Říjen 2012

Niečo tu nesedí

26. října 2012 v 22:34 | Adina Christie |  Zamyslenia
Ľudia sú obrátení tvárou k sebe. Aspoň väčšina. Nanajvýš hľadia uprene do zrkadla, čo je len ďalšou formou zahľadenosti sa do seba. Po svete už behalo, či ležalo, či stálo, či viselo, už veľa modiel. A najväčšia z modiel je tá, ktorá sa šplhá ponad seba. Teda je výplodom ťažkej závislosti na sebe samom. Nie, naozaj nepreháňam, som dennodenne svedkom sebectva najhrubšieho zrna. A aby ste nehovorili, že vidím zle a mám proti niekomu niečo, dosvedčujem, že som voľakedy aj sama stála na nejakom tom stupni vlastnej veľkosti.
A ešte aj teraz, keď som odovzdala život Ježišovi Kristovi, sa pristihnem pri tom, že ak už aj boli zborené stupne, často sa nevedomky staviam aspoň na špičky. Poviete si, však nič zlé na tom nie je. Veď svet je ako džungľa, teda platí zákon džungle. Ak platí zákon džungle, sebectvo je obyčajným inštinktom, nástrojom prežitia: Kto prvý príde, prvý berie; Kto zožerie iného, nebude zožratý. A tak dookola, chránime si territórium, staviame nepreniknuteľné opevnenie. Málokto si uvedomí, že táto umelá ohrada, je naším vlastným väzením, stali sme sa otrokmi nášho kamenného srdca, ktorého údery už nezodpovedajú počtu nami milovaných ľudí, sú duté, sú sarkofágom nášho odumretého ducha.

Čo to tu vlastne dookola meliem? Pevne verím, že sa mi podarí odhaliť podstatu, akési DNA, toho, čím by sme mali byť a čím sme sa stali v konečnom dôsledku. Ale odložte si nabok svoje predstavy o stvorení človeka z opíc, či stvorení sveta vplyvom veľkého tresku. Lebo, keby bola naša pramater opica, ešte stále by sme behali ohnutí a hľadali potravu na stromoch. Keby povstal život z veľkého tresku, nebolo by to nič pekné ani rozumné. Pozrite sa na tú nádheru a dokonalosť Božieho stvorenia! Náhodu celkom vylučujem. Moja viera je v Bohu a Jeho moci, čo je však najdôležitejšie, v Jeho láske. A neprišla som hovoriť, že verte!
Nie ja, však práve Boh vám dal slobodu veriť, či neveriť. Ale to by išiel sám proti sebe! Bingo! Boh je taký veľký a spravodlivý, nesmierny a plný milosti, že robí aj nepopulárne kroky, ktoré ho napríklad zdrvia, nahnevajú, či pripravia o život. Prečo to Boh robí? Prečo stvoril svet, keď ho pokojne nechá bombardovať, či dopustí záplavy, zemetrasenia? Prečo nechá umierať deti a nevinných? Tieto údery človek len ťažko prijíma a nezriedka si povie: Boh nie je. Toto by predsa nemohol dopustiť! To, čo sa však deje nám ľuďom, Bohu nie je ľahostajné, nie je však dané porozumieť neveriacemu ľudu, ktorý sa odvrátil od Boha a tvári sa, že Boh neexistuje.

Ale predsa, prečo Boh koná veci, ktoré mučia Jeho srdce, ktoré sú tak nepochopiteľné, tak neuveriteľné? Pretože Boh je láska! To, že stvoril svet a všetko živé, čo je v ňom, sa nestalo z rozmaru Jeho Veličenstva, ale z prirodzenej túžby Stvoriteľa, ktorý dáva život, dať život, vdýchnuť to Božské do človeka, aby bol človek ako On, aby sa podobal na Neho. Tu sa zastavím: Bol to práve človek, ktorý zradil Boha a počúval diabla, ktorý ho lákal, aby jedol zo zakázaného ovocia. A človek neváhal opustiť Božie náručie, Božiu ochranu, pre kus žvanca, vďaka ktorému by mohol byť múdry ako Boh. A tak bol človek vyhnaný z raja. Mal všetko a o všetko prišiel pre vlastné sebectvo. Z dnešného pohľadu to bol obrovský risk, nezodpovedné hazardérstvo Adama a Evy.
Veď Adamov a Evin hriech sa nedal zmyť celé pokolenia. Koľko zvierat bolo obetovaných na odpustenie hriechov a predsa to nestačilo?! Koľko bolesti a utrpenia?! Boh sa nikdy neprestal dívať na človeka a skúmať jeho srdce. Nenašiel sa však nikto, kto by hľadal Boha. Úbohé stvorenie, oklamané! Zato sa rozšírila neprávosť a do neba volajúce zločiny. Boh neraz udrel svojou pravicou a padali mestá, padali vojská. Celý svet postihla potopa a jediný kto sa zachránil bol Noe a jeho rodina. Boh vtedy povedal, že už nikdy viac nevyhladí národy. Abrahám, hoci nevidel Boha, hlboko veril v Neho a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Boh si ho vyvolil a zasľúbil mu veľké požehnanie: "Rozmnožím tvoj národ ako hviezd na nebi", čo bolo dvanásť pokolení Izraela.
Týmto však nekončí púť Izraela. Ešte príde veľké súženie, a to ťažké otroctvo pod egyptským faraónom. Vtedy sa Boh rozspomenie na Izraelský národ a vyvedie svoj ľud mocným ramenom z Egypta. Mnohí vieme, že Mojžiš, ktorý bol vtedy Božím prorokom, hovoril ľudu Božie slová, ktoré mu Boh hovoril. Boh dokonca počas štyridsiatich rokov na púšti, s týmto ľudom žil a viedol ich cesty, cez deň ako oblak, v noci ako ohnivý stĺp. Tam, na vrchu Horeba sa začal písať Starý Zákon, keď ako prvé boli napísané Božou rukou tabuľky s desiatimi prikázaniami. Ľud Boží však ani v Božej prítomnosti nedokázal Bohu dôverovať a jednostaj reptali na Neho, nikdy neboli spokojní, dokonca neraz ľutovali, že ich Boh vyviedol z jarma otroctva v Egypte.

