O večeri Pánovej

Pátek v 22:07 | adina christie |  Premýšľanie

Toto je naozaj len také premýšľanie, hoci z celého srdca dôverujem Pánovi, že to nie je náhoda a On sám ma do takýchto premýšľaní vovádza. Prečo? Lebo On je živý Boh, ktorý ma sýti skrze Pána Ježiša všetkým dobrým, čo má pre mňa pripravené. Chvála Jemu na veky a veľká vďaka za to, že mi dáva radosť v Duchu svätom, rovnakou mierou však aj smútok, bolesť, súženie, mnohé boje, v ktorých však On je ten určený Víťaz, Kráľ kráľov a Pán pánov, nado všetko a nad všetkých Udatný hrdina! Sláva Pánovi!

Teda sa trochu rozhovorím o Pánovej večeri, ako som to prežívala vo svojom srdci dnes, keď som o Pánovej večeri čítala v Pavlových listoch. Najmä tú pasáž, keď Pavol karhá Korinťanov v 1Kor, 11,17-22;
17 Ale toto prikazujúc nechválim, že nie na lepšie, ale na horšie sa schádzate.18 Lebo najprv, keď sa schádzate v sbore, čujem, že sú roztržky medzi vami, a čiastočne tomu aj verím.19 Lebo musia i herezie byť medzi vami, aby aj tí, ktorí sú dokázaní, boli zjavení medzi vami.20 A teda keď sa dovedna schádzate, nie je to jesť večeru Pánovu.21 Lebo jeden každý si vopred vezme čiže zjie svoju vlastnú večeru pri jedení, a potom je jeden lačný a druhý opilý.22 Lebo veď či nemáte domov, kde môžete jesť a piť? A či pohŕdate cirkvou Božou a zahanbujete tých, ktorí nemajú? Čo vám mám povedať? Či vás mám chváliť? V tejto veci nechválim.

Veľmi zaujímavé slovo napomenutia od apoštola Pavla, ktoré veľa naznačuje o tom, ako v niektorých korintských zboroch prebiehala Pánova večera: Vidíme, že učeníci sa schádzajú na lámanie chleba, kde všetko vyzerá najprv pokojne; neskôr však počas rozhovorov, napríklad o Pánovi a o evanjeliu, ktoré je mocou Božou na spasenie, pokojná atmosféra hustne, keď niektorí učeníci živo komunikujú o niektorých "pravdách Božích", nie sú však v pravde, lebo niečo nesedí na tom, čo vykladajú ostatným. Na to sa ozve jeden alebo aj viacerí, a týchto učeníkov dôrazne napomínajú, že nechodia v pravde a zavádzajú ostatných, ktorí ešte nie sú upevnení vo viere. Vznikne roztržka, ktorá má za cieľ zjaviť presne tých učeníkov, ktorí sú dokázaní.

Verím, že kým prebieha hlasná vrava plná napätia, niekoľko prítomných vyhladne a povyťahujú zo svojich vakov všakovaké jedlá aj niečo na pitie, veď ktovie kedy bude Pánova večera, a títo sa ktovie ako dlho budú vadiť. Ostatní, ktorí nemajú so sebou nič, len naprázdno pregĺgajú a zahanbene klopia oči. Pavol hovorí, že tí čo si tam pojedali svoju vlastnú večeru a pili svoje vlastné víno, pohrdli cirkvou Božou a zahanbili tých, ktorí nemali nič. Pavol použil prebiehajúci čas, tak predpokladám, že sa to nestalo prvýkrát. A tiež hovorí, aby sa najedli doma, veď či nemajú vlastných domovov?

To, čo sme videli, nie je večera Pánova. Ďalej, je možné, že chlieb na Pánovu večeru si učeníci nosili so sebou, potom je tým smutnejšie, že sa s bratmi, ktorí so sebou chlieb nepriniesli, nepodelili. Princíp je a zároveň je tajomstvom Božím, že Pán sa rozdal, ako hovorí v 1Kor 11,24: vzal chlieb24 a poďakujúc lámal a povedal: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme.
Verím, že máme rozlišovať, či sa schádzame ako cirkev v zboroch, či iných spoločenstvách, alebo sa schádzame na lámanie chleba. Tiež verím, že iné je zažívať určitý zaužívaný poriadok, ktorý sa týka života v cirkvi a môže v sebe zahŕňať službu slovom, modlitby, chvály atď a iné je sláviť večeru Pánovu. Večera Pánova má mať osobitné miesto v cirkvi. Nehovorím, že sa to nemôže diať na tom istom mieste, kde pravidelne prebiehajú, ako sa dnes hovorí, bohoslužby, ale malo by to byť prísne oddelené, jednak časovo, jednak obsahovo. Verím, že Pánova večera obsahuje niekoľko Božích tajomstiev, z ktorých jedným z nich je rozsudzovať telo Pánovo, ktorým je aj cirkev Božia.

Kresťania sa mimo zborov stretávajú, napríklad po domoch, či na nejakom spoločnom obede, opekačke, na výlete a možností je veľa. Potom, keď si splnia plán svojej akcie, usporiadajú ako bonus, alebo čerešničku na torte večeru Pánovu. Po celodennom veselí nasadia vážny výraz na tvári a sú prichystaní lámať chlieb a piť z pohára víno, pomodlia sa a veľmi rýchlo sa večera Pánova ukončí. Deje sa to preto, lebo ju v podstate nedokážeme naplniť a nedokážeme ju naplniť preto, lebo vlastne ani nevieme, čo by sme mali robiť, čo od nás Pán očakáva.

Pavol hovorí o zjavení, ktoré prijal od Pána ktoré aj odovzdal učeníkom v Korinte:

23 Lebo ja som prijal od Pána, čo som vám aj vydal, že Pán Ježiš v noci, v ktorej bol zradený, vzal chlieb24 a poďakujúc lámal a povedal: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme. To čiňte na moju pamiatku.25 Tak tiež i kalich, keď bolo po večeri, hovoriac: Tento kalich je tá nová smluva v mojej krvi; to čiňte, koľkokoľvek ráz by ste pili, na moju pamiatku.26 Lebo koľkokoľvek ráz by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, až dokiaľ neprijde. 1Kor 11,23-26

Verím, že večera Pánova je tiež slávnosťou Pánovej Novej zmluvy, ktorej to zmluvy sme účastníkmi a zároveň máme spoločenstvo v krvi Ježišovej. Vždy, keď lámeme chlieb a pijeme z kalicha, ctíme pamiatku Toho, ktorý z nesmiernej lásky k nám vydal za nás svoje vlastné telo, aby na svojom tele vyniesol naše hriechy pribijúc ich na kríž a vylial svoju drahocennú krv na odpustenie hriechov a pre naše ospravedlnenie; ktorý sa nad nami zmiloval a odpustil nám naše hriechy, ak veríme v Neho, Pána pánov a Kráľa kráľov; ktorý nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych a priniesol nám nádej večného života. Vierou v Syna Božieho sme spasení Jeho milosťou. Sláva Jemu a chvála naveky!

Pán Ježiš zomrel, aby vykonal vôľu Božiu, aby On zachránil ľudstvo pred večným zahynutím tým, že sám, na svojom tele znášal strašný Boží hnev, Otcov súd za hriechy ľudu. Pán Ježiš vytrpel nesmierne muky na kríži až do úplného konca, keď zomrel; ale nielen zomrel, ale bol aj vzkriesený, aby všetkých, ktorí veria v Neho, mohol vzkriesiť v posledný deň.

Tomuto článku predchádzala jedna spomienka na môjho otca, ktorý zomrel v pomerne mladom veku. Keď sme ho pochovali, vnímali sme, ako z nás spadol nesmierne ťažký balvan, ktorý sme dovtedy cítili ako určitú ťažobu, ale ani sme netušili, že to, čo sme nosili, bolo tak ťažké. Prežili sme teda v istom zmysle slobodu a voľnosť duší. Keď sme sa po pohrebe zišli niekoľkí z rodiny, tí najbližší, bolo to najčudesnejšie stretnutie pozostalých, keď sme spomínali na všetky veselé príhody s otcom a smiali sme sa až do úplného konca tohoto večera.

A keď to aj nejde pripodobniť, a ani to nechcem pripodobniť k večeri Pánovej, ktorá sa v prvom rade konala, ešte pred Pánovou smrťou, napriek tomu sa odvážim opísať, čo sa vo mne odohralo v určitom momente, keď som čítala Pavlov list, z ktorého citujem vyššie.
Lebo Pán Ježiš zomrel, aby nám mohol túto zmluvu, naše dedičstvo v Kristu Ježišovi zanechať. A toto je tá radosť zmiešaná s obrovskou bázňou k nášmu Pánovi. Lebo On žije! On je to zrniečko, ktoré odumrelo a ktoré nezostalo samotné, lebo vyklíčilo a vydalo mnohonásobnú úrodu, ktorá sa nedá odvážiť, ani spočítať.

On zomrel, aby sme mohli my žiť skrze Jeho milosť odpustenia a ospravedlnenia všetkých, ktorí veria v Jeho meno, jediné meno, v ktorom je spasenie. On zomrel pre naše ospravedlnenie a na tretí deň vstal z mŕtvych pre nádej večného života. V Ňom má večný život každý, kto verí v Neho. A On nám dáva svojho zasľúbeného Ducha, aby sme sa už teraz narodili z Neho, ktorý je večný, aby večnosť už teraz prebývala v nás. V Kristu Ježiši sme novým stvorením. Dal nám moc stať sa Božími deťmi, a nimi sme! Aká je to veľká sláva nášho Boha, aká radosť!

Ak sa neradujeme pri spomienke na Pánovu večeru, sme ochudobnení o nádheru slávy Božej, ktorá je opísaná aj v Zjavení a je tam opísaná pre nás, aby sme sa aj my radovali a oslavovali Boha. Sláva Pánovi!

Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby každý, kto verí v Neho, mal večný život. Ján 3,16






 

O púšti

28. dubna 2018 v 22:39 | adina christie |  Premýšľanie
Často považujeme púšť v našom živote s Pánom za niečo negatívne, niečo, čo sa tu objaví náhle, niekedy plíživo a hlavne nadlho; z čoho túžime vyjsť a akosi nenachádzame cestu von. Cítime sa akoby uväznení, zbavení radosti, naplnení obavami, čo nás tu ešte postretne a kedy už toto obdobie pominie.

Málokedy tomu rozumieme a vnímam, že mnohí z nás akosi veríme, že púšť je súčasťou života v Pánovi, aspoň teda, určitého obdobia, ale nerozumieme celkom tomu, čo Boh od nás chce. Sme z toho smutní, niekedy zmätení; zdá sa nám, že prežívame málo lásky a naša viera dostáva zabrať.

Vždy, keď čítam v evanjeliách o tom, ako Pán potom, čo Ho Ján Krstiteľ pokrstil v Jordáne a vzniesol sa nad Neho Duch Svätý v podobe holubice, a tým istým Duchom bol hnaný na púšť, kde ho pokúšal diabol, som úplne fascinovaná tým, čo sa tam dialo. Niečo dôležité sa tam stalo a zároveň niečo veľmi zásadné.

Pán Ježiš bol na púšti 40 dní, pričom vôbec nič nejedol. Verím, že toto je východiskový bod pre zlého, ktorý tam čakal na vhodnú príležitosť kedy doslova skočí ako revúci lev na Pána, aby Ho zožral. Keď Pán dostal hlad, bol to pre diabla pokyn k tomu, aby Pána začal pokúšať, lebo myslím, že dovtedy vlastne nemal čo robiť, keďže Pán znášal pôst a samotu na púšti veľmi statočne.

On nereptal, nevyhľadával zábavky, nerobil žiadnu činnosť, ktorá by popudzovala Boha k hnevu. Nevyrezal si modlu, ktorej by sa klaňal; a z Jeho čistého srdca ani nikdy nevyšlo nič také, čo poškvrňuje človeka. Pánovo srdce bolo obrátené po celý čas Jeho pobytu na púšti k nebeskému Otcovi a očakával na Neho, ako tomu bolo od Jeho detstva až doteraz.

Pán aj na púšti videl nádheru Boha, keď mohol čas stráviť so zvieratami a anjeli Boží Mu posluhovali. (A bol tam na púšti štyridsať dní súc pokúšaný od satana, a bol so zvieratami, a anjelia mu posluhovali. Mk 1,13)

A Ježiš, plný Svätého Ducha, navrátil sa od Jordána a za štyridsať dní bol vodený Duchom na púšti súc pokúšaný od diabla.A nejedol ničoho v tých dňoch, a keď sa skončily, napokon zlačnel.A diabol mu povedal: Ak si Syn Boží, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom!A Ježiš mu odpovedal a riekol: Je napísané, že človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove Božom.A diabol ho vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v okamihu.A diabol mu povedal:

Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám. Ty teda, ak sa pokloníš predo mnou, všetko bude tvoje.A Ježiš odpovedal a riekol mu: Iď za mnou, satane, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu samému budeš svätoslúžiť.A zaviedol ho do Jeruzalema a postavil ho na vrch na krýdlo chrámu a povedal mu: Ak si Syn Boží, hoď sa odtiaľto dolu!Lebo však je napísané, že prikáže svojim anjelom o tebe, aby ťa ostríhalia že ťa uchopia na ruky, aby si snáď neuderil svojej nohy o kameň.A Ježiš odpovedal a riekol mu: Je povedané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!A keď dokončil diabol všetko pokúšanie, odišiel od neho - do času.A Ježiš sa navrátil v moci Ducha do Galilee, a rozniesol sa o ňom chýr po celej okolnej krajine. Lk 4,1-14

Verím, že v týchto veršoch Písma je zjavené úžasné Božie tajomstvo. Verím tiež, že aj súčasní kresťania sú sporadicky zaháňavaní od Ducha Svätého na púšť, aby tam boli pokúšaní od diabla. Prečo? Aby v pravde víťazili nad každou zlou mocou, ktorá sa bude na nich snažiť útočiť a vyšli z tohoto bojiska plní moci Ducha Svätého. Ak sa nebudú pozerať na Krista, ale na svoje žiadosti, ich pobyt na púšti sa môže značne predĺžiť. Izraelcom to trvalo štyridsať rokov, nehovoriac o tom, že mnoho z nich na púšti zahynulo a mnohí sa do zasľúbenej zeme nikdy nedostali.

1 Každé prikázanie, ktoré ti ja prikazujem dnes, budete ostríhať, aby ste ich činili, aby ste žili a rozmnožili sa a aby ste vošli a zaujali do dedičstva zem, ktorú prisahal Hospodin vašim otcom.2 A budeš pamätať na všetky cesty, ktorými ťa viedol Hospodin, tvoj Bôh, toto už štyridsať rokov po púšti, aby ťa ponížil, aby ťa zkúsil, aby sa zvedelo, čo je v tvojom srdci, či budeš ostríhať jeho prikázania a či nie. 5M 5,1-2



Kde je tvoj posol dobrej zvesti?

9. dubna 2018 v 21:08 | adina christie |  Pripomeňme si

29. března 2014 v 15:30 | Adina Christie |
Čo je naše povolanie? Hlásať evanjelium Ježiša Krista, jedinú pravdivú zvesť, ktorá sa kedy objavila v éteri. A éterom myslím celý priestor od končín zeme až k nebesám. Lebo vieme, že všetci to majú počuť! Vieme, že samo stvorenstvo túžobne očakáva synov Božích:
R 8,19 Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích.
R 10,15 Jaké krásne sú nohy tých, ktorí zvestujú pokoj, tých, ktorí zvestujú dobré veci!
Toto je poklad, ktorý sme obdržali: Smieme byť tými krásnymi nohami, smieme otvoriť ústa a oznámiť všetkým radostnú zvesť: Že Boh sa na nich nehnevá, naopak, On ich miluje večnou láskou, že môžu prísť bližšie, ba môžu vojsť dovnútra, priamo do jeho odpočinku, ktorý ešte pred Pánom Ježišom Kristom, nebol daný mnohým. Ale Pán a Boh sa zľutoval nad hriešnym ľudom a daroval nám svojho Syna a s Ním nám daroval aj spásu. A to je tá úžasná novina, ktorej tak ťažko rozumejú. Pán Ježiš Kristus sa narodil a umrel len preto, aby vyniesol naše hriechy na kríž, aby bol s nimi pribitý na dreve, aby hriech už nepanoval viac, aby bol Jeho krvou každý ospravedlnený, aby Jeho vzkriesením mal každý, kto verí v Neho nádej večného života.. On umrel, aby nik nezahynul, ale aby každý, kto verí v Neho, mal večný život.
Ale to nič, že ste to ešte nepočuli! Iba sa treba zastaviť a popočúvať, a možno začujete trilkovanie vtákov, nádherný spev, ktorý tu vždy bol, ale my sme boli tak zaneprázdnení a ohlušení svetom, že sme to nepočuli! Nedopustite, aby ste to nikdy nepočuli, aby ste necítil ako steká dolu vaším srdcom riava, Jeho živá voda!
Spomínam si, ako mi Boh jedného dňa, keď som bola mladá, zčista jasna odhrnul nebeskú záclonu a ja som spontánne volala: Bože, tu som! Viete, čo je hrozné? Vtedy som si myslela, že to bola iba taká náhodná až výnimočná udalosť, možno slávnosť a dvere môjho Boha, sú vlastne stále zavreté. Že občas dúfam, aj to s obrovským otáznikom, že nejaká modlitba dôjde k Nemu, ale inak žijem tú márnosť, ktorá ma obklopuje, moje väzenie, príšerné šero, neviditeľnú oblohu, z ktorej sa stratil Boh!
Prečo som sa nezastavila a nepočúvala, napríklad, spev vtákov? Prečo som nepozerala na hviezdy, na ich divokú nádheru, najväčšie bohatsvo skrze krásu, aké Boh udelil svetu, keď ho stvoril? Prečo? Lebo sme sa starali o seba, o rodinu, o prácu, o svet, že čo povie. V starostiach sme boli doslova pochovaní zaživa. Každý sa obliekol do svojej sebeckej škrupiny, kde sa ponáral v depke ako v najprestížnejších kúpeľoch, kde sťažnosti boli najčastejším prejavom toho, že niekto žije. A aká to bola moc temnoty, keď sme zisťovali, že skutočne je zle a bude stále horšie?! Nepoznali sme nádej, iba sme slabo dúfali v svetielko na konci tunela.
Nikto nám nepovedal: Zastavte sa a stojte! Všetko je inak, všetko môže byť už odteraz inak! Stojte, lebo vám chcem povedať niečo veľmi krásne a pravdivé o Ňom, o Bohu, o našom milovanom Pánovi Ježišovi Kristovi; chcem vám zvestovať pokoj, aký dáva Boh, lebo On je Boh pokoja, Jeho nadprirodzeného odpočinku a žiadny človek nám nemôže dať to, čo On! Lebo Boh nám ten pokoj daroval vo svojom Synovi! Zo svojho vzal a dal nám! On neriešil dilemu: Tak, dať toho syna, či nie? Uveria človeku, aj keby to bol sám Boh? Zaslúži si to, čo i len jeden z ľudí, aby Syn Boží umrel za Neho? Jasné, že nikto si to nezaslúžil! Boh nás miloval skôr, než sme vedeli o Ňom.
Nepovedali mi nikdy toto, oní utajení Boží poslovia; a ani som sa nikdy nezastavila, aby som vnímala Božie stvorenstvo, krásu nevídanú. On sám sa mi to jedného dňa rozhodol dať:
J 3,16-18 Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo neposlal Bôh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho. Kto verí v neho, nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.
Zaujímavé, počas svojho života som často stretávala Jehovistov, podsúvané mi boli rôzne náboženstvá, od budhizmu až po mimozemšťanov, od ezoteriky až po spiaceho proroka Cayceho, rôzne životné štýly, pozitívne myslenie, joga a ešte mnoho filozofií, z ktorých som si mohla vybrať a fakt som sa v nich preberala ako žobrák v laine, ktorý stratil mincu. Trochu ma to zašpinilo a išla som zas ďalej, lebo to nebolo to, čo mal Boh pre mňa pripravené.
Ja som zvykla ešte donedávna hovoriť, že som išla ďalej, lebo to nebolo ono a ja som cítila, že mám hľadať ďalej. Tak toto práve teraz už neplatí, lebo to nebola pravda, zo všadiaľ ma vytiahol Pán. Sláva Jemu naveky! Pán, naopak, dal mi spoznať všetko, čo sa ľuďom zo sveta tak náramne ľúbi, aby mi neskôr, keď už som v Ňom znovuzrodená, dal spoznať všetko, čo sa Pánovi veľmi ľúbi a videla ten nesmierny rozdiel, čo je lož a čo je pravda. A vidím aj dnes, koľko si ešte držím lživých vecí, napríklad o sebe. A viem prečo, lebo teraz mi to Pán ukázal. Lebo On mi sám túži zjaviť pravdu, aby som ľahko a slobodne zložila lož a opásala sa pravdou…
J 3,31-36 Ten, ktorý prichádza s hora, je nad všetkých. Kto je zo zeme, je zo zeme a hovorí zo zeme; ten, ktorý prichádza z neba, je nad všetkých, a čo videl a počul, to svedčí, ale nikto neprijíma jeho svedoctva. Kto prijal jeho svedoctvo, ten spečatil, že Bôh je pravdivý. Lebo ten, ktorého poslal Bôh, hovorí slová Božie; lebo nie z miery dáva Bôh Ducha. Otec miluje Syna a dal všetko do jeho ruky. Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.
 


