Červen 2012

Rozhovor 1

28. června 2012 v 19:40 | Adina Christie...... |  Dotyky
Daj si sluka, nazehleny!
Dakujem naozaj, uz to mam za sebou.
Tak co tu oxidujes, naskrobeny panak?
Dnu je prilis veselo, tak som vysiel trochu na vzduch. A potriedit svoje rozbite myslienky.
Inteligent!
Hm...
Nehulis, nepijes, tak naco zijes?
Uz nezijem ja, ale zije vo mne Kristus!
Do parkinsona, skoro mi zabehlo! Ty kokso, zhltol som svoj posledny nebesky oblak!
Co ti odmontovali sisku? Co tu zhanas za sprostosti? Vsak ta vidim, aj ked fakt vyzeras ako mrtvy...
To je v poriadku, neveriaci vzdy reaguju negativne. necudujem sa, tiez som bol neveriaci...
Daj sa vypatlat! To ti mam verit, ze si bol ako ja? A fajcil si travu?
Aj horsie. Zabil som styroch ludi, ked som bol nadrogovany a jazdil som v protismere.
No to ma podrz, to si fakt urobil? A dostal si to natvrdo?
Sedem rokov aj s liecenim. Ked som vysiel von, nasi ma nespoznali.nepriznali sa ku mne.
A odkedy mas zablokovany mozog, tym Kristom?
Stretol som apostola. Spoznal som ho podla biblie, ktoru som vo vazeni cital. Hovoril iba o Nom. O tom, ze On ma moc ma zachranit pred smrtou a dat mi vecny zivot. Staci, ked uverim, ze umrel za moje hriechy, aby som bol spaseny. Uveril som a vosiel do mna Jeho zivot. Pocitil som lasku, ktoru som nikdy nepoznal a uvidel som pravdu, ktoru som nikdy nevidel, lebo som bol slepy. Odvtedy som slobodny a zomrel som vsetkemu, co som dovtedy uznaval. Zomrel som pre Neho, aby som Ho nasledoval uz cely zivot. On je mojim Kralom a v jeho kralovstve mam prichystane miesto. Ano, oslavujem Boha, mojho Pana
Hm... Zastav sa niekedy, kamos...

Čokoládové nebo

26. června 2012 v 23:38 | Adina Christie |  Žalmy
Tak dobre je mi s Tebou, Pán môj!
V Tvojej pravde ma obmývaš vodopádom Božského slova,
ktoré je čisté, ako prameň vyvierajúci z Teba;
ba, áno, si môj prameň, moja živá voda
a krv, ktorá neuschýna,
ten kalich, ktorý si Ty vypil do dna,
a v Tebe ho pijem aj ja, pomaly a bojazlivo;
ale už sa nebojím viac, dal si mi svoj odpočinok.
Áno, Ty si môj chlieb, ktorý budem jesť a budem sýta,
sýta Tebou, tvojou nekonečnou láskou,
kúskami Tvojho čokoládového neba,
Tvojej pudingovej párty, ktorú si mi spravil na oblohe
a napísal si mi venovanie so šľahačkou,
a čerešničku na torte,
a všade čítam láska, láska, láska,
prídem si pre teba už onedlho...
Tvoj ženích, tvoj Kráľ, Ježiš Kristus.
Sláva Tebe, Pane!

Dve mleli

22. června 2012 v 23:21 | Adina Christie |  Žalmy
Dve mleli a jedna bola vzatá,
dvaja pracovali na poli a jeden bol vzatý...
To sú budúce veci, váženi a milovaní!
Anjelskej trúby blízky čas je,
dupot bielych koní na oblohe
a príchod môjho Boha, už je pravdou,
veď, čo sľúbil On, vždy dodrží,
a nebude meškať, ako sa zdá svetu
až po dnešné časy.
Už všetko povedali proroci,
Bohom vyvolení Jeho perami byť,
Jeho Duchom pravdy.
Keď svet si postavil
babylonské veže, nehľaď na ne!
Keď bude držať v moci zajatých,
usiluj o vyslobodenie!
Lebo už len chíľu, a príde Pán neba a zeme
porátať sa s mnohým ľudom,
svoj súd jak oheň šľahne na zem
a spadnú všetky hviezdy...
Nehľaď na iných a vedz: času je málo,
už ho niet!
Kristus ťa prišiel vyslobodiť,
aby ťa uchvátil do nebies,
keď zaznie trúba v onen deň!
Tak otvor brány srdca, aby vošla milosť,
aby ťa tvoj Kráľ navštívil a priniesol ti dary,
poklady nebies, tvoje dedičstvo,
ktoré dáva synom, vyznávajúcim Jeho meno.
Vojdi do milosti Božej, každý, kto počuješ!
Pán prichádza!