S čím teda nebol spokojný ľud? Čo také žiadal od nich Boh, že to nedokázali stráviť a naozaj len časť z pôvodného počtu Izraelcov malo umožnený vstup do zasľúbenej zeme? Ľud chcel viac ako mannu, ktorú jedli štyridsať rokov každý deň, išlo im o naplnenie ich telesných požiadaviek. Duchovný život v Bohu znamenal, že by v pokore a trpezlivosti znášali každodenné ťažkosti, čo sa dá jedine vierou v Boha, že čo Boh zasľúbi, to aj vykoná. Boh je verný, aj keď je človek hriešny a neverný. Mnohými proroctvami je pretkané Božie slovo. A tou hlavnou líniou je proroctvo o prvom príchode Ježiša Krista, čo sa aj naplnilo pred dvetisíc rokmi.
Ján 3, 16-21
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.
Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.
Kto verí v neho, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna.
Súd je v tom, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali väčšmi tmu než svetlo, lebo ich skutky boli zlé.
Veď každý, kto robí zle, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo.
Kto však koná pravdu, ide na svetlo, aby sa ukázalo, že jeho skutky sú vykonané v Bohu.

Ježiš Kristus bol ukrižovaný pre naše hriech

Keď skončí vláda alkoholu

18. října 2012 v 22:11 | Adina Christie |  Svedectvo

Toto poznam doverne, aj so zavretymi ocami, kazdym zmyslom rozoznam alkoholika.
Poznam, pravda, aj alkohol zabaleny v krasnom pollitrovom flakone, ci v jemnom opare
romantiky, ci naopak tvrdej realite vsednych dni, kedy je poharik sektu podavany ako
prva pomoc, ako pri fyzickych, tak pri dusevnych uderoch.
Viac sa vsak rozpisem o tom, coho je schopna zavislost na alkohole. Preco? Lebo prave
alkohol narobil v nasej rodine mnoho zleho. Rozmetal nase city, ktore sa volakedy
nazyvali laskou, posliapal vsetky hodnoty, ktorym sme dovtedy verili. Tym postihnutym
zavislostou na alkohole, bol moj manzel. On miloval flasu viac ako svoju rodinu, viac
ako vsetkych, viac ako seba.
Stali sme sa otrokmi jeho bezmedzneho pitia. Vsetko bolo podriadene alkoholu, ktory
u nas kraloval niekolko desatroci a nebolo mozne ho zvrhnut z tronu. Ked jedneho
dna rodina rozhodla, ze to takto dalej nepojde, zasli sme na sud a podala som ziadost o
rozvod. Potom bolo este horsie nez sme dovtedy zazivali. Boli sme psychicky doranani a
nevideli sme koniec ani zaciatok nicoho.
Ja som v tom case uz niekolko mesiacov upenlivo prosila Boha o pomoc
A Boh sa ma dotkol nevidanou silou a coskoro som zistila, ze On uz nikdy nebude a
nemoze v mojom zivote chybat. Odovzdala som mu zivot. Nie ako mniska, ktora odisla
do klastora, ale ako totalne a hlboko zamilovany clovek, ktory nahle prezil objatie
Boha a uz nikdy nebude moct tuto lasku opustit, ani nahradit nicim a nikym, pretoze je
nenahraditelna. Mojim lubostnym listom sa stala Biblia,
Otupela som voci nepriatelskemu svetu plnom alkoholu a zakazdym som tuzila uniknut
z jeho dosahu, aby som cim skor prezivala nadherne chvile z Bohom, mojim Kristom.
A darilo sa mi, lepsie povedane, Pan vzal moju tarchu zivota na svoje plecia. Coskoro
mi vsak zacal ukazovat nieco zvlastne. Nie manzelovu vinu, ta akoby neexistovala, ale
tu moju, moje vlastne sebectvo a pychu, vsetky chyby, ktore som spravila, to, ako som
v zaslepenosti srdca vinila z nasho nestastia vylucne manzela a seba som povazovala za
obet. Odrazu som zacala vidiet manzela ocami mojho Boha.
On mal v srdci lutost nad
nim, lebo ho miloval naozaj svojou nepokryteckou laskou, ktora nehladi na cloveka a
nedba na to, co si o nom myslia ini, aku ma povest, co kedy urobil zle. Ved Kristus z
nesmiernej lasky k ludom zomrel rovnako za vsetkych a vsetci mozu vziat z Jeho milosti,
ak v Neho uveria. A ja som bola chladna a nevsimava voci manzelovmu srdcu. Tato nova
optika cez Pana ma prinutila stiahnut rozvod a coskoro sa dostavilo celkove ozdravenie
ovzdusia v nasom dome. Niezeby manzel uplne prestal holdovat alkoholu, ale zacal to
vedome regulovat a spravat sa ako clovek, ktoreho beru a pocitaju s nim. Uz nebol na
periferii nasho domu, ako niekto, kto kazdemu vadi, ale ako obycajny clovek, trebars aj
s chybami, ktore ma. Samozrejme, ze niekedy mi praskli nervy, ale napokon sa vsetko
upokojilo v Panovi a zili sme dalej ako rodina.
Pan ma naprava dalej, ale zaroven mi dava
slobodu. A je to zvlastna sloboda, ktoru si clovek neprivlastnuje, ale ju dava druhym,
byt takymi ako su, bez toho, aby ich nasilim pretvaral na svoj obraz. Tak toto je jeden z
Bozich zazrakov, na ktorych sa oslavil Jezis Kristus v mojom zivote a nielen v mojom, aj
v mojom okoli, hoci tomu este neveria.

