Leden 2013

Nie som zo sveta

18. ledna 2013 v 20:48 | Adina Christie |  Zamyslenia
Dnes mi dal Boh pocítiť, že nie som zo sveta. Ako? Cez jeden komentár, ktorým som reagovala na prosbu jednej blogerky, aby sme teda komentovali. Okrem toho, že som vyznala, že mojou láskou je Pán Ježiš, som sa aj poďakovala za krátku báseň, keďže peknú báseň vždy môžem a tiež na povzbudenie. Práve to poďakovanie, taká ľahká vec, ktorou netreba šetriť, sa dožilo nepochopenia. Je to podobné ako s láskou. Ani tou by sa nemalo šetriť. Ak by ňou šetril Boh, sotva by vznikla táto krásna zem. Ale vidíme, ani za ňu neďakujeme, ale kopeme do nej, však znesie veľa, veď je to len zem, teda podľa sveta nič.
Keď idem do práce, stretávam ľudí, ktorí sa usmejú a pozdravia, alebo naopak, usmejem sa ja a pozdravím. Potom ale stretávam aj ľudí, ktorí nežijú, nepozdravia, ani sa nepozrú. Proste sa len tak presúvajú pomedzi neznámych, či známych ľudí. Je pre nich možno utrpením priznať, že existujú. Chápem ich utrpenie, lebo napríklad doma len ťažko zakryjú svoju existenciu, v škole podobne, tak isto v zamestnaní. Poznám však aj to, veď som zažívala niečo podobné kým som bola vo svete. Takže stačí si nasadiť masku a byť úžasná v robote pred kolegyňami a kolegami, či pred človekom, s ktorým si to nemienime rozhádzať, či pred nejakou autoritou, od ktorej nevieme, čo môžeme čakať.
Boh nás učí láske a ďakovaniu za všetko. Učí nás, nielen tomu, aby sme milovali Jeho a ďakovali Mu za všetko, čo nám dáva, ale aby sme milovali každého, dokonca svojich nepriateľov. A aby nedošlo k omylu, láska sa neprejavuje medovými rečami, pokrytectvom, ale otvoreným srdcom, ktoré reaguje na volanie o pomoc, neuteká pred nikým a každého považuje za hodnejšieho od seba; plače s plačúcimi a raduje sa s radujúcimi.
Tento článok vznikol tak trochu z ľútosti nad tým, že svet je naozaj rozdelený a každý nakupuje inde a draho a predáva svoju dušu, akoby išlo o niečo, s čím je možné kupčiť, zvlášť vo svete, ktorý sa už prestáva aj maskovať za dobrý a čoraz viac vystrkuje rožky, lebo on, ten zlý, to skupuje, aby čo najmenej ľudí nakupovalo trvanlivé poklady, ktoré moľ nezožerie a nezničí ich hrdza. Poklady nebeského kráľovstva má odložené každý, kto verí v Pána Ježiša Krista, že On za nás vytrpel na kríži a odpustil nám naše hriechy; On umrel za nás, aby smrť nepanovala viac; On o tri dni vstal z mŕtvych, aby všetci, ktorí v Neho veria, mali nádej večného života.

Vtáča

18. ledna 2013 v 19:38 | Adina Christie |  Žalmy
Môj Boh nikdy nespí, On bdie a dodnes pracuje.
Láska a milosť nepoznajú spánku,
je to telo Krista, ktoré sa rozdáva,
je to chlieb, ktorý sa láme pre teba,
kôš plný omrviniek padajúcich zo stola Pána.
Len v podobenstvách budem hovoriť tomuto ľudu,
hovorí Pán, aby očami hľadeli, ale nevideli,
aby ušami počuli, ale nerozumeli,
aby sa snáď neobrátili a odpustil by som im.
Počuj Izrael, aj omrvinky sú ti dosť,
keď máš srdce, len ako to vtáča, ktoré iba lietať chce
a vždy ho k Bohu nadnáša,
hľa, pozná nebo a cíti jeho blízkosť,
aj omrvinky ho nasýtia,
poháňa ho hlad, výšiny ho volajú,
lebo ono má toho istého Pána, ako ty...
Sláva nášmu Bohu, ktorý je odpúšťajúci
a milosrdný, a Jeho milosť trvá naveky!