Viera v Boha

6. dubna 2018 v 11:58 | adina christie |  Zaujalo ma

Viera v Boha - autor: selah

16.10.2012 13:00
Viera v Boha - prvý zo základov viery, začiatočníckom učení o Kristovi (Žid 6.1). Písmo hovorí, že viera je len jedna (Ef 4.5), napriek tomu, čo vidíme vôkol seba. Aká je to teda tá jediná správna viera?

Alebo začnime inak - čo vlastne sú základy viery? Predstavte si ako sa stavia dom. Najskôr treba položiť základy, ktoré budú celú váhu domu niesť. Písmo jasne hovorí, že nikto nemôže položiť iný základ, ako ten, ktorý je už položený, a tým je Ježiš Kristus (1Kor 3.11), a aj keď v Ef 2.20 je napísané o základe apoštolov a prorokov, tento verš tiež hovorí o tom, že základ, ktorý kládli apoštoli a proroci do sŕdc ľudí, bol Kristus. Spomeňte si na podobenstvo o dvoch staviteľoch domu (Mt 7.24-27), z ktorých jeden postavil dom na skale a druhý na piesku, a keď prišiel na oba príval so svojou ničivou silou, obstál iba ten, ktorý stál postavený na dobrom základe. Na skale, ktorou je Kristus (1Kor 10.4). Z tohto podobenstva je zjavné, že klásť základy znamená žiť podľa základov viery. Budovať to, čomu veríme, na správnom základe znamená veriť iba v Krista. Ktokoľvek zachádza ďalej a pridáva si k tomu čosi, nemá Boha (2Jn 9), a môže očakávať leda tak to, že Boh vo svojej milosti dopustí príval na jeho stavbu ešte počas života, aby mal možnosť uvidieť, že nestaval na správnom základe. Klásť základ neznamená vymýšľať čokoľvek nové, v Kristovi je všetko požehnanie, čo potrebujeme (Ef 1.3). Toto je dôležité uvedomiť si, ak sa snažíme rozsudzovať pravdivosť viery, ktorú niekto prezentuje.


Klásť základy znamená nie vymýšľať novoty, ale vyučovať pravdu tých, ktorí ešte nestavajú svoj život na Kristovi. Poďme sa teda pozrieť na to, aká je to tá jediná správna viera, o ktorej hovorí Písmo, ktorú vyučovali prví apoštoli a ktorú zvestovali starozákonní proroci a dosvedčujú aj novozmluvní. Každodenný život nás ale presviedča, že vier je veľa. Každá pomáha žiť človeku lepší a hodnotnejší život, a z tohto pohľadu na vec nás to zvádza chváliť akékoľvek vierovyznanie a náboženstvo. Lenže iba jedna jediná viera má punc večnosti, iba jedna jediná viera má moc zachrániť človeka z hriechov, z pazúrov smrti a obdarovať ho večným životom. A z takejto perspektívy všetky ostatné viery vyznievajú ako lož, ktorá človeku bráni prijať večný život s Bohom. Ak Boh prehlasuje, že je iba jedna viera, znamená to, že všetky viery, ktoré On neschvaľuje, potom neuctievajú Jeho, ale falošných bohov, a potom Ježišove prehlásenie v Jn 17.3 naberá vážnosť o voľbe medzi životom a smrťou. A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Jn 17.3)


Rovnako tak v Jn 14.6 hovorí Pán absolútne netolerantnú vec: A Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život; nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa. A rovnako tak 1Tim 2.5: Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, Ale aby som vás neunavil citátmi z Písma, prejdem trochu viac do hovorovej reči. Takže Boh zjavil skrze svojho Syna jedinú cestu k Nemu. Neexistuje žiadna iná varianta. Mnohí si myslia, že si k tomu môžu pridať čokoľvek, alebo to nemusia brať tak ortodoxne, Boh však nič zo svojich požiadaviek neuberá podľa stavu civilizácie, úrovne humanizmu v spoločnosti, či zmien ľuďmi uznávaných morálnych pravidiel. V skutočnosti tá pravá viera je bližšia pre tých skazenejších, než pre spravodlivých. Prečo? Pretože absolútne prvým krokom, ktorým začne Boh s človekom jednať, je pokánie (Rim 2.4). O tom ale budem písať v samostatnom článku, pretože pokánie je tiež jedným zo základov viery. Teraz sa budem zaoberať samotnou vierou v Boha.


Čo to znamená veriť v Boha? Veriť, že Boh je? Písmo hovorí, že aj démoni veria. Ale sa trasú. Nebudú spasení. Vlastne... určitou formou som toto už rozoberal z jednom z minulých článkov (Herézy a pravda, 11. Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech). Prečítajte si to najskôr, kto to nepoznáte. Takže čo je vlastne viera, tá pravá viera? Je to zjavenie (Mt 16.16-17). Presne tak. Vieru si nevyrobíte. Musíte ju dostať darom. Musíte ju prijať ako dar. Nemôžete na ňu prísť rozumom. To nie je dosť. To nemá život. To nemá moc. Moc nad smrťou. Je to dosť neohrabane povedané, že viera je zjavenie, presnejšie by malo byť, že viera je to, čo vyrastie v človeku vďaka Božiemu zjaveniu. Je to naša odpoveď na zjavenie. Je to prejav našej slobodnej vôle, ktorá je hriechom a smrťou zotročená, a tak nemáme moc sa rozhodnúť pre život, pre Boha, a práve Božie zjavenie o Ježišovi Kristovi túto vieru napĺňa mocou, a naše rozhodnutie je tak naplnené mocou uveriť.


Viera nie je to, v čom vás vychovajú, to je iba mentálne presvedčenie. Viera je duchovný orgán. Je to nástroj na chápanie (Žid 11.3). Viera má nekonečnú kapacitu, je to prejav života vnútorného človeka. Viera je živá (Rim 1.17, Gal 3.11, Žid 10.38). Viera nie je to, čo pochopíte. Viera je to, čo vám ukáže Boh. Nemôžete sa k nej dopracovať svojou múdrosťou, ani dobrými skutkami. Viera je stav, keď prestanete dúfať v seba a všetku svoju nádej upriete na Boha. Keď zomriete úplne všetkým snahám zapáčiť sa Bohu, všetkým pokusom zaslúžiť si večný život. Viera nie je zo skutkov. Viera je z poznania svojej vlastnej úbohosti a pohľadu na kríž. Tam sú pribité všetky moje najlepšie výkony, to je ich hodnota. A tam ich za mňa pribil Niekto, kto ma miluje, Niekto, kto ma miloval už vtedy, keď ja som Ho nenávidel.


Naša viera sa rodí z Božej lásky, ktorá sa obetovala za mňa. Ja, ktorý som nehodný, ktorý nemám inej hodnoty ako to, že si zaslúžim horieť večným plameňom, ja som milovaný Bohom, ktorý zostúpil z neba na zem a zaplatil môj dlh voči Jeho spravodlivosti. Viera je prijatie daru odpustenia hriechov. Áno, nezaslúžil som si to, ale On mi odpustil. Som spasený milosťou, nie za svoju dobrotu. Moja spravodlivosť bola v skutočnosti ohyzdná, preto mi On sám daroval tú Jeho spravodlivosť. Mnohí kresťania začnú v tejto viere, z milosti zadarmo, ale po čase prejdú do skutkárčenia, ktorým sa snažia Bohu dokázať, že teraz, už sú celkom fajn, už vedia žiť super. Podobajú sa presne Galaťanom, o ktorých Pavol napísal: začali ste Duchom, a teraz končíte telom. Iste, viera sa rodí z milosti bez skutkov, a skutkami sa dokonáva. Lenže aj tie skutky sú Jeho ruky (Ef 2.10, Fil 2.13). A to, keď niekto má skutky dokazujúce vieru ako Jakub píše, aj to je milosť.


Problém nie je to, že niekto má či nemá skutky dokazujúce vieru a poslušnosť. Problém je v tom, že sa na to kresťania spoliehajú ako na jednoznačný identifikátor, a pritom zabúdajú, že skutky začínajú najskôr v srdci, pretože všetko konanie človeka vychádza zo srdca. A tak Boh pracuje najskôr s ľudským srdcom. On má čas, On pozhovie, aby človek priniesol ovocie. A keď neprináša hneď, nestrihá ho poza uši, ale vráti sa na začiatok - opraviť základy, okopať korene (Lk 13.6-9). Boh je verný, trpezlivý a vytrvalý. A mnoho ľudí naopak má skutky, ale nevychádzajú z pokorného srdca, ale z farizejského myslenia. Lenže Boh, ktorý súdi ľudí podľa ich skutkov, ich súdi priložiac ich srdce pred svoju tvár, aby boli zjavné motívy, pohnútky a skryté úmysly (Žid 4.12). (Skoro by som teraz prešiel k vysvetľovaniu súdu, ale večný súd je tiež samostaným základom viery a zaslúži si samostnatný článok.) Takže tá pravá viera je o Ježišovi a iba o Ňom. Vychádza z poznania našej absolútnej nedostatočnosti voči Jeho spravodlivosti a hľadí na kríž.