Když Pán vezme ty své

18. října 2012 v 0:50 | Adina Christie |  Zaujalo ma

KDYŽ PÁN VEZME TY SVÉ

Olaf Rodge
To, co jsem zde napsal, bylo mi zjeveno, když jsem se modlil v domě svého bratra v Bergen (Norsko). To vidění mě silně zaujalo. Cítil jsem, že bych měl napsat, co jsem prožíval, ale zároveň jsem se obával, že bych k tomu mohl přidat něco ze své fantazie či rozumu a pořád jsem neměl pokoj. A tak jsem řekl Pánu: "Už si nemohu na vše vzpomenout, jestli to však mám zapsat, tak mi to ukaž ještě jednou." Po několika týdnech se vidění opakovalo. Někdo se vedle mne postavil a vypadalo to tak, jakoby to četl z nějaké knihy. Vzal jsem tužku a psal a psal. Pak jsem už unaven nemohl psát. Bylo mi 79 let. Prosil jsem Pána, abych se mohl vyspat. Lehl jsem a okamžitě usnul. Uběhl týden. Jednou večer, bylo to zase o 10 hodině, jsem uviděl tutéž tvář. Pokračovali jsme tam, kde jsme naposled přestali.
Celé vidění od začátku.

Bylo 9 hodin dopoledne. Paní Andersenová sedí u rádia a poslouchá hodinku pro děti. Myslí si: "Dnes je to pěkné, je v tom náboženství. Náboženství není pro děti špatná věc..." Tak uběhlo až 5 minut, když vysílání přestalo. Pak se ozvalo zvláštní vysílání z Oslo, hlavního města: "Ve městě je veliká panika! Policie hlásí, že se stalo něco nepochopitelného. Hodně lidí - zatím se nedá říci kolik - beze stopy zmizelo. Bezpečnostní orgány nemohou nezvěstné vypátrat, protože se jedná o větší množství lidí, proto se žádají příbuzní, aby oznámili, kde a jak jejich známí zmizeli."
Za chvíli rádio hlásí, že na náměstí v Oslo zmizelo několik prodavačů. Jedna paní říká, že chtěla zaplatit květiny - prodavač hledal drobné - a v tom se ztratil. Slyšela jsem, že řekl: "Děkuji, Pane!" a už ho neviděla. Protřela si oči, protože se jí zdálo, že je v nějaké mlze, ale mlha zmizela a prodavač tam nebyl. A tady hrozně naříká nějaká paní, že jí někdo ukradl z kočárku děťátko - osmiměsíčního chlapečka. "Kde je?"
Všude kolem je zmatek a křik. Z obchodu vyběhl vysoký silný obchodník a křičí: "Pomoc! Pomoc!" Jeho dvě prodavačky stály za pultem a najednou zmizely. Ze Stockholmu, hlavního města Švédska, přichází hlášení, že i tam zmizeli lidé, a ve městě je veliký zmatek.
Z Kodaně hlásí totéž. Také z ostatních zemí přicházejí zprávy o zmizení mnoha lidí, dětí i dospělých. Všichni stojí bezradně před touto záhadou.
"Pane Bože,"říká si paní Andersonová, "co se děje?" Vstává a jde ven. Bydlí ve vilové čtvrti. Naproti ní jde paní Holandrová, hlavu má v dlaních a zoufale křičí: "Rut! Rut!" Když vidí paní Andersonovou, ptá se jí: "Nešel tady kolem někdo cizí? Ztratila se nám Rut, seděla na schodech před domem. Já jsem právě ošetřovala růže a Rut se najednou ztratila. Volám ji, křičím - nikdo se neozývá. Ach, Rut, kde jsi? Kdo nám ji vzal?" A dává se do zoufalého pláče.
Přichází pan Andersen. Paní se ho ptá: "Je teprve půl desáté dopoledne a ty už jsi tady?" "Nemohl jsem pracovat. U nás v práci je strašný zmatek. Ztratilo se mnoho zaměstnanců. Myslili jsme, že se u nás stalo nějaké neštěstí a hledali jsme je, ale není po nich ani stopy. Pak tam začal jeden člověk křičet: "Teď se to stalo! Teď se to stalo!" "Co se stalo?" Ten člověk sepjal ruce, začal plakat a křičel: "Ježíš přišel pro ty své a vzal je k sobě. A já jsem tu zůstal! Já jsem ještě tady!" "Prosil jsem ho," říká pan Andersen, "aby přestal, ale byl stále zoufalejší, úplný chaos. Zmizeli i někteří šoféři. Auta, elektriky, taxíky, vše se muselo zastavit. Lidé jsou jako posedlí. Běhají sem a tam a hledají ty své."
Manželé Andersenovi jdou domů. Rádio je zapnuté Vysílá stanice Bergen: "Ze všech stran přicházejí zprávy, že jsou pohřešováni lidé. V kancelářích rozhlasu zvoní celé dopoledne telefony. Lidé se ptají a informují nás o té nepříjemné události. Zmizeli lidé z lodí na moři. Z porodnic zmizely všechny novorozené děti. Postižené matky zoufale naříkají. Lékařský personál a sestry jsou zděšeny, ztratili se i někteří z nich. Dokonce i ve starobyncích chybějí lidé.
V 11 hodin hlásí rádio - tentokrát z Londýna - že dnes v 9 hodin beze slova zmizelo mnoho lidí, dětí i dospělých. Někteří faráři i kazatelé svolali své sbory a zjistili, že zmizeli pilní modlitebníci. Zmizela i část farářů a kazatelů.
Je to už tři a půl hodiny, co přišla první zpráva a ze všech zemí stále přicházejí další zprávy o zmizení lidí. Události lze těžko popsat. Lidé jsou plni strachu. Běhají po ulicích, lomí rukama, hledají ty své...
Ale jsou i takoví, kteří se posmívají a proklínají. Po ulici běží nějaký člověk a křičí: "Pozor! Všichni budeme co nejdříve vytrženi !" Na nároží stojí nějaké stará paní, spíná ruce a dívá se k nebi. Pak praví: "Ne, nás si Pán už nevezme. My jsme se na to nepřipravili. Právě se to stalo. Ježíš si vzal ty své a teď už nebude nikdo vytržen, Pane Bože, Ježíši, smiluj se nad námi! Byla jsem pobožná, ale nevěřila jsem, že přijdeš tak brzy. N e b r a l a j s e m