Vecer si mi jasnou hviezdou

19. června 2012 v 19:04 | Adina Christie |  Žalmy
Vecer si mi jasnou hviezdou,
Roztrhnutou snurou peral,
Zavriem oci, a vsetko hasne,
Leskom sa zavinies do mna.
Tak volne je mi a slobodne,
ked Otec nebies ma hojda
v priestore medzi hviezdami,
na lune som zavesena,
nebesky ozon dycham,
zlatym prachom sa prikryvam
a snivam celu vecnost o Tebe:
Aky si mi drahy, moj nadherny Pan!

Placuce srdce si mi dal, Pane

19. června 2012 v 18:35 | Adina Christie |  Žalmy
Placuce srdce, si mi dal, Pane,
Vyliali sa rieky, moria, oceany,
Priboje vzlykov biju do skal.
Lebo je ono Tvoje vo mne,
Ty si moja slza za stratenych synov,
Tvoj hlas, truba pastierov,
sam Pastier, ktory menom vola:
Milovany synu, vrat sa domov,
je ti odpustene vsetko,
tvoje hriechy nebudem pocitat.
Len si ta priviniem na hrud.
zabijem par vykrmenych byckov
A budeme oslavovat,
Lebo sa mi vratil syn, ktory sa stratil,
vratila sa radost a dom ozil!
A Pastier dalej hovori:
Moje ovce pocuju moj hlas.
Nezatvrdzuj svoje srdce,
ked pocujes jeho hlas.
Dnes je den spasenia.
Bolestou je naplnena zem,
Pocuvaj nadej,
Pocuvaj hlas Pastiera!

Cesta, pravda, zivot

18. června 2012 v 18:42 | Adina Christie |  Zamyslenia
Ak je Kristus jedina cesta, pravda, zivot, potom cesta veriaceho v Jezisa Krista, je cestovanim v case do nebeskeho kralovstva. Pretoze, ked uverime v Krista, je to len zaciatok viery, je to zrodenie sa v Nom. Ale az ked berieme svoj kriz kazdodenny a nasledujeme Ho, zjavuje nam Duch Svaty tajomstva Bozie, jedinu priamu cestu pravdy, tam kde je svetlo a vsetko, co schadza z tejto cesty, je tmou.
Trochu to vezmem z ineho uhla, z opacneho konca, aby sme spoznali Toho, ktory navzdy zostava, ktory pozna kazde srdce, kazdy pramen, kazdy chodnik, vsetko
na nebi aj na zemi, lebo On stvoril vsetko. Boh, ktoremu slava a chvala naveky! Hovorite, ze vsetko je mozne vedecky zdovodnit. A mate scasti pravdu, ved dnes uz veda pozna metody, ktorymi polahky urci vek skameneliny, rovnako, ako vek planet. Len tie teorie o vzniku sveta uviazli na mrtvom bode, kde sa najlepsie dari teorii o velkom tresku. Dokonca uz prebiehaju nebezpecne pokusy dokazat toto tvrdenie.. Hovorim, ze neexistuju priame dokazy, ktore by potvrdili pravost akychkolvek objavov a nevyvratitelne dokazy, ktore by sa nedali vyvratit puhym slovom.
A toto Slovo, je Boh, ktory vsetko stvoril. Zem i nebesa pokryl Bozskou nadherou, ktora nevola po hlbkovom badani, ale ukazuje priamo na Stvoritela. Zivot, ktory vznikol Slovom Bozim, je neopakovatelny. A hoci sa vedci opat sklanaju nad retazcami DNA, Bozi zakon nepovoli. Marne su pokusy stiziadostivych badatelov svorit zivot, priam ako Boh. Leda tak zdegenerovane ovce a im podobne klony.
Veriaci haji svoju vieru v Boha, pretoze Boh sa v nom dokazal neuveritelnym sposobom, ked opat "obycajnym" Bozim Slovom stvoril nove stvorenie, pretoze donho vlozil vieru a nadej v Jezisa Krista, ktory urobil neuveritelnu vec,