Judáš tiež spoznal zvrátenosť svojho srdca, ale neprišiel prosiť o milosť. Viera hľadí na kríž, odkiaľ jej prichádza milosť. Viera vidí vzkriesenie, ktoré po kríži prichádza. Viera prijíma. Viera nehovorí iba "nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu", ale ide ďalej: "POVEDZ mi slovo života", čo v skutočnosti znamená - príď, pretože tým Slovom je Boh sám (Jn 1.1). Nie som hoden, Pane, ale aj tak ťa prosím, prijmi ma! Viera sa obracia na Boha s dôverou, nie s neverou. Viera hľadí na vzkriesenie, neostáva v smrti. Viera vykročí v ústrety. Jedná. A najväčším tajomstvom viery je to, čo som už spomínal - že je živá. Hoci pravá viera súhlasí s Bibliou, pretože Boh nikdy nebude konať proti Biblii, zmluve, ktorú ustanovil, viera je živý vzťah s Ním.
Boh je väčší ako Biblia. Biblia nie je Božie slovo sama o sebe, potrebuje k tomu Ducha

Žiarlivý Boh

6. dubna 2018 v 11:32 | adina christie |  Zaujalo ma

Žiarlivý Boh - autor: selah

19.07.2011 06:00
Ľudská žiarlivosť je pokladaná za zlú vlastnosť. Je prejavom sebectva a majetníckeho zmýšľania a zotročuje toho, na koho dotyčný žiarli. V skutočnosti je však aj ľudská žiarlivosť vlastnosť, ktorú do človeka vložil Boh a to, čo ju robí zlou, je to, že je zle použitým nástrojom v rukách zlého človeka.
Písmo hovorí zvláštnu vec: čistému je všetko čisté, alebo aj: samo o sebe nič nie je nečisté. To, že žiarlivosť sama o sebe je nádherná a krásna vlastnosť, sa vám pokúsim trochu priblížiť.

Biblia na mnohých miestach hovorí, že Boh je žiarlivý a Jeho jednanie s Jeho ľudom to prekrásne zjavuje. Boh žiarlil na modly, ktoré si Izrael staval, žiarlil na srdcia ľudí, ktoré oni oddávali modlárskym a smilným túžbam.
Modly sám Boh nazýval okydanými a neštítil sa byť hrubým vo vyjadrovaní, keď karhal Izrael za jeho nevernosť. Jeho žiarlivosť sa vylievala ako rieka hnevu z neba a keď si nedali povedať, zosielal na nich jeden úder za druhým.

No ak neuvidíme Božie srdce, čo spôsobuje takúto pálčivú a zožierajúcu žiarlivosť, budeme sa jej len báť pri každom našom pokĺznutí, ako sa ľudia len vedia báť Božieho hnevu.

Vysvetlenie nájdete opäť na mieste, do ktorého Boh vložil tisíce tajomstiev o tom, aký je - v rodine. V manželstve a v rodičovstve.
Odhliadnime na chvíľu od charakterových nedostatkov človeka a pozrime sa na tieto vzťahy trochu hlbšie...

Žena, ktorá sa predvádza pred očami iných mužov vo vyzývavom oblečení, koketuje s nimi, prekračuje hranice osobného telesného intímneho priestoru, prstom prechádza cudziemu mužovi po tvári, zvodne žmurká, má dvojzmyselné reči, alebo priam otvorene zvádza... mohol by som pokračovať... nič z toho nie je dôvodom na žiarlivosť muža, ktorý sa o ňu uchádza. Viete, čo je tým dôvodom?
To, že ona mu paralelne s tým, čo vyvádza, tvrdí - ty si jediný, o koho mám záujem, iba teba ľúbim.
A ak sú manželia, povedala mu to už predtým, zaviazala sa, že ho bude milovať v dobrom aj v zlom, potom má manžel plné právo žiarliť.

Žiarlivosť je vlastne sklamaná láska. Odvrhnutá a podvedená. Je to postoj lásky, ktorá zo zraneného srdca kričí hlasom bolesti: ja ti chcem dať všetko dobré, celé svoje srdce, a tebe to nestačí. Hovoríš, že aj ty chceš mňa, ale klameš. Nemiluješ mňa, ale seba, rada si obdivovaná, miluješ pozornosť hocikoho, len aby si sa jej nasýtila. A teda voči mne je to to isté. Nie som ti o nič viac ako všetko to, po čom prahneš, s čím sa špiníš, s čím smilníš.

Pochopte ma správne, netvrdím, že žiarlivosť má prerásť do nenávisti, alebo fyzického násilia, kam ľudská žiarlivosť bežne zachádza a ktorá má korene často už v samotnom podozrievaní a domýšľavosti.

Keď sa pozrieme na Božiu žiarlivosť, tak nám je jasné, že On neomylne vie, čo skrývame v srdci a čo robíme, keď nás nikto nevidí. A nikto nemôže povedať, že Boh nás chce obmedzovať, že z nás chce mať otrokov, ktorí musia hlucho a slepo poslúchať.
Nás nebeský Ženích túži po našej láske. A má na to plné právo, má plné právo, aby Ho milovali všetci ľudia, pretože On prvý miloval nás a miluje nás večnou láskou. Dal nám seba samého, úplne celého, bezo zbytku. Nenechal si nič.
Naša nevernosť, nevera, je dôvodom Jeho žiarlivosti. Žiarlivosť nie je hnev, ten sa z nej vytaví oveľa neskôr, až vtedy, keď už akty dobrotivosti nemajú odozvu.

Viete, ja verím, že to nebol v skutočnosti Boh, kto priamo trestal Izrael za ich nevernosť, ale že On ich vydal ich vlastným cestám, ich žiadostivosti, ich ukydaným bôžikom, za ktorými sa skrývali démonické sily - a títo im s radosťou napáchali všetko zlo.
Vo svojej múdrosti si Boh používa aj tieto cesty na výchovu neposlušných milovaných.

Boh hovorí: ja ti chcem dať život a ty sa zahrávaš so smrťou. Chcem naplniť tvoje srdce láskou a ty sa vláčiš s násilnosťami tohto sveta. Túžim ťa naplniť láskou, ktorú k tebe prechovávam a ty chladneš, pretože smilníš s modlami, ktoré nehovoria a nepočujú.

Božia žiarlivosť je prejavom smútku horúceho srdca, ktoré je odmietnuté. Boh nie je nejaký ťuťko, ktorý nechá so sebou zametať. Je mocný a divoký Boh, ktorý nám chce dobre. Je bojovník, ktorý bude zas a znova bojovať o naše srdce a nevzdá sa, kým z našich životov svojou horlivou zamilovanosťou k nám nepovytŕha korene všetkých vecí, ktoré nás odvádzajú od Neho - od života, od lásky, od pokoja a od požehnania.

A to, že Boh je Bohom troch osôb je oveľa väčším zjavením pre Božiu žiarlivosť, pretože Mu nikto nemôže povedať, že je sebecký a majetnícky.
Otec totiž žiarli na nás kvôli Synovi, trpí našou nevernosťou kvôli tomu, že sme neverní Jeho Synovi, ktorý je hoden našej vydanosti,
rovnako ako Syn prejavoval žiarlivosť z lásky k Otcovi. O tom presne bola tá situácia, keď vyháňal priekupníkov z chrámu bičom.
A Duch Svätý je žiarlivý z lásky k Otcovi a k Synovi, neznáša, keď sa ľudia klaňajú čomukoľvek inému ako Kristovi, keď je vzdávaná úcta inému menu, pretože iba Syn je hoden.

Pred nejakým časom som sa rozprával s jednou sestričkou v Kristu a ona mi rozprávala o rozhovore, ktorý mala s jednou čerstvo znovuzrodenou kresťankou, ktorá sa úplne vášnivo zaľúbila do Pána, no nepoznala ešte dobre Bibliu. A táto sestrička tej mladej kresťanke čítala stať z Písma, kde Boh karhá Izrael, za to, že je ako smilnica... proste klasika - pasáž, z akých má väčšina kresťanov depresie.
A tá mladučká kresťanka v neskonalom úžase s otvorenými ústami hovorí: WOOOOWW! To je aké úžasné! Ako ma miluje! Ako po mne túúúúži!!!!

Zaľúbené srdce vidí v žiarlivosti túžbu. Nádherné! Máme vášnivého Boha!

selah.

Dve obete 2.

6. dubna 2018 v 11:13 | adina christie |  Zaujalo ma

Dve obete 2. - autor: Selah

18.07.2011 06:00
Keď sa novozmluvnými očami pozrieme na starozákonný obrad veľkého dňa zmierenia, a Árona budeme vidieť ako predobraz kresťanov, keďže kresťania sú kráľovské kňažstvo, uvidíme veľmi zaujímavé veci.
Vlastne, ešte skočím k niečomu... viete o tom, že nie sme povolaní byť iba levítmi?
Levíti neboli kňazi. Boli to tí, ktorí nosili Boží chrám, slúžili pri chráme a nosili všetko jeho vybavenie a hlavne archu. Sú nádherný predobraz toho ako kresťania majú niesť obraz Pánov na svojich životoch.
Ale povolanie byť novozmluvnými levítmi je len zlomok toho, čo túži v našich životoch Pán vypôsobiť.