t o v š e c h n o v á ž n ě!
Ředitelství železnic hlásí, že na dráze nedošlo k žádnému neštěstí. Ale bylo zjištěno, že na trati stojí jeden vlak bez vlakvedoucího a bez průvodčího. Také schází mnoho cestujících.
Večerní noviny se pokusily o částečné vysvětlení. Ukazuje se, že katastrofa se projevila na celém světě stejně: nejvíce informací je zatím o větších městech, ale i venkov už hlásí počet ztracených osob. Všude je hrozný neklid. Všichni jsou rozrušeni, že nejdou ani spát. Na ulicích se až hystericky mluví o událostech. Zdá se, že to souvisí s křesťany a křesťanstvím. Někteří dotvrzují, že zmizeli jen opravdoví křesťané a děti. Jeden dělník vypovídá: " To je pravda. Jen Olsen je pryč, zdá se, že to bude tak, jak on nám svědčil. Říkával, že přijde Pán Ježíš a vezme ho k sobě." "Ano," říká jiný, "i u nás byl jeden takový a také zmizel. Možná, že to teď vezmou do ruky úřady a zakážou všechno náboženství, aby se už nic takového neopakovalo." "Kdepak," říká další, "to se už víckrát nestane. Křesťané měli pravdu a kdybychom je poslechli, byli bychom na tom teď lépe. Nemuseli jsme zůstat v tomto pekle a zmatku. Teď to bude asi ještě horší!" "Co, ty jim věříš? Tak jsi měl jít s nimi!" říká mu jeden chlapík. "To mě právě nejvíc mrzí, že jsem tu zůstal," odpověděl mu a odchází.
Na druhý den vyšly noviny, ale nejsou schopny podat dostatečné vysvětlení posledních událostí. Všechno zůstává nejasné. Z celého světa přicházejí zprávy stejného druhu. Křesťanská misie hlásí, že zmizela většina jejích členů. Zůstalo jich málo. Když se sešli zbylí věřící, ukázalo se, že chybí mnoho farářů a kazatelů. Ve shromážděních vládne smutek a deprese. Mnozí jsou velice nešťastní. Nikdo z nich však nepochybuje, že to, co se stalo, je to předpovězené vytržení Božího lidu, Kristovy nevěsty. Někteří věřící přiznávají, že i když měli teologické vzdělání, nikdy nepředpokládali, že se to stane právě takto. Znovuzrození jim bylo cizí, s duchem Božích dítek neměli zkušenost. Jeden mladý farář to řekl asi takto: "Nás nic takového neučili. Profesoři na fakultě nám nikdy neřekli, že se stane něco takového."
Kolem policejních úřadů jsou návaly lidí. Když se jich policie ptá na jejich názory, odpovídají: "Je to zřejmě předpovězená biblická událost zvaná "vytržení věřících - Kristovy církve." Policie však takové vysvětlení odmítá. Bezpečnostní orgány se domnívají, že je to výplod hysterické fantazie, přesto se však toto objasnění natolik rozšířilo, že se tím musí zabývat vlády.
Poslední události zřejmě souvisejí s křesťanstvím a než se vše objasní, musí být všechny kostely a modlitebny dočasně uzavřeny. Mezi křesťany vládne smutek a strach. Některé sbory jsou bez kazatelů, chybí hodně členů. Přesto jsou kostely plné a modlitebny též. Přišlo sem mnoho jiných, které - jak sami říkají - postihlo neštěstí.
V š i ch n i ch t ě j í s l y š e t S l o v o B o ž í, ale to jako by bylo lidem odňato. Jeden člověk zkusil číst Bibli - otevřel ji, ale potom říká: "Já ničemu nerozumím." Dali Bibli jinému a ten řekl: "Já také nemohu číst." Jiní pláčou. Všichni se shodují v tom, že křesťanství je k l í č a příčina k vysvětlení těchto tragických událostí a čekají, že jim křesťané dají srozumitelnou odpověď. Mnozí také přišli hledat Boží pomoc. Jsou velice nešťastni. V některých shromážděních je zmatek.
Jeden člověk stojí se zaťatými pěstmi a křičí na kazatele: "Je to tvoje vina, že nás tu tolik zůstalo! Nikdy jsi nám neřekl, že musíme mít čisté srdce a plnost Ducha svatého. Vím, co mne tu zdrželo. Jsou to malichernosti, ale, ale - Bože, pomoz nám!"
"Ty buď ticho," odpovídá kazatel a myslí si, že řádně plnil své povinnosti. Tak na sebe křičí a s pláčem se obviňují. - Lidé pochopili, že nastává strašná doba. Volají k Bohu, klepou na Boží dveře, ale už je pozdě. Někteří chodili do kostela kvůli známým a kamarádům, jiní jen kvůli hudbě a zpěvu. Celé jejich křesťanství bylo bez znovuzrození. Neměli Boží synovství, a tak ztratili právo na dědictví. A teď všichni tlučou na dveře: "Pane, Pane, otevři nám!" Je pozdě. Nastalo nejhroznější období lidských dějin. "Běda, běda těm, kteří přebývají na zemi!" Není slov pro to, co čeká lidstvo, když si Pán vzal k sobě své vyvolené. Mluví o tom Zjevení Jana. Ze země se bude ozývat volání nešťastných: "Pane, ty můžeš tyto dny ukrátit!"
Z jedné strany se ozvaly vášnivé hlasy: "Jen křesťanství je tím chaosem vinno. Odstraňte ten vřed a bude navždy pokoj!" A tyto hlasy nacházejí odezvu na mnohých a mnohých místech ...