nepochopitelnu pre nikoho, skrytu vsetkym, ktori nehladaju Boha, pretoze si vystacia sami. Ich kamenne srdce nevidi a nepocuje Bozi hlas, moc Jeho lasky, ktora sa za nas obetovala na krizi a vsetko, co Boh mal proti nam hriesnikom, vzal na seba, aby vsetko zlo, ktore zotrocuje cloveka, umrelo s Nim. Aby bol clovek konecne ospravedlneny v ociach Boha. Kristus bol tri dni v utrobach zeme a na treti den vstal z mrtvych na Slovo Boha, uz nielen nam na svedectvo o bozej moci, ale na vzkriesenie vsetkych, ktori kedy uverili v Krista, ako svojho Spasitela.
Pozorujete ten neopakovatelny Bozi charakter? Boh zostupil z neba na zem a stal sa clovekom, aby nas zachranil.
Nie ako v Matrixe, ale naozaj a v pravde. To my sme zivymi ucastnikmi najvacsieho diela, ktore nema obdoby. Kto ho napisal? Jediny Scenarista, ktory to aj zreziroval a zadarmo z nesmiernej lasky k cloveku. BOH! Nikto nesedi na vratnici a nepredava listky za sialene ceny. Na evanjelium Krista, na Dobru zvest Pana Jezisa. Deje sa to opat Bozim sposobom. Pan jezis povedal: Chodte a hlasajte tuto zvest po celom svete!
Co treba hlasat? Ze Kristus zvitazil nad vecnou smrtou, Ze nas ospravedlnil pred Tym, ktory nas bude sudit v onen den, Ze mame nehynucu nadej spasenia skrze vieru v Neho, Ze tak, ako bol Kristus vzkrieseny, aj my vstavame do zivota s Nim!
Nie je to kasovy trhak. Bol by, keby sa to stalo hocikomu inemu vo svete. napriklad tebe, ktory teraz citas tieto riadky. Bol by si Bohom vyvoleny, aby tvoj syn umrel za lud, pretoze, ak by to neurobil, umrie cela tvoja rodina a cely svet s nou. A vsetky hriechy sveta by spocinuli na nom. Bola by to nesmierna tarcha a ty by si vedel pomoct svojmu synovi iba tym, ze by si niesol jeho kriz po ceste smrti.
A Boh by ti dal silu zvladnut to, prave tak, ako jemu, ved ide o zachranu ludstva! Dal by mu silu vydrzat ponizovanie od svojich katov, bicovanie od nich. Bol by vskutku kralom, ktoreho nespoznali vlastni a zabili ho. To vsetko pre milovany lud, lebo radsej nezit, ako dopustit smrt celeho sveta. Radsej umriet a byt vzkrieseny Bohom, aby aj vsetok narod bol vzkrieseny do vecneho zivota. Lebo Zem sa pominie ako prach a nebesa sa zvinu ako platno a ostane iba Boh a Jeho vecne kralovstvo, do ktoreho je pozvany kazdy, kto uveri v Neho.

Ano, ano, ano...

16. června 2012 v 18:00 | Adina Christie...... |  Žalmy
Ano, ano, ano! Povedz mi o Nom.
Odkial je a co robi, ked je tak bohaty.
Ved Jeho poklady si ospievala,
O jeho laske basnis dnom i nocou,
V Jeho objati si celkom zerava,
Jeho vznesenostou sa pysis,
Akoby ta sam kral objimal...
Veru ma kralovske oci uhranuli,
On vidi az na dno mojej duse,
Moje srdce vlozil do svojich dlani
a vyryl do neho svoje meno,
I krvacali moje pory,
pofrkane Jeho krvou.
To On ma oslobodil,
svojim Duchom vdychol do mna vecny zivot,
Premiena ma svojou pravdou,
Mam podiel s Nim v jeho zemi,
Tam na Sione budem Jeho zenou,
Vtedy mi utrie moje slzy
A budeme jedno telo, v Nom,
v Tom milovanom Bozom Synovi,
Kristu Jezisovi...