Poďme trochu do predobrazov...
Ak sa pozeráme na seba ako na levítov, tak Ježiš je kňaz, ktorý obetuje.
Ak uvidíme, že sme povolaní byť kňazmi, ktorí obetujú (opakujem - nie spasiteľské obete), tak Ježiš je veľkňaz ako Áron, ktorý prináša naše životy Otcovi za oponu. No kňazi obetovali na nádvorí, upotili sa a de facto slúžili ľuďom.
No ak uvidíme aj to, že Pán nás volá byť kňazmi, ktorí majú právo vchádzať za oponu, pretože tá bola roztrhnutá, tak ak je v tomto význame Áron predobrazom nás, predobrazom Ježiša je Mojžiš, ktorý vždy Árona viedol slovom od Boha a prikazoval mu, čo má robiť.

Je to veľké tajomstvo. Je nesmierna česť povolania, ktoré pre nás Pán má. Je to obrovské povolanie. Nie sme povolaní byť iba prizerajúcim sa Božím ľudom, nie sme povolaní iba slúžiť chrámu (cirkvi) ako levíti, nie sme povolaní iba slúžiť ľuďom ako kňazi, ale sme povolaní vchádzať do Božej prítomnosti a prebývať v láske nášho Boha, ktorý sa stal našim vlastným Otcom, keď nás znovuzrodil v Kristovi a dal nám podiel na svojej božskej prirodzenosti.

A teraz sa vrátim k tomu dňu zmierenia.
Písmo na mnohých miestach hovorí, že sa máme Bohu obetovať ako živé obete. Lenže je obrovský počet kresťanov, ktorí si myslia, že obetovať sa znamená vzdať sa zlých vecí zo života.
To je nielen nedostatočné, to je úplne nebiblické.

Obeť Bohu musela byť vždy čistá, dokonalá a bez vady. Žiadne krívajúce či choré zviera. Dokonalé, mladé, v rozpuku života s celou budúcnosťou pred sebou.
Mnohí kresťania však obetujú Bohu nečisté obete.
Nevynímam sa z toho, neberte to, prosím ako ukazovanie prstom. Hovorím, čo mi ukazuje v srdci Duch a Písmo, nestaviam sa mimo toho všetkého.

Tak často si myslíme, keď robíme pokánie, že Bohu niečo vzácne obetujeme!
Ale o tom zachvíľu...

Teraz sa vráťme zase k tým piatim zvieratám v deň zmierenia ako ho vidíme v Starej zmluve.
Kňaz obetuje za seba junca ako obeť za hriech a barana ako obeť spaľovanú. Za hriechy ľudu kozla a ako spaľovanú obeť za ľud ďalšieho barana a nakoniec kozla, ktorý, po zložení rúk na jeho hlavu a vyznaní hriechov ľudu nad ním, je vyhnaný na púšť na istú smrť.

Keď sa na kňaza pozeráme ako na predobraz kráľovského kňazstva, teda kresťana, je výklad pre Novú zmluvu, teda duchovnú skutočnosť podobný ako v prípade, keď v kňazovi vidíme predobraz Pána Ježiša Krista. Rozdiel tu však je podstatný.

Ten mladý býk, to je opäť o zlomení našej vlastnej sily. Ísť vpred vlastnou silou a vlastnou múdrosťou je hriech, ktorým zacláňame Božej moci. Nie silou, ani mocou, ale mojím Duchom, - hovorí Hospodin v Zachariášovi.
Božie kráľovstvo (a jeho rozširovanie) nie je múdrosti reči ale v Božej moci, - píše Pavol.

Baran, spaľovaná obeť, to sme my ako obeť živá, horiaca pre Krista. Obeť, na ktorej žiari sláva Jeho lásky a milosti a Jeho láska k nám sa odráža v našej k Nemu.

Podobne baran za ľud je obeťou spaľovanou, kde sme to opäť my, kto máme horieť vrúcnosťou Božieho srdca za dospievajúcu cirkev i za spásu stratených.

Kozol za hriechy ľudu, to sme opäť my, keď znášame protivenstvá. Kozol nemá povahu baránka. Kozol je divoké stvorenie aj vtedy, keď je pri človeku. Táto obeť predstavuje našu smrť, keď sa rozhodujeme znášať krivdy. Keď dobrým premáhame zlé.
Rovnako tak v tom vidím ale aj obraz toho, keď pravdou umlčujeme lož. Je to obeť, pretože častokrát strácame úctu ľudí, priateľov, a pod.

A čo ten kozol vyhnaný na púšť? To je lámanie zmlúv s diablom v ľudských životoch, vyháňanie démonov, ale aj pastorovanie ľudí a pomoc im očisťovať ich životy.

Verím, že tieto dva pohľady na obete dňa zmierenia, keď v kňazovi vidíme Pána, alebo kresťanov, sú si veľmi podobné, rozdiel je však v moci obete. My sme konečné stvorenia a naše obete nemajú možnosť nikoho spasiť.
No naše obete sú dôležité k tomu, aby Boh jednal na zemi, pretože On chce konať skrze nás. On si nás chce použiť ako nástroje, a nástroje musia byť povoľné a poslušné Majstrovi, ak má tvoriť svoje umelecké dielo.

Ale k tomu všetkému sú tu ešte ďalšie dva pohľady, kvôli ktorým som článok nazval DVE obete.

Ten prvý je: Ježišova obeť na kríži má byť viditeľná v našich životoch. Naše životy majú byť AKOBY druhou obeťou, v duchovnej pravde však nerozlučne spojenou s tou Jeho obeťou, majú ODZKRADLOVAŤ tú Jeho obeť. Máme byť stelesnením toho, čo Jeho obeť priniesla. Podobne ako môžeme Jeho vidieť ako kňaza obetujúceho v deň zmierenia, aj nás môžeme vidieť v tomto predobraze.
Naše životy tu na zemi majú byť hmateteľnou obeťou Kristovho kríža. Ak sa my nebudeme klásť Bohu ako živé obete, ľudia skrze nás nebudú vidieť obeť, ktorú vykonal On na kríži.

A tým druhým je niečo, čo vo mne začalo znieť, rásť a dozrievať vtedy, keď som napísal článok Evanjelium smrti.

My kresťania potrebuje prijať DVE obete.
Nestačí nám prijať obeť Pána Ježiša na kríži. Potrebujeme prijať DVE obete. Určite sa pýtate, ktorá je to tá druhá. Máte ju celú dobu pred očami. Stále o nej píšem. Nevidíte?

Tou druhou obeťou SME MY!

Viete o tom, že ako v Matúšovom evanjeliu, tak aj v Lukášovom, Pán Ježiš hovorí: "Kto nájde svoj život , stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho" až DVAKRÁT?

Je to v Mt 10.39 a neskôr opäť v Mt 16.25!
Je to v Lk 9.24 a neskôr opäť v Lk 17.33!

Prečo to Pán Ježiš hovoril DVAKRÁT?!
Pretože prvýkrát sme sa prijali spravodlivosť kríža, keď sme vyznali, že to my sme zaslúžili trest smrti za hriechy, keď sme uverili v Ježiša Krista, a to bolo prvýkrát. Vzdali sme sa toho nášho starého hriešneho života.

Ale druhýkrát hovorí Písmo o tom, že máme odovzdať Bohu aj ten nový život!
Keď Mária rozbila nad Pánom alabastrovú nádobu naplnenú drahocennou vonnou masťou, to nebolo obraz o zrieknutí sa starého ja, náš starý život bol hnoj, alabaster je vzácny. To je naše nové srdce! A tá vonná masť je Duch Svätý.
Našim životom môžeme vyznať, že Kristus je Pomazaný, pomazať Ho iba niečím vzácnym. My nemáme právo pomazať Ho, na to má právo iba Boh so svojím Duchom!
Keď semeno padne do zeme a neumrie, nedonesie úrodu - aké semeno má umrieť? Staré? Čakáme vari úrodu starého? Veď všetko nesie ovocie podľa svojho druhu!
Zasaď nečisté, zožneš nečisté, veď kto čo seje, to bude aj žať!

Druhýkrát Ježiš hovorí "kto stratí svoj život, nájde ho" práve vtedy, keď Petra napomína, že nemyslí na veci Božie ale na ľudské. Starý život nikdy ani len náhodou nemohol myslieť na Božie veci, pretože bol od Boha oddelený a mŕtvy.

O tomto to je rozdiel medzi duchovným detstvom a duchovnou dospelosťou v Kristu. Dieťa sa vytešuje z Otca, pretože hľadí na seba, dospelý nehľadí na seba.
Je čas byť dieťaťom. Je čas, keď kresťan, ktorý uveril, sa potrebuje zakoreniť v Božej láske, uistiť Duchom Božím v srdci, že je navždy Božím dieťaťom a dedičstvo mu nebude odňaté, ABY MAL ČO OBETOVAŤ! Lepšie povedané, aby uvidel, že to má.

Ak si niekto nie je istý dedičstvom, nemôže ho ani položiť na oltár. Potrebujeme k tomu istotu spasenia. Spasenie nie je všetko, čo Boh pre nás má, On má pre nás oveľa viac! Ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, ani do srdca nevstúpilo...

Spasenie znamená záchrana. Samotné spasenie je len postavenie do pozície, z ktorej vyšiel Adam. Ale Boh nás nepostavil po pozície Adama, ale do Krista! V Ňom sme s Ním jedno a On s nami rovnako ako On s Otcom. Niet rozdelenia.

Iba kresťan, ktorý uverí v nemennosť Božej milosti, kresťan, v ktorom žije dokonalá láska Božia, ktorá vyháňa strach, má moc obetovať seba ako živú obeť o ktorej som hovoril o dni zmierenia.

Ako niekto, kto neverí v svoje spasenie by mohol povedať: "Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!" (2Kor 5.20), ak by sám si nebol istý, že zmierenie mu je pripísané? Nemôžeme dať nikomu, čo nemáme. Nemôžeme obetovať seba, ak neveríme, že sme dokonale očistení a prijatí.

Opakujem - iba čistá obeť je Bohu ľúba. Dokedy sa kresťania budú vytešovať z toho, že sú Božie deti a tam to končí? Vďaka Bohu za tú malú menšinu tých, ktorí žijú ako živé obete a nehľadia stále na vlastnú spásu.