Božia láska

12. října 2012 v 13:41 | Adina Christie |  Žalmy
Božia láska je silná ako oheň,
blčiaci, nie vo vetre,
nie na povrchu, na jazyku,
čo by len zoťal slovom, ostrým mečom,
však vriaci kotol, obrovský kráter,
sopka, ktorá nespí, vyháňajúca dym,
vybuchujúca, rozliata láva...
Nestoj proti nej, vezme ťa jej mocný prúd,
zaleje ťa a splynieš s jej riekou,
stuhneš s jej chladom náhle,
pohltí ťa zem,
navráti sa tvoj prach do jej útrob.

Kristov druhý príchod

10. října 2012 v 22:19 | Adina Christie |  Zaujalo ma

Kristov druhý príchod Rado Naniaš

Presne tak. Ježiš Kristus príde ešte raz na zem. Viete o tom? No vážne, naozaj!
Veruže naozaj. Ale nenarodí sa zase v tele ako malé dieťa, ako prišiel po prvýkrát. Písmo hovorí, že teraz príde ako Pán pánov a Kráľ kráľov, ako Sudca všetkých ľudí, živých i mŕtvych. A keď príde, všetko sa zmení. Nechcem to nazvať koniec sveta, hoci pre niektorých to koniec bude, pre iných to ale bude ešte len začiatok niečoho nového.
A keď to povedal, zdvihnutý bol hore, kým oni hľadeli na to, a podňal ho oblak a vzal zpred ich očí. A jako v tom, čo odchádzal, upretým zrakom hľadeli do neba, tu hľa, dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v bielom rúchu, ktorí aj povedali: Galilejskí mužovia, čo tu stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, prijde tak, ako ste ho videli ísť do neba. (Sk 1.9-11)
Poďme si na začiatok urobiť taký mierny prehľad o tom, ako často Písmo hovorí o druhom príchode Ježiša Krista a prosím vás, nepreskočte to, skutočne si to prečítajte:
Syn človeka zaiste príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi, a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Veru hovorím vám, že sú niektorí medzi tými, čo tu stoja, ktorí neokúsia smrť, dokiaľ neuvidia, že Syn človeka prichádza vo svojom kráľovstve. (Mt 16.27-28)
Lebo ako blesk vychádza od východu a svieti po západ, tak bude príchod Syna človeka. Lebo kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj supy. Hneď po súžení oných dní zatmie sa slnko, mesiac nevydá svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa pohybovať. A vtedy sa zjaví znamenie Syna človeka na nebi, všetky kmene zeme budú vtedy nariekať a uzrú Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s veľkou mocou a slávou. Potom vyšle svojich anjelov s hlučným trúbením a zhromaždia Jeho vyvolených zo štyroch strán, od jedného konca nebies po druhý koniec. Od figovníka sa učte podobenstvu: keď mu ratolesť mladne a lístie pučí, viete, že je leto blízko. Tak aj vy, keď uvidíte všetko toto, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru vám hovorím: Nepominie sa toto pokolenie, dokiaľ sa všetko toto nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú. No o tom dni a o hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, ale jedine Otec. Lebo ako bolo za dní Nóacha, tak bude pri príchode Syna človeka; ako totiž v dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Nóach vošiel do korábu, a nič nespozorovali, až prišla potopa a zmietla všetkých: tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy dvaja budú na poli, jeden bude vzatý, druhý ostane; dve budú mlieť na mlyne, jedna bude vzatá, druhá ostane. Preto bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. (Mt 24.27-42)
Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa ani hodiny, kedy príde Syn človeka. (Mt 25.13)
Keď Syn človeka príde vo svojej sláve a všetci anjeli s Ním, posadí sa vtedy na trón svojej slávy. (Mt 25.31)
Vtedy uzrú Syna človeka prichádzať na oblakoch s mocou a slávou veľkou. (Mk 13.26)
Ježiš povedal: Som, a uvidíte Syna človeka sedieť na pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch. (Mk 14.62)
Kto by sa hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojej a Otcovej i (v sláve) svätých anjelov. (Lk 9.26)
Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. (Lk 12.40)