Oci, ktore vidia viac

11. června 2012 v 18:49 | Adina Christie |  Zamyslenia
Mna napadlo, ze ako lahko davame suhlas krase, viditelnej krase, ktora si nas podmanuje uz cele tisicrocia. Krasa vlastne diktuje modu, sucasne trendy, ktore vytiahli trebars take dizajnerstvo na samy vrchol a spravili z neho umenie. Umenie, v ktorom kazdy detail ma svoju ulohu, nic nie je nahodne. A tvorcovia tychto diel vtlacaju svojim vyrobkom svoj nezamenitelny vkus, z ktoreho sa stava znacka, nieco co zije, ved taka krasa, sa potom predava sama a je schopna zarabat na seba aj na mnohych dalsich, ktori sa podielaju akymkolvek sposobom na jej vyskume, vyrobe a predaji konecnemu spotrebitelovi.
Chcem vsak viac hovorit o cloveku dvadsiateho prveho storocia. Nezmenil sa velmi oproti minulosti, ci uz blizkej alebo vzdialenej. Sme konzumentmi krasy v kazdom ohlade. Ona ma prednost, ona je na vyslni. Neraz zavidime tym, ktori su obdarovani prirodzenou krasou, a sami davame nemale peniaze za to, aby sme zo seba vysekali aspon dobre vyzerajucu osobu. Za vsetko mozu nase oci, ktore su hladne po peknom vyzore. So zalubenim hladime na kazdu nadheru a tuzime vlastnit aspon zlomok toho, co upokoji nase oci. A tak sa snazime vysperkovat kazdy detail nasej domacnosti, aby sme sa citili naozaj ako vo svojom malom kralovstve.
Naozaj neradi vidime opak krasy, ohyzdnost. A vieme, ze jej je na zemi dost, pocnuc ludmi, ktori su nejakym sposobom znetvoreni, ci chori, biedou kazdeho druhu, chudobou, ktora uz balansuje na okraji spolocnosti, az po najhorsie dno, kam sa az dostali mnohi, ci uz vlastnou vinou, alebo vinou niekoho ineho. Veru, nic nie je pekne na biede. Teda su tu priepastne rozdiely medzi ludmi, ktori maju usporiadany zivot a ludmi, ktori sa plahocia v biede a prestali dbat na harmoniu, pretoze davno prestali byt v rovnovahe so zbytkom sveta. Medzi ludmi, ktori si ziju v blahobyte a obklopuje ich luxus a ludmi, ktori nemaju casto ani na chlieb.
Vravim, ze vsetci by sme mali spoznat biedu na vlastnej kozi, aby sme spoznali pravu krasu, ktora nie je pastvou pre oci, ale je sperkom na srdci. Tuto krasu nevidiet, nevystavujeme ju na obdiv sveta. Zijeme nou pre druhych, ktorych povazujeme za hodnejsich od seba. Ano, lebo nas zbavuje sebectva a pychy, hlavnych atributov obdivovania zmyslovej krasy, ktora mnohym zaslepila oci a nevidia dalej od seba, maximalne svoju rodinu, priatelov. Co ma je po druhych, hovoria stale castejsie. Klapky na oci a zime, ved zivot je taky kratky. Pre mnohych je nemozne mat stipku lasky pre tych, ktori su odkazani na pomoc, pre slabych, pre takych, ktori v ociach sveta neznamenaju nic.
To, co je vsak nemozne cloveku, nie je nemozne Bohu. Lebo Boh tak miloval svet, ze svojho jednorodeneho Syna dal, aby nezahynul, ale vecny zivot mal kazdy, kto veri v Neho. Nie nadarmo hovorim o Jezisovi Kristovi. On jediny z ludi, sam bez hriechu, vzal na seba vsetky hriechy sveta, aby nas svojou obetou zachranil pred vecnou smrtou a daroval nam vecny zivot. Toto by sa nemohlo stat bez nesmiernej lasky Jezisa Krista. Mnohi namietnete, ze su to myty, ze ak teda Pan tak miluje biednych, preco ich nechava v biede, preco su vojny a preco trpia deti, a dalsie a dalsie namietky.
Nie, nebudem vas presviedcat o nicom a nemam v umysle kazat, ako sa domnievaju niektori. Hovorim v pravde mojho Boha, On ma uci, On mi dal svoju lasku a milost, pretoze som volala, pretoze som sa neuspokojila s marnostou zivota, pretoze som tuzila po tom, aby, ak naozaj existuje Boh, mi to sam ukazal, aby ma slahol svojou mocou priamo do tvare, aby nakopol moje srdce, lenive a nestale. A On to urobil, a ja som v tej chvili uverila. Moje oci zosiveli voci svetu, vsak dal mi svoje, aby som videla srdcom, lebo srdce vidi pravdu, srdce miluje a hanbi sa za to, ze bolo sebecke a hriesne. Az teraz objavujem Bozie pravdy a kupem sa v Jeho laske.
Moje bremeno spocinulo na Bozich pleciach. Vymenila som ho za Kristove, lebo Jeho bremeno je lahke, On uz dokonal svoje dielo. Moja cesta sa vyrovnala, lebo som vzala svoj kriz a nasledujem Pana. V jeho kralovstve zijem uz odteraz. Ja som mozno celkom obycajna zena a nevidno na mne nic zvlastne. Mnohokrat sa mi stane, ze sa nespravam ako sa patri na krestanku. Moze za to moja telesnost, ktora odmieta ist v Duchu Pana. Pan je vsak Majster, prepaluje ma ako zlato. Niekedy je to bolestive. Ale ziadne poznanie sa nezaobide bez bolesti, teda pravdu musis spoznat na vlastnej kozi. Nikde sa nedocitas o nej, nikto ti nepovie zazracnu formulku, lebo nic take neexistuje. Aj Svatu Bibliu pochopis len v Duchu Svatom. Lebo On otvara nebeske poklady, ktorymi je jeho slovo v pravde, nie v litere. Lebo litera zostane literou, ale Slovo Bozie je hlboke ako tajomstva Bozie. Nestrati sa ani jota z toho, co Boh kedy povedal.
Nadherna je Bozia laska a ten, kto veri v Neho, zije v Jeho laske, v Jeho pokoji, pretoze veri v Toho, ktory polozil zivot za neho a rozdal svoje srdce vsetkym, aby zili a hojnost mali. Lebo nie je bohatstvom mat peniaze, majetok, ale bohatstvom je spoznat Pana Jezisa Krista, ktory ti moze darovat vecne kralovstvo....