Nie sme povolaní žiť. Sme povolaní umrieť s Ním a žiť v Ňom! Či Písmo nadarmo hovorí, že tak máme o sebe zmýšľať ako On, ktorý zmaril sám seba pokoriac sa až na smrť?! (Fil 2.5-8) Vari toto sa nás netýka? Vari je sluha viacej ako jeho Pán?

Dokedy sa kresťania budú tváriť, že pokánie z hriechov a z mŕtvych skutkov je obeť? To je obeť leda tak pre nás, ktorí milujeme to, z čoho robíme pokánie, ale nie pre Boha!
Veď čo dávaš Bohu tým, keď si spravodlivý? (Jób 35.7)

A čo ty, priateľu? Prijal si už obidve obete?

Dve obete 1.

6. dubna 2018 v 11:08 | adina christie |  Zaujalo ma

Dve obete 1. - autor: Selah

17.07.2011 22:00
Mám na srdci napísať článok o niečom, čo ako verím, mi Pán zjavuje postupne už dlhší čas a napriek tomu, že si nedovolím povedať, že tomu rozumiem úplne, rád by som sa s vami zdieľal s tým, nad čím premýšľam. Tak mi odpustite, ak bude článok nedokončený... a možno to bude dobre, podobne ako v sérii Život v slobode, kde som vás chcel len naťuknúť, aby ste pred Pánom rozmýšľali ďalej...
Takže: dve obete.
Prečo píšem dve obete, keď vieme, že Pánova obeť na kríži bola jediná, dokonalá a dokonaná? Už ste niekedy našli v Písme vec, ktorú ste nechápali, najskôr ste ju prešli takmer bez povšimnutia, keď ste ju ale čítali neskôr, objavil sa opäť v srdci ten pocit zamrzenia, že tomu nerozumiete a chceli by ste, no nijak to nezapadá do toho, čo poznáte o Pánovi, neviete prečo je to v Písme a zas a zas sa to vracia, kedykoľvek prejdete cez tú pasáž?

Napríklad táto:
3M 16.1Hospodin prehovoril k Mojžišovi po smrti dvoch synov Áronových, ktorí zomreli, keď predstupovali pred Hospodina. 2Hospodin riekol Mojžišovi: Povedz svojmu bratovi Áronovi, nech nevstupuje hocikedy do svätyne za oponu pred vrchnák, ktorý je na truhle, aby nezomrel, lebo v oblaku sa budem zjavovať nad vrchnákom. 3Len takto smie Áron vstúpiť do svätyne: s jedným juncom na obeť za hriech a s baranom na spaľovanú obeť. 4Nech si oblečie posvätný ľanový spodný odev; na tele má mať ľanové spodky, nech sa opáše ľanovým pásom a uviaže si ľanový turban. To je posvätný úbor. Nech si umyje telo vodou a potom si ho oblečie. 5Od zboru Izraelcov prevezme dvoch kozlov na obeť za hriech a jedného barana na spaľovanú obeť. 6Áron nech privedie junca, určeného na obeť za hriech, a nech vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom. 7Potom nech vezme dvoch kozlov, postaví ich pred Hospodina ku vchodu do svätostánku; 8Áron hodí žreb o oboch kozloch, jeden žreb pre Hospodina a druhý pre Azázéla. 9Potom Áron privedie kozla, na ktorého padol žreb pre Hospodina, a pripraví ho na obeť za hriech. 10Kozla však, na ktorého padol žreb pre Azázéla, treba postaviť živého pred Hospodina, vykonať ním obrad zmierenia a vyhnať ho Azázélovi na púšť. 11Áron nech privedie junca, ktorého má na obeť za hriech, a nech ním vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom; zabije totiž junca, ktorého má na obeť za hriech. 12Vezme plnú lopatku uhlíkov z oltára spred Hospodina a plné priehrštie roztlčeného vonného kadidla. Vnesie to za oponu 13a položí kadidlo na oheň pred Hospodinom; oblak z kadidla zahalí vrchnák, ktorý je na Svedectve; tak neumrie. 14Potom nech vezme z krvi junca, prstom nech pokropí vrchnák smerom k východnej strane a pred vrchnákom sedem razy prstom rozfŕka krv. 15Potom zabije kozla, určeného na obeť za hriech ľudu, jeho krv vnesie do vnútra za oponu a s jeho krvou naloží ako s krvou junca: nech ju vykropí na vrchnák a pred vrchnák. 16Tak nech vykoná obrad zmierenia za svätyňu pre všetky nečistoty Izraelcov a pre ich priestupky a všetky hriechy; tak nech urobí aj so svätostánkom, ktorý stojí medzi nimi uprostred ich nečistôt. 17Nech niet nikoho v svätostánku, keď vstúpi do svätyne na vykonanie obradu zmierenia, pokiaľ nevyjde a nevykoná obrad zmierenia za seba, za svoj dom a za celé zhromaždenie Izraela. 18Potom nech vyjde k oltáru, ktorý je pred Hospodinom, a vykoná na ňom obrad zmierenia: nech vezme z krvi junca a kozla a nech dookola pomaže rohy oltára. 19sedem razy nech ho prstom pokropí čiastkou krvi, tak nech ho očistí od nečistôt Izraelcov a posvätí ho. 20Keď dokončil obrad zmierenia za svätyňu, svätostánok a oltár, nech privedie živého kozla; 21Áron nech položí svoje ruky na hlavu živého kozla a vyzná nad ním všetky viny Izraelcov, všetky ich priestupky so všetkými hriechmi. Keď ich tak zloží na hlavu kozla, nech ho na to pripravený muž vyženie na púšť. 22Keď vyženie kozla na púšť, on odnesie na sebe všetky viny do odľahlého kraja. 23Potom nech Áron vstúpi do svätostánku, vyzlečie si ľanové rúcho, ktoré si obliekol, aby vstúpil do svätyne, a nech ho tam uloží. 24Nech si na posvätnom mieste umyje telo vodou, oblečie si svoje šaty, vyjde a pripraví svoju spaľovanú obeť i spaľovanú obeť ľudu, a tak vykoná obrad zmierenia za seba i za ľud. 25Tuk obete za hriech nech spáli na oltári. 26Ten však, ktorý vyhnal kozla Azázélovi, nech si operie šaty a telo umyje vodou, a len potom smie vstúpiť do tábora. 27Junca i kozla na obeť za hriech, ktorých krv bola vnesená na vykonanie obradu zmierenia vo svätyni, treba vyniesť za tábor; ich kožu, mäso aj ich trus nech spália. 28Ten, kto ich spáli, nech si operie šaty, umyje sa vodou, a len potom smie vstúpiť do tábora. 29Toto nech vám je večným ustanovením: Desiaty deň siedmeho mesiaca budete sa kajať a nebudete konať nijakú prácu, a to ani domorodec ani cudzinec, ktorý sa zdržuje medzi vami. 30Lebo v tento deň sa vykoná za vás obrad zmierenia, aby vás očistil; čistí budete pred Hospodinom od všetkých svojich hriechov. 31Je to pre vás veľký deň sviatočného odpočinku, a vy sa musíte kajať; to je večné ustanovenie. 32Obrad zmierenia nech vykoná kňaz, ktorého pomažú a uvedú do úradu, aby konal kňazskú službu po svojom otcovi; nech si oblečie posvätné ľanové rúcho, 33a nech sprostredkuje zmierenie pre svätyňu, pre svätostánok a pre oltár. On vykoná obrad zmierenia i za kňazov aj za všetok ľud zhromaždenia. 34Toto vám bude večným ustanovením: nech sa koná raz do roka obrad zmierenia za Izraelcov, na zbavenie všetkých ich hriechov. Mojžiš urobil tak, ako mu prikázal Hospodin.

Jedná sa o obeť za hriechy vo veľký deň zmierenia. Deň, ktorý bol jeden jediný v roku. Pascha sa konala 14. deň v 1. mesiaci (3M 23.5), tento obrad sa konal 10. deň v 7. mesiaci (3M 16.29). Dva veľké dni, dve obete.
Všetkým kresťanom je známe, že pascha bola predobraz Pánovej smrti na kríži, i Jeho ukrižovanie sa udialo počas tohoto sviatku. Ale ako sa v Pánovej obeti zosobňuje deň zmierenia? Prečo Boh ustanovil pre túto obeť iný deň? Čo tým všetkým chcel Boh povedať?

Pascha bola dňom vyslobodenia. Obeť baránka počas predvečera exodu Izraela z Egypta a potretie verají domu krvou tohto baránka zabezpečilo Židom život tam, kde Egypt navštívil anjel smrti. Obeť, ktorá zlomila pýchu faraóna a definitívne uvoľnila Židov z jeho otroctva. Teda definitívne... no... záverečnou bodkou bol krst vo vodách Červeného mora, ktorým Izrael prešiel a egypťania sa v ňom utopili, všakže...

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že všetky ostatné paschy, ktoré sa v Izraeli obetovali boli len pripomienkou tejto jedinej slávnej pri východe z Egypta? (Kdežto obeť v deň zmierenia bola obeťou na reálne odpustenie hriechov, nie pripomienkou.) Ja som si to dlho myslel...

...no Boh ide v duchovnej podstate týchto obetí oveľa hlbšie. Opakovaním obetí zdôrazňuje: musí sa to diať znova a znova! Tak ako sa zakaždým znova a znova musíte zmierovať so mnou v deň zmierenia, pretože znova a znova prestupuje moje príkazy, rovnako tak znova a znova musím byť vyslobodzovať vaše srdcia a myšlienky z pohanských ciest v deň paschy.

Pascha v prvom mesiaci v roku a deň zmierenia v siedmom. Dve obete. Prvá na vyslobodenie, prvý krok bez ktorého ani nechodíme s Bohom, druhá pre nie náhodou v siedmom mesiaci, akoby chcel Boh naznačiť siedmy deň - deň pokoja, deň odpočinku, keď si môže človek odpočinúť od svojich bremien.