Lebo ako blesk, keď sa zablýska, zasvieti od jedných končín pod nebom po druhé končiny pod nebom, tak bude Syn človeka v svoj deň; ale prv musí mnoho trpieť a byť zavrhnutý týmto pokolením. A ako bolo za dňov Nóachových, tak bude i za dňov Syna človeka. Jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Nóach vošiel do korábu; prišla potopa a zahubila všetkých. Podobne, ako bolo za dňov Lótových: jedli, pili, kupovali a predávali, sadali, stavali, a v ten deň, keď Lót vyšiel zo Sodomy, padol oheň a síra z neba a zahubili všetkých: tak bude aj v onen deň, keď sa zjaví Syn človeka. Kto v ten deň bude na streche a riad bude mať v dome, nech nezostupuje, aby si ho vzal, a kto na poli, nech sa tiež nevracia. Pamätajte na Lótovu ženu. Kto si hľadí zachovať život, stratí ho, a kto ho stratí, zachová si ho. Hovorím vám: V tú noc budú dvaja na jednom lôžku; jeden bude vzatý, druhý ostane. Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá ostane. Dvaja budú na poli; jeden bude vzatý, druhý ostane. (Lk 17.24-36)
Hovorím vám: Čoskoro sa ich zastane. Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi? (Lk 18.8)
A vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou veľkou. (Lk 21.27)
Pravda, každý, keď príde rad na neho: ako prvotina Kristus, potom pri Jeho príchode tí, čo sú Kristovi, (1Kor 15.23)
Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve. (Kol 3.4)
Veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred naším Pánom Ježišom pri Jeho príchode, ak nie aj vy? (1Tes 2.19)
aby upevnil vaše srdcia bezúhonné v svätosti pred naším Bohom a Otcom v čas príchodu nášho Pána Ježiša Krista so všetkými jeho svätými. (1Tes 3.13)
Bratia, nepotrebujete, aby som vám písal o časoch a obdobiach, lebo sami dobre viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci. Keď si budú povrávať: Je pokoj a bezpečnosť, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu, a neutečú. Ale vy, bratia, nie ste v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synovia svetla a synovia dňa. Nepatríme noci ani tme.
(1Tes 5.1-4)
A sám Boh pokoja nech vás skrz-naskrz posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu a telo bez úhony. (1Tes 5.23)
A keď je reč o príchode nášho Pána Ježiša Krista a o tom, že sa spoločne zhromaždíme k Nemu, prosíme vás, bratia, nedajte sa tak ľahko sklátiť v presvedčení, alebo zastrašiť ani duchom ani slovom ani údajne naším listom, akoby deň Pánov už nastával. (2Tes 2.1-2)
Potom sa zjaví ten rušiteľ zákona, ktorého Pán Ježiš zahubí dychom svojich úst a zničí, keď sa zjaví pri svojom príchode. (2Tes 2.8)
Tak buďte, bratia, trpezliví až do príchodu Pánovho. Ajhľa, roľník vyčkáva vzácnu úrodu zeme, trpezlivo ju vyčkáva, až sa jej dostane jesenného a jarného dažďa. Aj vy buďte trpezliví, vzmužte si srdcia, lebo sa priblížil Pánov príchod! (Jk 5.7-8)
Milovaní, toto je už druhý list, ktorý vám píšem, a v oboch napomínam, prebúdzam vašu čistú myseľ, aby ste pamätali na predpovedané slová svätých prorokov a na prikázanie Pána a Spasiteľa, ktoré vám zvestovali vaši apoštolovia. Predovšetkým vedzte, že posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, prídu v posledné dni s výsmechom a povedia: Čože je so sľubom o Jeho príchode? Veď odkedy otcovia pomreli, všetko tak zostáva od počiatku stvorenia. Skryté im je totiž - lebo tak chcú - že nebesá boli oddávna, aj zem, ktorá z vody a skrze vodu povstala na Božie slovo, a že niekdajší svet, pre nich vodou zatopený, zahynul. Ale to isté Božie slovo zachováva ohňu terajšie nebesá a zem, udržiavajúc ich na deň súdu a skazy bezbožných ľudí. To jedno nech vám je však zjavné, milovaní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Príde Pánov deň ako zlodej, keď sa nebesá rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem so svojimi dielami zmizne.
(2Pt 3.1-10)
Teraz, deti, zostávajte v Ňom, aby sme mali dôveru, keď sa zjaví, a neboli sme Ním zahanbení pri Jeho príchode. (1Jn 2.28)
Wow! Celkom dosť, čo poviete?
