani mole nezožerú, lebo Jeho poklad je na nebesiach. Boh mi dal pokoj do srdca a vrátil mi manžela. Dal mi oči, aby som videla pravdu. Už sa neľutujem viac. Nechávam sa prepáliť Jeho ohňom, keď ma kázni a učí nesebecky milovať. To Jeho láska zasahuje až do špiku kostí, nielen mojich, ale aj môjho manžela. Neviem, ako to Boh robí, ale som nesmierne šťastná, že okrem mňa lieči aj môjho manžela.
Ján 3,16-21
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného
Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. 17 Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby
odsúdil svet, ale aby ho spasil. 18 Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože
neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. 19 A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi
milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo,
aby jeho skutky nevyšli najavo. 21 Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú
v Bohu konané.

Haló, ženy

10. června 2013 v 9:53 | Adina Christie |  Zamyslenia
Túžim niečo napísať ženám, tak, ako mi to dáva Pán na srdce. A nielen im. Dúfam, že povzbudím aspoň niekoľkých z vás, hlavne teda ženy. Počuli ste niekedy príslovie, že žena môže za všetko? A zase ďalsie príslovie z úst žien: muži môžu všetko. Aké podobné a predsa to nie je to isté. Veríte, že tento postoj máme v srdci celý život? Aj keď o tom nehovoríme, je to tak, dokonca aj vtedy, keď nás v živote nenapadlo takto zmýšľať. Myslím však, že ani nezáleží na konkrétnom postoji, ale na tom, že akýmsi záludným spôsobom sa podarilo svetu urobiť z manželstva jedného tela manželstvo dvoch jednotiek so samostatným vchodom, s kvalitným bezpečnostným zámkom.

Niečo také mohol dopustiť Boh možno práve vtedy, keď ženy klesali pod nadvládou mužov, ktorí svoju prirodzenú nadradenosť nad ženou danú Bohom, zneužili, pretože namiesto, aby ženu chránili svojím silným ramenom, ubližovali jej a urobili si z nej slúžku, automat na všetko, do ktorého boli dané príkazy a jednoducho to fungovalo. Paradoxne, násilie mužov páchané na ženách, týchto mužov zoženšťuje. Pýtate sa, že čo je to za blbosť? Tak skúste používať svoju moc na slabých. Ako sa budete cítiť? Ako prašivec? To je slabé slovo. Tá ženská v tebe sa volá zbabelosť.

A potom sa ženy začali pýtať: Kde je naše právo? Máme vôbec nejaké? Tam sa začala zdĺhavá emancipácia, ktorá postupne zo žien urobila mužov. Poznáme ich, bojovníčky za práva žien, za rovnoprávnosť žien s mužmi. Čo na tom, aké veľké je bojové pole? Aj doma sa dá položiť táborom naprieč obývačky. Tak veru. Netreba hľadieť na vonkajší výzor, ktorý často oklamáva zrak, lebo vo vnútri ženy je dravec. A tak by som mohla pokračovať ešte ďalej a nakoniec by sme si skočili do vlasov.

O inom chcem hovoriť, o tom, že Pán Ježiš priniesol svetlo do našich vzťahov a nemusíme sa dívať skrze historické fakty, nemusíme sledovať vývin manželstva. Nad evolučnými procesmi sa môžeme, leda tak pousmiať. Pán Ježiš, On je hlavou našich manželstiev; sme Jeho, nie nedôležitou časťou cirkvi, ba vlastne cirkvou, lebo sme sa stali jej predobrazom aj skutkom dokonaným skrze Neho, však zatiaľ nedokonalým skrze nás, ktorí sme ešte stále v procese výučby, prepaľovania, premeny mysle, a to všetko skrze lásku nášho Pána.

Možno to znie zložito, ale tam sú naše nádeje, ktoré máme v Ňom, že ty a ja budeme jedného dňa jedným telom, pretože Pán rozborí naše predstavy, naše falošné istoty v seba, naše pohŕdavé postoje voči partnerovi v manželstve. Ako sa to stane? Pán nám dá svoje vlastné oči, ktoré vidia do najhlbšej hĺbky, a ktoré majú schopnosť uzdravovať, pretože Pánova pravda lieči. To všetko skrze vieru v Neho.

Nedovolila by som si nikdy nikomu radiť, keďže sama som sa často potácala bojiskom svojho manželstva a zrovnoprávňovala som niečo, čo nikdy nebolo možné zrovnoprávniť, pretože, jednoducho muž je mužom a žena je ženou od stvorenia sveta. Odkedy som sa znovuzrodila v Pánovi, Pán so mnou jedná práve ohľadom manzelstva. Najprv ma viedol k tomu, aby som stiahla žiadosť o rozvod.

Neskôr, keď som si namýšľala, že to je z mojej strany všetko, čo mám urobiť, keďže išlo o zmierenie medzi mnou a mužom; Pán ma volal späť do rodiny, v čase, keď som bola najviac uchvátená Ním a tvrdo som odmietala každý vzťah, ktorý ma vytrhoval z mojich vzácnych chvíľ s Pánom. Pán mi už vtedy dával najavo, že Jeho vôľou je, aby láska, ktorou ma On zahrnul a ktorú som mu vrúcne opätovala a opájala sa ňou, bola dávaná ďalej; aby som si ju žarlivo nestrážila, lebo Božia láska je nevyčerpateľná lebo láska nikdy neprestáva.