Satka na tvari ludstva

6. června 2012 v 19:54 | Adina Christie |  Zamyslenia
Co je normalne? Vieme, nevytrcat z radu. Ten, kto z neho vytrca, uz nie je ako vsetci. Je iny. Teda, byt normalnym, je pohodlne. Potom, zda sa, ze je to moderne. Vsetci sa usiluju splnat kriteria normalnosti. Casto im unika, ze je to maximalne vsedne. Nuda. Pravdepodobne to kazdy pozna. Chceme viac! Krici dusa. Clovek stale castejsie siaha po tvrdosti. Tvrde drogy, tvrda muzika, tvrdy alkohol. Zatriet tu sivu farbu aspon slabym odtienom ruzovej. Ale, tu siaha na nasu normalnost zaludnost tvrdych veci.
Co sme vlastne chceli dosiahnut? Zavislost, ci novu metu, alebo sa len jednoducho prejavuje rebel v nas? Asi je v tom vsetko. A jeden otaznik: Kde je pravda? Ako zit a necitit bolest? Ako zit a mat radost? Ako sa necitit ako smetie? Ani nevieme, co nas pohana a co nas vlaci v spine, preco sa nase nohy zabaraju stale hlbsie do bahna. Aj ked sa to nezda, asi je potrebne spadnut na same dno svojho suzenia, aby sme sa uvideli poriadne spinavi, aby nasa pycha padla na kolena. Az vtedy sme totiz otvoreni hladat Boha.
Lebo On je pravda, zivot, sloboda. Jezis Kristus, ktory sa obetoval za nase hriechy, aby sme nikdy nespoznali vecnu smrt, ale aby sme mali nadej vecneho zivota. Co to ma spolocne s normalnostou, opytate sa niektori? Vela a trufam si povedat, ze vsetko. Ludstvo totiz vzdycha pod nanosmi svojich hriechov, ba cele stvorenstvo vzdycha v ocakavani, ze pride vyslobodenie. A Bohu bolo normalne poslat svojho jednorodeneho Syna na Zem, aby sa splnili proroctva Stareho Zakona, ktorymi Boh hovoril k ludom. Jezis Kristus svojou smrtou a zmrtvychvstanim dokonal svoje dielo spasy. A nielen to, dal nam vecne zaslubenie, ze kto uveri v Neho, bude spaseny.
To je milost, ktora sa vylieva na vsetkych, ktori v Neho uverili. Preco povazoval Boh za normalne vydat svojho Syna na smrt, ked v ociach sveta, je to chore? Bola to Bozia laska, ktora odpusta, ktora, ktora ospravedlnuje, ale ktora nadovsetko miluje aj za cenu najvyssej obeti. Tym, ze Jezis Kristus vzal na seba vsetky nase hriechy a na vlastnom tele ich vyniesol na kriz, nam dal nehynucu nadej, ze Jeho vzkriesenim aj nas vzkriesi. Take vznesene a v pravde normalne su motivy nebeskeho Otca.
Lebo Jeho laska pocita s nami, Jeho laska skrze Ducha Svateho si nas vychovava k svatemu svojmu dielu, aby sme iduc cestou, uzkou cestou zivota, nasli vecny zivot a uz teraz spoznali, co je to za slava a moc Jeho lasky. Je normalne verit v Boha. Jedneho dna odleti satka z tvare ludstva, klamaneho cele veky mnohymi samozvanymi predstavitelmi takzvanej pravdy {aj dnes sa mnozia ako huby po dazdi} a vsetci uvidia Boha a kazde koleno sa ohne pred Jedinym, Jedinym vladcom neba a zeme, Jezisom Kristom, ktoremu patri slava a chvala naveky! Milost a pokoj vam vsetkym, ktori ste nasli pravdu, aj tym,ktori len hladate.