Nechcem tu teraz polemizovať či bude vytrhnutie alebo nie, či budeme účastní súženia alebo nie, či už je tisícročné kráľovstvo, alebo ešte len nastane, to všetko sú teraz v tom, čo mám na zreteli, úplne druhoradé záležitosti.
Jediné, čo ma zaujíma, je fakt, že Ježiš Kristus príde opäť na zem.
Viete? Čo viete? Vy viete, že Pán Ježiš má prísť druhýkrát? Vážne?
TAK AKO TO, ŽE O TOM NEVEDIA NEVERIACI OKOLO VÁS???!!!
Prečo toľko neveriacich a dokonca aj ľudí, čo sa za veriacich pokladajú, ale sú len návšetvníkmi kostolov a podobne, o tom nevedia?
Nepovedali ste im to? Mlčíte?
Nehovorím, že tomu budú veriť, veď sú neveriaci, mne je jasné, že tomu nebudú veriť, ale mi je divné, že nemajú ani tú informáciu o druhom príchode Pána Ježiša!
Prečo je to toľkokrát v Písme? A to som určite mnohé časti vynechal. Má to byť vari za postrach?
Určite nie. Ale je pravdou, že pre mnohých kresťanov, áno, nemýľte sa, hovorím o znovuzrodených deťoch Božích, je príchod Pána Ježiša spojený so strachom, čo všetko okolo toho bude. Boja sa súženia, ktoré príde, a dokonca niektorí sa boja súdu!
A tak radšej túto informáciu potlačili kdesi do úzadia v mysli, aby sa jej nemuseli venovať.
Nie je to smutné? Pán Ježiš aj pisatelia listov v Písme to spomínajú na povzbudenie, a na mnohých dnešných kresťanov to pôsobí ako strašiak. Prečo?
Druhý príchod Ježiša Krista na zem v prvotných kresťanoch vyvolával radosť, očakávanie konca trápenia sa v hriešnom tele, koniec boja s pokušením, hriechom, koniec bolestí a smrti, jedným slovom naplnenie všetkých zasľúbení o spasení a večnom živote v náručí Pána Ježiša.
Prečo to dnes pôsobí na kresťanov opačne?
Prednedávnom som sa niekoľkých súrodencov v Kristu pýtal otázku, ktorú som dostal na myseľ vďaka snu, o ktorom som písal v článku Dátum príchodu Pána.
V tom článku opisujem sen, ktorý mi dal Pán, ale popravde vám poviem, že som bol nesmierne smutný, že sa našlo len zopár kresťanov, ktorí vôbec pochopili význam toho sna. Väčšina súrodencov na mňa začala pľuvať jedovaté hlášky typu "falošný prorok, nikto predsa nemôže vedieť, kedy príde ten deň". Lenže ja som vôbec nepovedal, že viem, kedy príde ten deň, ja som len povedal, že v tom sne nám Pán povedal ten dátum, no ten dátum vôôôôôbec nebol dôležitý. Ale absolútne vôbec!
To dôležité, čo na tom sne bolo, bolo to, čo to v nás vypôsobilo.
Od toho momentu, z tej skupinky, kde sa nám Pán zjavil (hovorím stále o tom sne), sa nikto z nás nevrátil domov, teda tam, kde býval, nikto už nešiel do zamestnania, nikto na výlet, dovolenku či kdekoľvek inam, všetci sme sa rozutekali na všetky strany s jedinou myšlienkou v srdci: čas je tak blízko a ešte toľko ľudí potrebuje počuť evanjelium! Času je tak málo!
Už nikto nehľadel na vlastný život, na vlastný osoh, na vlastné záujmy! Všetci sme vedeli, že doteraz sme si hoveli na zadkoch ako tie pyšné bášanské kravy, o ktorých Pán hovorí v Písme! Beda hriešne ubezpečeným na Sione!
No a ja som sa v nedávnej dobe opýtal nezávisle niekoľkých súrodencov, čo by robili, keby vedeli, že Pán Ježiš sa vráti napríklad o týždeň? Ako by vyzeralo ich nasledujúcich sedem dní?
A úprimne vám poviem, bol som smutný, keď som od niektorých počul odpovede ako: modlil by som sa za seba oveľa viac, aby som bol čistejší, aby som bol uznaný za hodného... nuž, tak presne toto spôsobuje nevera v istotu spasenia.
Spasení sme MILOSŤOU vďaka Kristovej obeti, nie vďaka svojej vlastnej čistote. Ospravedlnení sme vďaka Jeho vyliatej krvi, ktorou nás umyl a sme tak čistí nie pre naše skutky, ale pre Jeho milosrdenstvo!
Nikto, opakujem - NIKTO, kto si nie je istý spasením, nemôže slúžiť Pánovi bez strachu, že keď nebude dostatočne dobrý, tak ho Pán neodvrhne. A týmto strachom bude poznačené VŠETKO, čo bude tento kresťan robiť!
Nikdy tak nebude slúžiť ľuďom slovom evanjelia a svedectvom z lásky k Pánovi a z lásky k nim, ale zo strachu pred Pánom a z lásky k sebe!!!!!!!!!!!!!!!!!