Obidve obete sa spájajú v Ježišovi Kristovi. On nás spasil (vyslobodil) aj zmieril s Otcom na kríži. Písmo o obidvoch efektoch Jeho dokonalej obete hovorí nespočetnekrát, ani sa nejdem unúvať vkladať citáty.
Lenže prečo sa unúval Hospodin v Starej zmluve rozdeliť to na dve obete, na dva rôzne obrady?

Pozrime sa bližšie na veľký deň zmierenia...
Všimli ste si niekedy v Písme, že pre Pána je tu postavených až 5 zvierat?
Najskôr je tu junec, mladý býček, a mladý baran pre Árona; a potom dva kozly, mladé capy a baran pre Židov.
Ani náhodou to nie je 5 baránkov.

To, čo budem teraz rozpisovať nenájdete v žiadnych teologických skriptách a učebniciach, všetko je to len to, čo sa odohráva v mojom srdci a ani v najmenšom si netrúfam povedať, že je to neomylne tak. Prosím, berte to skôr ako inšpiráciu k premýšľaniu.

Keď sa pozrieme na obeť v deň zmierenia novozmluvným pohľadom, tak tým kňazom, ktorý obetoval, je v prvom rade Pán, no Písmo hovorí aj o nás, kresťanoch, že sme kňazi a máme prinášať Bohu seba ako obete.
Nie síce ako obete, ktoré by mali moc spasiť niekoho, ale dovolím si tvrdiť, že obete obrovskej duchovnej hodnoty, ktoré nenecháva Boh bez povšimnutia.
Tak mi dovoľte pozrieť sa na to z oboch strán.

Keď vezmeme ako obetujúceho Pána, tak junec nebol ako obeť za hriechy (keďže Pán žiaden nemal), ale obeť mladého býka symbolizuje zlomenie. Položenie vlastnej sily k Božím nohám. Pán nikdy nejednal vlastnou silou, ale mocou Ducha a v autorite Otca.
Baran bol obeťou spaľovanou a v tomto význame to znamená horieť v Božej ruke láskou pre Božie veci. Pána Ježiša spaľovala horlivosť za Boha.
Takto by sme mohli zhrnúť to, ako seba obetoval Pán Ježiš Bohu.

Ďalšie 3 zvieratá, ktoré v deň zmierenia prichádzali na rad, boli 2 kozly a ďalší baran. Zosobňujú to, ako Pán Ježiš obetoval seba za nás. Baran opäť figuroval ako obeť spaľovaná, Pán kládol svoj život za nás, rovnako ako miloval Otca, miloval aj nás. Rovnako spaľujúcou láskou. Láskou, ktorou nás samých zapálil.

Nemenej zaujímavé sú ale aj tie dva kozly. Jeden je zabitý a druhý vyhnaný Azazélovi na púšť potom, čo boli na neho zložené ruky a modlitbou na jeho hlavu položené hriechy ľudu.
Zabitý kozol je o smrti nášho starého hriešneho srdca, ktoré Pán pribil v sebe na kríž.
A ten vyhnaný kozol je náš starý spôsob života, ktorý je od nás odňatý posvätením. Inými slovami povedané - vďaka moci Kristovho kríža sa vieme vzdávať všetkého starého, v čom sme predtým žili a vypovedať to zo svojich životov, vyhnať to na púšť.

A to je dôvod, prečo sme na púšti častejšie ako treba. Sú chvíle, kedy nás na púšť zavedie Pán, aby sa o nás uchádzal a dal sa nám spoznať novým spôsobom, ako aj Pána vyviedol Duch na púšť; no častokrát sa na púšti ocitáme preto, že sme nezložili ruky preč z toho druhého kozla, pretože milujeme náš starý život a utekáme na púšť s ním. A čo tam s nami? Dostávame sa do Azazelových rúk.

Niektoré pramene uvádzajú, že Azazel bol démon púšte, čo by znamenalo v našom výklade, že tak upadáme do satanovej moci, no starodávnejšie pramene hovoria, že Azazel je miesto istej smrti, drsné útesy, púšť a kamene. Inak povedané - údolie smrti. Čo je tiež miesto, kde satan mocne pôsobí.
Tak či onak, verím, že som tam bol, a neželám to nikomu.

No teraz mi dovoľte prejsť k druhému pohľadu na deň zmierenia, a to je dôvod, kvôli ktorému som celú tému otvoril. Novozmluvný pohľad na veľý deň zmierenia z pohľadu, keď v kňazovi je predobraz kresťana.

A o tom už v pokračovaní, keďže toto je už dlhé...

Cesty Božie a cesty ľudské

31. března 2018 v 23:27 | adina christie |  O milosti (J.F.Strombeck)
,,Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Hospodin" (Iz. 55 : 8). Toto nie je nikde väčšou pravdou, než pri pobádaní k správnemu obcovaniu. Keďže všetko, čo Boh koná v milosti, je oddelené od ľudských zásluh a myšlienky na odplatu, nemôže ponúkať Svoje požehnanie ako pohnútku, ani predkladať Svoje súdy ako hrozbu, aby ľudia žili zbožným životom. Preto pod milosťou Boh predovšetkým pripomína, čo vo Svojej milosti urobil, a potom na základe toho vyzýva k životu, ktorý by bol v súlade s tým, čo On vykonal.

Ale ľudské cesty nie sú Božie cesty. Vo všeobecnosti saľudia pridŕžajú predstavy, že dobro prichádza ako odmena za dobré obcovanie a strata ako dôsledok zlého chovania. Prirodzený človek si vždy myslí, že musí niečím prispieť, aby si zaslúžil Božiu priazeň.Spôsob, akým koná Boh v milosti vidíme v tom, ako sa Ježiš zachoval k žene pristihnutej pri cudzoložstve a privedenej farizejmi. Keď všetci farizeji, umlčaní Ježišom, odišli, On jej povedal: "ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viac" (Ján 8 : 10-11). Ježiš najprv, vo večnej milosti odpustil hriech, za ktorý by bola podľa Zákona hodná smrti, a potom ju napomenul, aby žila život oslobodená od hriechu.

Je dôležité si uvedomiť, že pod Zákonom bol poriadok Boží opačný. Tam Boh zasľúbil požehnanie iba pod podmienkou poslušnosti a hrozil trestom, ak sa nebude plniť vo všetkom (vid' 5. M. 28). Je zvrchovane dôležité, aby sa nezamieňal Boží poriadok pod Zákonom a pod milosťou. Často sa tak ale stáva, a to preto, lebo poriadok Zákona vyhovuje mysleniu prirodzeného človeka. Skrze Zákon sa Boh priblížil k človeku na jeho vlastnej (t. j. ľudskej) rovine.

Keď sa Bohu zaľúbilo položiť za základ svojej výzvy k zbožnému životu to, čo vykonal Sám vo svojej milosti, či to nie je pre veriacich záväzné? Sme svedkami, že sa ako bežná prax používajú Božie výzvy, avšak úplne sa pritom ignoruje dielo Jeho milosti ako základ týchto výziev. Koľko naliehavých výziev už odznelo za použitia čiastočného textu Rim. 12 : 1 "...aby ste vydali svoje telá v živú obeť svätú, príjemnú Bohu", bez najmenšej zmienky o prvej časti tohto verša - "Prosím vás tedy, bratia, skrze milosrdenstvá Božie". Jasné predloženie milosrdenstiev Božích ako základu výzvy je zriedkavosťou. A predsa Svätý Duch nechal napísať najprv osem kapitol, venovaných Božím milosrdenstvám, než dovolil, aby zaznela výzva...

To isté platí aj o ostatných výzvach Božích, o čom si viac pohovoríme v ďalšej časti tejto knižky.Veľká časť kresťanov pristupuje k Božím výzvam ohľadne zbožného života úplne oddelene od tohto jedinečného dielamilosti, ku ktorému Boh vzťahuje každú svoju výzvu. Či práve v tom nie je dôvod, aspoň čiastočný, prečo je duchovný stav mnohých veriacich dnešnej doby tak nízky? Boží apel nemá sily, ak sa pritom ignorujú Jeho argumenty.Keď sa vynechajú Božie argumenty, Je prirodzené, že na ich miesto nastúpia ľudské. Horlivosť a obetavosť iných kresťanov, dojemné rozprávanie o potrebách pohanov, ich nízka morálka, intelektuálna a materiálna úroveň líčené živými farbami, používajú sa ako základ pri apelovaní na kresťanov. "Vaša cirkev", alebo "vaša denominácia" potrebuje vašu podporu - to je častý argument. Dokonca aj vlastná dôstojnosť sa používa ako dôvod ku kresťanskej službe. Činnosť, ktorá prichádza ako odpoveď - ak vôbec prichádza - na takúto argumentáciu, stáva sa často plnením povinnosti alebo cestou za nejakým veľkým ideálom, a nie radostnou a spontánnou službou lásky ku Kristu.


Takáto "služba" sa potom často koná v závislosti na sebe samom, a nie na Bohu. Ak bude argumentom dielo milosti Božej, potom aj výsledok - kresťanská služba - bude sa konať v závislosti na Ňom a pre Jeho oslavu. Výrečnosť rečníka, či schopnosť presviedčať, alebo chvíľkové nadšenie môžu niektorých pohnúť k činnosti, avšak pravdepodobne bude chýbať hĺbka koreňov a usmernenie do centra, ktorým je Boh sám.Božie apelovanie na veriacich, aby chodili v zbožnosti, má cenu iba vtedy, keď spočíva na Jeho argumentoch. Nikto nemá práva žiadať od iných, aby niečo konali pre Boha, a pritom predkladať argumenty na nižšej úrovni, než na akej ich predkladá Boh. To, k čomu Boh vyzýva, je tak veľké, preniká tak hlboko do života, že nič nižšieho, než Jeho vlastné argumenty, nestačí a na ospravedlnenie poslušnosti Jeho výziev. Skutočnosť, že Adoniram Judson obetoval svoj život v službe Pánovi na Burme, nie je ešte postačujúcim dôvodom k tomu, aby ho hocikto iný nasledoval. Ale to, že Kristus zomrel za burmanov tak, ako aj za toho, koho On povoláva, je dôvod k poslušnosti ísť, keď Boh volá.