Bezdomovec a nebeské kráľovstvo

2. června 2012 v 23:42 | Adina Christie |  Dotyky
Bola už noc, keď sa rozlúčil s priateľmi. Alebo súrodencami? Tak rád by ich nazýval
bratmi, ale zdalo sa mu, že nebolo ešte otvorené nebo nad ich skupinkou. Áno, mali
chvíľku z Božieho Slova, nejaký výklad, ktorý dal niekto pomazaný pod text. Vlastne,
skôr išlo o to, či a ako rozumejú tomu výkladu. Niečo ho tak iritovalo na tomto spôsobe,
že aj sám sa divil, prečo.
Možno starnem, pomyslel si. Veď na rebéliu už nemám vek.
Lebo, napriklad, ked si sám čita Pismo, často vidí celkom inú vec, ako sa piše vo
vysvetlivkách. Ale, ako im to povedať, aby na neho nepozerali ako na blázna? Trochu o
tom rozprával svojej Evke, milovanej manželke, ale nerozumela, o čom hovorí. Ešte
chvíľu, a pohádajú sa. Radšej to nebude riešiť so ženou. Škoda, že nemá ani štipku
nadšenia pre veci Božie.
V týchto nepokojných a dosť protichodných myšlienkach sa
prekráčal až k autobusovej zastávke, dúfajúc, že niečo pôjde, nejaký nočný spoj.
Momentálne by privítal aj koňa. Veru, už si nezajazdil pár rokov. Nádhera, sloboda ako
meč. Zarazilo ho to zvláštne prirovnanie, ale už sa nestihol ním zaoberať, lebo to, čo
uvidel, ho úplne odrovnalo. Na zastávke svietila bezdrôtová lampa a na lavičke sedel
bezdomovec. Už už chcel cúvnuť, ale akoby sa zasekol a hľadel na bezdomovca s
otvorenými ústami.
Aj bolo na čo pozerať. Tento mužíček vyzeral takmer ako z
rozprávky: Zarastený úplne, po celej tvári, dlhá brada až po hrudník, len oči mu svietili
ako také svetielka. Hlavu mu pokrýval klobúk ako nosil pán Tau z rovnomenneho seriálu
pre deti. Oblečený bol do dlhého plášťa až po zem. On, pán bezdomovec, práve stoloval.
Na stole, vyrobenom z veľkej krabice, bola rozprestretá hodvábna šatka, ktorej zlaté nite sa trblietali v
slabom svetle.
A na nej množstvo malých kartónov, akýchsi tácok, čo tácka, to iné menu.
Bol tam chlieb, nejaká klobáska, cibuľové perá, zemiaky upečene v šupke, pokrajaná
slaninka a čučo, nápoj vyvolených spať pod holým nebom. Starec držal v ruke vreckový
nožík, otvorený nôž, ktorý mu slúžil ako príbor. Práve sa chystal odrezať si ďalší kúsok,
keď si všimol nášho nočného pozorovateľa. Nezdalo sa, že by ho pozdná návšteva nejak
prekvapila:
Aha, človek! Poď ďalej, daj si so mnou, mám dosť aj pre teba. Oslovenému
človeku to nebolo dvakrát jedno, ale niečo mu hovorilo, že sa nepatrí odmietnuť toto pozvanie. Dám si kúsok, prečo nie. Volám sa Dušan, čakám na autobus, ak nejaký pôjde. Starec mu s úctou
podal svoju špinavú dlaň a povedal: Vitaj Dušan, dúfal som, že prídeš, lebo všetci odišli
už veľmi dávno a zostal som sám ako palec. Moje meno je Štefan. Voľakedy som bol pre
priateľov Pišta, dnes som pre nich vzduch.
A moji súpútnici ma volajú Starý blázon.
Davajú mi cítiť, že ešte som tu, neodišiel som. Ešte čakám, ale neviem, na čo, veď už
mám sedemdesiatku na krku. Dušan bol nečakane dojatý, slová starca ho chytali za srdce,
aj keď vlastne nič podstatné nepovedal. Odrazu mal neodolateľnú túžbu objať to vetché
ušmudlané stvorenie, ale skostnatelé srdce narážalo na mantinely. Povedal niečo, čo ho
samého vyviedlo z miery:
Ja som tiež blázon v očiach niektorých priateľov. Vieš, nebaví ma sedieť
medzi veriacimi a počúvať stále rovnaké kázne. Ja som uveril v Krista, a nie v bájky.
Nepotrebujem sa predvádzať pred nikým, aký som úžasný kresťan a chodiť na
stretnutia, kde máme obycajnú čitáreň Biblie bez Ducha,či po výletoch a hrať sa na
Božie skutky, vymýšľať hry pre deti, ktoré sú vraj výchovné a budujú v nich vieru v
Krista, nezávisle na tom, či tomu rozumejú alebo nie.
Ked som ťa tu objavil, niečo sa vo
mne zlomilo. Tvoje kráľovstvo, v ktorom čakáš na niečo, ale nevieš na čo. Ja ti poviem,
na čo čakáš: Čakáš na to, a myslim, že si sa práve dočkal, že príde Pán Ježiš Kristus a
premení toto tvoje mini kráľovstvo na pravé nebeské kráľovstvo. Lebo Kristus prišiel na
zem, aby zachránil práve teba a mnoho ďalších, ktorí trpia. On vzal naše hriechy a na vlastnom tele ich vyniesol na kríž, aby sme neumreli, ale aby každý, kto uverí v Neho, mal večný život.
Dušan ešte chcel
pokračovať, ale starec ho náhle objal a plakal mu na hrudi ako malé dieťa. Tentoraz
Dušanovo srdce neprotestovalo. Nechal ho, nech sa vyplače. Keď sa od seba odtrhli, už
bolo povedané všetko, pretože bol s nimi On, ktorý dal slovo priamo do srdca. A ono
bude hovoriť, ono sa bude radovať, smútiť, milovať, v Ňom, milovanom Synovi Božom.