Pokoj

16. ledna 2013 v 20:38 | Adina Christie |  Žalmy
Túžim chváliť môjho Boha
a dobrorečiť Jeho menu,
aj vtedy, keď som prázdna,
keď sú vymazané všetky farby,
len piesok púštny sa mi marí,
ani kúsok manny sa netrbliece,
oázy tu niet...
Nasýtim sa chlebom Tvojím,
načerpám z prameňa vôd,
ktorým si mi Ty, Pane;
lebo Ty si všetko vo všetkom,
a nezáleží na mieste a čase,
nezáleží na ničom, čo sa deje,
lebo mám od Teba pokoj vo všetkom,
lebo Ty sám si pokoj vo mne,
pokoj, ktorý presahuje každý rozum,
a presiahol vo mne všetky hranice...
Túžim Ťa chváliť, Pane, naveky!

Požehnaný Boh

16. ledna 2013 v 20:29 | Adina Christie |  Žalmy
Požehnaný Boh, ktorý ma miluje, ktorý ma kázni,
učí ma chodiť a hovoriť, dýchať i milovať, jednoducho žiť.
Vymazal moju pamäť človeka, novým stvorením ma spravil.
Chodím a neviem, kto som, hovorím a neviem, čo,
dýcham a neviem, či prežijem tento deň,
neviem, či milovať znamená žiť...
Vedomím Tvojím som Božia,
bez Tvojho Ducha nie je vo mne život,
márne sa snažím chodiť, márnosti hovorím,
načo dýcham tento svet?
Načo mi je slovo láska, keď neležím v Tvojom náručí?
Toto si ma naučil, Pán môj, že bez lásky nie je nič.
Moje srdce už má novú pamäť:
Ty si láska, Pane, v Tvojej láske chcem byť,
byť Tvojou láskou, byť láskou mnohým,
ba všetkých chcem milovať, Pane,
len takto, jednoducho túžim žiť...
Nič viac nechcem.

O múdrosti

16. ledna 2013 v 19:55 | Adina Christie |  Žalmy
Už bolo všetko napísané
a predsa sa knihy tlačia ďalej.
Poznali sme, že je múdrosť u Boha,
však hľadáme ďalej, či nemá sestru alebo brata,
či dá sa vlastniť ten poklad a mať ho len pre seba.
Pochabosť nechce vidieť viac,
že počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom,
nechce byť svätá Bohu,
ja sama, ja sama, volá.
A preto je múdrosť pochabých
bláznovstvom sveta,
spravodlivosťou svätých,
poznanie lásky Boha,
že On tak miloval svet,
že umrel namiesto teba,
aby si ty žil skrze Neho naveky...

Pieseň ruže

15. ledna 2013 v 22:10 | Adina Christie |  Žalmy
Keby mi dal ružu môj Ženích, zrumenela by moja tvár,
keby mi dal veniec života, Jemu by som bola podobná.
A pravda, dal mi ružu, púčik malý, ako srdce človeka,
aby sa lupene rozvíjali, aby rozkvitla v krásu života.
Vo svojej krvi ju namáčal, skropil ju celú, znojom bolesti pofŕkal,
nechal však osten na jej stonke, tŕne bez ktorých niet ruží,
aby sa človek nepovyšoval nad svojich bratov,
aby nechválil len sám pre seba,
že zná vzácnu ružu večného života,
že zná cestu ruže, že úzky je jej chodník,
a tomu, kto vydrží ísť po nej až dokonca,
On dá kamienok s novým menom, dá mu veniec života...
Povedz Bohu: Daj mi ružu, Pane!
On istotne odtrhne tú najkrajšiu zo svojej záhrady.
Hallelujah!