Preto sa mnohí boja dňa príchodu Pána. Pretože neveria v bezpodmienečnú lásku, ktorú milosťou dostali. To preto tak srdcervúco prosí Pavol Otca nebeského, aby spoznali hlbiny a výšky a všetky poklady tej Kristovej lásky, ktorá nám je darovaná!
Aby sme sa na Pána tešili a nie sa Ho báli.
Ako Nevesta predsa nemôžeme urobiť to, čo urobila kráľovná Vaští kráľovi Ahasvérovi! Dokedy budeme takí samoľúbi?
Našli sa aj takí, ktorí mi odpovedali, že by ten týždeň do príchodu Pána robili to isté, ako dosiaľ, čím chceli povedať, že robia a žijú tak, ako by Pán mal prísť dnes. Úžasné!
Úžasné je to však len u tých pár výminiek, u ktorých naozaj vidím to vydanie sa Pánovi, inak si vážne myslím, že niektorí ešte nechápu, o čom práve rozprávam a nevidia tých okolo žijúcich ľudí, ktorí idú do večnej smrti a bolesť nášho Pána, ktorý za nich mrel, ako za nich plače.
Niekedy vieme sami seba oklamať, že robíme všetko, čo treba, no Pán Ježiš chce, aby sme mali postoj sluhov, ktorí keď urobia všetko, čo treba, ešte stále vedeli, že je ešte omnoho viac roboty, ktorú treba urobiť.
A tak nestačí, keď ty robíš, všetko, čo treba, ešte potrebuješ pomôcť ďalším súrodencom povstať a podvihnúť ich skleslé ruky, aby aj oni mohli pracovať na žatve. Alebo nadarmo Pán vzdychal, že práce je mnoho, ale pracovníkov málo?
A zase iní súrodenci mi odpovedali, že tých sedem dní by asi určite totálne inak svedčili a evanjelizovali ľuďom. A v tomto postoji som sa našiel aj ja vtedy, keď som dostal ten sen, ak mám byť úprimný.
Lenže... (a zase je tu jedno lenže!):
… ak vieš, že môžeš pracovať na Pánovej vinici oveľa viac, prečo to nerobíš?
Viete aká je odpoveď? PRETOŽE V SRDCI NAOZAJ NEVERÍŠ, že Pánov druhý príchod je naozaj tak blízko a odmietaš vidieť, aký vážny deň to bude!
Beda nám! Sme v peknej kaši, verte mi. Začínam chápať, prečo Pán Ježiš plače v slovách "či nájdem vieru, keď prídem?".
Celá cirkev, a tým nemyslím nejaké denominačné spoločenské kluby, hentakú či onakú cirkev a všetko čo si dáva toto označenie, ale mám na mysli tú jedinú cirkev Pána Ježiša Krista, všetkých znovuzrodených kresťanov, ktorí prijali zadarmo milosť a vyznali Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa,
celá cirkev máme važny problém.
My nehlásame dosť často, že druhý príchod Pána Ježiša Krista na zem sa nezadržateľne približuje!
Sami kresťania to nemajú patrične v dôležitosti, a ich susedia, kolegovia, príbuzní a ostatní neveriaci vôkol, o tom nemajú ani len potuchy!
Cirkev sa hrá súťaž o čo najkrajšie zhromaždenie a najperfektnejšie chvály, najprešpikovanejšie kázania, či najprepracovanejší systém služieb v zbore.
Viete, čo mi to pripomína? Socialistickú súťaž o najkrajšiu nástenku.
K napísaniu tohto článku ma inšpirovalo to, že obaja moji synovia odovzdali život Pánovi Ježišovi pri filme, ktorý hovorí o druchom príchode Pána Ježiša na zem. A Duch Boží mi povedal veľmi zaujímavú vec: oni uverili poslednému evanjeliu.
Nie akoby to bolo druhé evanjelium, nie je to iné evanjelium. Je to konečne plné a do bodky celé evanjelium, ako má byť. Také, aké hlásal Pán Ježiš, také, aké hlásali prví apoštoli.
Evanjelium, ktoré nekončí tým, že Kristus je vzkriesený a my si v Jeho milosti môžeme žiť tu na zemi život aký sa nám páči. Nie!
Bodkou za všetkým je posledné slovo, ktoré bude mať Pán Ježiš Kristus, ktorý príde ešte raz na zem a bude súdiť živých aj mŕtvych! A ľudia o tom potrebujú vedieť!
Kresťania preto, aby sa radovali, a neveriaci preto, aby sa báli. A aby žiarlili na tú radosť kresťanov a CHCELI SA DAŤ zachrániť!
Veď keď vidia kresťanov, ako sa plahočia za skvelým životom tu na zemi a nemajú uprený pohľad do večnosti, čo nám majú závidieť? Mnohí z nich majú úspešnejší a pohodevejší život ako väčšina z nás.
Či nadarmo Písmo hovorí, že priateľstvo so svetom (milovať život na tomto svete) je nepriateľstvo proti Bohu?
Ak je kresťanstvo len o tomto živote, tak sme najbiednejší z ľudí a sme naozaj hlupáci.
Spamätaj sa cirkev, a začni kázať CELÉ evanjelium!!!