Ježiš a Rusovláska

2. června 2012 v 23:39 | Adina Christie |  Dotyky
Andrea sedela v preplnenej kaviarni hypermarketu a zízala do prázdna. Šálka s kávou
pred ňou nedotknuto stála, ani sa nenapila. Ešte včera bol tento obraz bežnou
skutočnosťou jej smutného života, dnes však zmeravela prekvapením nad podivnou
udalosťou, ktorá sa jej stala.
Vlastne sa vôbec nič nestalo, iba doľahol na ňu úžasný pokoj,
taký zvláštny, že zabudla aj na to, kde sa momentálne nachádza. Odrazu povedala nahlas:
Boží pokoj! Zdalo sa jej, že ozvena je prilis hlasná. Hneď sa poobzerala, kto sa díva.
Nikto sa nedíval, všetci boli pohrúžení do konzumovania podivných útvarov na tanieroch
a do živých rozhovorov.
Nikoho netrápilo, čo tu asi robí mladá žena sama a prečo je to tak.
Jasné, prečo by to malo niekoho trápiť, veď všetci sú si cudzí, úplne cudzí. Ovanul ju
chlad, akoby sa tá cudzota zhmotnila do kusu ľadu. Hodila do kabelky cigarety a
vzala do ruky mobil. Bol to pohyb, ktorý prezrádzal takmer nežný vzťah k tomuto kusu
vynálezu. Áno, vždy, keď sa dalo, čítala si zamilované SMS-ky od Lásky.
Lásky,
vlastne Peter, bol jej manžel, s ktorým pred rokom prežila haváriu v aute pri čelnej
zrážke s iným autom. On to neprežil. Na mieste bol mŕtvy. Andrea zázračne vyviazla s
ľahkými zraneniami, ale s ťažkou ujmou na duši. Zostala len prázdnota a bolesť. A občas
do toho prázdna zaznel vzdialený smiech Lásky a nôž sa zaryl opäť hlbšie. Bola to
krvácajúca rana. Nehojilo sa to a nehojilo.
Koľkokrát v zúfalstve kričala na Boha: Prečo
si mi ho vzal?! Nebolo to z viery v Neho, ale zo skutočnosti, že Peter veril v Boha a často
sa jej pýtal, prečo Ho nehľadá, prečo nechce počuť o Ňom ani slovo, akoby pred ňou stála
nepreniknutelná stena, nevidela, nepočula nič. Stála predsa len o svojho manžela,
nechcela nič, čo by bolo medzi nimi a predsa, práve to bolo medzi nimi ako
nevypovedané slovo.
Slovo, ktoré ešte vždy viselo v povetrí ako obrovský otáznik, ba
skôr, kdesi vnútri, jej spôsobovalo tlak a pokrievka, ktorou ho nasilu stláčala a prikrývala,
chviľami vibrovala, akoby sa ono neznáme dralo na povrch. Občas hodila výčitku
smerom k Bohu, len taký vnútorný pohľad, plný vzdoru. Bol v tom istý spôsob
komunikácie s Nim, ktorý jej predsa odňal všetko, čo milovala.
Tieto nemé dialógy jej
poskytovali akýsi obranný val proti realite. Boli to husle, kvílivá melódia, kus cukru na
povrchu rany, jemná pavučina ako obväz. Ani si neuvedomila, že má vzťah s Bohom, že
On trpezlivo načúva, že On trpí s ňou a túži ju objať, tak silno pritisnúť k hrudi, až by
plakala od bolesti. Ale bola by to bolesť, ktorá oslobodzuje, pretože pravda ťa vždy
oslobodí.
Veď, či môže rodič objať svoje dieťa, keď ono vzdoruje, keď odmieta jeho lásku?
Andrea neprijímala ani súcitne objatia svojich blízkych. Darmo sa snažili rodičia,
nadarmo ju utešovali tri sestry, s ktorými prežila najkrajšie detstvo, aké si možno
predstaviť, nič k nej nehovorilo, jej srdce bolo zatvorené azda naveky. Našťastie, alebo
nanešťastie, pracovala vo firme, kde boli osobné kontakty minimálne a pevný
harmonogram práce jej zaručoval pokoj, ktorý nenarušoval takmer nikto.
Vo svojom
malom byte neprijímala žiadnych priateľov, a rodina, ktorej na nej záležalo, sa nezdržala
dlho, pre jej odmietavé reakcie, ktoré sa obmedzili na jednu vetu: Dajte mi pokoj! Dnes
cítila akýsi závan čerstvého vzduchu, alebo sa jej to len zdalo? Hodila pohŕdavý pohľad
na svoje rozhádzané lodičky, ktoré zaberali pol predsiene a bol naozaj problém nájsť
medzi nimi pár. Keď chcela prejsť do obývačky, musela do nich kopnúť, aby urobila
miesto, chodník, ktorým by sa dalo prejsť. To isté sa zopakovalo, keď chcela prejsť do
kuchyne.
Teraz však nečakane otvorila skriňu, kde skladovala obuv a začala ukladať
rozhádzané lodičky pekne po páre. O chvíľu po nich nebolo stopy, len smietka, ktoré
povysávala. A vysávala ďalej, obývačku, kuchyňu, a všetko, čo mala v ceste, akoby túžila
vysať mŕtvy život z tejto zanedbanej domácnosti, ktorá nevidela prachovku už dlhé
mesiace. Potom sa pustila do šiat, ktoré boli hádam všade, kam sa pozrela. Zodvihla