Srdce ako živel

7. ledna 2013 v 19:54 | Adina Christie |  Zamyslenia
Konečne správny názov k správnej téme :) Chápeme ich (živly) viac ako živelné katastrofy, niečo odstrašujúce a berúce život, zaradom bez akýchkoľvek ohľadov na čokoľvek a kohokoľvek. Tento názor, či predstava je rovnako zavádzajúca ako predstava, že Boh je mýtus a patrí do ríše rozprávok. Poviem príklad. Vykopávky a všeobecne všetky archeologické nálezy nahlodal zub času, či zabalil do vrstiev tisícročí a môžeme sa len domnievať, že výskum správne určil ich pôvod a podstatu, pokiaľ nepoznáme tvárnosť skúmaného objektu danú vekom vekov. Dovolím si tvrdiť, že to nie je možné určiť žiadnym výskumom, vždy je tam odchýlka od pravdy, ktorú nepozná nikto, jedine Boh.
Takže, poďme späť k živlom. Tento článok nepustí, aby som ho nechala prejsť len tak nasucho bez vody. Hneď ma pritom napadne, ako Boh vyviedol Izraelcov z Egypta, z toho Egypta, ktorý ich zotročoval, a viedol ich skrze Mojžiša cez červené more. Mojžiš pokynul palicou a more sa rozostúpilo. Ľudia sa radostne pustili do tohoto dobrodružstva plní viery vo Všemohúceho. Viete, koľko trvá prechod cez červené more? Musí to byť veľmi dlho, veď to nebol potok ani rieka, ale obrovská voda, ktorej nebolo vidieť koniec. Božia moc však urobila na obyčajné pokynutie palicou cez toto more chodník, aby celý zástup prešiel bezpečne na druhý breh. A čo sa stalo potom? Začali ich stíhať egyptské vojská. Lenčo však prešiel cez more posledný z Izraelcov, Boh jednoducho zrušil chodník cez more a všetko aj s egyptskými jazdcami, ktorí boli Izraelcom v pätách skončilo vo vlnách červeného mora. Bola to sila, ktorá by rozdrvila aj obrovský dom.
Tento svet je zošnurovaný vlastnou veľkosťou, kým sa snaží byť, ako chce byť videný svojím obecenstvom, teda nami. Pritom si na jednej strane používa tradície, ktoré mu vyhovujú, náuky, štýly, trendy, na druhej strane využíva k tomu celého šloveka, jeho mozog, ruky. Všetko zdanlivo prospieva pokroku, rastu ekonomiky, sociálnej politiky, atď. Rozvíja sa dravosť človeka smerom vyššie, čo najvyššie, v snahe zabezpečiť si pohodlný život. A zanedbáva sa srdce ako nástroj duchovnej uvedomelosti, čím je zatlačené povedomie človeka ako Božieho stvorenia, ktoré hľadá pokrm pre svoje srdce. Srdce človeka sa nikdy nemôže nasýtiť pohľadom na babylonskú vežu, lebo jeho pokrmom je sám Boh, viera v Neho, nádej že On je mojou záchranou, či už v tomto živote, ktorý podlieha času, alebo v novom živote daného nám vierou v Ježiša Krista, ktorý je večný ako aj On bol vzkriesený zo smrti za naše hriechy, aby nás vyzdvihol z prachu a ukázal nám cestu do nebeského kráľovstva.
Dravosť človeka, vyplývajúca z túžby po svetskom bohatstve, prináša so sebou mnoho útrap a sklamaní, občasné záblesky šťastia, či trvalé nešťastie, úplne rozmetaný rebríček hodnôt, ohybný charakter, neohybnú šiju, sebectvo a pýchu. Áno, niektorí sú slobodní od týchto slučiek a klád sveta, šplhajúceho sa do nebies a hravo prechádzajú životom, ich túžby sa nesú v medziach toho, na čo majú, nie toho, čo je nedosiahnuteľné. Aké hlboké je oproti tomu slovo z Biblie: Ag. 1. kap. verš 5: Preto teraz takto hovorí Hospodin Zástupov: Priložte srdce ku svojim cestám!
Srdce je vskutku ten živel, ktorý má moc zachraňovať; srdce plné lásky nepozná hranice, nepozná slovo "nie", nehľadí na nebezpečenstvo; rúti sa ako medvedica, keď zachraňuje mláďatá pred nepriateľom, je ako rozvášnené more, ktoré sa rozostúpi a nechá prejsť svojich priateľov, aby prešli do bezpečia; je ako vietor, ktorý sa raz stíši inokedy láme stromy pre každého človeka, lebo nehľadí už na seba, je rozdané mocou lásky, je milosťou za milosť, ktorú sme obdržali od nášho Boha skrze Jednorodeného Syna Ježiša Krista.
Ján 3, 16
Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.