Čím väčší dôraz sa bude klásť na vtelenie, smrt', vzkriesenie, veľkňazskú službu Kristovu pred tvárou Božou a na plnosťdiela milosti Božej, tým bude výzva k zbožnému životu účinnejšia.Božie normy života pod milosťou sú tak vysoko, že nie je možné vyzývať k životu podľa nich na rovine ľudského a morálneho myslenia, a pritom nezľaviť z ich vysokých nárokov. Iba Božie argumenty postačujú k výzve žiť podľa Božích noriem; apelovanie založené na ľudských, nutne tieto normy znižuje. Zanedbaním Božích argumentov sa normy zbožného života znížia z roviny Božej na rovinu ľudských predstáv.

Príliš veľa napomínania nie je nič viac, než odsudzovanie nesprávnych vecí. I keď je často potrebné karhať hriechy veriacich, toto by malo byť vždy vzťahom k dielu Božiemu, ktoré pre nich a za nich v milosti koná. Hriechy by mali byť postavené do svetla pravdy, že sú vlastné starému človeku a mali by byť zanechané, lebo nie sú v súlade s postavením veriaceho pred Bohom. Odsudzovanie hriechu oddelene od diela milosti Božej vedie k povzbudzovaniu pocitu samospravodlivosti, postoja "som svätejší než iní" v tých, ktorí sa nedopustili hriechov, alebo sa vymanili a očistili z pokleskov a na druhej strane k zúfalstvu u tých, ktorí opätovne padajú pre osobnú slabosť. Takýto spôsob odsudzovania zdôrazňuje závislosť na sebe namiesto na Bohu.

Mnohé z toho, čo sa považuje za povzbudzovanie k zbožnému životu, je naprosto negatívne. Zatracujú sa niektoré osobné návyky, spôsoby odievania a pod. Toto sa často robí okázalým a neláskavým spôsobom. Kritizuje a zakazuje sa to i ono. Zriedka sa ponúkne niečo, čo by nahradilo to odsudzované. Toto pôsobí v živote veľkú medzeru. Avšak ako príroda, tak i ľudský život neznáša vákuum. Máme zaznamenaný obraz o živote, z ktorého vyšiel nečistý duch;
ale vrátiac sa, našiel dom zametený a ozdobený, ale prázdny a preto pojal ešte sedem iných duchov, horších ako je sám a posledné veci toho človeka boli horšie než prvé. (Luk. 11 : 25-26).

Hoci Boh má veľký záujem, aby Jeho ľud žil oddelene od svetských vecí, Jeho prístup je veľmi odlišný od toho, čo sme práve uviedli. Boží spôsob dobre vystihujú tieto slová: "Sú dve metódy, ktoré Pán milostivo používa, abyodpútal srdce od tohto sveta. Prvá spočíva v tom, že predkladá pred neho príťažlivosť a stálosť vecí, ktoré sú hore, druhá v tom, že vo Svojej vernosti vytrvalo poukazuje na pominuteľnosť a neistotu vecí na Zemi."Keď je srdce plne uspokojené vecami Boha a Jeho milého Syna, nie je treba odsudzovať pominuteľné pôžitky a radosti tohto sveta. Boh ponúka ďaleko lepšie veci namiesto tých, ktoré raz pominú. Mnohé svetáctvo v cirkvi dnešnej doby je dôsledok toho, že srdce kresťanov nebolo upútané na Krista vyučovaním a zdôrazňovaním Jeho príťažlivosti.
Ešte iný rozdiel jestvuje medzi myšlienkami Božími a ľudskými čo sa týka napomínania. Boh vždy zakladá Svoje výzvy na niektorom z fundamentálnych princípov a uvádza s ním do súvisu jednotlivé činy. Ľudia sa zase obvykle zaoberajú jednotlivými vecami samými, oddelene od akéhokoľvek princípu. Toto je zväčša zákonnícky prístup k veci, ktorý zvažuje špecifické
priestupky a vyvádza z nich sankcie, pri ktorých strieda jeden príkaz s druhým. Mnohé z tohto spôsobu myslenia sa dáva do súvisu s kresťanským obcovaním. Je potom div, že ľudia, najmä mladí, majú toľko nejasností a otázok o mnohých detailoch života a často sa pýtajú:"Môžem robiť toto, musím sa zrieknuť tamtoho?" Boh o tom hovorí, že "litera zabíja" (II. Kor. 3:6).
Keď Pavol hovoril o otázke jedenia mäsa obetovaného modlám, zastával názor, že na tom nebolo nič zlého, pretože modla nie je ničím. Ale jeho vlastný život bol ovládaný oným veľkým princípom: "A preto, ak pokrm pohoršuje môjho brata, nebudem jesť mäsa na veky, aby som nepohoršil svojho brata" (I. Kor. 8 : 13).

Bezpochyby aj vyučovanie o detailoch kresťanského obcovania má svoje miesto. Pavol často spomínal jednotlivé, konkrétne veci, ktoré sa majú alebo nesmú robiť. Korinťanov vyzýva, aby sa zúčastnili zbierky pre svätých a vzťahuje to na skutočnosť, že ich práca v Pánu nie je márna, pretože vzkriesenie z mŕtvych je realita. Nalieha, aby veriaci zložili luhanie a kradnutie ako časť starého človeka, a aby si obliekli toho nového, "stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a v svätosti pravdy" (Ef. 4 : 17-29). Aké je toto oveľarozhodnejšie, než púhe odsudzovanie luhania, kradnutia alebo hnevania sa!Zanedbať základné princípy, na ktorých sú založené všetky napomínania v milosti a zaoberať sa špecifickými prikázaniami ako takými, znamená nepochopiť zvláštnu povahu vyučovania milosťou a nahradiť ju etickými normami.


J.F.Strombeck




Rieka vody života

9. března 2018 v 9:12 | adina christie |  Biblia-zive slovo
Potom ma doviedol zpät ku dveriam domu, a hľa, vody vychádzaly zpod prahu domu na východ, lebo predná strana domu obrátená bola na východ. A vody sostupovaly zo spodku od pravej strany domu, od južnej strany oltára. Odtiaľ ma vyviedol cestou brány obrátenej na sever, a previedol ma okolo cestou, ktorá vedie von, k vonkajšej bráne, cestou brány, ktorá je obrátená na východ. A hľa, vody vyvieraly z pravej strany.

A keď vychádzal muž na východ, mal mernú šnúru vo svojej ruke a nameral tisíc lakťov a previedol ma cez vodu, vodu po členky. Potom nameral tisíc a previedol ma cez vodu, vodu po kolená; a zase nameral tisíc a previedol ma cez vodu po pás. Opät nameral tisíc, a bol potok, cez ktorý som nemohol prejsť, pretože boly vody prihlboké, vody, v akých sa musí plávať, potok, ktorý sa nedá prebrodiť. A povedal mi: Či si videl, synu človeka?

A pojal ma a doviedol ma zpät na breh potoka. Keď som sa navrátil, tu hľa, bolo na brehu potoka veľmi mnoho stromov, z jednej i z druhej strany. A povedal mi: Tieto vody vychádzajú do východného okolia a sostupujú na rovinu Araba a vtekajú na západ do mora; kam sa vlejú, tam sa uzdravia vody. A stane sa, že každá duša živá, ktorá sa doplazí na ktorékoľvek miesto, kam dojde ten dvojitý potok, bude žiť, a rýb bude veľmi mnoho, lebo keď ta prijdú tieto vody, vody mora budú uzdravené, a bude všetko žiť, kamkoľvek prijde potok.

A stane sa, že budú stáť popri ňom rybári; od En-gedi až po En-eglaim bude miesto, kde sa budú rozprestierať siete. Ich ryby budú podľa svojho druhu, jako ryby Veľkého mora, veľmi mnoho. Jeho močiare a jeho bariny sa neuzdravia; budú vydané soli. A popri potoku bude rásť, na jeho brehu, z jednej i z druhej strany, všelijaký strom, donášajúci ovocie na jedenie; jeho list neuvädne, ani neprestane jeho ovocie; každý v svoj mesiac donesie nové ovocie, lebo jeho vody budú vychádzať zo svätyne, a tak bude jeho ovocie na pokrm a jeho list na liek. Ezechiel 47,1-12

Abba, Otče!

24. ledna 2018 v 14:11 | adina christie |  Nová jar
Deň ako iný, zdá sa, no nie je.
Vstávaj! počujem z diaľky;
v trhline sna sa objavilo náhle svetlo.
Telo sa mračí,
povinnosti vykonávajú na mne násilie,
nevyhnem sa novému dňu,
nevynechám nádej, viera ma povzbudzuje.
Je tu zaiste tá úzka cesta, po nej pôjdem.
Prchavé, zdá sa, je moje šťastie, no nie je.
Hľadám to kráľovstvo, Tvoje zasľúbenie;
nie je to hľadať ihlu v kope sena,
lebo je blízko mňa, je vo mne,
hýbem sa v ňom neustále,
chvíľami sa mi zaleskne sláva Božia,
áno, dotýka sa ma Tvoja láska,
dôverujem Ti nadovšetko!


Abba, Otče, volám,
lebo som Ťa našla náhle,
v tej trme-vrme môjho premýšľania,
keď môj duch sa Ťa dotýkal
slovami poznania, že si Ten pravý Boh,
Otec Pána Ježiša Krista, a môj Otec,
nad všetkých otcov jediný a pravý;
Ten, ktorý ma neopúšťa v časoch povodne,
keď sa všetko na mňa valí,
Ten, ktorý mi túži dávať svoju múdrosť,
ktorý ma i kázni, ba udiera palicou,
Ten Jediný mi lásku dokázal.
Chvála Ti a sláva, Pane!
Nech je zvelebené Tvoje meno, až naveky vekov!


"Lebo tak miloval Bôh svet,
že svojho jednorodeného Syna dal,
aby nikto, kto verí v neho, nezahynul,
ale mal večný život.
Lebo neposlal Bôh na svet svojho Syna,
aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho.
Kto verí v neho, nebude odsúdený,
ale ten, kto neverí, už je odsúdený,
lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho."
Ján 3,16-18




Kam dál