prevrátenu stoličku, ktorá neuniesla nápor oblečenia a pokračovala v upratovaní. A
práčka prala v jednom kuse niekoľko hodin. Potoky vôd vytiekli, kým umyla všetok riad.
A Andrea kmitala, ako dobre nastavený stroj bez prestania, bez oddychu. Keď skončila,
pocítila opäť ten čerstvý závan, ako na začiatku, ale tentoraz bol taký silný, akoby sa
zhmotnil. Urobila si kávu a vyšla na balkón, kde ju privítala obloha obsypaná hviezdami
a mesiac si hovel ako na hojdačke. Opäť sa jej vydralo cez pery: Boži pokoj!
Už sa
neobzerala ako splašená, vnímala naozaj nadprirodzeý pokoj, snáď prvýkrát od smrti
svojho manžela. Neveriacky hľadela na túto nádheru a v diaľke znela známa hudba, ktorú
Lásky tak rád počúval, že ju vždy zastavil, aby počúvala s ním: Poď ku mne, Rusovláska,
volá ťa Ježiš. To bolo také prenikavé, až sa striasla. Hviezdy v tej chvíli vydali lesk a
mesiac vyzeral ako obrúčka, ktorej druhú polovicu zahalil závoj tmy. Wow! zvolala: Ty
sa so mnou zhováraš, Pane?
Ešte hodnú chvíľu pozorovala úžasne divadlo: akoby sa aj
hviezdy radovali a hýbali sa z miesta na miesto. Chvíľami sa uvolnil hviezdny prach z ich
vznešeného odevu a vtedy padali iskierky k Andreiným nohám. Škoda, že zhasli skôr, než
sa dotkli zeme. Pocítila chlad, veď už bola hlboká noc. Keď vošla do obývačky, vedela,
že je iný človek. Ľadovec v srdci sa začínal roztápať. Uvelebila sa v kresle ako embryo v
lone matky a pustila sa do usedaveho plaču, ktorý bol zmesou ťažkých stonov a
láskyplného objatia. On ju objímal! Od únavy sa jej zatvárali oči. Videla záplavu hviezd
a zdalo sa jej, že na ňu máva On, ktorého meno je Ježiš: Spi sladko, Rusovlaska...