Čo si vziať na pustý ostrov

2. ledna 2013 v 19:10 | Adina Christie |  Zamyslenia
Čo tak, nevziať si nič? Vôbec, ale vôbec nič. Bol si niekedy sám, úplne sám? Myslím tak, že si nepočul hluk ulice, vzdialené rozhovory svojich blízkych, či vzdialených, jednoducho ľudí, ktorí mohli každú chvíľu narušiť tvoj pokoj, pretože boli príliš blízko a neboli hranice, ktoré by zadržiavali akýkoľvek vplyv čohokoľvek alebo kohokoľvek na teba.

Pre mnoho ľudí je nepredstaviteľné zostať sám so sebou a nemôcť otvoriť dvere do sveta, ktorý ovládol celého človeka, jeho zmysly, každý atóm jeho tela, celý priestor duchovného bytia. Myslíme si, akí sme slobodní, avšak svoju slobodu vzhliadame v prítomnosti priateľov, rodiny, či kolegov, v prítomnosti vymožeností sveta, snažiac sa vlastniť čo najviac automatov na vymývanie mozgov, či už je to počítač, či televízia, či iné médium, príslovečne nazvané tak, ako to aj je. Teda, aj keď sme sami, nikdy nie sme sami. O to sa postaral svet, ktorý sa o nás dojemne stará, lebo z toho žije. Šedá eminencia.

Poď sa prejsť za hranice ľudských možností, tam kde sa potácal Robinson, keď stroskotala jeho loď. Musel si vystačiť s tým, čo mal, s tým, čo našiel, s tým, čo sa mu podarilo uloviť, s tým, čo nikdy nehľadal, ale bolo mu to jedného dňa dané ako, poviem to svetsky, osudový zvrat. Kto by z nás zvládol, čo i len jeden deň na pustom ostrove? Každý. Ale po návrate na zem, by sme to už neboli my. Buď by sme boli ako obrúsený kameň, pretože ten význačný deň by z nás vydoloval a upevnil človeka, ktorý objavil v srdci východ slnka, svoju nádhernú podstatu života, alebo by sme stali stroskotancami, ktorí sú vlastne v pozícii stroskotanca celý život, bez ohľadu na to, či sú na pevnine alebo na rozbúrenom mori, či v dome, nikde nie sú v bezpečí, pretože nepočuli výzvu srdca: choď a bojuj o svoj život!

Ešte si stále myslíš, že potrebuješ niečo na pustom ostrove? Čokoľvek si vezmeš, vezmeš si zo sebou civilizáciu a už nebudeš hnaný svojím prirodzeným motorom, ktorý zvláda rýchlosť, ostré zákruty, nebezpečenstvo, hĺbky a šírky, výšky... To je rozpätie krídel orla. To je sloboda, ktorú ti dal Boh, skôr než si povstal z prachu. A v tejto chvíli je jedno, či ty veríš v Neho, lebo On je verný a na každého dal svietiť slnko rovnako; na každého posiela svoj jarný dážď; každému vložil do srdca kus seba; každý môže byť bojovníkom a neklesať v strachu pred nepriateľom, lebo On bojuje za teba, ba už zvíťazil. Neprepas tú príležitosť, keď budeš počuť výzvu: Poď za mnou! Na cestu si neber nič; tam, kde som Ja, je pravda, život, sloboda!