Trvalo čosi vyše roka, kým sa niečo v tomto mohlo zmeniť. A nestalo sa to mojím pričnením, ani porozumením, na to som bola ešte vždy príliš zahľadená do seba. Pán dopustil jedného dňa v našom manželstve opäť hlbokú krízu a zrúcal ma do posledného miesta. Keďže sa to stalo pre financie, ktoré nám Pán dal skrze predaj neveľkého pozemku, riešila som zdĺhavo seba, že ešte vždy lipnem na peniazoch, hoci moja mienka o peniazoch bola taká, že keď sú, tak fajn, a keď nie sú, tak tiež. Nedocházalo mi, čo mi chce týmto Pán povedať. Dnes už viem, že to muselo prísť, lebo ma Pán pripravoval na oveľa hlbšie pochopenie Jeho vôle skrze naše manželstvo.

V tom čase ma starosti o rodinu, pohltili takmer úplne, a začala som slepnúť. Nevidela som z toho žiadne východisko. A pritom som bola v Pánovi. Ak ma Pán v tej dobe prepaľoval, a On to naozaj robil, muselo sa to diať v úžasnej hĺbke, lebo som už dlho necítila pokoj ani radosť, len stratu niečoho, čo sa ma dotýkalo niekedy dávno, ale nie dnes. Tušila som, že som akosi mimovoľne unikla svojej prvej láske s Pánom. Našťastie mi dal Pán ducha pokánia skrze novú milosť, čo sa udialo na jednom stretnutí kresťanov. A hoci som nevedela ako na to, ako vyzerá pokánie z toho, v čom som sa v tej chvíli nachádzala, zachytila som sa svojej, aj keď slabej viery a dúfala som v Neho, že to, čo nie je možné mne, Bohu je možné.

Veľmi som túžila po tom a modlila sa za to; túžila som žiť duchovnejšie, tak duchovne ako sa len dá. Bolo to aj smiešne, aj nemožné. Viem však, že Pán plnil moje túžby a predstavy a naozaj sa začali veci sami od seba, teda skrze Pána, navracať do Pánovho pokoja. Po nejakom čase, možno tak v polročnom rozmedzí som radostne konštatovala, že čo všetko Pán urobil. Chvála Ti a vďaka, Pane. Keďže som si v tej dobe modlitby písala asi pol roka do google dokumentov, po čase ma až zamrazilo, keď som zistila, že Pán splnil každé moje želanie, alebo len vykonal nejakú zmenu. Už som prestala rozprávať, že všetky veci majú tendenciu stáť na jednom mieste, že sa proste nič nedeje, lebo to vôbec nebola pravda. Sláva môjmu Bohu za to požehnanie.

A potom sa to začalo. Najprv len záblesky, neskôr jasné obrazy toho, aká som bola zviazaná v manželstve mojimi nesprávnymi postojmi a mojou neláskou, ako som si tým vlastne držala neodpustenie, odstup. Moja svätožiara pohlcovala každú túžbu čokoľvek zmeniť. Nemohlo sa nič zmeniť, kým Pán nezačal uzdravovať mňa. Akoby Pán povedal: Preč s tvojou svätožiarou, ja som tvoje svetlo a odteraz ti ukážem všetko vo svetle pravdy.

Už niekoľko mesiacov Pán vyťahuje zo mňa ostne, ktoré som utŕžila zakaždým, keď som akýmkoľvek spôsobom bojovala proti manželovi, keď som pohŕdala jeho radami, keď som zadúšala jeho romantickú dušu, keď som ho odmietala, keď som sa hádala do nepríčetnosti. To všetko sa nerozplynulo niekde v priestore, ale vykrádalo našu dušu. Ak sme mali byť v Bohu jedným telom, boli sme len polovicami. On ukradol moju polovicu, ja som ukradla manželovu polovicu. To je nepredstaviteľná chudoba, živorenie vo vzťahu, ktorému dal Boh najkrajšiu úlohu: Skrze lásku zrásť v jedno telo.

Ženy, viete, čo sme urobili? Odňali sme právo mužom byť mužmi v každom ohľade. Muži sa jednoducho prispôsobili ženám. Niektorí ľahšie, iní bolestnejšie. Muži stratili v sebe lovca, bojovníka, lebo už nemusia žiť v prirodzenom nebezpečenstve, bojovať o svoje rodiny a podmaňovať si nové územia a potom sa vrátiť do náruče milovanej ženy. Nie, lebo to žena od muža neočakáva, už nemiluje jeho drsnú nehu, jeho vôňu, esenciu dobrodruha, nemiluje prekvapenia, pretože miluje istotu, tú svoju, že muž bude robit to, čo od neho očakáva žena, to, čo od neho očakáva svet.

Pozri sa očami Boha: Nestal sa tvoj muž náhodou výplodom tvojej fantázie, karikatúrou, ktorá. stratila všetky črty muža? Daj mu teda slobodu od Pána, nech je mužom, ako ho Boh stvoril.